Sekce

Galerie

http://stmivani-ff.cz/gallery/thumbs/pribehpoloupirky.jpg

Ahojte, som späť! :D. S druhou sériou mojej poviedky. Prológ je z pohľadu Belly, ktorá bude hlavnou hrdinkou tejto série. Pekné čítanie želá Siss.

Kam čert nesmie, pošle Rosalie – Aj diabol je anjelom: II. séria

Príbeh Poloupírky

 

 


Po Edwardovom odchode rodina Cullenovcov opustila New York a tri čerstvo zosobášené zamilované páry začali žiť nový život. Časom sa ale veci menia... Malá poloupírka Bells vyrástla, Alice a Jasper sa po rokoch cestovania usadili a Rosalie s Emmettom sa rozviedli. Dvakrát. Ale napokon sa k sebe vždy vrátili.

O päťdesiat rokov sa Cullenovci vrátia do New Yorku, ale nič nie je ani zďaleka ako predtým. Čo vyrástlo z rozkošnej poloupírskej bábiky? Vzorné mladé dievča, alebo čistá rebelka? Ako sa dostane do Londýna, kde stretne záhadného muža menom Anthony Masen a čo sa medzi nimi udeje? Zmení jej život, alebo to všetko bude úplne inak ako sa zdá?

Oddychová kapitolovka o poloupírke, ktorej to nie vždy vychádza podľa plánu, a upírovi, ktorý neodolal pokušeniu.

 

Prológ:

Bella:

 

New York

O 50 rokov neskôr:

Dokonalosť. Všade samá dokonalosť! Už mám toho dosť, tento život ma naozaj nebaví. Všetko okolo mňa je nudne bezchybné a dokonalé. Moje sestry vyzerajú ako topmodelky z časopisov, bratia ako hollywoodsky herci, moji rodičia majú perfektnú povesť,... a ja? Navonok medzi nich zapadám, ale teraz sa naozaj nudím. Od narodenia som mala všetko, po čom som túžila. Je to až príliš pekné, som si istá, že ľudia nežijú takto. Chcela by som začať žiť normálny život, veď stále som predsa napoly človek.

Nechcem mať okolo seba všetko až prehnane úžasné...

Vŕzgajúci plechový vlak zastavil na mojej zastávke metra a ja som si cez plece prehodila svoj hnedý kožený batoh. Vystúpila som z preplneného vozňa a konečne som sa zhlboka nadýchla. Prešla som podzemnou chodbou až k eskalátorom a vyviezla som sa z podzemnej zastávky na ulicu plnú ľudí.

Kráčala som pomedzi vysoké budovy pokojným tempom a snažila som sa nevnímať hlasné trúbenie áut, ktoré som počula aj napriek slúchadlám v ušiach. Cesty boli preplnené ako každé doobedie. New York bol vždy rušné mesto, v ktorom sa každý niekam ponáhľal.

Viem, že som tu žila ako malé dieťa, ale veľa si z toho nepamätám. Vlastne, nič si z toho nepamätám...

Prešlo niekoľko desiatok rokov a my sme sa znovu ocitli v tomto veľkomeste. Medzitým sme cestovali po Štátoch a chvíľu sme bývali aj v Rusku, ale nikde sme nezostali dlhšie ako desať až dvanásť rokov.

Kráčala som popri výkladoch drahých butikov a kútikom oka som zahliadla svoj odraz v tmavom okne. Dlhé vlnité vlasy som mala voľne zapletené do vrkoča nabok a podĺž tváre sa mi hojdalo pár pramienkov. Na očiach som mala svoje obľúbené čierne Ray Ban okuliare, aby som nepútala pozornosť svojou jedinečnou farbou očí.

Oblečené som mala jednoduché obtiahnuté riflľové šortky, sivé tielko s čipkou na vrchu a na tom prehodenú košelu. Ešte že ma dnes ráno nevidela Alice, zas by mala námietky voči môjmu štýlu. Ach, ale keď ja naozaj radšej chodím v converskách ako v loubotinkách.

Zabočila som za roh a namierila som si to do najväčšej knižnice v meste. Už ma tam poznali, takže som im ani nemusela ukázať preukaz a rovno som sa zašila do časti anglickej literatúry.

Zložila som si veci a vybrala som sa k vysokým regálom s knihami. V diaľke som si všimla jedno dievča, ktoré tu podľa mňa aj bývalo. Bola tu každý deň a vždy sedela pri okne s výhľadom na vychýrené právnicke firmy sídliace v moderných mrakodrapoch. Sama bola študentkou práva a myslím, že to bola istá forma motivácie. Párkrát sme sa spolu rozprávali cestou domov z knižnice, keď nás odtiaľto vyháňali, lebo bolo po záverečnej.

Všimla si ma a ja som jej milo zakývala. Otočila som sa k polici plnej kníh a siahla som po mojej srdcovke, Búrlivé výšiny. Nie že by som jeden výtlačok nemala doma... Mala, dokonca tri, ale milovala som chodiť do mestkej knižnice a tráviť tu celé dni. Vôňa kníh, príjemné tiché prostredie, výhľad na mesto, šálka čaju a v ruke niektorí z mojich obľúbených britských autorov, bolo presne to, čo ma robilo najšťastnejšou na svete. Zahľadela som sa cez okno a všimla som si, že obloha sa zatiahla. Moja rodina môže vyjsť z nášho penthousu, pomyslela som si pobavene.

Oproti nim som mala jednu malinkú výhodu – netrblietala som sa na slnečnom svetle.

Vrátila som sa ku knihe a nedokázala som sa od nej odthrnúť, aj keď som ju poznala naspamäť.

Pri opisoch anglického vidieka som si predstavovala celé scenéria do detailu a vedela som, že keby som tam bola, nikto by ma odtiaľ nedostal.

Keby som tam bola...

Keby...

A čo tak sa tam skutočne vybrať? Odkedy som skončila strednú školu pred dvomi mesiacmi, mám toľko času, že neviem čo s ním. Dovtedy ma aspoň zamestnávala škola a skúšky, ale teraz trávim všetok čas v knižnici a doma to už začína byť neznesiteľné. Stále si ma doberal niekto iný... Život je predsa krásne rozmanitý.

- Bells? Prečo nejdeš von s kamarátkami?

- Kde si bola celý deň? V knižnici? Zase? Je tam vôbec ešte niečo, čo si neprečítala?

- Bella, poď s nami do klubu... Prečo nie?!

- Prečo nerobíš niečo zábavné?

- Prečo nemáš frajera?

- To naozaj chceš ísť von takto oblečená?

Boli to typické problémy dnešnej mládeže, akurát ja som bola tak trochu iný prípad. Mala som osemnásť... už štyridsať rokov. Ako potomok človeka a upíra som prestala starnúť, keď som dosiahla dospelosť. Je samozrejmé, že som sa na tieto veci pozerala inak, ako ostatné osemnástky.

V tom mi hlavou preletela zaujímavá myšlienka a ja som v momente zatvorila knihu. Pôjdem do Anglicka! Odídem na nejaký čas a... Moment, čo keby som tam išla na školu? Mohla by som ísť na univerzitu a študovať tam literatúru! To by bolo naozaj skvelé!

Vrátila som knihu na poličku a bleskovo som sa presunula do časti s počítačmi. Začala som vyhladávať rôzne školy a ich programy. Našlo sa toho neúrekom a mne bolo jasné, že sa dnes odtiaľto tak skoro nedostanem.

 

Vyšla som z knižnice o pol siedmej, iba necelú pol hodinu pred zatváraním. Dnes bol pondelok, takže mali krátky deň. Celá nadšená som veselým krokom kráčala rušným centrom mesta.

Londýn, Queen Mary, odbor anglickej literatúry a histórie. Už som sa nevedela dočkať, kedy to oznámim svojim rodičom! Určite sa potešia, keďže doteraz som vkuse opakovala strednú. Bolo to hlavne kvôli tomu, aby sme mohli na určitých miestach ostať dlhší čas, no aj tak! Kto má stále počúvať to isté?! Okrem toho väčšina spolužiakov sú rozmaznané decká, ktoré nevedia, čo chcú v živote dosiahnuť. Nikdy som si nenašla nikoho, s kým by som si naozaj dobre rozumela. Mala som pár kamarátok, ale ruku do ohňa by som za ne nedala.

Na univerzite to bude určite inak!

Rýchlym krokom som zbehla do podzemia na najbližšiu zastávku metra a len tak-tak som vbehla do vlaku, ktorého dvere sa zabuchli tesne za mojim chrbtom. Sadla som si na voľné sedadlo a vytiahla som si z vrecka svoj Samsung. Mala som dobrú náladu a chcela som si pustiť nejakú veselšiu pesničku. Preletela som zoznamom skladieb, ale nič vhodné som tam nemala. Mojim problémom bolo, že som mala mobil plný depresívnych songov a keď som z času na čas mala dobrú náladu, nemala som čo počúvať.

#bellaproblems

Zvyčajne som si následne vybrala slúchatká z uší, no po chvíli pozorovania diania okolo seba som si predsa len radšej vybrala mobil a pustila neveselé melódie.

Tentokrát som sa oprela o sedadlo a prestavila som si, ako kráčam po londýnskych uliciach. Oblečená v street style outfite, s batohom plným kníh a Starbucks hrnčekom v ruke. Och, to bude úžasné!

Nie že by som tu nebola šťastná, alebo by som mala svojich rodičov plné zuby, ale myslím, že je načase, aby som sa trochu osamostatnila. Určite budú milo prekvapení, že som sa rozhodla ísť na tak prestížnu vysokú školu v Anglicku. Veď predsa je to krajina, z ktorej pochádza môj otec. Je pravda, že za jeho čias to tam bolo inak, ale určite sa mi tam bude páčiť.

Mechanický hlas automatu ohlásil moju zastávku a ja som pomaly prešla k dverám. Vlak začal spomaľovať, až úplne zastal a ja som vyletela von. Od zastávky som to mala len dve ulice a keďže už sa začínalo stmievať a naokolí som nikoho nevidela, prebehla som ich (polo)upírskou rýchlosťou.

Vošla som do vchodu a vyviezla som sa na posledné poschodie vysokej budovy. Moje nadšenie ma držalo v pokušení vybehnúť aj schody, ale raz som tam nedopatrením stretla suseda a mala som čo robiť, aby som mu vysvetlila, že sa mu to všetko len zdalo a ja som skutočne nepreskočila cez tri poschodia. Veď to by som sa určite zranila...

Vo výťahu sa rozoznela príjemná hudba a ja som sa pozrela na svoj odraz vo veľkom zrkadle. Upravila som si neposlušné pramienky vlasov, ale tie so mnou nespolupracovali, tak som si rýchlo rozplietla vrkoč a rukou som si prehrabla vlasy. Už som chcela byť doma a oznámiť rodičom tú skvelú správu. Určite budú rovnako nadšení ako ja.

V tom sa otvorili dvere na najvyššom poschodí a ja som kráčala k našim dverám, ozdobeným rôznymi kvetinami, o ktoré sa starala moja mama.

Vošla som do obrovského bytu a v predsieni som z nôh skopla vysoké conversy. Náš byt bol skutočne veľký. Bol to penthouse; celý vrch luxusného obytného domu na Manhattane a len sám o sebe mal prízemie a dve poschodia. Na streche sme mali terasu a záhradku plnú kvetov.

„Bells, zlatko, konečne si doma!“ vypískla Esme, keď som bosá prešla do obývačky. Takto ma víta už vyše tridsať rokov.

„Ako bolo v práci?“ pýtala som sa milo, keď ma zľahka objala.

„Výborne, dostala som novú zákazku na stavbu kancelárii v Brooklyne!“ povedala nadšene.

„To rád počujem, láska,“ ozval sa môj otec, keď sa z ničoho nič zjavil za mnou v obývačke. Nečakané reakcie sú niečo úplne normálne ak žijete v rodine upírov.

„No, tak to im dlhú životnosť a stabilitu nedávam,“ zažartoval Emmett, môj starší brat.

„Čo tu zas robí?!“ vypískla som udivene, ale moju reakciu si nikto nevšímal.

„Emmett!“ napomenula ho mama, ale on sa len zasmial a sadol si za barový pult medzi kuchyňou a obývačkou.

Emmett a Rosalie vlastnili luxusný byt v najdrahšej časti mesta o pár ulíc ďalej, ale veľa času trávili u nás. Okrem nocí, tie im v našom mezonete neprechádzali. A vlastne to bol aj dôvod, prečo teraz bývame oddelene. Rose s Emmettom, Alice s Jasperom v malej vile za mestom a ja s mojimi rodičmi v centre New Yorku. No napriek tomu sú všetci najčastejšie u nás, čo nás naozaj teší. Sme jedna veľká dokonalá upírska rodina.

„Mami, oci, večer by som sa s vami chcela porozprávať,“ oslovila som ich opatrne.

„Deje sa niečo, srdiečko?“ pýtala sa moja mama ustarostene.

„Je tehotná,“ šepol Emmett s prefíkaným úsmevom a ja som sa len chytila za hlavu. Moji rodičia nereagovali na sprostú poznámku ich syna, keďže vedeli, že to určite nebola pravda.

„Nie, všetko je v poriadku,“ pousmiala som sa. „Iba by som s vami chcela niečo predebatovať.“

„Samozrejme, dcérka,“ povedal pokojným hlasom môj otec a ja som vybehla do svojej izby.

 

***

„Čože?! Nie, nikam ťa nepustím!“ panikárila zvýšeným hlasom Esme.

„Ale, mami!“ namietala som.

„Žiadne ale!“

„Láska,...“ oslovil ju opatrne Carlisle v mojom záujme a chcel ju upokojujúco objať okolo ramien, no ona sa nenechala.

„Ty máš byť na mojej strane!“ vyštekla na neho hystericky a on sa stiahol.

„Isabella, nikam nepôjdeš, ostaneš s nami, bojím sa o teba!“ hovorila ustarostene moja mama. Ku koncu sa jej lámal hlas a ja som začínala mať výčitky.

„Mami, už som dospelá a bolo by to len na tri roky. Tá škola v Londýne má prestíž a najlepších profesorov literatúry a histórie!“ presadzovala som si svoje.

„Bells, budeš mi chýbať. Nechcem, aby si odišla,“ povedala Esme smutným hlasom a tuho ma objala.

„Mami, hocikedy môžeš prísť za mnou,“ povedala som povzbudivo a ona sa smutne usmiala. Sklopila zrak a hľadela na mramorovú podľahu. Ponad jej rameno som sa pozrela na svojho otca, ktorý na mňa nenápadne žmurkol a ja som vedela, že mám vyhraté. Bude ma to ešte stáť veľa presviedčania a hádok s mojou mamou, ale tušila som, že sa mi to nakoniec podarí.

„Ešte o tom porozmýšľam,“ dodala Esme a pustila ma zo svojho objatia. Pomalým krokom odišla z izby, no ja som z nej nedokázala odtrhnúť zrak. Ostala som sama s mojim otcom, ktorý tiež len nemo sledoval moju matku odchádzať.

„Tak teda, Queen Mary,“ skonštatoval uznanlivo a ja som sa pousmiala.

„Dobrý výber, dcérka. Dúfam, že sa ti bude dariť.“

„Takže, môžem ísť?!“ vypískla som naradostene.

„Môj súhlas máš, ale mamu musíš presvedčiť sama,“ povedal tichšie.

„Ďakujem!“ vypískla som šťastne a hodila som sa otcovi okolo krku. On sa ma snažil utíšiť, no už bolo neskoro.

V tom sa do miestnosti vrátila Esme, s rozmazaným make-upom okolo očí a venovala môjmu otcovi nepekný pohľad. Bolo mi jej ľúto, ale nechcela som celý svoj život presedieť doma s rodičmi. Možno som ju nahnevala, alebo sklamala, no dúfala som, že ju to čoskoro prejde. Carlisle jej venoval dlhý pohľad, ale ona sa na neho stále mračila. Vedela som, že to neznačilo nič dobré a aj to, že je čas vypadnúť. Prešmykla som sa cez dvere popri svojej mame a bežala som do svojej izby vypĺňať prihlášku.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

3)  betuška (20.08.2015 19:14)

tak oddychová;) uvidíme
aby som bola v obraze tak som si "strihla" rýchlo opäť prvú radu, takže som fakt zvedavá...hlavne prečo sa Edward tváril opovržlivo,keď opúšťal rodinu, jeden by myslel ,že mu bude ľúto,alebo ho to minimálne mrzí...takže

2)  Dommy1 (19.08.2015 22:39)

1)  eva (19.08.2015 21:21)

Som šťastná, že si späť a neskutočne si ma potešila, že ideš písať o mojej najobľúbenejšej upírskej dvojici Bella a Edward- Neskutočne sa teším ...

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek