19.06.2011 [18:40], eMuska, ze série Keď srdce plače, komentováno 4×, zobrazeno 2484×

Magická trinástka. Aký účinok bude mať na našich hrdinov?

13. kapitola: Plán a túžba

13. kapitola

  Edward:

  Moje srdce dotĺklo, ale ja som žil. Napriek tmu, že by som najradšej umrel, napriek tomu, že som žiadal  smrť, som bol stále schopný existovať. Nehýbal som sa. Hrdlo ma pálilo od nedostatku krvi, ale bolo mi to jedno. Nebudem piť. Aj keby som sa mal utýrať, ja žiť nebudem.  Začul som tichý ženský vzlyk. Moja myseľ začala okamžite pracovať. V ušiach rezonoval zvuk, v nose vôňa. Otvoril som oči. Videl som všetko, úplne. Zacítil som však aj jednu neznámu vôňu. Upír. Muž. Ďalej Carlisle a Esmé. Ona tu nebola. A ja ju už nikdy neuvidím. Keď mi došiel tento fakt, chcel som padnúť na dno mora a zadusiť sa, utopiť sa v neexistujúcich slzách, vyrvať si nebijúce srdce z hrude a rozdrásať ho na kúsky...

  Pretože ona už nebola pre mňa.

  „Edward,“ vzlykla Esmé. Jej hlas znel tak odlišne... Alebo to bolo tým menom? Prišlo mi také odporné a obyčajné preto, že nevyšlo z iných, dokonale červených, horúcich a poddajných pier? Nereagoval som. Zjavila sa mi pred očami. Kontúry obrazu boli rozmazané, nevedel som ani poriadne rozoznať jej tvár od toho, aký nedokonalý bol ľudský zrak, ale moje útroby sa aj tak zovreli. Kto vie, ako by voňala. Ako by jej mäkké telo pôsobilo ma moje. Ako by som sa cítil, keby sa ma dotýkala horúcou dlaňou? Zavrčal som. Bol to strašný zvuk, trhajúci uši, stále rozochvieval moju hruď a hrdlo... A keď som si uvedomil, že toto je naozaj koniec, ešte nabralo na intenzite.
  „Hej, chlapče, upokoj sa! Je mi jasné, že ťa to serie, ale niečo pre teba mám, a som ochotný dať ti to až po love,“ ozval sa cudzí hlas. Prekvapene som zmĺkol. To bol akože kto?! Posadil som sa a zbadal... chlapca. Približne v mojom veku, čo sa ľudských rokov týka. Zamračil som sa.
  „Edward, toto je Justin Row, on od teba odtrhol Tanyu, keď...“ začal Carlisle a odmlčal sa. Stisol som viečka. Takže to kvôli nemu som ešte tu?
  „Choďte preč,“ zachrapčal som.
  „Ale Edward, mal by si...“ začala Esmé, ale nenechal som ju dohovoriť.
  „Proste odíďte,“ precedil som skrz zuby. Poslúchli. A ja som sa nejakým zázrakom ocitol vzlykajúc v kúte izby, natisnutý na stenu, pevne objímajúc svoje kolená, ktoré som tlačil k hrudi. Akoby mohli vyplniť tú obrovskú dieru, ktorá ostala po mojom srdci. Nemal som ho. Ostalo v zásuvke. V jej nočnom stolíku.
  S hnevom som udrel do steny, v ktorej ostala hlboká diera ako nemý svedok po mojom výbuchu. A udrel som znovu. A znovu. Postavil som sa a pokračoval. Stôl sa pod náporom úderov rozletel na triesky. Na okamih moje oko zavadilo o biely rožtek papiera. Zdvihol som ho, trhane vydýchol a hodil sa na posteľ, ktorej nohy sa okamžite prelomili. Bola to báseň. Jej báseň, o ktorej som ani nevedel. Písala o našom prvom a poslednom milovaní. A moje spomienky vytvorili v mojej mysli nedokonalý film. Jej teplo, sťahujúce sa okolo mňa, pohlcujúca horúčava, kŕče, prerývaný dych. To všetko ma utvrdilo v jednom.

  Ja som mal naozaj umrieť.

Justin:

  Ten fagan je snáď švihnutý! Nie, že by šiel vysvetliť svojej kočke, že je tak trochu príšera, ale kultivovaná, on sa miesto toho bude mučiť svojimi trápnymi myšlienkami na koniec.
  Zaklopal som na dvere jeho izby a bez vyzvania vstúpil.
  „Hej,“ okríkol som ho. Sedel na kraji postele s rukami vo vlasoch.
  „Choď preč,“ zamumlal.
  „Na,“ natiahol som k nemu ruku s obálkou. „Chcel som ti to dať až po love, ale... Nechala ti to na hrobe. Fakticky – vieš o tom, že si mal včera pohreb?“ spýtal som sa. Neodpovedal, len sa dychtivo natiahol po obálke. Privoňal k nej... a temne zavrčal. Zovrel ruku s obálkou do päste a vyceril zuby.
  „Hou, hou, hou! Ona nie je na jedenie! Teda je, ale nie pre teba! Poď, pôjdeme  vyhodiť srnke z kopýtka,“ vzal som ho za ruku a vytiahol mu opatrne obálku. Opäť na mňa zavrčal.
  „Nevrč, ja to viem tiež!“

  Carlisle sa k nám pridal a Esmé slúžila skôr len ako morálny sprievod, pretože mi bolo divné už len si ju predstavovať, ako drží rozdráždeného novorodeného  - myslím krvou rozdráždeného... 

  Nakoniec sme to ale zvládli bez väčšej ujmy – ak sa nerátajú dva hektáre lesa, ktoré teraz nemali čo i len steblo trávy. Jedno šťastie, že turisti tak hlboko do lesa nechodia, pretože by si mysleli, že tam padol meteorit. Ale aspoň už viem, že pred Edwardom o tom pribrzdenom blondiakovi, škúliacom po Belle, hovoriť nemám. Veď nevadí, tá ruka sa mi zrastie. Nakoniec – brať Esmé so sebou nebolo až tak odveci...

  Poobede ostal Edward v izbe a počúval hudbu. Teda – hudbu. Môžeme sa dohodnúť, že tie kvílivé ťahavé klavírne tóny zoskupené do hodiny rozdelenej pauzami budeme nazývať pianový koncert. Šialené.
  Ale ja som šiel za Bellou. Akurát varila večeru. Pod očami mala kruhy ako pneumatiky a ja som mal pocit, že by obula aj džíp. Sledoval som ju spomedzi stromov. Na chvíľu sa nepokojne otočila, trhla sebou, no jej oči neprenikli húšťavou, tak sa vrátila k práci a viac nereagovala na podivné pálenie v zátylku, kde som jej čumel ako hladný psík – nie, že by som nemal chuť si lognúť, prípadne si liznúť – myslím krvi. V poschodí mala pootvorené okno, cez ktoré som sa hravo dostal dnu a zišiel dolu po schodoch.
  „Máš mizerný pud sebazáchovy,“ povedal som  a so zákerným úsmevom sledoval, ako podskočila, až jej vareška vypadla z ruky. Ten žltý hnus okolo sa rozprskol po podlahe – a mne to robilo radosť ako malému chlapcovi.
  „Vypadni, upír!“ zasyčala.
  „Nebuď nepríjemná.“
  „Nepríjemná?“ vypískla. „Vkradol si sa mi do domu - a ja ťa tu nechcem, tak ráč zdvihnúť svoje zmrznuté šunky a odpratať si ich niekam za hranicu piatich kilometrov od domu!“  jačala.
  „Vyzeráš sexi,“ zazubil som sa, „konečne viem, čo sa Edwardovi na tebe páčilo. Aj keď neviem, či si taká vášnivá pri každom chlapovi...“
  Jej správanie sa odrazu zmenilo a ja som odrazu ľutoval, že som sa ešte neprešmykol za tú zmrznutú hranicu. Aj keď – za stotinu sekundy by som tam bol... Zhlboka sa nadýchla a triaška sa zmocnila jej tela. To som zas niečo posral, čo? Do očí sa jej tisli mrakodrapové slzy, že by som zaplnil vodnú posteľ Alexa Fletchera...
  „Eh... v takýchto chvíľach sa hovorí, že som to tak nemyslel, čo?“ zamumlal som a prehrabol jej vlasy. Ľudia sa predsa v takýchto situáciách objímajú, nie? Fňukla.
  „Necháš ma, prosím, samu?“ opýtala sa.
  „Ty ma zas posielaš za hranicu?“ Zas fňukla a hlasno si potiahla. Božechráň, že by som mal mať nejaký podobný ľudský zvyk!
  „Prosím, odíď,“ zamumlala. Koho mi to len pripomína, hm? Exoti...
  „Pozri, Bella, takto. Chcem ťa vziať na jeden výlet,“ zamumlal som.
  „Blázon,“ zasyčala, „myslíš, že niekam pôjdem s upírom?!“
  „Čo proti nim máš, do hája?“ vykríkol som a rozhodil rukami.
  „Veď ste vrahovia!“
  „Dora jedna pripečená, myslíš, že vegetariáni sa tak nazývajú len zo srandy?“ Popudene sa zamračila. „Nehovor, že si nevedela, že Cullenovci nezabíjajú ľudí!“           
  „Vedela,“ pripustila.
  „No a? Beriem ťa na ozdravujúci pobyt v horách pod holým nebom, kde ťa budem pripravovať na najhoršie!“
  „Čo to trepeš?“ pýtala sa zmätene, ale ja som neodpovedal. Mal som totiž jeden plán.
  „Zbaľ sa, odchádzame.“
  „Ja nikam nejdem,“ protestovala a vehementne vrtela hlavou.
  „Tak potom si neber nič.“ Schytil som ju za ruku, prehodil cez plece a ťahal von.
  „Hej! A čo môj otec?“
  „Toho sebou neberieme,“ rozhodol som striktne.
  „Ale nie, zošalie, keď ma nenájde doma! A okrem toho, mám zapnutý sporák s večerou!“ Zazubil som sa, vypol platničku, či ako sa to volá, a napísal krátky odkaz.
 
Oci, kamoška ma vzala na párty do Seattlu, neviem, kedy a v akom stave sa vrátim. Nečakaj ma.

Bella

  „Šialenec!“ zajačala mi za uchom. „Veď ho porazí od strachu!“
  „Tak fajn,“ zamumlal som, odtrhol papierik a na jeho miesto napísal iný odkaz.

Oci, išla som s kamarátkou do knižnice, chceme spolu čítať nový bestseller. Prespím u nej, nečakaj ma.

Bella

  „Si šialený,“ zamumlala a snažila sa mi vytrhnúť. „Keď si dokázal napísať toto, neverím, že ten výlet prežijem! Okamžite ma tu nechaj!“
  „Si takáto aj pri sexe?“ opýtal som sa, keď sebou stále neprestávala metať.
  „Blbec!“ zajačala, až som sebou trhol.
  „No len, no!“
  „Okamžite ma zlož na zem,“ zavrčala.
  „Ani ma nehne,“ odsekol som a upírskou rýchlosťou vybehol priamo do lesa. Na zem som ju zložil až na malej čistinke. Jej nohy ju však neudržali a ona sa zrútila k zemi. Mohol som ju zachytiť. Mohol...  Sedela na zemi v papradí s očami vypleštenými, akoby práve objavila Ameriku.
  „To. Bolo. Čo?!“ hekla.
  „Upírsky beh. My všetci sme takí rýchli.“
  „Aha,“ prikývla. Nič nevravela, len vstrebávala novo nadobudnuté poznatky. A ja som vedel, že za dnešnú noc toho bude mať na vstrebanie ešte poriadne veľa.

Edward:

(hudba)

  Spomienky ma opäť pohltili. Mučenie neprestávalo. Vraj sú novorodení poháňaní vlastnými pudmi a túžbami. Veril som tomu, pretože moja láska na úmerne zväčšovala s časom, čo som bol bez nej.

Jej vôňa.

  Keď som v rukách držal obálku, ktorú mi Justin doniesol, a ucítil tú vôňu, ústa mi zaplavil jed a túžba po krvi. Nebyť jeho, bol by som sa rozbehol do mesta a zabil nie len ju, ale vyvraždil aj polovicu Forksu. Omamná vôňa kvetín rozpumpovala moju fantáziu a ja som odrazu počul tlkot jej srdca. Najdokonalejší zvuk na svete.

  V mysli sa mi zjavila ďalšia spomienka a ja som túžil ocitnúť sa pár nocí späť. Ruky mi tŕpli od túžby dotknúť sa jej. Ako by asi reagovala jej koža na moju dlaň? Bola by jej zima? Bolo by jej to nepríjemné? Alebo by som počul tiché stonanie ako vtedy? Upínal som sa na posledné myšlienky, ktoré som pri nej zažil. Osud nám doprial len jeden jediný okamih pocitu večného súladu a potom nastal hrubý škrt cez rozpočet.
  Keby prišla. Nemusela by hovoriť vôbec nič, len ja by som jej pošepky vravel, ako ju milujem, že som blázon z jej blízkosti, že...
  Z hrdla sa mi vydal vzlyk. Ona už so mnou byť nesmie – a keby aj, už jej nemôžem dať rodinu, nemôžem jej dať vôbec nič bez toho, aby sa nebála, že ju zabijem. Jediné, čo jej smiem ponúknuť, je moje kamenné srdce, ktoré kedysi bilo len pre ňu.
  Ale to sa nestane.
  Pretože ona sa upírov bojí. Desí sa ich prítomnosti a ja som sa stal teraz tým istým netvorom noci. Sľúbil som, nie, prisahal, že sa toto nikdy nestane. Sklamal som ju na celej čiare. Zničil som to, čo sme si tak pracne budovali z tichých veršov lásky.
  Keby som smel natiahnuť ruku, zaboriť prsty do jemných kučier, vpiť sa svojimi perami do tých jej a vmasírovať jej ústami do kože večné Milujem ťa. Stisol som zuby.
  Už nikdy viac.

  Okolo mňa boli porozkladané naše fotografie. Malé obrázky sa hýbali a mne sa v hlave odohrávala celá situácia. Pod starými stromami, v jej izbe.
  Len nahliadnuť... Iba si ju z diaľky obzrieť, skontrolovať, či je v bezpečí, či niečo nepotrebuje. Zistiť, či už zabudla. Či sa pohla ďalej. Alebo som vážne ja ten jediný, kto umiera túžbou po jej krehkej bytosti? Myslí na mňa vôbec niekedy? Alebo už píše básne pre iného?

  Rozhodol som sa.

  „Kam ideš?“ pýtala sa Esmé, keď som prefrčal okolo nej.
  „Prejsť sa,“ povedal som. Keby vedela, že chcem ísť do mesta, tak by ma nepustila. Samozrejme, nedýchal som už keď som bol pár metrov od domu. Nemohol som si dovoliť jediné pošmyknutie.

  Mal som výhodu, jej dom stál hneď pri lese. Zastavil som sa pri hranici stromov a započúval sa do diania v dome. Bilo tam len jedno srdce. Nahlas som preglgol.
  Nie, Edward, Charlie nie je na jedenie.
  Lenže druhé srdce tu chýbalo. Kde len je? Okno v druhom poschodí bolo otvorené. Po pamäti som vošiel do jej izby a rozhliadol sa. Moje srdce plakalo, keď som hľadel na všetky jej veci, na hojdacie kreslo, v ktorom som kedysi sedel, na posteľ, v ktorej ležala, na vankúš, po ktorom boli rozhodené jej čokoládové kučery. Zdvihol som jeden roh a vytiahol zápisník, ktorý som jej daroval. Bolo v ňom zaplnených oveľa viac strán ako keď som s ňou bol naposledy. Nečítal som, ale moje oko aj tak zaregistrovalo pár slov.

Tichým krokom príď ku mne
Vráť mi srdce, bez ktorého nedokážem žiť
Aj keď chladné pery vravia nie,
Ja ťa prosím, prosím, príď

  Keby som mohol plakať, po lícach by mi stekali obrovské slzy beznádeje. Tak veľmi som chcel, drahá Bella, tak veľmi som chcel, aby si vedela, že ťa nekončene milujem a nikdy neprestanem. Nalistoval som jednu prázdnu stránku a úhľadným písmom napísal:

Ľúbim ťa.

  Ani tie dve slová nedokázali vypovedať, ako strašne mi chýbala, ale moje srdce malo pocit, že som spravil dosť na to, aby vedela, že som tu s ňou. Aj keď sa o mojej prítomnosti nesmie dozvedieť.

  Vonku sa začalo brieždiť a ja som vedel, že je čas odísť. Vyskočil som z okna a utekal domov do svojej izby, kde som si sadol do kresla. Esmé bola v pracovni a Carlisle sa mal každú chvíľu vrátiť z nočnej služby. Kde bol Justin, to som nemal ani tušenia. Iba pár sekúnd po týchto myšlienkach sa ale zjavil a vošiel do domu.
  „Ahoj, Edward,“ pozdravil ma a ja som zacítil tú vôňu, jedinú na svete.
  „Ty si bol s ňou?“ zavrčal som. Ani sa nestihol spamätať a letel cez sklenenú tabuľu veľkého francúzskeho okna. „Ako len môžeš? Veď je človek!“
  „Prdlajs človek, je to zamilovaná žena!“
  „Necháš ju na pokoji,“ zavrčal som výhražne.
  „Prečo, Edward, žiarliš? Neveríš, že je možný vzťah človeka a upíra? Ja ti to dokážem,“ vstal a postavil sa proti mne.
  „Necháš ju na pokoji, bojí sa nás!“
  „Už nie,“ povedal. Zarazene som na neho ostal hľadieť.
  „Ale ako...“
  „Bol som s ňou, už všetko vie.“
  „Aj to, že...“
  „Nie, o tebe nie,“ zákerne sa zaškeril. „To nie je moja práca povedať jej o tvojom druhom živote.“
  „Nikdy sa o tom nedozvie,“ zasyčal som podráždene.
  „Edward, uvedom sa! Je predurčená na to, aby bola družkou upíra!“
  „Nedovolím ti začať si s ňou niečo!“ zavrčal som a moje svaly sa napli ku skoku.
  „Ty si ten upír, idiot!“

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

3)  Twilly (29.08.2011 23:51)

ou ou ou ou ou! Dobieham resty eMuš, ale toto dostáva celkom fajn grády

2)  Petronelka (15.08.2011 17:14)

Omlouvám se, že jsem se k téhle kapitole dostala až teď, ale vždyť mě znáš. Pokusím se napravit a dočíst všechny dosud napsané kapitoly (pokud budu mít dost času).
Tahle kapitola mě skutečně dostala. Takový popis novorozeného a jeho pocitů jsem snad nikdy nečetla, bylo to dokonalé, stejně jako celá tahle povídka.
Svíralo se mi dokonce srdce nad tím neštěstím, že Edward nemůže být s Bellou. Skoro jsem myslela, že tuhle kapitolu ani nedočtu, jak mi budou písmenka splývat pod návalem slz.
Emi, bylo to dokonalé, klaním se ti a tleskám , tohle je opravdu dílo hodné spisovatele.
Teď jsem jenom zvědavá, co dělal Justin s Bellou a jak to, že se Bella podle něj už nebojí upírů. Bylo by to fajn, ale tak trochu nevěřím, že se mu podaří její strach takhle rychle změnit.

1