Sekce

Galerie

/gallery/holdbutt.jpg

Škola ma zlanárila na iné cesty, ale už som späť pri písaní...

7.

Bella:


„Daj to sem,“ zachechtala som sa a vyšklbla mu knihu z ruky.
„Ani mi nehovor, že ty toto čítaš! Čo sú to nejaké štatistické predpovede patetickej veštkyne s diplomom z ekonomiky, alebo čo?“ smial sa stále. Pohladila som prednú obálku knihy a prebodla ho nepríjemným pohľadom.
„Je to novela. Celkom pekná, aby si vedel.“
„Celkom pekná,“ opičkoval.
„Môžeš si ju prečítať, keď chceš,“ navrhla som s nadvihnutým obočím a jeho výraz ma naozaj pobavil.
„Vtipkuješ?“
„Ani v najmenšom. Keď teraz začneš, o päť minút to máš. Pokiaľ si to teda nechceš vychutnať a čítať ľudským tempom.“ Zaškľabila som sa.
„Daj to sem, nech spoznám tvoje krehké vnútro.“
Vzal si knihu späť a otvoril ju na prvej strane.
Celá natešená som sledovala, ako sa jeho tvár mení. Cez podozrievavú, skeptickú, zamračenú, prekvapenú, až po podivne neutrálnu.
„Koľko že to máš rokov?“
„Stosedem,“ vyhŕkla som. Edward vytreštil oči a ak by bol človek, určite by mu bolo dokonca zabehlo.
„Stosedem?! Na svoj vek vyzeráš pomerne dobre,“ sklonil mi poklonu.
„Ďakujem,“ zaškerila som sa.
„Ale – stosedem a toto?!“ Pobúrene rozhodil rukami. Zahryzla som si do pery. Ešte šťastie, že svoje paperbacky posúvam ďalej a neuchovávam ich v poličkách, lebo to by ho už asi poriadne dojalo.
„Mám aj kopu inej literatúry,“ povedala som s dávkou samozrejmosti v hlase.
Obaja sme sa na seba v očakávaní pozreli a pousmiali, keď sa v diaľke ozvali kroky. Zatajila som dych, Edward sa na mieste napol a nastražil uši. Ozvalo sa rázne, až hnevlivé zaklopanie – skôr zabúchanie na dvere, pretože od zdvorilosti malo dosť ďaleko. Zamračila som sa a vstala, aby som neočakávanému hosťovi otvorila dvere.
„Otec,“ vydýchla som bezhlasne. Na prahu stál rozzúrený Carlisle a ani sa neobťažoval pozdraviť ma. Neviem, či by som ho k sebe pustila, ale on si nepýtal povolenie. Odstrčil ma stranou a zdrapil prekvapeného Edwarda za vlasy. Zdesene som skríkla, keď do neho bez zábran kopol. Kreslo, v ktorom sedel, doletelo tak ďaleko, ako mu to priestor dovoľoval. Edward však otcovi tiež neostal nič dlžný.
„Nie!“ kričala som. „Okamžite prestaňte! Hej, obaja!“
Oni ma však neposlúchali a naďalej sa ruvali päsťami a snažili sa odtrhnúť kusy tiel svojich sokov.
„No tak, čo sa tu deje? Dosť už!“
V krvi sa mi miešal strach s adrenalínom a vytváral tak pre mňa takmer smrtiacu zmes. Cítila som, ako sa mi z hrdla derú neovládateľné vzlyky. Carlisle odhodil Edwarda od seba priamo vedľa okna, v ktorom sa zjavila dlhá prasklina, keď do neho Edward udrel rukou. Následne sa celé rozbilo.
„Dosť!“
To už Edward vyštartoval oproti môjmu otcovi a narazil do neho. Ako novorodený bol oveľa silnejší. Avšak otec mal omnoho viac skúseností ako on. Preto netrvalo dlho a Edward skončil na kolenách bez jednej ruky.
„Prestaňte už, dohajzlu!“ zajačala som splna hrdla s nechtami zarytými do dlaní. K celému mixu v mojom vnútri sa pridal aj hnev.
„Prečo si prišiel, Carlisle, kto ťa sem volal?“ pýtala som sa rázne a sama som nespoznávala svoj hlas. „Čo si to dovoľuješ robiť v dome, v ktorom bývam? Čo si o sebe myslíš?“
„Čo si myslím? To ťa vôbec nemusí zaujímať! Nemusíš sa starať do niečoho, do čoho ťa nič. A to rovnako ako tohto tu! Som tvoj otec! Mám právo prísť tu kedy chcem!“ kričal otec a prstom ukázal na Edwarda, ktorý zdesene sledoval svoju ruku, váľajúcu sa na zemi asi meter od neho. Slabo trhla prstami a v jeho tvári sa mihol šok.
„Takže ty máš právo? Odíď,“ povedala som už pokojne vyrovnaným hlasom.
Carlisle sa na mňa škaredo pozrel.
„My dvaja sa ešte porozprávame,“ prisľúbil. „Prídem za tebou. Ale keď tu nebude tento tu,“ odvrkol a bez toho, aby sa na Edwarda vôbec pozrel, prekročil jeho pažu a odišiel. Nesledovala som ho, nepotrebovala som sledovať hrdo vystretý odchádzajúci chrbát. Pomaly som si kľakla k Edwardovi, ktorý ma obozretne sledoval.
„Čo si to porobil?“ Spýtala som sa trochu plačlivo, ale nečakala som na odpoveď. Vzala som jeho ruku a prisunula sa k nemu čo najbližšie, tak, že som cítila jeho dych na koži. Vzduch sa mu len sťažka dostával do pľúc, hruď sa mu trhane dvíhala a klesala.
„Neboj sa, ja nie som jedovatá,“ šepla som a špičkou jazyka si oblizla pery. Potom som ich otvorila a vystrčila jazyk, aby som mu jedom potrela odtrhnuté rameno. Sledoval ma s otvorenými ústami. Stiahla som mu košeľu a pomaly sa zohla k jeho plecu. Moje vlasy ho pošteklili na bruchu, iba končekmi prstov ich mimovoľne, akoby náhodou pohladil. Oblizla som mu ranu aj na druhom mieste a spojila rozlomený kĺb.
Napätie v miestnosti prerušovalo len moje srdce a tiché praskanie zrastajúceho sa upírskeho tela.
„Chcem...“
Neviem, čo som chcela. Ale cítila som niečo, čo ma nútilo byť nepokojnou. Váhavo zdvihol ruku, pohladil ma po líci. Obaja sme čakali.
Zaklopanie na dvere bolo, akoby som sa nadýchla v inej atmosfére. Dokonca v úplne inej galaxii.
„Bella, si v poriadku?“
Esmé sa prekvapene pozrela na polonahého Edwarda, čo kľačal oproti mne, a ruku si tisol na rameno. Vyzerala prekvapene a vystrašene.
„Si zranený?“
„Už nie,“ odvetil, ale hlas mu akosi zvláštne zaškrípal.
„Mala by si sa vrátiť k nám,“ povedala odrazu.
„V žiadnom prípade,“ odmietla som. Možno už iba z princípu. Alebo kvôli otcovi, alebo – určite – kvôli Edwardovi. Predstava, že by sme mali bývať pod jednou strechou, vídať sa takmer nepretržite... príliš by som sa na to tešila.
„Rozmýšľala som, že by to tak bolo lepšie pre nás pre všetkých, trochu sme sa unáhlili, keď sme ťa poslali preč...“
„Poslali preč?“ zopakoval po nej Edward rozhorčene a postavil sa na nohy. Iba skusmo ma zachytil už zdravou rukou  a vytiahol ma tiež do stoja.
„Bolo to len pre jej dobro,“ bránila sa Esmé.
„Pre jej dobro? A pred čím ste ju museli natoľko chrániť, že ste ju vyslali z domu ako Marušku po jahody?“
„Nechaj to prosím tak,“ zamrmlala som so sklopenou hlavou a zaťahala ho za ruku, akoby som ho chcela odohnať od témy, ku ktorej sa blížil.
„Nie, nech sa len popýšia, hrdí rodičia, prečo poslali svoju dcéru bývať na opačný koniec mesta!“
Esmin výraz stvrdol. Nezniesla, keď niekto spochybňoval jej materinskosť a lásku. Nech to už bolo a vyzeralo akokoľvek.
„To kvôli tebe, aby si ju nezabil.“
Videla som, ako sa Edwardovi rozšírili zreničky.
„To nie je možné, ja by som predsa nikdy...“
„Máš pravdu, ani ja by som nikdy,“ odvrkla Esmé a zabodla svoj náhle tvrdý pohľad do mňa. „Budeme ťa čakať. Keď chceš, príď.“
A odišla.

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

8)  Pegi (11.12.2012 15:43)

Pilly

7)  Pilly (10.12.2012 20:37)

6)  martisek (10.12.2012 19:56)

Už jen ta to, jak se chovají její "rodiče", bych utekla tak daleko, jak by to jen šlo. I za cenu, že by mě vyčmuchali... Chudáci ti dva

5)  BabčaS (10.12.2012 19:53)

4)  martty555 (10.12.2012 18:53)

mispa

3)  mispa (10.12.2012 18:40)

2)  lele (10.12.2012 18:20)

zaujímavé

1)  Lucka (10.12.2012 18:12)

parádní! :)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek