Sekce

Galerie

http://www.stmivani-ff.cz/gallery/4f551479f8_72579548_o2.jpg

Ahojte! Zmaturovala som a skončila som! :D Dopísala som ďalšiu kapitolu a snáď sa bude páčiť (aj keď ja dvakrát nadšená nie som). Viem, že to trvalo dlho, ale dôvodom boli maturity. Dnešná kapitola je prevažne o Carlisleovi a Esme. Samozrejme, Rosalie sa nezaprie a dostane sa do problémov. Pekné čítanie želá Siss

12.kapitola: Rande

 

Esme:

Toto nie. Toto už vôbec nie. Tamto je príliš elegantné, hento veľmi nápadné a tie šaty sa na dnes nehodia. V tomto vyzerám tučná. K modrej blúzke by som nič nenašla  a k hnedej sukni nemám opasok.

Ach bože, čo budem robiť, ja si naozaj nemám čo obliecť. Carlisle tu bude za necelé dve hodiny, to už nestihnem do obchodov a naspäť. Sedela som na posteli a zúfalo som hľadela von oknom. On bude vyzerať božsky a ja ako obyčajná šedá myška.

Prešla som sa po izbe medzi rozhádzanými šatami a pohľadom som zavadila o nevybalené tašky z minulých nákupov.

Sklonila som sa k nim a preniesla som ich na posteľ. Z jednej som vytiahla elegantný krémový top s čipkou. Keby som si k tomu dala nejakú tmavú sukňu, mohlo by to byť pekné, uvažovala som.

Vrhla som sa do šatníka a náhodou som zakopla o otvorenú zásuvku so spodnou bielizňou. V duchu som zakliala a pustila som sa do hľadania.
Po chvíli som našla krátku tmavomodrú sukňu v štýle vintage. Čipkovaný krémový top k nej výborne sedel. Potešila som sa a našla som si k tomu vhodný vrch a topánky.

Vošla som do sprchy a umyla som si aj vlasy. Pri sprchovaní som rozmýšľala, ako si spravím vlasy a ako sa namaľujem. Vyšla som zo sprchy v uteráku a obliekla som si mäkký biely župan.

Podišla som k zrkadlu a začala som si sušiť vlasy. Dala som si na ne trochu tužidla a pomocou kulmy som si vytvorila pekné vlnky. Nalíčila som sa a potom som v župane prešla do spálne. Nalakovala som si nechty a keď lak uschol, začala som sa obliekať.

Biela čipkovaná spodná bielizeň pôsobí tak nevinne a anjelsky, no nie že by to dnes malo zájsť tak ďaleko. Obliekla som si top aj sukňu a vybrala som si k tomu tenký strieborný náhrdelník s malým príveskom a nenápadné drobné náušnice.

Vošla som s doplnkami do kúpeľne, pred zrkadlo a pozrela som sa na hodinky. Bolo za dve minúty osem a my sme boli dohodnutí na ôsmu. Dokelu, nestíham!

Rýchlo som sa pokúšala prevliecť si náušnicu cez dierku, keď mi spadla a ja som sa pre ňu musela zohnúť. Vtom sa ozval zvonček a ja som vyplašene nadskočila a pritom som si udrela hlavu o umývadlo. Sykla som od bolesti a ponáhľala som sa k dverám. Zrazu som sa zastavila pred zrkadlom a pozrela som sa na seba. Oblečená som, aj učesaná a nalíčená. Chýbajú mi už len doplnky, takže mu môžem bez obáv otvoriť.

Otvorila som dvere a predo mnou stál Carlisle. V rukách držal kyticu ruží a usmieval sa na mňa.

„Ahoj,“ povedal vo dverách.

„Ahoj,“ pousmiala som sa. „Poď ďalej, budem potrebovať ešte päť minút,“ povedala som nevinne.

„Samozrejme, máme čas,“ prikývol a vošiel dnu. „Tie sú pre teba,“ pousmial sa a podal mi ruže.

„Oh, ďakujem, sú krásne,“ povedala som šťastne a hneď som ich vložila do vázy s vodou na stolíku.

„Nevyzúvaj sa,“ povedala som rýchlo, keď sa sklonil k svojim topánkam.

„Dáš si niečo na pitie?“ opýtala som sa.

„Nie, ďakujem,“ odmietol slušne.

„Tak, ehm, päť minút.“ Vplávala som do kúpeľne a doladila som najmenšie detaily. Poslednýkrát som si kefou prečesala vlnité vlasy a striekla som na seba trochu drahého parfumu. Pozrela som sa do zrkadla a bola som so svojím vzhľadom spokojná.

Vrátila som sa a z konferenčného stolíka som si vzala kabelku.

„Veľmi ti to pristane,“ povedal Carlisle a usmial sa.

„Ďakujem.“ Zastrčila som si pramienok vlasov za ucho a prešla som k nemu do predsiene.

Obula som si topánky na opätkoch a zobrala som si sako.

„Môžeme ísť?“ opýtal sa a ja som prikývla.

Vyšli sme z môjho bytu a zviezli sme sa výťahom na prízemie. Vo výťahu sme sa na seba nenápadne usmievali a klopili pohľady. Cítila som sa tak, ako už dávno nie. Konečne som bola s mužom, na ktorom mi naozaj veľmi záležalo.

Pri aute mi galantne otvoril dvere a keď som nasadla, zavrel ich za mnou. Nastúpil do auta a šliapol na plyn.

„Kam vlastne ideme?“ opýtala som sa.

„Myslel som, že by sa ti mohlo páčiť v talianskej reštaurácii Avanti, ale ak máš lepší nápad, môžeme ísť aj inam...“ povedal.

„Talianska kuchyňa je skvelá,“ prikývla som a Carlisle sa pousmial. Cestou sme sa rozprávali prevažne o práci.

Dorazili sme pred reštauráciu a Carlisle zaparkoval svoj mercedes vedľa červeného BMW. Vystúpili sme z auta a cestou ku vchodu mi ponúkol rameno. Prijala som ho a spolu sme vošli do reštaurácie.

Odložila som si sako a Carlisle svoj tmavý tenký kabát.

„Rezervácia na meno Cullen,“ povedal Carlisle pri pulte a hlavný nás odviedol k nášmu stolu. Pohodlne sme sa usadili a Carlisle objednal fľašu bieleho vína. Čašník nám ju hneď priniesol a obom nám nalial do vysokých krištáľových pohárov. Na večeru som si objednala talianske cestoviny s tuniakom a Carlisle si vybral lasagne.

„Páči sa ti tu?“ opýtala sa.

„Áno, máš výborný vkus,“ povedala som a pozrela som sa na kapelu, ktorá hrala talianske pesničky.

„Na zdravie,“ pousmial sa a nadvihol svoj pohár.

„Na zdravie.“ Štrngli sme si a priložila som si pohár k perám.

„Máš rada Taliansko?“ opýtal sa ma, keď som položila svoj pohár spať na stôl.

„Ešte som tam nebola. V Európe som bola len raz... Vo Francúzsku, a ty?“

„Istý čas som žil v Taliansku, ale... ak mám byť úprimný, nerád spomínam na tie roky,“ povedal.

„Oh, prepáč,“ šepla som.

„To je v poriadku, nemohla si vedieť... V New Yorku je život úplne iný.“

„Ako dlho si už v New Yorku?“ opýtala som sa.

„Bude to pomaly päť rokov,“ povedal zamyslene.

„Kde si žil predtým?“

„Vieš, pochádzam z Anglicka... z Londýna. Tam som vyrástol aj vyštudoval. Potom som žil v Taliansku a nakoniec som prišiel sem. Dostal som ponuku od nemocnice a neváhal som ani sekundu. Okamžite som ju prijal a odletel z Talianska. Nikdy som to neoľutoval...“ povedal.

„A, ehm... ako sa k tebe dostali deti?“

„Edward aj Rosalie boli moji pacienti. Edward mal nevyliečiteľný zápal pľúc a vyzeralo to tak, že neprežije. Dostal sa z toho, ale nemal už nikoho, pretože choroba skolila celú jeho rodinu. Tak som sa ho ujal a prijal ho za svojho syna. S Rosalie to bolo podobné. Nemala rodinu, iba priateľa, ktorý sa k nej správal otrasne. Úplne sa kvôli nemu psychicky zničila. On ju týral a ubližoval jej. Dopadlo to tak, že on skončil vo väzení a Rose u mňa,“ dokončil.

Nezmohla som sa na slovo. Ešte nikdy som nevidela nikoho tak šľachetného a starostlivého. Tento muž je stelesnenie dobra a lásky.

„To bolo od teba veľmi pekné, že si sa ich oboch ujal. Naozaj úctyhodný čin. Staral si sa o nich úplne sám?“

„Áno, sám. Nemal som žiadny vzťah, ani manželstvo,“ povedal. „Ale, hovorme o tebe,“ zmenil tému a usmial sa.

„Kde si študovala medicínu?“

„V Ohiu, v Columbuse. Narodila som sa tam, vyrástla, aj vyštudovala. Začala som pracovať v nemocnici a veľmi ma to bavilo,“ povedala som.

„Aký odbor máš vyštudovaný?“ opýtal sa.

Musela som sa pousmiať a on sa na mňa spýtavo pozrel. Študovala som to isté, čo on.

„Skús hádať,“ usmiala som sa.

„Neurológiu?“ Pokrútila som hlavou.

„Kardiológiu?“

„Nie. Posledný pokus.“

„A čo tak pediatriu?“

„Chirurgiu, ako ty,“ pousmiala som sa.

„Tak to ma teší, pani kolegyňa,“ povedal s úsmevom.

„Po roku som dostala miesto primárky a neskôr aj zástupkyne riaditeľa... Nedávno mi prišla ponuka z New Yorku,“ povedala som. „Rozhodla som sa, že to skúsim. V Ohiu ma nič nedržalo...“

„Nikto a nič?“ nadvihol jedno obočie.

„Dobre, mám tam rodinu, ale oni chceli, aby som šla...“

„A partner?“

„Nemám nikoho... Ani vtedy som nemala,“ povedala som.

„Ako je to možné? Taká pôvabná a nádherná žena a sama?“ Musela som sa pousmiať.

„Áno. Nerada na to spomínam a ani to nikomu nehovorím, ale... som rozvedená.“

„Oh, to som netušil,“ povedal tichšie.

„Nechcem o tom hovoriť, prepáč,“ sklopila som zrak. „Len toľko že, odvtedy si držím odstup a som opatrnejšia, ako pred tým.“

„Tak to asi nebolo dobré manželstvo,“ skonštatoval Carlisle a ja som záporne pokrútila hlavou.

„Nechajme to, prosím,“ šepla som a Carlisle prikývol. Odpila som si z vína a chcela som na túto tému rýchlo zabudnúť.

Vtom prišiel čašník a položil pred nás taniere s večerou. Asi som si mala objednať detskú porciu, pomyslela som si, keď som videla to množstvo jedla.

„Dobrú chuť,“ povedal Carlisle a vzal si do rúk príbor.

„Dobrú chuť,“ povedala som a nabrala som si cestoviny na vidličku.

Chvíľu sme jedli mlčky, ale potom Carlisle prelomil to ticho medzi nami.

„Prečo si sa rozhodla práve pre medicínu?“ opýtal sa ma.

„Vždy som chcela pomáhať ľuďom a medicína ma fascinovala,“ povedala som. „Rodičia chceli, aby som študovala právo, ale... nikdy som sa nevzdala svojho sna.“

„Vždy si treba ísť za svojim cieľom,“ pousmial sa. „Ja som cítil to poslanie pomáhať ľuďom.“

„Bez toho to nejde. A čo študujú Rosalie a Edward?“ opýtala som sa.

„Medzinárodný business.“

Zrazu Carlisleovi zazvonil mobil, ale on ho zrušil bez toho, aby sa pozrel kto mu volá.

„Prepáč,“ povedal.

„To je v poriadku, pokojne to vybav.“

„To počká,“ povedal a usmial sa na mňa. „Už som ti vravel, ako ti to dnes veľmi pristane?“

 

Carlisle:

Nech je to hocikto, musí počkať. Mám rande s najkrajšou ženou na svete a nenechám si ho nikým kaziť. Esme je dokonalá, nadpozemsky krásna žena. Po dlhých rokoch som sa zamiloval do anjela. Vzala si svoj pohár s vínom a priložila si ho k jej mäkkým perám, ktoré ma tak veľmi lákali k bozkávaniu. Odpila si a vrátila ho na miesto.

Cítil som sa hlúpo, keď som ju takto sledoval, ale nedokázal som si pomôcť. Nedokázal som z nej spustiť zrak.

Trochu ma mrzelo, že som jej musel v niektorých veciach klamať, ale inak sa nedalo. Svoje tajomstvo nesmiem prezradiť a nemôžem riskovať, aby ma z niečoho podozrievala.

Znovu mi zazvonil telefón. Jedným okom som zahliadol na displeji Edwardovo meno, ale aj tak som ho zrušil.

„Carlisle, pokojne si to mal zdvihnúť, mne to vôbec nevadí,“ povedala Esme.

„Nechcem kaziť náš pekný večer telefonátmi,“ povedal som a ona sa usmiala.

„Ako myslíš.“

Pomaly sme obaja dojedli a chcel som sa Esme spýtať, či si dá aj dezert, ale mobil znovu zvonil. Pretočil som očami a chcel som ho zrušiť. Bol to zase Edward. Čo ak sa stalo niečo vážne?

„Nebude ti vadiť, ak...“

„Kľudne,“ pousmiala sa.

Postavil som sa od stola a šiel som do chodby medzi reštauráciou a šatňou.

„Halo?“ ozval som sa do telefónu.

„Carlisle, prepáč, že ťa teraz ruším, ale toto je vážne!“ chrlil zo seba Edward.

„Čo sa deje, Edward?“ opýtal som sa pohotovo.

„Ide o Rosalie. Zabila nejakého muža, ku ktorému vtrhla polícia a našli ju tam. Ona na nich zaútočila a jeden je vraj mŕtvy a druhý v bezvedomí! Rýchlo treba niečo urobiť, ja som na ceste za ňou!“

„Toto snáď nie je pravda. Kde je teraz?!“

„Newmannova 37.“

„Idem tam!“ povedal som rázne. „Edward, daj na ňu pozor a ničoho sa tam už nedotýkajte!“

„Dobre, počkáme ťa tam!“ povedal Edward a zložil.

Ach bože, prečo práve teraz musím odísť?! Esme sa určite nahnevá a už nikdy so mnou nikam nepôjde... Toto je snáď zlý vtip. Rosalie raz veľmi zle skončí.

Dobehol som k stolu, Esme už dojedla a práve dopila svoje víno.

„Esme, je mi to veľmi ľúto, ale Rosalie má... zdravotné problémy, takže musím ísť. Cestou ťa zoberiem domov a naozaj ma to veľmi mrzí, že to takto dopadlo. Chcel som, aby to bol úžasný večer,“ povedal som a Esme sa postavila od stola. Položil som na stôl sto dolárov a mávol na čašníka.

„To je v poriadku, Carlisle. Rosalie ťa teraz potrebuje viac než ja. Dúfam, že sa jej nestalo nič vážne. A ja si vezmem taxík, nerob si o mňa starosti,“ povedala.

Vzali sme si zo šatne kabáty a Esme vonku mávla na taxík.

„Naozaj je mi to veľmi ľúto,“ povedal som smutne. Prečo to muselo takto skončiť?!

„Netráp sa toľko,“ pousmiala sa. „Ďakujem za pekný večer,“ šepla a nastúpila do taxíka.

Podal som taxikárovi cez okno bankovku a Esme sa na mňa trochu káravo pozrela.

Usmial som sa na ňu a zamával som jej. Keď sa mi stratila z dohľadu, skočil som do auta, naštartoval a letel na Newmannovu 37. Ak ma teraz zameria radar, zoberú mi vodičák na celú večnosť!

 

Prudko som zabrzdil a vystúpil z auta. Upírskou rýchlosťou som vletel do malého domčeka, kde ležali tri mŕtve telá. Jedno bolo bez krvi a v dvoch už krv tuhla. Rosalie stála pri okne v Edwardovom objatí a zúfalo na mňa vzhliadla.

„Preboha,“ povzdychol som si a pokrútil som hlavou.

„Nechcela som...“ šepla Rosalie.

„Čo teraz?“ opýtal sa Edward.

Zamyslene som si všetko prehliadol a dostal som nápad.

Edward,“ oslovil som ho v myšlienkach. „Nech to vyzerá ako nešťastná náhoda. Treba to tu podpáliť a tým zmiznú všetky stopy. Ja vezmem Rose domov a ty sa o to postaraj. Susedov by to nemalo ohroziť.“

Edward sa na mňa pozrel a prikývol.

„Rosalie, my odchádzame. Edward sa o to postará,“ povedal som a Rose ku mne prešla.

Buď opatrný!“ dodal som v myšlienkach Edwardovi a s Rosalie sme opustili dom. Nasadli sme do auta a potichu sme odišli. Bola noc, tak snáď nás nikto nevidel. Sedela vedľa mňa a zdala sa mi byť celá roztrasená. Ešte nikdy nikoho nezabila len tak, iba keď lovila.

Celú cestu bola ticho a prehovorila, až keď sme doma vyšli z garáže.

„Carlisle, odpusť mi to, ja som ich nechcela zabiť. Vtrhli dnu práve vtedy, keď som pila krv toho jedného. Zistili, že nie som človek a nemohla som ich nechať živých, však by nás prezradili!“ povedala.

„Ja viem, Rosalie, musela si niečo urobiť.  Poď ku mne, dcérka,“ natiahol som k nej ruky a tuho som ju objal. „Dúfam, že teraz porozmýšľaš nad svojím spôsobom života!“

 

Esme:

Zobudila som sa na otravný zvuk budíka a unavene som sa natiahla. Zazívala som a vystrčila som nohu spod prikrývky. Potom aj druhú a posadila som sa. Obula som sa do mäkkých papúč a pomaly som prešla do kúpeľne. Vyzliekla som sa a vošla som do sprchy.

Môj ranný rituál trval asi pol hodinu. Prešla som do izby v uteráku a postavila som sa pred šatník. Vybrala som si hnedú sukňu a svetlú halenku bez rukávov. Pozrela som sa do zrkadla a začala som spomínať na včerajší večer. Bolo mi s Carlisleom naozaj krásne. Škoda toho konca, ale aj tak si myslím, že to bol pekný večer.

Vrátila som sa do kúpeľne, aby som doladila detaily a nalíčila sa. Urobila som si ešte kávu, lebo dnes som sa cítila stále unavene.

Vyrazila som z bytu niečo po pol deviatej a na cestách dnes bolo menej áut ako obvykle. Mne to len vyhovuje, aj tak neviem šoférovať...

 

Zaparkovala som pred nemocnicou na svojom vyhradenom mieste a vystúpila som z auta. Vzala som si kabelku, zamkla som a kráčala som po schodoch ku vchodu nemocnice. Vošla som dnu a pozdravila som sestričky na recepcii.

Cestou do kancelárie som Carlislea nestretla a bolo mi to trochu ľúto. Ach, ten muž mi neskutočne chýba...

„Dobré ráno,“ pozdravil ma George, keď popri mne prechádzal.

„Dobré ráno, George,“ pousmiala som sa.

Vošla som do kancelárie a položila som si kabelku na konferenčný stolík. Vyzliekla som si sako a zavesila ho na vešiak.

Pustila som sa do práce, lebo dnes som toho mala dosť veľa. Raz za čas som sa nenápadne pozrela von oknom na chodbu, či tam náhodou nie je Carlisle.

Vtom som začula klopanie na dvere svojej kancelárie a strhla som sa.

„Ďalej,“ povedala som náhle a dnu vstúpil Carlisle.

„Ahoj,“ povedal s jemným úsmevom.

„Ahoj,“ pousmiala som sa.

„Esme, veľmi ma mrzí to ukončenie včerajšieho večera, tak som rozmýšľal, ako ti to vynahradím. Čo keby som ťa pozval dnes na obed?“

„Ehm... dnes?“ opýtala som sa neisto. Naozaj som to nečakala.

„Dnes,“ prikývol. „O dvanástej.“

„Tak dobre,“ pousmiala som sa. „Len, keby som ťa mohla poprosiť... Zišli by sme sa vonku, lebo za tú dobu, čo som tu, mi neuniklo, že sestričky majú bujnú fantáziu a nechcela by som, aby o nás šírili nejaké nepravdivé klebety...“

„To máš pravdu,“ povedal. „Fajn, zídeme sa vonku, o dvanástej. Teším sa,“ usmial sa a ja som mu úsmev opätovala.

„Aj ja.“

Odišiel a ja som sa pozrela na hodinky. Bolo pol jedenástej... Vybavila som pár dôležitých telefonátov a ani som sa nenazdala a už prešla hodina času. Vytiahla som si z kabelky malinké zrkadlo, make up a lesk na pery, aby som sa trochu upravila. Aj tak som včera vyzerala lepšie ako teraz, no dnes som žiadne pozvanie na obed nečakala. Carlisle ma vždy niečím prekvapí...

Párkrát som si prešla vlasy prstami, aby boli uhladené. Naniesla som si na pery jemnú vrstvu lesku a usmiala som sa na seba do zrkadla.

Neskôr mi George priniesol nejaké dôležité dokumenty a keď bol čas, vzala som si sako aj kabelku a opustila som svoju kanceláriu.

Vyšla som z nemocnice a uvidela som Carlislea postávať na kraji parkoviska. Pousmiala som sa a kráčala som smerom k nemu.

Začul moje kroky a otočil sa ku mne. Celú si ma premeral a usmial sa.

„Kam pôjdeme?“ opýtala som sa.

„Tu na rohu je jedna celkom dobrá reštaurácia, ale chodí tam celý personál nemocnice, takže potom sme sa ani nemuseli stretávať vonku,“ povedal pobavene. „Asi šesťsto metrov odtiaľto je čínska reštaurácia, kde sa niekto z nemocnice raz za čas objaví...“

„Bola som tam raz na obede s Georgom,“ povedala som. „Keď sme riešili veci okolo večierku... Čo je ešte nablízku?“

„Je tu ešte jedna reštaurácia, ale tá je trochu ďalej a neviem, či máme toľko času... Ale je z pomedzi týchto najlepšia,“ povedal Carlisle.

„Fajn, môžeme ísť,“ pousmiala som sa a vykročili sme vpred.

Vedela som, prečo so vybrala tú najvzdialenejšiu reštauráciu. Chcela som byť s Carlisleom čo najdlhšie...

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

eMuska

2)  eMuska (09.06.2012 13:12)

ooo, to sa mi páči, oni sú takí perfektní spolu! si šikovná!

1)  KikkaCullen (06.06.2012 16:52)

supeeeeeeeeer!!! ale viac Sissi prosíííím

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek