Sekce

Galerie

/gallery/l&l.jpg

Neviem, čo by som Vám k dnešnej kapitole mala povedať. Nie ja, to Všemohúci ťahá nitkami osudu... Tu sa možno hodí citát, replika z jedného českého seriálu:

"KAŽDEJ BY SI MĚL ZKUSIT JEDNOU UMŘÍT!"

11. kapitola: Otče náš...

11. kapitola

  Tá Tanya, ako ju Carlisle nazval, vyzerala dostatočne natentovaná, aby mi bola schopná ublížiť.
  „Čo tu chce, Edward?“ On sa postavil a mňa si schoval za chrbát.
  „Je to moja priateľka,“ povedal pokojným hlasom, ktorý sa mierne triasol.
  „Tak nech tá kamoška odíde a nechá priestor mne. Prišla som len kvôli tebe.“ Ku koncu už koketne žmurkala predĺženými mihalnicami.
  „Ja s ňou chodím,“ povedal a pevnejšie ma stisol. Žena sa zasekla a zapichla do mňa pohľad, až som mala tendenciu sa prikrčiť.
  „To si si pripravil desiatu? Veď máš byť o pár mesiacov premenený!“
  „Ostávam človekom, kvôli nej.“ Jeho hlas bol odrazu ľadový ako čepeľ zmrazeného noža.
  „To hádam nemyslíš vážne!“ Jej hlas bol ostrý ako žiletky a bolestivo sa mi zarezával do uší.
  „Tanya, prestaň, desíš ju,“ povedal Carlisle ráznym hlasom a Edward o krok ustúpil aj so mnou za chrbtom.
  „Tak desím?“ Rezavý smiech rozdrnčal okná povysádzané v celom prízemí. „A to ešte nič nevidela!“ Začula som cvaknutie zubov pri mojom krku a divoké vrčanie.
  „Nie!“ Edwardov výkrik akoby zastavil čas. Tanyu zvieral Carlisle v železnom zovretí. Ona sa mykala a cvakala zubami.
  Išla po mne...
  S rukou pred ústami som začala cúvať, až som narazila na stenu.
  „Edward! Vezmi Bellu preč!“ vykríkol Carlisle tesne pred tým, než sa mu Tanya vytrhla.
  Potom som videla už len tmu.

  Prebrala ma až ostrá pálčivá bolesť na zápästí.
  „Odpusť, ale musím.“ Medový hlas mi šepkal do ucha, kým zápästie pálilo. Zastonala som. „Vydrž!“
  „Čo sa stalo?“ Obávala som sa, že plachý šepot, čo vyšiel spomedzi mojich pier, nemohol nikto počuť. Edward s tým však očividne nemal problém.
  „Tanya na teba zaútočila.“ Počula som ako zaťal zuby, oči som mala totiž stále zatvorené. A v tom mi to došlo. Rozzúrená upírka, ktorá ma chcela zabiť. Trhnutím som sa posadila a zadychčane sa rozhliadala.
  „Bella, Bella, upokoj sa,“ hovoril náhlivo Edward a prechádzal mi rukami po pažiach. „Už je to preč, sme tu len my, nikto ti neublíži. Vravel som, že ťa ochránim. Už sa k nám nevráti.“ Jeho slová otupovali moju myseľ, až som mala pocit, že ma úplne ukolísali.
  „Edward,“ zašepkala som trhane, „prečo ma chcela zabiť?“ Teraz som už videla, ako zaťal čeľusť.
  „Mal som byť zmenený na upíra na moje devätnáste narodeniny. Čakala na to. Myslela, že by sme mohli tvoriť pár. Keď som jej povedal, že chcem teba, nahnevala sa.“ Pohľadom som odbočila od neho a zahľadela sa na okrúhly mesiac, ktorý vyšiel na temnú oblohu.
  „Je noc,“ zašepkala som a vrátila pohľad späť na neho.
  „Esmé volala Charliemu, že tu ostaneš cez noc a zajtra pôjdeme spolu do školy, ale nemusíš tam ísť. Rodičia tu nie sú, smerujú do Denali za jej rodinou. Nechcú, aby sa po ceste otočila. Ak by sa rozhodla vrátiť späť...“
  „Zomriem.“ Na to, že ma smrť minula len o vlások som bola zvláštne pokojná. Nič nehovoril, nehýbal sa. Natiahla som sa k jeho perám a pobozkala ho. Neodpovedal.
  „Potrebujem ťa, Edward,“ zašepkala som. Až vtedy ma k sebe pritisol. Jeho telo kopírovalo moje. Ležala som v jeho posteli a on sa opieral o lakte, aby ma nezaľahol celou svojou váhou. Bol opatrný. Nežný. Dokonalý. Dotýkal sa ma, akoby som bola najväčší poklad v jeho zbierke. Hladil ma, neprestával, neprestával... Ani ja som sa neudržala a opätovala mu každý dotyk, bozk, pohladenie. Hlasno dýchal, vzduch cedil pomedzi naše spojené ústa a stále neprestával. Mali sme čas. Boli sme sami a boli sme svoji. Padali sme v pestrej špirále až k zemi, kde sme náhle vzlietli a ocitli sa na nebi ako dve hviezdy, čo sa svojou žiarou spojili do jednej. Jediné slovo. Dokonalosť. Iba ona vládla okamihu. Tomuto a i ďalším.   

  Ležala som pod tenkou prikrývkou a nemohla som zaspať. Edward už dávno pokojne oddychoval, ale ja som nemohla. Jeho nahá koža, čo sa stávala mojím druhým šatom, dráždila moje vedomie a nenechávala ma ponoriť sa do ríše snov. Nemohla som tam ostať dlhšie. Opatrne, aby som ho nezobudila, som stiahla jeho ruku z môjho pása a vstala som z postele. Len v Evinom rúchu som prešla od postele k stolu a sadla si. Súrne som potrebovala papier a pero. Po minúte prehrabovania sa vecami na stole som našla, čo som potrebovala a začala som písať.

Strácam sa v tebe
V tvojich pohyboch
Nevládzem dýchať
Ty dýchaš za oboch

Láskaš mi pery
Krk, dlane, ruky
Že odrazu prestávaš
Sú pre mňa muky

No vraciaš sa s väčším
Návalom rozkoše
Mám pocit, že srdce mi
Toho už viac nezmôže

Splynutý v jedno
Bozk odo mňa lúpiš
Ďalší si dotykom
Na tele kúpiš

  Bolo mi krásne. Odrazu ma zasiahla tak sladká únava a slasť. S miernym úsmevom som sa vrátila do postele a ľahla si pod prikrývku k Edwardovi, pričom som jeho ruku opäť omotala okolo seba. Teraz bola tam, kam naozaj patrí.

  Ráno prišlo skoro. Jeho paža mi prechádzala po chrbtici. Až teraz som si uvedomila, v akej polohe sa nachádzame. Hlavu a ruky som mala opreté o jeho hruď, ktorá sa v pravidelných intervaloch dvíhala a zas klesala. Pravú nohu som mala prehodenú cez jeho trup a on ma voľnou rukou hladil po stehne.
  „Láska?“ zašepkal.
  „Hm?“
  „Ďakujem.“
  „Za čo?“ nechápala som.
  „Dala si sa mi. Nebyť teba, umrel by som a predsa by som žil, nádej som už dávno opustil, že zažijem to najkrajšie pod slnkom. Milujem ťa a pre teba sa vzdávam večnosti, lebo bez teba a tvojej vernosti, nie som ničím a nežijem. Miluj ma tiež, láska.“
  „Milujem ťa najviac na svete, tak, že sa to nedá zhrnúť vo vete. Som len tvoja a nikoho iného. A tak to aj ostane,“ odpovedala som na jeho slová, ktoré ma dojali až k slzám. Keď na svojej hrudi ucítil horúce kvapôčky, strnul.
  „To sú slzy šťastia,“ objasnila som mu.
  „Ach, Bella,“ vydýchol a pritisol si ma svalnatými rukami ešte bližšie k sebe.

  Dokonalú idylku prerušil až telefón.
  „Áno, Carlisle, tu Edward. Čo sa deje?“ Na druhom konci to chvíľu šramotilo, než sa Edwardove svaly napäli.
  „Čo sa deje?“ dožadovala som sa odpovede na rovnakú otázku ako on, ešte kým stihol ukončiť hovor.
  „Obliekaj sa, musíme vypadnúť,“ zavrčal. Šiel z neho strach.
  „Edward, odpovedz mi! Čo sa deje?“ jačala som.
  „Ide sem Tanya, vytrhla sa rodičom a mieri späť do Forks.“ Jeho hlas bol priam vražedný, napnutý postoj, v rukách zvieral oblečenie a pálil dieru pohľadom do steny.
  „Ide si po mňa,“ zašepkala som nečujne. Mlčal, ani neprikývol. Roztrasenými rukami som si obliekla tričko a sukňu, ktorú som si včera obliekla, a šatkou si zviazala neposedne rozstrapatené vlasy, ktoré som si nestihla upraviť. Dolu schodmi sme priam leteli. Neverila som, že to zvládneme, že budem v bezpečí, len som dúfala, že Edward vie, čo robí. Z lesnej cesty sme sa vyrútili maximálnou možnou rýchlosťou.
  „Policajti, Charlie ma zabije,“ zamumlala som, keď som zbadala policajné majáky, čo sa na nás zavesili.
  „Zabije ťa on alebo Tanya,“ zavrčal Edward.
  „Môžem si vybrať?“
  „Niekedy vôbec netuším, ako je možné, že si práve ty tým chýbajúcim článkom vo mne,“ zavrtel hlavou.
  „Ja ti dám takým chýbajúcim článkom,“ pajedila som sa. „Ja mám byť predsa tvoje slnce na oblohe, zmysel života, večne oslavovaná bohyňa a nie nejaký hlúpy článok!“
  „Ak sa snažíš odľahčiť situáciu, trochu sa ti darí,“ priznal.
  „Ja sa o nič snažiť nemusím, som ľahká prirodzene, nadváha je na mňa krátka!“
  „Nejako  ti nerozumiem.“ Povzdychla som si.
  „Mnoho ľudí mi nerozumie.“ Edward náhle prudko zabočil a vypol motor. „Čo to robíš?“
  „Skloň sa!“ zasyčal. Okolo nás prefrčalo policajné auto. Aha, no fakt, oni mi z hlavy akosi vyfučali. Vydýchla som si, všetko je v poriadku. Teda ak v tom aute nesedel oco. Kurník šopa!
  „Čo budeme robiť ďalej?“ opýtala som sa opatrne.
  „Ty nič. Zavrieš sa doma a zalezieš pod perinu. Ja pôjdem naspäť domov.“ Vypleštila som oči.
  „Ty jej chceš ísť akože naproti?“ Rozhodne prikývol. Elegantne som si presadla na jeho kolená a v pästiach zovrela golier jeho košele. „Ani sa neopováž,“ odsekávala som slovo po slove, slabiku po slabike, písmenko po písmenku a s vražedným pohľadom zabodnutým do jeho očí.
  „Bella, musím. Inak by šla za tebou.“ Rozplakala som sa. Úplne bez hanby som začala bučať a vzlykať.
  „Ja ťa ale nepustím!“ Zobral moje pästi, čo pri tých jeho boli úplne drobné, a schoval ich do svojich ako do pevných okov. Pomaly, prst po prste uvoľňoval moje dlane, ktoré som všetkou možnou silou zatínala, až ma boleli.
  „Urobím všetko pre tvoje bezpečie.“ Moje ruky mi otupene padli do lona, no tie jeho ich nenasledovali. Pohladil ma po tvári. „Ver mi.“
  „Ja nechcem svoje bezpečie, ja chcem teba,“ vzlykla som.
  „Ver mi,“ zopakoval.
  „Verím.“
  Zvyšok cesty sme už prešli mlčky, bez jediného slova, len s letmými dotykmi, ktoré nás oboch udržiavali pri živote. 
  „Vráť sa mi späť,“ zašepkala som a namáhavo vystúpila. Bála som sa. Tak veľmi som sa o neho bála.

Edward:

  Myšlienky mi v hlave bzučali ako v úli. Videl som samé útržky. Jej pery, telo, ruky. Miloval som ju. Miloval som sa s ňou. A teraz musím urobiť všetko preto, aby prežila. Poznal som Tanyu. Čakala, kým sa zmením, aby ma konečne, po toľkých rokoch odmietania, získala pre seba. Jej plány sa začali rúcať a stávalo sa z nej zviera. Zviera, čo chcelo ublížiť mojej Belle. Strach som odsunul niekam do úzadia svojej mysle. Nemohol som si dovoliť jedinú chybu. Keď včera Bella omdlela a spadla, utŕžila pár odrenín, a tak Carlisle s Esmé rozhodli, že Tanyu odvedú späť do Denali. Teraz mierila späť. K nám domov. Za mnou.
  Vrazil som do domu, no ešte nikto tam nebol. Nevládal som. Psychické vypätie ma vyčerpávalo. Túžil som ľahnúť si k nej a nechať ju ískať ma vo vlasoch. Môcť oddychovať a pritom počúvať jej hlas. Slastne som zavrel oči nad tou predstavou. V tom sa však rozrazili dvere.


Bella:

  Musela som sa nejako zabaviť, inak by som umrela na mieste. Pomaly mi začalo dochádzať, čo sa vlastne stalo. Šok pominul a moje telo začalo reagovať. Krátil sa mi dych, oheň v tele sa stupňoval a celá som sa triasla.
  Ľahla som si do postele a pokúsila sa zaspať. Jej oči a zuby ma však desili ešte aj v snoch.

  Prebrala som sa celá spotená a zadýchaná. Bola už tma a budík ukazoval jedenásť hodín večer. Spala som celý deň? Zdola som počula ešte zvuky televízie, takže Charlie bol doma, ale nespal. Namáhavo som vstala a vzala si čisté oblečenie, aby som sa mohla osprchovať. Edward sa mi ešte neozval.
  Edward!!!
  Vydesene som zhodila veci na posteľ a utekala dolu schodmi.
  „Oci,“ vzlykla som, „musím si niekam skočiť, o chvíľu budem späť.“
  „Ale Bella, je predsa noc...“
  „Ja viem!“ skríkla som na neho z chodby, kým som sa obúvala.
  „Nepočká to?“ opýtal sa zarazene.
  „Nie, nepočká!“ Teraz sa mi už slzy valili prúdom.
  „Dávaj na seba pozor.“ Zarazila som sa. Neprotestoval. Nezakazoval. Neprikazoval. Ustúpil. Otočila som sa k nemu a objala ho.
  „Ďakujem, tati. Mám ťa rada.“
  „Eh... no... vieš... veď aj ja teba,“ zakoktal sa a pustil ma.
  Vybehla som z domu rovno do nákladiačika, na ktorom som už tak dlho nejazdila.
  „Prosím, prosím, naskoč!“ mumlala som si pre seba, keď motor hlasno zaprotestoval. Pomaly som vyšla z miesta. Cestou z mesta som auto skoro utýrala a najvyššou možnou rýchlosťou som si to šinula k neviditeľnej odbočke. Musela som sa dvakrát vrátiť, než som ju naozaj našla.
  Vo veľkom dome sa svietilo, ale iba na prízemí. S rozbúchaným srdcom som zaklopala. Bolo by jedno, keby mi prišla otvoriť dvere Tanya alebo ktokoľvek iný. Len nech je Edward v poriadku... Dvere ale otvoril Carlisle.
  „Bella, čo tu-“
  „Kde je Edward?“ skočila som mu do reči. Hlas mi opäť zlyhával.
  „Edward... ty to nevieš?“ Unavene si pošúchal tvár a odstúpil sa od vchodu. „Bolo by lepšie, keby si si sadla,“ povedal.
  „Postojím,“ zavrčala som.
  „Edward mal autonehodu.“  Moje srdce sa zastavilo.
  „Autonehodu?“ Svoj hlas som nespoznávala. „Čo je s ním? Je v poriadku? Leží v nemocnici?“
  „Nie, Bella. Edward je mŕtvy.“



  Nikdy som neverila, že sa mi v jednom okamihu dokáže zrútiť svet. V jednom momente som verila a v tom druhom som bola už len nepoužiteľná troska. V tej chvíli som chcela minimálne omdlieť. Pocítiť láskavú temnotu pohlcujúcu moje vnútro, trpiace srdce, krvácajúcu dušu. Ale nestalo sa tak. Len som hľadela na Carlislea s neveriacim výrazom v tvári. Odmietala som prijať skutočnosť, že môj Edward jednoducho nie je. Mal so mnou predsa ostať! Sľúbil to! Prisahal! V noci sme si vyznávali nekonečnú lásku a on teraz jednoducho odíde? Ako môže? To v sebe nemá štipku citu? Ako ma mohol nechať samu v tak veľkom svete?
  Hľadela som do zlatých očí, ktoré prezrádzali len smútok.
  „Prosím, povedz, že je to lož! Prosím! Edward žije! Žije a čaká na mňa!“ Moje vzlyky boli nekontrolovateľné. Padla som na kolená a prvý raz v živote prosila Boha o milosť. O Edwarda. Za jeho dušu.

  Otče náš, ktorý si na nebesiach...

Carlisle ma viezol domov stále vzlykajúcu. Nedokázala som sa utíšiť. Nie teraz.

  ...posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje...

Otec bol vydesený. Vedel, že je niečo v neporiadku, ale že sa zrútim, to nečakal.

  ...buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi...

Odniesli ma do izby, kde ma položili na posteľ a prikryli perinou. Upokojiť ma však nedokázalo ani jedno slovo či pohladenie. Nie, kým nebolo jeho.

  ...chlieb náš každodenný daj nám dnes...

Až lieky, ktoré mi dal Carlisle, ma donútili neplakať.

  ...a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom...

Zaspala som. A bol so mnou. V mojich snoch. V mojej mysli. Mojej duši. A v mojom srdci.

  ..a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého...

Aj keď už v skutočnosti neexistoval.

  Amen.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

monikola

5)  monikola (06.06.2011 13:27)

eMuska tá postelná scéna nemala jedinú chybičku...bolo to úžasne romantické a zmyselné a dokonalo vzrušujúce...to že to bolo o tom a pri tom o tom tam nebol ani slovo bolo fakt proste

a ten "Otče náš" na konci...to bol luxus...spisovateľský luxus...

4)  lady sadness (05.06.2011 15:30)

neverím!!! premenila ho, možno uniesla, ale nezabila, tomu neverím!!! a tiež je možné, že je Bella tehotná a on zničí Tanyu a vráti sa k Belle, predsa ju nenecháš takto trpieť, pri tej modlitbe som skoro plakala a teraz prosím, prosím, prosím - nenechaj ho umrieť

Twilly

3)  Twilly (05.06.2011 14:07)

No eMuš, tak dnes to bolo obzvlášť vydarené.. ja tlieskam a úprimne sa skláňam. Báseň bola prekrásna, milostná scéna mala šmrnc i romantiku. A ten záver... ten bol tak neuveriteľne dospelo emotívny, ako som u teba snáď ešte nezažila

2)  maily1709 (05.06.2011 13:56)

to si robis srandu, ja viem ze nas len natahujes alebo skor bellu :) ved prisiel domov a potom tanya takze bude upir, musi byt aaaaachhhhh teraz to bude taaak smutnee

Petronelka

1)  Petronelka (05.06.2011 13:03)

Nééééééééééééééééééééééééééééééééééé!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
To nemůžeš myslet vážně!!! Edward nesmí být mrtvý!!! Ty ho nemůže jenom tak chladnokrevně zabít jako by se nechumelilo (já vím, že nesněží, ale to je jenom detail)
Nééééééééé a ještě jednou Néééééééé - kdo ti dovolil ho zabít? Jak sis to vůbec mohla jenom dovolit?
Teď mi jenom nezbývá než doufat, že skutečně neumřel a že se z něho jenom stane upír, protože jinak by to bylo naprosto neúnosné.
Ta modlitba nakonci proplétající příběh mě úplně dostala. Málem jsem se kvůli tobě rozbrečela, což by nebylo dobré, protože za chvíli jedu pryč a vypadala bych fakt děsně - ani líčidla by to nespravila.
Prosím, zachraň mi Edwarda... je mi jedno jak, klidně z něho udělej ducha, upíra nebo anděla, já nevím co, ale prostě ať přežije a v nějaké formě se vrátí ze Bellou. Vždyť ta holka se bez něho utrápí k smrti. Tohle pro ni musí být ještě horší, než Edwardův odchod v NM. Tam asi aspoň myslela, že odešel protože ji nemiloval, ale tady umřel kvůli tomu, že ji skutečně moc miloval.
Prosím - a už ne jenom za sebe, ale i za Bellu a Edwarda - nebuď krutá a dopřej jim nějakým způsobem společnou budoucnost.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek