Sekce

Galerie

/gallery/sí.jpg

Krátky príbeh, rýchly spád, útržky zo života...

  Hradom otriasol úder, celá Volterra sa zachvela v základoch. Bolo to tu zas. Upíry sa vzpierali a už bolo úplne nemožné zatajiť ich existenciu pred ľuďmi. A bojovali. Túžba po ovládaní miest s potravou hýbala svetom a ja som čakala už len na jeho zánik.
  Všetci obyvatelia hradu sa nahrnuli do hlavnej sály a bratia rozdali pokyny.
  „Felix s Jane, choďte do západného krídla a skontrolujte to tam. Demetri, vezmi Aleca a choďte pozrieť, či sa dostali do hradu! Isabella!“ Aro sa otočil na mňa. „Choď skontrolovať ľudí v meste, ty už vieš, čo máš robiť.“ Vládcovia si dávali záležať na bezpečnosti svojich ľudí a mňa k tomu s radosťou využívali. Môj štít mal blahodarné účinky a dokázal uzdravovať, takže ma vysielali do mesta kontrolovať ranených.
  Utekala som von chodbami, až som sa dostala do centra mesta. Bol to odporný pohľad. Upíry sa bez zábran kŕmili a mnohým mŕtvym sa nedalo pomôcť. Začula som stonanie. Pod trámami domu ležal muž, ba ešte chlapec. Počula som, ako sa mu krv namáhavo prelieva telom a žblnká v pľúcach.
  „Dice italiano?“ opýtala som sa. Neodpovedal. „Hovoríš taliansky?“
  „Som Američan,“ zachrapčal namáhavo. „Som Edward Masen,“ vydýchol.
  „Ahoj, Edward, ja ti pomôžem,“ povedala som a schytila som prvý trám, ktorý som z neho odvalila. Ťažké drevá ho pripučili svojou váhou a on sa nemohol ani len pohnúť.
  „Vydrž,“ povzbudivo som sa usmiala, keď sykol od bolesti. Za chrbtom sa mi odrazu zjavil akýsi upír.
  „Ale ba, na jedného sme zabudli,“ zasmial sa a natiahol ruku po Edwardovi. Jeho zuby cvakli teste pri pomliaždenom krku. Schytila som ho za pažu a trhla.
  „Demetri! Alec!“ zvrieskla som, keď som ich zbadala neďaleko. Obaja však mali príliš veľa práce na to, aby mi dobehli na pomoc. Upír sa vzpieral.
  „Nie!“ skríkla som, keď zastrčil zuby do Edwardovho hrdla. Až vtedy sa objavila pomoc a s Alecom sme ho odtrhli. Edward zakričal od bolesti.
  „Vydrž,“ šepla som k nemu a skontrolovala ranu. Bolo neskoro. Jed prúdil telom.
  „Anjel,“ zašepkal namáhavo. „Zachráň ma!“

  Žobral o svoj život, ktorý som mu už nemohla vrátiť. Zabalila som ho do štítu a odniesla Arovi.
  „Mení sa.“

  Všetko sa dialo náhle v slede udalostí, ktoré každý vnímal len okrajovo. Automatické pohyby, plnenie rozkazov. Nikto si nedovolil vlastné myšlienky. Pomáhala som v uliciach uzdravovať. Počet mŕtvych však stále prevažoval.
  „Bella!“ Jane za mnou dobehla a hneď ma zaťahala za ruku do jednej z izieb. „Prebral sa, ale s nikým nechce hovoriť, chce len svojou anjela!“ vysvetľovala náhlivo. Krvavé ruky som raz-dva utrela do plášťa, čo sa povaľoval na zemi, a rozbehla sa. Rozrušený novorodený v tomto stave nemohol nijako pomôcť. Sedel na posteli natisnutý na stenu. Hodvábny baldachýn sa povaľoval potrhaný všade navôkol a on vzlykal do zomknutých pästí. Vzhliadol ku mne s takmer zbožnou úctou.
  „Anjel,“ zašepkal. „Môj anjel, čo sa to deje?“ Ničomu nerozumel.
  „Nie som anjel.“
  „Ale si, ty si môj strážny anjel, čo ma-“
  „Nedokázal uchrániť a uvrhol do pekla,“ dokončila som za neho.
  „Čo si to povedala?“
  „Si upír.“

  Rok. A boje neustávali. Rok. A bol stále so mnou. Rok. A nekonečne ma miloval. Rok, a ja som nekonečne milovala jeho.  Nič sa nezmenilo. Stále noví upíry sa snažili zvrhnúť vládu a dosiahnuť možnosť kŕmenia sa bez bariér. Naše rady v garde sa čoraz rýchlejšie zužovali. Strácala som nádej.
  „My to zvládneme, Bella,“ zašepkal mi do ucha, kým zvieral moje dlane vo svojich. Vzdorovito som zavrtela hlavou.
  „Rozdelia nás.“
  „To nedovolím, prisahám,“ povedal rázne a pritiahol si ma do náruče. Klamal a veľmi dobre to vedel.

  „Ľúbim ťa.“

  „Ujdime!“ 


  Bežali sme. Schovávali sme sa v lesoch a vyhýbali sa iným z nášho druhu. Nebolo nás veľa na úteku, boli iba tí Pre a tí Proti  - a ak sme nechceli dôjsť k ujme, bolo bezpečnejšie nestretávať sa. Zvieral moju ruku celou cestou.
  Až kým sme nedošli k útesom. More burácalo, narážalo do skál, dunivý príboj hučal na všetky strany. Venovala som mu jeden hlboký pohľad...

  Pred tým, než sme spoločne vykročili do prázdna...

  Nepotrebovali dýchať, slaná voda ich neštípala v očiach. Ležali na samom dne mora chránení len temnou modrou. Po storočia sa nehýbali. Nechali prach usádzať sa na ich telá. Len dva spojené kamene teraz pripomínajú, aký bol svet kedysi. Sú posledným dôkazom, že existovala láska...

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

HMR

7)  HMR (02.07.2011 23:41)

Úžasné, naprosto nádherné

eMuska

6)  eMuska (28.06.2011 18:55)

drahá lady, milá Twilly, žiadna metafora! Šak jak vznikajú vrstvy pôdy? Sa dačo usádza, nie? Koraly a podobné blbôstky... Joj, v poslednej dobe mojej tvorbe nikto nerozumie...

ambra, ďakujem, pre mňa je to najväčší úspech, keď niekto plače...

ambra

5)  ambra (28.06.2011 09:38)

eMuška, právě jsi mě totálně rozsekala. Tohle budu prodýchávat dlouho. Úžasné! Na tak malém prostoru vystavět tak velký a silný příběh! (Nechci brečet, přesto brečím ).

Twilly

4)  Twilly (27.06.2011 22:12)

mne to prišlo ako metafora.. ja som sa s tým uspokojila.. :p

3)  lady sadness (27.06.2011 22:02)

všetko super až na - keď ležali na dne mora, nemohol na nich padať prach, myslím, ale inak je to fajn

Twilly

2)  Twilly (27.06.2011 18:31)

Emuš... ... ja nemám slov

monikola

1)  monikola (26.06.2011 16:04)

rýchli spád to teda hej...ale ten posledný odstavec..páááni to bola sila... "Len dva spojené kamene teraz pripomínajú, aký bol svet kedysi. Sú posledným dôkazom, že existovala láska..."

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse poster - Bella