Sekce

Galerie

/gallery/holdbutt.jpg

Hlúpe otázky, hlúpe odpovede, môj čarovný Malý princ...

5.

Edward:

Stál som vzpriamene, akoby som sa zasekol uprostred kroku, trochu naklonený jej smerom.
„Kto si?“ spýtal som sa. Jej dych zašveholil v chladnom vzduchu, ktorý sa postupne otepľoval poludním.
„Prečo to chceš vedieť?“ odvetila jednoducho s pohľadom zabodnutým kamsi napravo od mojich chodidiel.
Pretože ma mámiš...
„Len tak.“
„Potom to nie je dôležité,“ odvrkla a zohla sa po náčinie, čo mala porozkladané okolo nôh.
„Ako sa voláš?“ opýtal som sa, ignorujúc jej predošlú odpoveď.
„Hovoria mi Bella.“
Pousmial som sa.
„Bella,“ zopakoval som. Jej meno v mojich ústach znelo rovnako lahodne ako jej vôňa. „Smiem ťa navštíviť v tvojom dome? Bella.“
Druhý raz som ju oslovil skôr iba pre možnosť opäť to meno nahlas vysloviť.
Váhala. Možno dlhšie, ako bolo vhodné, ako som čakal. Znervóznel som.
„Dnes?“ spýtala sa veľmi múdro, otočená ku mne bokom, na ceste dovnútra. Do bezpečia.
„Ak chceš, môžem prísť inokedy. Teda – rád by som ťa niekedy navštívil. Smiem?“ Naozaj som sa snažil, aby súhlasila. Bohužiaľ som pri sebe nemal žiadne kvety ani čokoládu. Alebo niečo, čo sa nosí, keď sa muž chce žene natrepať do domu.
Stisla viečka pevne k sebe, na tvári sa jej zjavilo pár vrások rozmýšľania.
„Vedia, že si tu?“
„Kto? Ty poznáš Cullenovcov?“ vyhŕkol som. Konečne niečo začalo dávať zmysel. Jej rysy sa náhle uvoľnili, líca nabrali podľa možností prirodzenú farbu.
„Možno lepšie, ako by som chcela.“

Bella:

„Tak vedia tom, že si pri mne?“ domáhala som sa odpovede. Táto otázka znela ako adresovaná nejakému študentovi od jeho staršej milenky.
My s Edwardom sme ale neboli milenci.
„Nie.“
„A pustili ťa preč samého?“
„Nie.“
„Čo tu dopekal robíš, Edward?“ vydýchla som porazenecky.
„Poznáš ma,“ skonštatoval nie veľmi prekvapene. Znovu som si vzdychla. Tento rozhovor sa vôbec neuberal smerom, ktorým som chcela. Smerom domov. A každý osve.
„Prečo tak trváš na návšteve u mňa doma?“
Zamračil sa.
„Ja... ja vlastne neviem,“ priznal.
„Cítil si ma u vás, však?“ pripustila som ponuro a on po krátkej chvíli prikývol. „Mám byť tvoja ďalšia obeť?“ spýtala som sa otvorene a úplne ho tým zarazila.
V mojej mizernej neexistujúcej predzáhradke zavládlo náhle ticho.
„Nie,“ povedal potom a ja som začala mať pocit, že to slovo sa vo svojom novom živote naučil najlepšie.
„Vieš, že to nie je správne,“ uistila som sa a úkosom na neho pozrela kútikom oka. „Si schopný niesť všetky následky?“
Prikývol.
Dohája s tým, pomyslela som si a pokynula mu rukou, aby vošiel.

„Posaď sa,“ zamrmlala som a zhodila periny zo sedačky na zem. On si však aj tak sadol do kresla oproti.
„Ako veľmi by si sa ovládol, keby som tu pred tebou teraz začala krvácať?“ opýtala som sa. Cítila som sa voči nemu neprirodzene chladná a rezervovaná, môj inštinkt... sa zbláznil. Bol v pohode. A z toho som bola asi najviac znepokojená. Esmé vravela, že v sebe ešte nedokáže poriadne regulovať túžbu piť. A ja som ho chcela ponúknuť fľaškou.
„Neviem.“ Snažil sa tváriť uvoľnene. Naozaj sa snažil, možno až príliš. Trochu mi to imponovalo.
„Ak začnem, zabiješ ma?“ spýtala som sa a samu ma prekvapilo, aká pokojná som vo svojom vnútri bola. Fakt som ho chcela ale iba ponúknuť.
„Táto hra na otázky a odpovede sa mi nepozdáva,“ priznal a zavrtel sa v kresle. Pousmiala som sa.
„Posledné zvyšky ľudskosti?“ zamrmlala som , ale on vonkoncom nerozumel, na čo som narážala.
Šla som ohriať krv. Ako správna hostiteľka. Edwardovi však pravdepodobne prekážalo, že je v izbe sám, preto vstal a kráčal za mnou, avšak došiel len po dvere kuchyne a nastalo ticho. Ťažké mrazivé ticho, čo sa mi tislo na krk a zaťažkávalo moju hlavu. Rýchlo som zavrela plastový vrchnáčik.
„Asi by som to...“
„...nemala vyťahovať,“ dopovedal za mňa a jeho hlas bol odrazu veľmi desivý. „Ak zacítim krv, dokážem sa ovládnuť,“ povedal. Niekde v mojom vnútri som zacítila kúsok tepla, možno nádej. Niečo na spôsob radosti z dobrej správy. „Ale len na chvíľu.“
Veta – pohreb bez krátkych ceremónií.
„Nevadí, to sa naučíš,“ šepla som opretá rukami o linku, predo mnou krv – akoby som sa snažila schovať ju svojím vlastným telom.
„Odkiaľ to vieš? Odkiaľ poznáš... náš druh?“
Zasekol sa, jeho hlas sa pri otázke zakolísal nepekným smerom. Ľudské, neuveriteľne ľudské. Ľadový hlas, malé ostrie namočené do kyseliny, preseknutá koža. Moja. Tak som sa cítila, ako keby ma počúvanie bolelo. Ale pravdou bolo, že iba on hovoril boľavo. S bolesťou.
„Som jedna z vás, istým spôsobom,“ prezradila som.
„Istým spôsobom?“ zopakoval po mne totálne zmätený. Stále som mu stála chrbtom, prsty zaseknuté do pästí. Rozhodla som sa to zmeniť. Otočila som sa mu čelom, našla si jeho oči – pomaly sa presvetľujúce.
„Edward Cullen,“ moje priezvisko, ako zvláštne pasovalo k jeho menu..., „chceš si vypočuť môj príbeh?“
Radikálna otázka. Zlomová. Taká, čo sa hodí ku koncu kapitoly nejakej dobrej knihy, pričom pokračovania sa dočkáte až na budúci rok.
„Samozrejme. Preto som prišiel.“

Do fotelky sa posadil prvý. Neviem, myslela som, že oveľa efektnejšie bude, ak ho tam dovediem za ruku, alebo tak.
„Čo si pamätáš zo svojho ľudského života? Povedali ti, ako si zomrel?“
„Ja som zomrel?“ znovu po mne zopakoval. Pripadal mi ako taký malý Malý princ. Skoro rozprávkový, so strapatými vlasmi a ružou, čo chcel chrániť.
Teraz sa na ňu ale nepamätal.
„Tvoj život – tvoja smrť a život teraz tak trochu súvisí s tým mojím.“
Zhlboka som sa nadýchla – a začala si pripúšťať chyby.
„Môj otec je Carlisle Cullen.“
„Počkať – čože?“ skočil mi do reči. Zhovievavo som nakrčila čelo a počkala, než sa znovu oprel.
„Prosím ťa, nechaj ma to dorozprávať celé. Si mi cudzí, tak prejav trochu slušnosti.“
„Prepáč, Bella,“ povedal už s miernym úsmevom, a myslím, že ma oslovil náročky, aby zmazal moje si mi cudzí. Neviem, či sa mu to podarilo. Možno to iba trochu začiernil.
Mimovoľne som si spomenula na farbu a štetce, ktoré som nechala pred domom – zohla som sa po ne, ale nakoniec zostali v mojej mizernej neexistujúcej predzáhradke.
„Upíry nemôžu mať deti. Ale on sa spojil s ľudskou ženou.“ Zvláštne hovoriť o svojej matke ako o ľudskej žene. „Jej telo bolo mäkké, veľmi mäkké. Mohlo sa prispôsobovať plodu. O nejaký čas som sa z nej dostala ja. Ona umrela.“
„To ma mrzí.“
„Vlastne som ju zabila.“
Pomyslela som si, že ak by som sa teraz rozplakala, nemusela by som mu hovoriť nič. Ale stále som bola zvláštne chladná a pokojná. Myšlienky na mamu mi nespôsobovali nič. Žiadne záchvaty hnevu a plač, ako keď býval v blízkosti môj otec. Nič. Edward na mňa pôsobil ako určitý druh sedatív.
„Plod sa väčšinou z matky dostane sám. Zubami,“ vysvetlila som, keď som zachytila jeho znepokojený a mierne roztržitý pohľad. Jeho oči boli fascinujúce. Prezrádzali o ňom tak veľa, no zároveň až žalostne málo.
„Rástla som... povedzme, že trochu rýchlejšie, ako ostatné deti.“
„Rýchlejšie?“ reagoval Edward.
„Šryti-päťkrát, možno šesť, ja neviem, zápisky si robil otec. Každopádne – v siedmych rokoch sa rast zastavil. A ja som ostala takto.“ Rozhodila som rukami. „Poriadne si ma obzri. Jediná svojho druhu, nezaraditeľná príšera. Myslím, že by ma mohli volať Frankenstein, alebo tak nejako.“
„Čo odrazu ten nadhľad?“ spýtal sa. Musela som sa pousmiať. Všimol si, že som iná. Po tých pár hlúpych otázkach si to naozaj všimol.
„Teraz som už len rozprávač.“
„Nemyslím si, že si príšera,“ povedal po chvíli, čo som mlčala a utápala sa vo vlastných myšlienkach. Krátko som sa zasmiala.
„Si rodený optimista!“
„Optimista je moje druhé meno!“ zachechtal sa.
Prepadla ma náhla a takmer iracionálna blaženosť.
„Ešte sa zasmej,“ požiadala som ho tichým hlasom. Vonku sa pomaly stmievalo. Lesy okolo temneli, všetky tiene nadobúdali na veľkosti a sile.
„Prečo?“
„Neviem.“ Pokrčila som plecami. „Myslím, že vtedy mi svet prišiel o kúsok lepší.“
Tak zvláštne sa na mňa zahľadel. Asi ako otec hľadí na svoje dieťa, plný lásky a súcitu, možno nehy.
„Ešte sa tak na mňa pozeraj,“ vyzvala som ho. On sa usmial a odvrátil svoj pohľad.
„To sa nedá na povel.“
„Ja ti ale nerozkazujem.“
Odmlčal sa, pravý kútik na chvíľu vytiahol o kúsok vyššie. Potom pokračoval: „Radšej ďalej rozprávaj. Ako do tvojho príbehu zapadám ja?“

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

8)  Catrin (27.11.2012 21:35)

Je to pěkné, ale proč ta pauza mezi díly, už jsem se bála o pokračování.

Pilly

7)  Pilly (27.11.2012 21:34)

Náááááádherný rozhovor

milica

6)  milica (27.11.2012 20:14)

Krásné, těším se na další

morningstar

5)  morningstar (27.11.2012 16:10)

paráda

4)  rmartty555 (27.11.2012 15:23)

3)  rmartty555 (27.11.2012 15:23)

2)  BabčaS (27.11.2012 12:53)

1)  Darrbella (27.11.2012 08:02)

Skvělé, nemůžu se dočkat dalšího dílu, jsem napnutá jak kšandy. Moc se mi líbí, jak se chovají

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek