Sekce

Galerie

/gallery/l&l.jpg

Bella sa sťahuje od mamy z Phoenixu do Forksu - malého upršaného mestečka, kde ju čaká maximálne tak otec. Mrzí ju, že musí odísť, pretože pre pár novinových redakcií bola poklad, ktorý zo seba dokázal vydolovať krásne verše o láske, šťastí a všeličom možnom. Ako sa jej bude písať vo Forkse, keď v redakcii miestnych novín šéfuje Edward Masen Cullen, adoptívny syn doktora Cullena, s ktorým si na prvý pohľad práve nesadla? A čo ten druhý pohľad?

Môj stý článok na FF.

1. kapitola: Jogurt a mapka

Sedela som na sedačke bez jediného pohnutia, poslušne pripútaná bezpečnostným pásom, s pohľadom prilepeným na rukách, čo voľne ležali v mojom lone. Zaumienila som si, že z toho okienka sa nepozriem, ani keby mi chceli zaplatiť. Bolo to desivé. Tak vysoko som ešte nebola. Možno len keď som touto istou trasou letela pred troma rokmi. Ale inak nie. A toho som sa bála. Keby sme tak padli, nezostal by po mne ani mastný fľak. Kto vie, či by potom zverejnili môj nekrológ – alebo tú báseň, ktorú ešte nemám dokončenú a chýba mi posledná strofa... Hm.
V takomto tuhom premýšľaní som nakoniec zaspala. Celý let, až kým ma jedna letuška neprebrala, sa mi v hlave mihali nové a nové verše. Nič súvislé, väčšina totálne odveci, ale sem-tam sa našiel nejaký použiteľný rým. Keď som sa zobudila, bol akurát čas na pristátie. O pár minút som čakala pri páse, na ktorom sa pôvodne mal zjaviť môj kufor. Nezjavil sa. Až po niekoľkých minútach, keď som na miestne ostala sama, sa vynoril a krútil sa stále dookola, než som ho dokázala stiahnuť dole a odtiahnuť za sebou. Pred východom ma už čakal Charlie. Prvé čo urobil, keď ma zbadal, bolo, že ma tuho objal, čo mu šlo dosť nešikovne, vzhľadom na to, že počas tých pár sekúnd sa mi pokúsil naraz vziať kufor, objať ma, pohladiť po vlasoch, spýtať sa čo je nové... A priznajme si, nemotornosť som nezdedila práve po mame. Jediné, čo ma udivovalo, bolo, že šerif mestskej polície a člen oddielu večerných strážnikov dokáže zakopnúť o vlastné nohy. No čo už, funkcionár, vyšiel z cviku.
„Ahoj, tati,“ zamumlala som mu do modrej uniformy, ktorú si pravdepodobne zabudol vyzliecť. A vyprať.
„Bells,“ vydýchol potešene, „konečne ťa vidím!“ Mierne som sa začervenala. My dvaja sme nevedeli prejavovať svoje pocity, teda aspoň Charlie nie. Ja, keď som vzala do ruky pero a papier, prípadne si otvorila word v počítači, to už bolo niečo iné...
Cesta nám ubiehala pomerne rýchlo, zvlášť, keď mi napadli dva verše, na ktoré sa mi rýchlo nadväzovali ďalšie a ďalšie. Forks a jeho okolie bolo na mňa proste až príliš zelené, čo neuniklo mojej fantázii.
„Čo to píšeš?“ opýtal sa zvedavo Charlie, kým pozorne sledoval vozovku, akoby sa mohlo niečo stať, keď bola prázdna a rovná ako pravítko...
Mohol by mu krížom popred auto prebehnúť strom...
Svojim myšlienkam som sa musela zasmiať, inak to proste nešlo. Vážne to nebolo dobré prostredie pre mňa a moju fantáziu...
Pred domom sme zastavili skoro okamžite – len pár chvíľ po tom, čo sme minuli ceduľu Vitajte vo Forkse!. Keď som videla, že ockovo obydlie sa vôbec nezmenilo, prebehol mi mráz po chrbte.
Žeby sa nikdy nepreniesol ponad fakt, že ho matka opustila?
Doviedol ma do izby, ktorá sa od mojej poslednej návštevy vôbec nezmenila, len prach sa neskvel na každom mieste a na doteraz prázdnom stole sedel starý počítač z druhej ruky. Až mi prišlo ľúto, že mám v taške schovaný malý netbook – nová hračka do kabelky. Prezrela som si nástenku, na ktorej boli špendlíkmi so smajlíkmi popripichované fotky a citáty od mojich obľúbených autorov. Keď som bola malá, teda menšia, chcela som si jeden farbou napísať na stenu. Ocko mi to však zakázal - a vodovky úspešne zatrel. Hm, bývala som malá rebelka. Obhliadla som si osoby na fotografiách. Bola som tam s ockom, Billym a jeho synom Jacobom. Ako dlho som ho nevidela... Až ma zamrzelo, že som si na svojho najlepšieho kamaráta nespomenula skôr... Určite už vyrástol. Kto vie, ako vyzerá. Určite to už nie je ten usoplený ušoplesk, ktorý staval bábovky z mokrého piesku a následne ma nimi ohadzoval. Ach, ako som tieto chvíle neznášala! Svoje krásne hnedé vlasy som potom mala vždy zapieskované a niekedy bolo problém ten bodrel z hlavy vymyť...
Jedna fotka tu bola dokonca z indiánskeho táboráku v La Push. Vtedy starejší rozprávali členom kmeňa staré príbehy. Ani Jake a ani Billy, ako jeden zo starších, tam nesmeli chýbať. Cudzincov však počúvať staré príbehy nepustili, my sme sa mohli zúčastniť len následnej opekačky...
...Ako keby som si všetko nemohla nájsť v mestskej knižnici. Musela som sa pousmiať nad spomienkou, ako desivo som všetko vnímala. Rozhodne to nebola literatúra vhodná na čítanie pred spaním. Vždy sa mi potom snívalo o studených, o tretej žene, o tom, že ja sa obetujem pre niečo také. Bála som sa. Desila som sa predstavy studených a všetkého okolo. Jedno šťastie, že sú to iba výmysly a nič pravdivé, inak by som sa už potentovaná krčila zavretá v skrini medzi kabátmi.
„Bella!“ zavolal ma Charlie z kuchyne. Až teraz som spozorovala, že sa z prízemia ťahá hore nepríjemný zápach spáleniny.
No do kelu!!!
Ako som si myslela – otec sa  pokúšal variť.
„Nikdy! Nikdy, nikdy, nikdy už nedávaj nič kovové do miktovlnky, zvlášť nie aluminátové vrchnáčiky,“ vrčala som hneď potom, ako som zbesilo zbehla schody a vypla mikrovlnnú rúru s jogurtom vo vnútri.
„Stačilo povedať raz,“ zamrmlal. Tvárila som sa, že som ho nepočula.
„Čo si tu vystrájal?“
„Hm, chcel som ti uvariť niečo dobré na privítanie a sebe ohriať jogurt, lebo keby som ho zjedol studený priamo z chladničky, bolo by mi zle,“ recitoval pravdepodobne naučenú frázu. Otvorila som kelímok, čo som držala v rukách a nedôverčivo som sa zahľadela na smotanu vo vnútri.
„Odkedy ješ toto?“ spýtala som sa znechutene. Ani ja som nejedla tie blé mliečne kašičky – čo bolo pri maminom experimentovaní v kuchyni vlastne nadľudský výkon. 
„Je to dobré na pleť,“ povedal, strkol dnu lyžičku, a keď ju vytiahol, spravil mi ňou na čele bielu šmuhu.
„Hej!“ okríkla som ho pohoršene, vzala si inú zbraň a na tvári mu spravila bojové maľovanie a lá Winnetou.
„No počkaj!“ zachrochtal a spôsobil tak jogurtovú bitku. Som zvedavá, kto vydrhne ten fľak na koberci ešte po prababičke Swanovej. Teda po nej bol ten koberec, nie fľak...
Pri tomto naťahovaní sme však zabudli na jednu veľmi dôležitú vec, ktorú sme si uvedomili, až keď sa od sporáka začal šíriť ťažký čierny dym.
Charlie predsa varil!
V celom dome nám potom páchlo, akoby sme pálili gumy, a spať som musela ísť s otvoreným oknom, aby som sa nezadusila. A nebolo to vôbec pekné, ak si vezmeme, že forksské počasie nesklamalo – a skoro celú noc pršalo. Až tesne nadránom som si v spánku uvedomila, že ten hlasný buchot a šum už nepočujem – to dážď prešiel do mierneho mrholenia.
Zobudila som sa totálne nevyspatá, s kruhmi pod očami a náladou pod psa. Úžasný deň na nástup na novú strednú školu. Keď sa ma všetci nezľaknú, tak na mňa určite zavolajú minimálne odchyt zvierat...
...Alebo sa nájdem zahrabaná v igelitovom vreci niekde v lese, preblesklo mi hlavou, keď som zbadala, ako mi vlasy trčia do všetkých možných svetových aj nesvetových strán...
Obliekla som si iba obyčajné rifle, sivé tričko s dlhým rukávom a zelenú mikinu. Nepotrebovala som upútať pozornosť. Ružové minisukne a tričká s výstrihom po členky boli pre dievčatá inej klasy ako ja. Aj tak na mňa bude v tomto miniatúrnom meste každý zízať ako na raritu, ktorá sa posledné desaťročie snáď ani neukázala - či už ide o Forks alebo blízke či vzdialené okolie. Dúfam, že si o mne začnú šuškať hneď prvý deň...
Po hodnom čase strávenom v kúpeľni vyplnenom len šklbaním chuchvalcov hnedej hrivy, vejúcej z mojej hlavy, ako riadne obtrhaná mierová zástava, po umytí a poslednej kontrole v zrkadle, som konečne zbehla dolu schodmi na raňajky. Mala som ešte pol hodiny čistého času do doby, kedy som musela vyraziť, tak som si chcela dopriať poriadne raňajky. Charlie už sedel na svojom mieste s kávou a novinami.
Forksský týždenník
Skoro som podskočila dva metre vysoko, keď som si všimla, že aj v tomto zapadákove budem mať kde zverejňovať svoju tvorbu.
„Dobré ráno,“ zahlaholila som zvesela.
„Dobré,“ zamumlal ocko.
„Čo čítaš?“ spýtala som sa a pokúsila sa o najnenápadnejší tón, akého som bola schopná.
Pravdepodobne to bolo málo.
Ocko si ma premeral prižmúrenými očami a až tak mi odpovedal.
„Týždenník, ktorý vydáva mesto. Podieľajú sa na ňom študenti zo strednej školy, bol to vlastne ich nápad.“ Moje srdiečko sa skoro rozletelo blahom. Cítila som sa ako prasa v žite... Blcha v kožuchu... Bella v redakcii...
So širokým úsmevom, ktorý oco komentoval ako: „Nie, že si roztrhneš hlavu!“, som sa vydala k chladničke so zámerom nájsť si nejakú mňamku hamku, ktorá by mi mohla ešte viac spríjemniť dnešné ráno.
Očividne som však už prečerpala svoj denný limit. Celá chladnička bola napaskovaná rybami. Množstvom rýb, ktoré by som bola schopná odhadovať na tony.
Hekto tony. Mega tony...
„To je čo?“ zasyčala som smerom, odkiaľ vychádzal ten najväčší zápach.
„To je môj úlovok spred-“ Zasekol sa, zbledol a vrhol sa po hnedom papierovom vrecku, ktoré obratne zahodil do koša. Super, teraz to tu bude páchnuť nie len, keď otvorím chladničku, ale v jednom kuse, až kým sa domácemu pánovi neuráči vyniesť smeti. Pobavene som zavrtela hlavou. Chlap v domácnosti – a sám, to je asi to najnebezpečnejšie, čo môže byť. A myslím, že po včerajšom prešľape s varením, je Charlie aj rád, že som tu, Koho by predsa bavilo prežívať na jaterniciach, ktoré mu zabalila ešte jeho mamka, keď mal narukovať do vojny?
Môj ocko bol proste ohrozený druh.
Zo špajze som si nakoniec vybrala len čokoládovú tyčinku a zo stola schmatla jablko – dúfajúc, že nie je červivé. Nečudovala by som sa.
Už som sa chcela obuť s tým, že sa pripravím na trojkilometrovú rannú prechádzku, keď Charlie ako strela vyskočil od stola, dobre, že si kávou neoblial policajnú – a všadeprítomnú – uniformu, a utekal mi naproti.
„Počkaj, Bells,“ zastavil ma už s rukou na kľučke, „niečo pre teba mám. Je to taký darček na privítanie,“ mumlal s červenými lícami. Potom sám otvoril dvere a víťazne šľahol rukou smerom k červenej... veci.
To auto,“ až som sa zdesila, akým tónom a spôsobom to pomenoval, „síce nie je úplne nové, ale šľape ako hodinky. Kúpil som ti ho od Billyho. Aby si nemusela chodiť všade pešo.“
„A rok výroby?“ spýtala som sa. Ak bol Charlie doteraz červený, táto sýto purpurová mu, ako som uznala po hodnej chvíli, pristala asi zo všetkých farieb najviac... Možno až na tyrkysovú...
„No... Mandy už má niečo za sebou.“ Radšej som sa ani nepozastavovala nad tým menom. Myslím, že To auto sa mi páčilo trošku viac. Trošku dosť viac.
„Kedy?“ naliehala som.
„Billy ho kúpil v päťdesiatych rokoch,“ povedal takmer nečujne a začal okopávať vykladané schodíky verandy ťažkými kanadami do -50°, ktoré v robote pred nejakým časom vyfasoval spolu s termo spodkami.
„A kúpil ho nové?“
„Z druhej ruky,“ zamumlal a odvrátil zrak. Musela som uznať, že som čakala, že povie, že je minimálne z ruky piatej. Ale Mandy mi vlastne prišla vcelku sympatická. Červená farba frajersky odpadávala, vyduté tvary kapoty a blatníkov pôsobili pomerne sexi – a vážne som si musela uznať, že s takou korbou vzadu môžem ísť aj vykradnúť kníhkupectvo – a vojdú sa mi tam všetky romány, novely a zbierky poviedok a básní, aké len sú vydané. 
„Ďakujem,“ šepla som dojato a nadšene objala prekvapeného otca. Potom som už na nič nečakala, schmatla som školskú tašku, šmarila ju na tú dokonalú korbu a sadla si za volant.
„Do školy som ťa už zapísal, stačí ti iba vyzdvihnúť si rozvrh hodín,“ stihol na mňa ešte zavolať Charlie, než som vyšla z príjazdovej cesty.
A všetky moje plány na vylúpenie kníhkupectva sa mi zrútili ako krivá stavebnica v momente, kedy som zistila, že viac ako deväťdesiatku z Mandy nedostanem. Holt, je to už stará dáma, nie je jej štýl šinúť sa po rozbitých cestách s výmoľmi od kamiónov priam svetelnou rýchlosťou.
Na parkovisko som sa dostala v celkom fajn a uspokojivom čase – bolo za desať minút deväť. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila dvere. Presne ako som čakala, všetci okamžite zmĺkli a zraky všetkej možnej hávede sa uprela na mňa. Cítila som sa, akoby mi to čela vypaľovali dieru.
Schmatla som tašku z auta a čaptavým krokom sa vydala k budove, na ktorej bolo veľkými tučnými škaredými písmenami napísané ÚSTREDIE. Dúfam, že som správne. Snáď ma nepoženú kade ľahšie drevenými palicami...
Pokúsila som sa na dvere nezaklopať príliš vtieravo, no aj tak to ,Ďalej!´ znelo podráždenejšie ako som si predstavovala, ako som chcela.
„Dobrý deň,“ pípla som, snažiac sa nenarušiť nepríjemnú auru vznášajúcu sa okolo postaršej ženy s kyprejšou postavou a červenými krátkymi vlasmi.
„Och, dobrý prajem aj vám,“ zaškrekotala nechutne sladkým a umelým hlasom, až jej z kútikov úst odkvapkával med a roztavený plast, a pozrela na mňa ponad hrubý rám okuliarov. Takýmto slovným spojením ma ešte nikto neoslovil... „Ako vám pomôžem?“ spýtala sa s hranou milotou a priskrutkovaným úsmevom k tvári.
„Ja som tu nová, Isa-“
„Ach, moja drahá, to si ty? To si mi mala povedať hneď! Dáš si keksík?“ ukázala na modrý tanierik so sušienkami, čo mala položený vedľa akýchsi zložiek, na ktorých bolo jasne vidno, že slúžia ako iný tanierik. Mlčky som zavrtela hlavou v zápornom geste. Ešte som sa nepriotrávila!
„Nech sa páči, rozvržtek, a toto máš pre tatinka, nezabudni mu dať prečítať,“ škerila sa ako pokazená bábika z umelej hmoty. Mala som pocit, že z toho rozvržteku asi vrhnem. S tichým poďakovaním a prianím pekného zvyšku dňa som vyšla z kancelárie a zhlboka sa nadýchla. Až teraz som si uvedomila, že vzduch tam vnútri bol nepríjemne vydýchaný – a očividne si s tým nikto nelámal hlavu.
Pozrela som sa na rozvrh. Prvá hodina bola matematika. Paráda. Ten najsamhorší predmet hneď na začiatku.
V momente som si uvedomila, čo mi tá babizňa nedala. Čo tak plánik školy, aspoň zmenšený? Vyhnala ma do divočiny napospas osudu – a to som pri sebe nemala ani škrtací kamienok ako Bear Grylls. Našťastie som na opačnej strane chodby pri schodisku zahliadla visieť požiarny plán budovy.
Juchú! Som zachránená! Tarzan vyslobodil svoju Jane z pazúrov zúrivých goríl!
Mala som chuť poskočiť si od veselosti. Takže predsa sa tu nestratím! Nasadila som tunelové videnie so zameraním na plánik, rozhodnutá sa k nemu dostať ešte pred zvonením, keď som do niečoho narazila. To niečo zamumlalo niečo sprosté (dúfala som, že nie na môj účet) a ani som nevedela ako, vedľa mňa sa na zemi váľal... Chlapec. Boh. Dokonalosť sama. Keď tej sekretárke od úst kvapkal med s plastom, mne určite zablúdená slina, ktorá si našla cestu von, pri pohľade na tú krásu. Ilúzia neba na zemi však pominula v momente, ako ten chlapík otvoril pusu.
„Dokelu, to nevieš dávať pozor?“ oboril sa na mňa nahnevane. Až mi prebehol mráz po chrbte od jeho hlasu. Sladko zamatový, no predsa trošku chrapľavý.
Hm, nežná min motorová píla...
Srdce sa mi rozbúšilo a začalo sa hrať na Sparťanov tancujúcich spartakiádu. Mohol by sa živiť nahrávaním hypnóz na kazety!
Diktafón v prednom vrecku mojej školskej tašky odrazu vážil skoro dvesto kíl.
Kým som sa však spamätala, môj neznámy sa dvíhal zo zeme. Uvedomila som si, že som na jeho poznámku ešte neodpovedala.
„Eh... prepáč, som tu nová a... a hneď prvý deň som akosi to... no zablúdila,“ ťahala som zo seba viac-menej zmysluplné vety ako z odžmolkovača, ktorý je už dva roky upchatý – a dva roky používaný. On sa zamračil.
„Nabudúce si už, prosím, dávaj viac pozor,“ upozornil ma, otočil sa a odišiel. Ostala som zmätene hľadieť na jeho svaly na chrbte, ktoré sa rytmicky hýbali pri každom pohybe ramenami.
Ty hlupaňa sprostaňa! Okríkla som sa v mysli. Si tu prvý deň, prvú minútu, a už robíš problémy?!
S pomerne červenými lícami som sa konečne vybrala hľadať učebňu matematiky a tak trochu tajne som dúfala, že by toto mohol byť posledný trapas dnešného dňa. Moje prosby však neboli dnešného krušného dňa vyslyšané...
Ja som vedela, že ten hore proti tej poslednej básni niečo má!!!

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Petronelka

9)  Petronelka (30.04.2011 12:24)

Rozluč se s osmi komentáři, protože teď ti tu přídám devátý!:D
Zrovna jsem tedy dočetla tuhle kapitolu a musím říct, že je to rozhodně zajímavé a hlavně - je to dlouhé, což se mi líbí ani nevíš jak moc. Doufám, že i ostatní kapitoly budou takhle dlouhé;), aspoň o to prosííííím.
A co k téhle kapitole? Bylo to opravdu zajímavé. Bella je tedy autorkou básní, super, budeš nás zásobovat poezií. Potom to s tím jogurtem rozhodně nebylo špatně a nakonec to s Edwardem. Co si o sobě ku**a myslí? Takový to bude namyšlený frajírek, nebo co?! Nelíbí se mi, jen aby bylo hned od začátku jasno. Snad se to pokusí během příběhu nějak napravit (myslím jeho reputaci).
Teď jdu tedy na další kapitolu - už se tu nebudu dál rozepisovat, už tě to stejně muselo přestat bavitB)

Twilly

8)  Twilly (30.04.2011 08:55)

Tak KONEČNE som urvala trochu času rodine a dala sa analyzovať toľko ospevovanú chválu. A vieš ty čo, mojka? Mno... zhrniem to asi takto, pamätáš sa, keď som ti raz napísala, že ak sa nad textom zastavíš o chlp dlhšie a nesnažíš sa ho mať hneď hotový, že to bude excelentné????? Nie??? No neva, moja pýcha to vydr ... eMuš, je to SKVELÉ... ľahulinký humor, nevtieravý... a spoznávam aj tvoju Bellu z okeníc, malá rebelka, tyrkysová farba, nápisy na stenách...

Astrid

7)  Astrid (27.04.2011 22:53)

Emuška toto bolo dokonalé prepracovanie Tw na vtip. Jo a moja už obradná otázka: kam na tieto halušky chodíš??:D
Inak skvelo napísané; keksík a škaredá babika a vôbec to by som tu mohla vypisovať všetko, včetne Charliho s jogurtom a Mady.
Odpadla som - perfektné :D :D :D

Kamikadze

6)  Kamikadze (27.04.2011 14:55)

eMuš, ty seš kouzelnice, ani najíst jsem se nemohla

monikola

5)  monikola (27.04.2011 12:19)

a samozrejme gratulujem k stovke babička :D

monikola

4)  monikola (27.04.2011 12:18)

prasa v žite... Blcha v kožuchu... Bella v redakcii...

a podobných vetičiek pri ktorých som sa kosila tam bolo požehnanie...fakt ďakujem za skvelé pobavenie a s radosťou čakám na pokračko

inak som zvedavá prečo je tento Edík ako psí čumák

Twilly

3)  Twilly (26.04.2011 21:07)

eMuš, srdečná gratulácia k stému článku , mám také resty v čítaní, že sa radšej nepýtaj, ale určite "nezavěšujte, jste v pořadí"

Kristiana

2)  Kristiana (26.04.2011 20:58)

Vypadá to dobře
Budu se těšit na další kapitolku :)

1)  Slávuš (26.04.2011 20:52)

Zaujímavý nápad, netrpezlivo budem čakať na ďalšiu kapitolu!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek