Sekce

Galerie

/gallery/holdbutt.jpg

Pozvánka do sveta upírov, ktorý nie je taký, ako nám ho Meyerová ponúkla. Má tu miesto cit, ktorý je príliš nežný na kamennú živelnosť, no príliš silný na odvanutie časom? Čo všetko majú upíry spoločné s ľuďmi? A čo rodinné väzby? Je za všetkým iba túžba chrániť?

Takto sa ide s kožou na trh, dámy. :-)

Prológ:

Ešte nikdy v živote som nevidela otca takto zúriť.
„To ti nikdy v živote nedovolím!“
Ešte nikdy som ho nepočula tak kričať.
„Na to zabudni, Isabella!“
A ešte nikdy som ho nenenávidela viac ako teraz.
Carlisle Cullen. Lekár vystrihnutý z prednej strany módneho časopisu. Stelesnenie miloty, láskavosti a obetavosti. Otec rodiny, so ženou si adoptoval päť detí – jednoducho anjel spásny.
Bol to obyčajný pokrytec.
Keď som mu to povedala, myslela som, že ma udrie po tvári. Ale neurobil to. Ako hovorím - pokrytecké zhmotnenie dobroty...
Nemohla som ani poriadne tresnúť dvermi vlastnej izby. Polovičná sila upíra v mojom tele by ich okamžite rozmlátila na drobné triesky.
Našu hádku počulo celé osadenstvo domu. Samozrejme, ani sme nemuseli kričať. Samozrejme, nikto sa ma neprišiel zastať. Carlisle bol predsa náš stvoriteľ. To len mne bol otcom, osobou, kvôli ktorej som zabila vlastnú matku.
Chcela som trucovať celé dni zamknutá na osemsto západov, ležať v posteli a objedať sa sladkosťami, avšak svet ma potreboval. Potreboval ma, pretože bol smrteľný a ja som mala dar. Dar kriesiť, dar uzdravovať. Dar pomôcť bytostiam za každú cenu, lebo som bola odolná proti každému, kto by mi chcel ublížiť a tak mi v tejto činnosti zabrániť.
To ja som mala byť stelesnením milosti.
No práve naopak – trčala som doma pod dozorom otca a tlupy upírov, čo mu nevedeli odporovať. Mala som možnosť zachraňovať ľudské životy. A miesto toho –práve teraz, som ležala na posteli a skladala do seba sladkosti...

1.

Bella:

Keď mi zazvonil mobil, myslela som, že sa zbláznim. Nikto mi nezavolal, odkedy som ho mala. Mohla to byť ale aj obyčajná nehoda – ak mal Jasper uloženú Alice ako Miláčika, bola som prvá v zozname, koho mohol omylom vytočiť.
„Haló?“
Pri tom slove som sama sebe prišla čudná.
„Bella...“ vysypal zo seba pridusene a ja som okamžite spoznala, že niečo nie je v poriadku. „Okamžite zavolaj Carlislea! Je tu krv!“
Jediné slovo. Rezonancia troch hlások zaseknutých v mysli.
Šialenstvo.
Kde si, ktorým smerom, kto, ako, nikam nechoď, najlepšie nedýchaj. Myslím, že som ani nevnímala, čo všetko som mu povedala. Iba som zmätočne zaťahala otca za rukáv – už bol na odchode – a utekala s ním.
Les sa míňal, ubúdalo z neho ako z krajca chleba v ľudskej rodine. Malé lačné dieťa z neho odhryzovalo upírskou rýchlosťou. Tak sme sa v niekoľkých sekundách dostali k ceste východne od mesta, niekde medzi poslednými domami a benzínovou pumpou o pár kilometrov ďalej.
Svojho brata som prvý raz videla ako naozajstného lovca. Zhrbeného a napnutého, bolesť a odopieranie v každej neživej bunke tela. Carlisle ho strhol stranou a vláčil kamsi do lesa. Vzpieral sa, mne prúdom tiekli slzy. V mysli som si nadávala. Bola som príliš citlivá na to, aby som s nimi mohla žiť, aby som mohla denne vídať, ako túžia zabiť. Nebola som na tento štýl života zvyknutá. A teraz? Pred očami sa mi odohrával vnútorný boj môjho nevlastného súrodenca a ja som mohla z prvého radu sledovať, ako trpí.
Nevyrovnávala som sa dobre so smrťou. A predo mnou stáli dve autá pevne zaryté do seba. Neorganizovaná skladačka kovu a ľudských tiel. Pár mŕtvol, jedno vyhasínajúce srdce.
Rozhodla som sa takmer okamžite. Ten chlapec musel žiť.
Čo najopatrnejšie som sa pokúsila vytiahnuť ho z auta a položila som ho na cestu. Z hrdla mu unikal drsný zvuk ako chrapčal a pohľadom blúdil niekde za mnou, možno po oblohe, ktorá sa prezliekala do tmy. Položila som mu dlane na hruď, zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Sústredila som sa, ako mu v žilách koluje krv. Ako vyteká na asfalt, na malý okamih som bola jej kvapalnou súčasťou. Zreteľne som si uvedomovala všetky jeho zranenia i energiu, ktorú som do nich posielala. Začali sa hojiť.
Vtedy ma na bokoch zovreli dve pevné ruky a odtrhli od tela.
„Zbláznila si sa?“ zakričal na mňa Carlisle so zúrivým výrazom v tvári. Chlapec len párkrát zamrkal, než sa mu viečka už neotvorili a dych sa nezačal krátiť.
„Ja ho musím zachrániť, otec, musím sa o to aspoň pokúsiť!“
„Môže ťa to stáť život!“ namietol.
„Nie, jeho to bude stáť život! Ja som predsa nesmrteľná!“
„To nevieme,“ ohradil sa a začal chlapcovi kontrolovať životné funkcie. Konštatovať prežitie by bolo mimoriadne naivné.
„Žijem už cez sto rokov! Musím to spraviť. Musím to aspoň skúsiť, keď som už začala, oci. Ja ho nemôžem nechať umrieť!“ zavzlykala som s tvárou opäť polepenou slzami.
„Fajn. Neumrie,“ zamumlal a než som stihla akokoľvek zareagovať, nahol sa nad chlapca a uhryzol ho do krku.
„Preboha,“ vydýchla som úplne stuhnutá údesom.
„Tak,“ zavrčal, keď sa odtiahol, v kútikoch pier drobné ložiská voňavej krvi. „Máš, čo si chcela.“

Úprimne – bolo mi mizerne. Keď sme sa vrátili domov, všetci už vedeli, čo sa stalo, a chlapec v Carlisleovej náruči hovoril takisto za seba. Nemala som šancu vyhnúť sa Rosaliným nepríjemným poznámkam. Ani Esmé ju nevedela krotiť. A vrchol všetkého bolo, keď sa ozval aj otec:
„Musíš odísť, Bella.“
„Prosím?“
Ničomu som nerozumela. Ani jeho ideám a ani skrytým výrazom. „Vyháňaš ma z domu?“ vypískla som vytočená a chlapec na poschodí bolestne zastonal, akoby reagoval na moje pocity a myšlienky.
„To nie, samozrejme, že nie. Ale budeme mať teraz doma novorodeného upíra a ty si... prebytočne ľudská,“ vysvetlil. Och, nakoľko chlácholivé...
„Mám sa presťahovať?“
„Pochop, Bella, je to len na nejaký čas.“
„Na čas, kým v sebe nenájde kúsok ľudskosti. Môže to trvať aj celé desaťročia!“ Posledné slovo pre mňa náhle nadobudlo nový význam. Mimovoľne som si uvedomila hysterický tón, ktorý sa v ňom ozval.
„Tak teraz nám všetkým krivdíš!“ ohradil sa.
„Ale áno, nech pekne dvihne kotvy. Premení si nejakého muža na upíra a potom nám ho hodí na krk, lebo je spolovice človek. Pekné od nej,“ zasyčala Rosalie.
„Ale... ale ja som ho nepremenila. A som si istá, že by mi neublížil. Veď nevoniam ako človek!“ bránila som sa.
„Mýliš sa,“ namietol znovu otec. Ostatní zaryto mlčali a pozerali do zeme, až na Rosalie, ktorá ma nenávistne prepaľovala pohľadom. Dokonca ani Alice na mňa nepozrela. Utápala sa v ľútosti a vlastných víziách.
„Predsa ma nemôžete len tak vyraziť, určite to nejako zvládneme...“
„Zbaľ si veci, Isabella. Je to iba v záujme tvojho bezpečia.“

Vraj bezpečia. Ešte v ten deň ma odsunuli do prenajatého zrubu kdesi za horami, za dolami. Doniesli mi tam moje knihy, cédečká, filmy, dokonca aj zbierku vinylových platní, čo som mala v izbe naukladané vedľa postele. Akoby som sa vrátiť ani nikdy nemala. Alice sa samozrejme postarala o oblečenie. Samé hrubé svetre a vetrovky. O týždeň malo začať snežiť a bolo veľmi pravdepodobné, že ak sa mi zachce niekam odísť, budem si musieť najprv vyhrabať cestičku možno až do mesta.
Než sa za všetkými zavreli dvere, s Esmé som sa dohodla, že mi bude pravidelne nosiť potraviny. Tiché klap sa takmer bolestne odrazilo od stien. Bola som sama. Aby som pravdu povedala – čakala som, že ma to bude bolieť viac.
Zrub sa skladal z jednej väčšej izby, kde bola rohová pohovka a dve fotelky, malý stolík a krb. Vyzeralo to tu útulne. Nad sedačkou boli dve okná s hrubými tmavohnedými závesmi, ktoré v noci neprepustia ani gram mesačného svitu. Okrem kuchyne a kúpeľne som tu mala už iba nejaké spotrebiče.
Sadla som si do fotelky, nohy skrútila pod seba a ovinula okolo seba teplú deku. Môj pobyt na samotke sa práve začal.

Esmé za mnou prišla prvý raz asi po týždni. Ani som sa jej nepriznala, že posledné dva dni som nemala čo jesť a nechcelo sa mi ísť do mesta, tak som iba lovila a lovila. Pozdravila ma a veľmi sa ospravedlňovala, že neprišla už skôr. Odvetila som, že mi to nevadí a že chápem, že teraz majú kopu iných starostí. Aj tak som sa vnútri utápala v sebaľútosti – a možno mi niekde v kútiku mysle napadlo, že svojej nevlastnej matke iste krivdím, ale cítila som sa zvlášť ublížene, keď v rámci svojho ospravedlňovania zahrnula do predslovu frázu o nedostatku času a že popri všetkých tých záležitostiach nemala možnosť ani si na mňa poriadne spomenúť. Ďakujem pekne.
Aspoň som sa jej opýtala na novinky doma. Teda – novinky. Rosalie je stále rovnako podráždená a Carlisle rovnako... rovnaký. Myslím, že som nemala dostatočnú slovnú zásobu, aby som popísala, čo som si o ňom myslela. V tomto sme sa obaja podobali ľuďom.
Trochu úbohé, ak zohľadníme našu mozgovú kapacitu.
Avšak po milosti života, ktorou sa niekedy môj otec oháňal, som nemala právo na čokoľvek sa sťažovať. Samozrejme. Čušať a najradšej ani nedýchať, to sme sa rovno mohli vrátiť o storočie vo vývoji dozadu.
Esmé sa u mňa dlho nezdržala. Chlapec sa vraj volá Edward a nemá žiaden dar. Nie je výnimočný (radikálne sklamanie) a občas má aj popri nezadržateľnej túžbe po krvi svetlé chvíľky, kedy rozmýšľa. V hlave som mu úprimne pogratulovala.
Dvere som zamkla a kľúč som zavesila na háčik. Volala ma teplá deka a horiaci krb. Rozhodla som sa, že ak si na chvíľu odídem do ríše snov skôr, než sa vrátim k rozčítanej knihe, určite sa nič nestane. Pred tým, než som zaspala, vynorila sa mi v mysli predstava chlapca visiaceho z Carlisleových rúk, keď ho niesol do domu. Snáď sa o pár rokov stretneme.

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Pilly

11)  Pilly (27.11.2012 20:55)

Tak som sa konečne prinútila otvoriť túto poviedku. A som za to naozaj rada. Pretože toto bolo... ja neviem, WoW? hej, tak nejak
Takže idem dalej

monikola

10)  monikola (22.11.2012 15:23)

jeeej ja sa taaaak tesim...tolko poctenicka tu uz dlho nebolo...eMusicek, pekne nam to zacina...idem sa hned vrhnut na dvojku, lebo som zbadala, ze uz si ju sem prilepila

HMR

9)  HMR (21.11.2012 16:42)

tak já nevím, kam zmizely ty nádherné příjemné romantické povídky??? Vy jste se v té Praze domluvily, že nadále budete mé ubohé čtenářské sééérdce týrat??? A všechny naráz??? Co jsem komu udělala??? Emuš, drahá, jakou barvu okenic má ten Bellin srub???

8)  Jana (21.11.2012 15:13)

SissCullen

7)  SissCullen (20.11.2012 22:54)

tak to aano, velmi velmi podareny zaciatok tesiiim sa na pokracovanie

6)  BabčaS (20.11.2012 21:48)

milica

5)  milica (20.11.2012 21:17)

Začátek mě zaujal

4)  Scherry (20.11.2012 20:43)

Bosorka

3)  Bosorka (20.11.2012 20:35)

Kolik nedokonalosti se skrývá za dokonalostí...
Mám tě v merku

mispa

2)  mispa (20.11.2012 20:34)

Kamikadze

1)  Kamikadze (20.11.2012 19:50)

Tak jo, máš mě, tohle se mi fakt líbí, budu jen doufat, že kapitolky budou vycházet často a třebas i delší

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Bella - EC promo