Sekce

Galerie

/gallery/jazz_perex.jpeg

Je tu ďalšia moja "jednohubka", ako to nazvala Karolka. A k obsahu: Je to proste "moja značka", ako povedala Carlie. Ach, je úžasné, keď autor môže citovať svojich čitateľov...

Ďakujem Vám.

Nervózne som sa prechádzala po svojej šatni sem a tam. Max ešte nedorazil. Ako to, že nedorazil? Od samej zúfalosti som zaškrípala zubami. Zazvonil mi telefón. No konečne! Roztrasenými rukami som to zdvihla.
„Haló?“
„Bella?“
„Max!“ vyhŕkla som. „Kde si?“
„V New Yorku,“ povzdychol si.
„Kdeže?“ kvíkla som priškrtene.
„Moje lietadlo má drobné meškanie,“ povedal, „prepáč.“
„Takže už nedorazíš?“ spýtala som sa. Prosím, povedz áno, povedz áno, povedz, že dorazíš! Prosíkala som v duchu.
„Nie, bohužiaľ, už to nestihnem.“ Zrútila som sa na sedačku.
„Tak... fajn,“ povedala som a snažila sa znieť aspoň trochu optimisticky.
„Fajn?“ zopakoval po mne.
„Fajn,“ pritakala som.
„Bells, tvoj otec tam poslal polovicu mesta a všade rozlepoval plagáty. Nehovor, že to bude fajn!“
„A čo iné mám podľa teba povedať? Nemáš náhodou poruke nejakú helikoptéru, alebo čo?“ vybuchla som.
„Mrzí ma to,“ zašepkal skľúčene.
„To nič, budem musieť ísť,“ zamumlala som a vypla hovor.

„Alice?“ spýtala som sa jej, keď som ju našla v zákulisí. Na to, aká bola malinká toho zvládla za piatich – veď vlastne aj toto podujatie zorganizovala ona.
„Čo je? Stalo sa niečo?“ otočila sa na mňa.
„Môj klavirista nepríde,“ vydýchla som.
„Nepríde? Akože nič? To nemá poruke nejakú helikoptéru, alebo čo?“ vypleštila oči. Pri zmienke o helikoptére som sa musela pousmiať.
„Mešká mu lietadlo,“ povedala som o poznanie smutnejšie. Pošúchala si strápene čelo.
„Nevadí, niekoho ti zoženiem,“ rozžiarila sa odrazu.
„Teraz?“ vyvalene som na ňu pozrela. „Koncert začína o pár minút!“
„Stihnem to, sľubujem,“ vážne sa mi zahľadela do očí a potom zmizla aj s telefónom v ruke.

Nervózne som prechádzala poza oponu s husľami v rukách. Kde je tá Alice? Hovorila, že niekoho zoženie!
„A teraz mi dovoľte privítať Isabellu Swanovú!“ predniesol niekto a opona predo mnou sa roztvorila. Pokúsila som sa nahodiť úsmev filmovej hviezdy a vyšla som na pódium. Keď som zavadila pohľadom o klavír, skoro ma porazilo! Sedel tam nejaký mladík a žiarivo sa na mňa usmieval. Úplne som zdrevenela.
„Začnite!“ šepkala k nám Alice zo zákulisia a žmurkla na nás.
„Rada by som vás tu privítala spolu s mojím kolegom...“
„Edwardom Cullenom!“ šepla Alice.
„Edwardom Hullenom.“
„Cullenom!“ povedala hlasnejšie, ako bolo treba.
„Cullenom,“ opravila som sa rýchlo a venovala mu ospravedlňujúci pohľad. Stále sa však na mňa milo usmieval. „Prvá pieseň by sa mala volať Letný vánok,“ predniesla som a pozrela naňho. Iba mlčky prikývol, tak som spustila. Onedlho sa ku mne pridal a jemne ma doprevádzal. Dostali sme sa asi do polovice skladby, keď som na neho kývla a vyžiadala si tak sólo. On svoju hru stlmil a striedal len pár akordov vo svižnejšom tempe. Začala som improvizovať. Po pár minútach som sa rozhodla nechať priestor jemu.
Vtedy som skoro zabudla hrať.
Bol úžasný! Jeho tóny naozaj pôsobili ako letný vánok, ktorý sa človeku opiera o chrbát za sparného dňa.
Plynule prešiel do záveru a my sme udali spoločne posledný tón.
Až ma prekvapilo, ako sme zohratí. Takto dobre sa mi nehralo ani s Maxom.

Zahrali sme ešte päť skladieb, keď mi niečo napadlo. Prišla som k nemu a šepla mu do ucha: „D, G, A dur.“ Šibalsky sa mu zaiskrilo v očiach. Otočila som sa na publikum. „Táto skladba je jedna z mojich srdcoviek,“ usmiala som sa, keď som začula spoza klavíra tichý smiech., „respektíve bude, keď ju s Edwardom dohráme,“ žmurkla som naňho.

Začal so sprievodom a hľadal správny rytmus. Keď ho našiel, pozrel na mňa a kývol. Len som jemne vybrnkávala melódiu, ktorá mi práve prišla na um. Toto bola čisto-čistá improvizácia. Oprela som sláčik o struny a naplno sa rozohrala.

Bolo to také... pohlcujúce! Nevnímala som nič iné, len hudbu a jeho oči. Taký elektrizujúci pocit som ešte nezažila. Stála som asi tri metre od klavíra, no i tak bolo napätie medzi nami cítiť na hony ďaleko.
Spomalila som a stíšila. Pochopil, že chcem, aby mal sólo on. Opäť ma dokonale okúzlil. Ozval sa búrlivý potlesk. Ani som si neuvedomila, že skladba už skončila.

Zahrali sme ešte dve skladby, než sme koncert ukončili.
„Ďakujem,“ otočila som sa na Edwarda Cullena.
„Bolo mi cťou,“ hrane sa uklonil, až som sa musela zasmiať. Bolo to krásne.
„Som Bella,“ natiahla som k nemu ruku.
„Edward,“ povedal, sklonil sa k nej, a pobozkal ma na jej chrbát. Skoro som sa rozplynula blahom! Bol to džentlmen so všetkým, čo k tomu patrí!
„Nechcela by si náš úspech osláviť trebárs na večeri?“ spýtal sa.
„Rada,“ prikývla som, „ale...“ jeho tvár po tom slove zosmutnela a moje srdce vyslalo do mozgu impulz, že je to preto, že sa bojí odmietnutia. „...ale rada by som si s tebou ešte zahrala, Edward,“ dopovedala som s úsmevom a obaja sme sa uvoľnene zasmiali.

Bol to nádherný večer. Edward ma vzal do malej reštaurácie kúsok za mestom. Pôsobila na mňa veľmi útulne. Sedeli sme v poslednom boxe a skvele sa bavili. Potom ma svojím volvom odviezol domov. Vyšiel so mnou až pred vchod.
„Ďakujem ti za krásny večer. Aj za koncert, aj za večeru, cítila som sa nádherne,“ sklopila som pohľad.
Ja ďakujem. Alice to domyslela perfektne,“ povedal. Zdvihla som zrak a pozrela mu do tváre.
„Zahráme si ešte niekedy?“ spýtala som sa s nádejou v hlase. Jeho tvár sa okamžite rozžiarila.
„Samozrejme, ak budeš chcieť,“ povedal.
„Budem,“ usmiala som sa a váhavo sa vytiahla na špičky. Sklonil sa ku mne a prekonal tú poslednú medzeru medzi nami. To bol náš prvý bozk – jeden z mnohých.


„Mami? A čo bolo ďalej? Čo ďalej?“ dožadovala sa moja malá poslucháčka.
„No nič, čo by bolo? Zamilovali sme sa, zosobášili, a potom si sa nám narodila ty, Renesmeé,“ usmiala som sa a pohladila ju po bronzovovlasej hlávke.
„A zahráte mi spolu niečo?“ pýtala sa, pričom roztomilo kyvkala nožičkami. Edward bol okamžite pri nás aj s mojimi husľami.
„Rada,“ prikývla som a vstala. Môj manžel zasadol za klavír.
„D, G, A dur?“ spýtal sa. Pery sa mi mimovoľne roztiahli do úsmevu.
„Presne to,“ povedala som a my sme začali hrať.



Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

kajka

6)  kajka (31.03.2012 08:38)

eMusko, já mám na tvé povídky taky terminus technicus, říkám jim "vymazlené". Děkuju, zase jedna taková.

Janeba

5)  Janeba (25.12.2010 14:22)

Eminko, bylo to nádherné pohlazení po dušičce! Krásné a pohodové prožití svátků a spoustu dalších úžasných nápadů! Děkuji!!!

Yasmini

4)  Yasmini (23.12.2010 13:25)

Muško krásné. Tu hudbu jsem z tvých slov úplně slyšela.

Y.

ambra

3)  ambra (23.12.2010 08:17)

EMocionální EMuska... Strašně se těším, až se to tu všechno za pár dnů uklidní a já si dočtu i zpětně všechny ty Tvoje jednohubky... Tahle byla , vlastně možná spíš . Nevím proč, kombinace hudba plus Renesmé mi spolehlivě zavlažila oči. Díky... . A hezké Vánoce...

Carlie

2)  Carlie (23.12.2010 08:13)

Díky za citaci, eMus , člověk pak hned ví, co ho čeká a přesně to vrchovatými lžícemi dostal Na sbližovačky jsi prostě machr Ale ještě Ti musím pochválit jednu věc, mám úchylku v dialozích a ten Tvůj ze začátku příběhu (Bella a Max) byl super, dynamický, realistický, emotivní Holka, jedeš B), moc pěkné něžné pohlazení

1)  Leni (22.12.2010 23:48)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek