Sekce

Galerie

/gallery/l&l.jpg

Táto kapitola sa mi písala strašne ťažko, ale dúfam, že sa Vám bude aj tak páčiť. Diel venovaný všetkým, čo KSP čítajú a komentujú, ale hlavne maily1709, pretože pravdepodobne ako jediná vie, o čom čítala, a pravdepodobne ako jediná odhalila TEN háčik. Snáď ste si nemysleli, že by som Edwarda fakticky zabila? :D

12. kapitola: Smrteľný a nesmrteľný... viac-menej


12. kapitola

Ležala som na chrbte a hľadela do stropu. Nikdy som neverila, že môže byť až tak zaujímavý. Že sa na ňom dokáže odohrávať príbeh. Náš príbeh. Už dva dni som v ňom videla výjavy z minulosti a pomaly sa pripravovala na definitívny koniec. Už dnes. O dve hodiny. Čierne šaty viseli na skrini a môj pohľad na ne padol vo chvíli, kedy som si uvedomila, že už naozaj niet cesty späť. Vstala som z postele, aby som sa mohla pripraviť. Chcela som byť dokonalá a rozlúčiť sa tak, ako ma miloval. Len pre neho. Postavila som sa pod sprchu. Všetky pohyby boli automatické. Až ma pichlo pri srdci, keď som si prešla rukou po paži a pripomenula si tak jeho dotyk od našej spoločnej noci. Nevydržala som to. Už som nebola len nečinný prizerajúci sa svedok, našla som sa priamo v epicentre a moje vzlyky sa nedali utíšiť. Kvapky vody splývali so slzami a moje jačanie prehlušilo špliechanie vody.
Ešte pred dvoma dňami sme boli spolu.
Ešte pred dvoma dňami sa so mnou miloval.

A už ho viac nikdy neuvidím.

Priznávam, týrala som samu seba. Myslela som na neho. Každú sekundu dňa bol so mnou a moje srdce plakalo. Cítila som, že roní krvavé slzy a ja ich nikomu nemôžem ukázať, nikto mi ich nedokáže nežným dotykom zotrieť.

Keď srdce plače
A ty tu nie si
Nedokážem vnímať

Keď srdce plače
A ty tu nie si
Neprestávam vzlykať

Keď srdce plače
A ty tu nie si
Opúšťam vieru

Keď srdce plače
A ty tu nie si
Dušu mi berú

V momente som utekala do izby, kde som vytiahla papier a pero a načmárala tam tých pár riadkov. Keď srdce plače, hlásal názov. No to moje priam rumázgalo.

S večnou láskou Tvoja Bella

Asi prvý raz v živote som použila mejkap. Jednako som potrebovala zakryť kruhy pod očami a začervenanú pokožku, jednako som sa snažila nejako vyzerať. Nie každý musí vedieť, ako trpím.
Desivo čierne šaty som si obliekala s najväčšou krehkosťou. Boli zo zvláštneho materiálu, pri ktorom som mala pocit, že sa pri silnejšom dotyku roztrhne alebo rozpustí.
Charlie zaklopal na dvere mojej izby.
„Bella? Si v poriadku? Môžeme ísť?“ Pozrela som sa na hodinky a naozaj. Bol čas vyraziť. Otvorila som dvere a zhlboka sa nadýchla. Otec ma prešiel pohľadom a smutne sa pousmial. Pri vystupovaní z domu som prijala ponúkané rameno, do ktorého som sa zvesila. Rozhodla som sa, že pôjdeme pešo. Cintorín nebol príliš ďaleko a prechádzku som brala ako istý očistec.

Kovová bránka mierne zaškrípala, keď som do nej strčila, aby sa otvorila. Prišlo mi to mimoriadne desivé, všade ticho, ozývali sa maximálne tak vzlyky. A aj mne bolo do plaču. Zišla sa tu skoro celá škola, Edwardovi rodičia a ešte jedna osoba, ktorú som dosiaľ nevidela, ale očividne to bol tiež upír so zlatými očami.

Sledovala som, ako rakva klesá do jamy. Moje srdce umieralo. Hnevalo ma, že necítim bolesť, žiaľ, alebo akýkoľvek iný pocit. Iba prázdnota. Nedokázala som uroniť jednu jedinú slzu. Pociťovala som až zahanbenie nad tým, že Stanleyová bučala ako krava a ja som len nervózne žmolila vreckovku v rukách. V hlave mi bzučali myšlienky, no ani jedna mi neprišla správna. Bolo mi zo mňa samej zle. Toľko k poslednej rozlúčke.

Všetci odišli, len ja som ostala. Povedala som Charliemu, že ešte ostanem a domov dôjdem sama. Chvíľu mal síce obavy, no neskôr podvolil. Nemal inú možnosť.

Teraz konečne padli zábrany, žulové hradby sa rozmrvili, a ostala som len ja so svojím trápením. Kľakla som si – a bolo mi srdečne jedno, že som tým zničila svoje šaty. Aj tak ich už na seba nikdy nevezmem. K hrobu som položila obálku s nápisom.


Keď srdce plače.

Pre môjho Edwarda

Slzy sa konečne dostavili.  Bolesť v hrudi sa znásobila. A ja som sa zmohla len na škrípavý šepot.
„Večnú lásku si mi sľúbil vždy, keď si ma miloval, no sám si teraz ten cit vzácny svojou smrťou pochoval.“
„To je citácia?“ ozvalo sa mi za chrbtom, až som nadskočila. Otočila som sa za hlasom.
„Nie, to som vymyslela sama,“ zamumlala som. Za mnou stál ten upír, ktorého som ako jediného nepoznala. A absolútne ma to netankovalo. Štvala ma totiž len jediná vec – že je tu. Na moje nešťastie si sadol vedľa mňa.

Sadol, fakt sadol!!!

Zamračene som sa na neho otočila.
„Ty si bola Edwardova priateľka?“ opýtal sa. Iba som prikývla. „Ja som jeho vzdialený príbuzný z neviem akého kolena.“
Ak to vôbec koleno bolo, pomyslela som si.
„Aha.“ Totálny nezáujem bol v mojom hlase určite počuť. Svoj pohľad som mala totiž prilepený na náhrobku.

Edward Masen

*26. 5. 1992 +5.6. 2011

Život je krátky. Iba v smrti sme skutočne nažive.

„Haló, vnímaš?“ Pred tvárou mi šermovala ruka.
„Nie,“ zavrčala som. Zlaté písmo ma totiž stále nedokázalo prepustiť zo svojej moci.
„Volám sa Justin Row,“ predstavil sa.
„Fajn.“
„Vieš sa tváriť aj pozitívne?“ zamrnčal.
„Teraz, hej?“ odfrkla som si a vstala. Prsty pravej ruky som si pritisla na pery a následne nimi pohladila zdobený mramor. Vstala som a bez otočenia odišla v zamazaných šatách. Aj tak som sa nevedela rozlúčiť. 
Kráčala som popri ceste domov, keď vedľa mňa náhle zastavilo akési športové auto.
„Chceš zviezť?“ opýtal sa ten J-niekto.
„Nie.“
„No tak, nerob drahoty!“ Zaklonil hlavou a tľapol rukou po dverách auta zvonku, ako vystrčil ruku zo zosunutého okienka. Neodpovedala som. Stačilo mi už iba nejakých päťsto metrov a ja som to hodlala prejsť pešo. Ako istý rituál, keď už som sa nedokázala rozlúčiť. 
„Hej! Počúvaš?“ Vyzula som si topánky – a prisámveru, že som ich po ňom chcela šmariť – a nemotorne som sa rozbehla domov. Auto zrýchlilo. Ignorovala som jeho pokriky, až kým som nedoletela na príjazdovú cestu a nezabuchla za sebou dvere.
„Oci, idem si ľahnúť,“ zakričala som do chodby, cestou hore zo seba stiahla špinavé šaty, a hodila sa do postele.

Justin:

Utekal som lesom kadiaľsi po Olympijskom polostrove a užíval si fučanie vetru okolo mojej tváre. Upírom som bol už pár desaťročí, ale aj tak ma vždy fascinovalo, ako dokonale vidím každého jedného chrobáčika, žilku v liste, aj pri takejto rýchlosti.
Odrazu okolo mňa zasvišťala postava. Nasal som vzduch – upírka! Ale čo tu robí? Niekoho nášho druhu som nestretol už riadok rokov, či už nomáda, alebo nejakú skupinu. A teraz – len tak mi popred nos prefrndžala nejaká namydlená strela. Na nič som nečakal a rozbehol sa za ňou. Kam sa to len ženie? Pred čím uteká? Zastavila sa až v dome, kde stál chlapec. Akurát sa otočil, keď vbehla do domu. Vrieskala po ňom, priam šalela. Rozhadzovala okolo seba rukami a stále sa k nemu približovala. On vydesene ustupoval.
„Ja ju milujem!“ skríkol. Čo to? Nejaká tajná milenka? Tak to si to, chlapec, pohnojil.
„Ale ja som na teba čakala!“ Zamračil som sa. Toto nejako na záhybnú aférku nesedí...
„Tanya, ja som človek! A zamiloval som sa! Chcem s ňou ostať! Nemám záujem o nejakú upírku, ktorá ma po týždni aj tak opustí!“
„No určite nie po týždni,“ bránila sa dotknuto.
„Máš pravdu. Keby som sa s tebou vyspal až po svadbe, tak mi dva dni po obrade donesieš rozvodové papiere!“ Dobrý! Tak ja byť ženou, teraz mu vlepím. A byť ním, som na seba hrdý! A naprávam si sánku... 
Tá Tanya zavrčala a priblížila sa k chlapcovi. Keď sa vrhla na jeho krk, uvedomil som si, že by bolo fajn, keby som zasiahol. Odtrhol som ju od skoro bezvládneho tela a roztrhal ju na kusy. Smola. Spolu s prvými plameňmi pred domom sa ozval aj bolestný výkrik.
Premena začala.

Položil som ho na gauč a snažil sa udržať zmietajúce sa telo, keď ma čiesi ruky odhodili niekoľko sto metrov do lesa.
„Hej! Čo to má znamenať?“ kričal som. 
„Vy ste ho uhryzol!“ zakričal na mňa ten poondiaty blondiak od domu.
„Tak to určite, ja som ho zachránil! To tá bláznivá na neho zaútočila! Nebyť mňa, je z neho vysŕkaná plechovka!“ zahučal som. Mužovo obočie vyletelo asi až do vlasov.
„Tanya?“
„Presne tá! Teda... aspoň tak ju ten chudák oslovil. On ju podviedol?“ zaujímal som sa hneď. Chlapík si povzdychol.
„To máte na dlho. Ospravedlňujem sa vám za ten útok, nevedel som, že ste... na našej strane.“
Ja som na strane zahýbacích mužov s ICQ vyšším ako žena!
„Rado sa stalo,“ pousmial som sa.
„Prosím, prijmite pozvanie k nám domov. Aj keď – teraz to u nás bude trochu zložité s jedným novorodeným, ale-“
„Rád vám s ním pomôžem, s novorodenými už mám nejaké skúsenosti,“ skočil som mu do reči.
„Ďakujem vám. Ja som Carlisle Cullen. Žijem tu so svojou manželkou Esmé a adoptívnym synom Edwardom.“
„To je ten Tanyin?“ spýtal som sa.
„Presne tak,“ prikývol smutne.
„Akože ste bývali s človekom?“ vyvalil som oči.
„Áno, ale je to dlhý príbeh. Radšej by som sa teda presunul do domu.“
„Samozrejme. Mimochodom – ja sa volám Justin Row.“

Pri hádke, ktorej som bol nemým a pästným svedkom, som si ani nestihol poriadne prezrieť ich obrovitánsky dom. Ach nervy! Tá gigantická stavba čumela do lesa a ja som si bol istý, že anténa na vrchu má výhľad na oceán!
„Ó. Môj. Bože!“ odsekával som, kým som zízal na sklenené steny krížené  s oknami.
„Moja žena je architektka a dizajnérka,“ pochválil sa Carlisle. Vošli sme do priestrannej chodby prepojenej s obývačkou. Edward už na gauči neležal, ale začul som ho hore na poschodí, pravdepodobne v jeho izbe.
„Smiem ísť za ním?“ opýtal som sa. Carlisle prikývol. Vybehli sme teda hore schodmi až do veľkej priestrannej izby. Na posteli ležal Edward, Esmé mu kládla na čelo chladné obklady.
„Nie,“ vzlykol. Prázdny pohľad tápal po strope, ale mal som pocit, že on aj tak nič nevidí. „Ja sa nesmiem zmeniť! Sľú- sľúbil som jej to!“ Po tvári mu tiekli slzy a ja som si myslel, že to nie je z bolestivej premeny. „Zabite ma!“ vykríkol tesne pred tým, než sa ponoril do bolestivej agónie.
„Blázon,“ odfrkol som si, „čo sa mu môže nepáčiť na večnom živote? Jasne, večná túžba po krvi a tak, to je problém, ale predsa... toľko výhod... a žien...“ zasnil som sa.
„Nie je blázon,“ ohradil sa Carlisle, ale vôbec neznel nahnevane. Skôr... unavene. „Poď dolu, Justin, všetko ti porozprávam.“
Sadli sme si na pohovku.
„Edward mal byť premenený... raz. Tanya, tá, čo ho uhryzla, na to čakala. Lenže... keď sa sem Bella prisťahovala zamiloval sa. Do ľudského dievčaťa. Odvtedy - akoby ožil, svet bol pre neho úplne iný. Vyzeral šťastne. Rozhodol sa, že ostane človekom, aby s ňou mohol prežiť ľudský život.“
„No a kde je  problém?“ mykol som plecami. „Premeňme aj ju a hotovo.“
„Problém je v tom, že ona sa upírov bojí.“ Tak, tomu sa v mojej rečí hovorí ale zasrane veľký problém. 

Edwarda čakal ešte deň premeny. Od jej začiatku sa ešte niekoľkokrát prebral a plakal. My ostatní sme sa ale museli pripraviť na pohreb. Edwardov pohreb. Podľa mňa to bol zbytočný cirkus, ale ako myslia...
Stáli sme medzi trúchliacimi a ja som sa cítil strašne trápne. Snažil som sa v dave nájsť tú povestnú Bellu. Som zvedavý, či je tak správne objemná, aby mohla zamávať s večnosťou nejakého chlapa. Videl som tam jednu fešnú, čo bučala ako krava. To bude asi ona.
„Tamtá je Bella?“ prehodil som smerom ku Carlisleovi kútikom úst, tak, aby to počul len on.
„Nie, tá druhá,“ zamrmlal a ukázal na... dievčatko. Ach bože. Bola malá. Vyzerala zmätene. A veľké čokoládové oči boli až prehnane nevinné. Ten Edward má fakt divný vkus, čo za upír to z neho len bude?

Všetci odišli, len ona tam ostala. Nevyberavo sa hodila na zem a začala vzlykať. Na hrob položila obálku s venovaním. Trochu sentimentálne, nie?
„Večnú lásku si mi sľúbil vždy, keď si ma miloval, no sám si teraz ten cit vzácny svojou smrťou pochoval.“

„To je citácia?“ ozval som sa jej za chrbtom, až nadskočila.   
„Nie, to som vymyslela sama,“ povedala. Sadol som si vedľa nej.
„Ty si bola Edwardova priateľka?“ spýtal som sa. Prikývla. „Ja som jeho vzdialený príbuzný z neviem akého kolena,“ vymýšľal som si.
„Aha,“ povedala a zahľadela sa na náhrobok. Nudil som sa. Očividne som ju nezaujímal – a bolo mi to vlastne vcelku jedno. Ona nebola môj typ.
„Haló, vnímaš?“ zašermoval som jej rukou pred tvárou, keď jej neprítomnosť začínala byť otravná. Srdiečko tu a dušička lieta kde presne? Na Marse? Poď dolu, Bella, poď dolu!
„Nie,“ zavrčala nepríjemne.
„Volám sa Justin Row,“ predstavil som sa.
„Fajn.“ To dievča sa mi snáď sníva!
„Vieš sa tváriť aj pozitívne?“ zamrnčal som otrávene. Vedela pokaziť deň, keď chcela. S Edwardom sa budem musieť vážne porozprávať. Čo na nej len vidí?!
„Teraz, hej?“ odfrkla si a vstala. Pobozkala si prsty a následne ich pritisla na mramor. Ach, neuveriteľne romantické, ten sladký včelí humus z toho priam kvapkal. Odišla. A ja som si podivne vydýchol. S tou babou budú ešte problémy...

Pred cintorínom som nastúpil do auta. Oddnes začínam uctievať cullenovskú garáž, pretože tento kúsok som v Európe ešte nenašiel. V diaľke som zbadal Bellu. Kráčala popri ceste a vyzerala ako zmoknuté kura.
„Chceš zviezť?“ spýtal som sa.
„Nie,“ odvrkla.
„No tak, nerob drahoty!“ Spravil som to frajerské gesto, ktoré som sa naučil v Španielsku. „Hej! Počúvaš?“ okríkol som ju, keď stále neodpovedala. Ona, bláznivá, sa ale vyzula a rozbehla preč. Tak fajn. Už viem, aký má Edward vkus. Žiaden.



 

 

Justin Row

justin

 


 

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Petronelka

4)  Petronelka (13.06.2011 13:07)

Tak fajn, konečně jsem se k téhle kapitole dostala a musím říct, že byla perfekní - hrozně sis na ni stěžovala, ale mě se neskutečně líbila.
Ta Bellina bolest z toho úplně čišela. Všechna ta agónie, když nemohla brečet a potom, jak se zhroutila, když všichni odešli. Jenom tu dojemnou chvilku Justin zničil.
Je taky fajn, že jsi připojila jeho pohled. Sice jsem o něm ztratila jakékoliv mínění hned na začátku, ale co se dá dělat. Jak může po někom chtít, aby byl veselý na pohřbu? A zvlášť tehdy, když pochovává svou lásku? Teď jsem jenom zvědavá, jakou roli tady on sehraje

Twilly

3)  Twilly (12.06.2011 09:15)

No... ja cítim, že nám na scénu prišiel Edwardov sok, čo ty na to???? Dobré, veľmi dobré eMuš... a tie verše... nádhera. Do toho mi práve hrá Faith No More a Easy... nádhera

Twilly

2)  Twilly (11.06.2011 22:54)

tsssssssss náhodou ani slovo som nepovedala o Edwardovej smrti...

1)  maily1709 (11.06.2011 19:41)

jeeeeeeeeeeeeeeeeej ty si mi venovala kapitolu???? Ani nevies ako si ma potesila, je to krasny pocit no a ku kapitolu ... ja som to vedela!!!!! Edward je upir!!! No a chudatko bella, neviem co dodat a k tomu Justinovi, no neviem je to nejaky "frajirek" ale zda sa byt v pohode

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still