Sekce

Galerie

/gallery/holdbutt.jpg

Orgován a karamel.

4.

Edward:


Bolo to hotové bláznovstvo. Carlisle sa naježil ako mačka a s neopísateľným hnevom sa skláňal nad malou Alice. Jasper stál napnutý ako struna na mieste, iba pár krokov odo mňa, a celé to absurdné predstavenie sledoval len z diaľky. Chcel si chrániť svoju družku. Svoju ženu. Avšak nikdy by na Carlislea nezaútočil prvý.
„Nerozumela si jasne mojim pokynom? Mám ti to zopakovať?!“ Ako hovoril, jeho hlas sa stupňoval, až zakričal tak, že mne samému prestalo byť všetko jedno. Vôňa orgovánu a karamelu stále vírila okolo mňa. Keby som z nej mohol trochu ochutnať... Len vyplaziť špičku jazyka a obliznúť-
„Vezmite ho preč!“ zahučal Carlisle stále zízajúc na prikrčenú Alice. Emmett ma chytil za plecia a viedol do lesa.
„Kam? Kam ma to vláčiš?“
Chcel som sa brániť, ale jeho zovretie bolo pevné. Pokúsil som sa použiť svoju silu, supermoc, alebo také niečo, ale nedovolil mi ani poriadne zovrieť jeho trup, nijako som mu nemohol ublížiť.
„Ešte dva kiláky a nedopočujeme!“ zajačal do diaľky, až sa kŕdeľ vrán zdvihol z neďalekého stromu.
„Takto vy komunikujete?“ nadvihol som jedno obočie.
Emmett ma pustil a poklepkal si na čelo.
„Si normálny? A teraz kráčaj, mladý. Oni sa potrebujú porozprávať osamote a my... Nebudem ťa predsa nosiť.“
„Kam to ideme a prečo? Nemáš právo mi rozkazovať – a už vôbec nie hovoriť mi mladý!“ ohradil som sa.
„Čo tak trochu úcty k starším, há? Mám o sedemdesiatdva rokov viac ako ty, tak sa podľa toho správaj!“ zazubil sa.
Zamračil som sa, ale rozbehol som sa ďalej a o niekoľko kilometrov som zastal.
„Čo je, chceš loviť?“ opýtal sa ma Emmett, keď dorazil za mnou.
„Nie. Prezraď mi, čo to bolo za vôňu?“
„Ani hovno,“ zachechtal sa a pokračoval v ceste.
„Ale no tak, povedz mi to!“
„Chceš to zjesť?“ spýtal sa bez okolkov a ja som sa zamyslel. Chcel som to ochutnať, nie zjesť. Zavrtel som hlavou.
„No, tak potom ti netreba nič vedieť,“ odvetil veselo a vyskočil na najbližší strom. Hľadel som za ním do koruny, on tam len tak stál na konári a rozhliadal sa.
„Je tu super výhľad!“ zahulákal. „Raz tu asi vezmem svoju Rose!“
Tú jedovatú blondínu som už poznal, dostalo sa mi tej cti. Aj keď myslím, že bez nej by som tiež prežil.
„Mohol by som raz... povedzme, že v blízkej budúcnosti,“ začal som opatrne a obišiel som strom, na ktorý sa vyšplhal, „ísť do lesa sám?“
„Ani náhodou!“ zahulákal. „Si nestabilný, nevieš sa ovládať!“
„Samozrejme, že viem! Ak budem chcieť, neurobím nič, než sa nerozhodnem.“
„Och, naozaj?“  Odrazu sa objavil priamo predo mnou. „Tak to ma potom nasleduj!“ A rozbehol sa preč.
Zastavil sa až pri posledných stromoch, čo nás držali od mesta.
„Nesmieš sa tam teraz ukázať. Ale dovolím ti nadýchnuť sa. Uvidíme, aký si frajer. Ako sa ovládaš. No tak, už sa nadýchni!“
Poslúchol som ho. V okamihu, kedy sa drobné zrniečka vôní dostali k môjmu nosu, úplne som stuhol. V hrdle sa mi rozhorel oheň. Ovládal ma bublavý pocit, ktorý tvrdil, že musím mať všetko, všetko, čo teraz cítim. Spravil som dva kroky k stromom, vyšiel som do tieňa. Predo mnou stálo pár domov, asi iba niekoľko desiatok metrov ďaleko. Po ulici behali deti, skákali, hrali sa so švihadlom. Čakal som, kedy jedno z nich spadne. Kedy sa poraní a ja ucítim, čo presne chcem. Čo ma núti prizerať a s pohľadom lovca na malé nevinné telá, užívajúce si jeden z mála teplých dní. Tiež som tu žil? Chcel som. Byť tak teraz medzi nimi, smieť ich chytiť a pritisnúť zuby k-
Strhol som sa. Ale nie preto, že ma Emmett pevne chytil za rameno. Vône ustúpili do úzadia, ucítil som niečo iné. Orgován...
A karamel.
Po opačnej strane ulice kráčalo dievča. V jednej ruke niesla papierové vrecko s potravinami a v druhej držala igelitovú tašku s plechovkami farby a štetcami. Obzrela sa. Na malý okamih sa nám stretli pohľady. Potom sa vydesene rozbehla preč.
„Dohajzlu,“ zamrmlal Emmett, „Carlisle ma zabije.“

Cestou späť k domu som sa cítil neuveriteľne na koni. Emmett mi sľuboval hory i doly, len aby som nikomu nepovedal, koho sme stretli. Hlavne, že som ani nevedel, kto to bol. Dievča – kráska s omamnou vôňou, jedlom a farbou.
„No tak, Edward, nebuď škrob!“ zahuhlal so sklonenou hlavou a drgol do mňa lakťom. „Nedaj sa prosiť, brácha!“
Ja som však so sebavedomým úsmevom na perách mlčal. Šli sme iba ľudským tempom, mali sme kopu času a ja som si ho chcel vychutnať. Keď si ale Emmett všimol, že so mnou jeho prosby ani nehnú, prešiel do vyhrážok.
„Ak mi neodprisaháš, že o tej babe nikomu nepovieš, prezradím, že si sa pri tých deckách skoro neovládol.“
Mlčal som, v tvári nehol ani brvou.
„Už nikdy ťa nepustia samého von,“ povedal. Ešte chvíľu som sa hral na hluchého, než som sa k nemu otočil.
„Chcem vychádzky. Kedykoľvek. A sám.“
„Carlisle to nedovolí, určite nie teraz. Nemohol... nemohol by si počkať nejaké to desaťročie?“ spýtal sa ma. Vyzeral ako malé dieťa.
„To by som, bohužiaľ, nemohol.“ Odvrátil som sa od neho a znovu sa dal do kroku.
„Tak... tak akože odídeme spolu a ty potom pôjdeš po čertoch-diabloch, kam len chceš!“ vyhŕkol.
Zastavil som sa.
„Vidíš, hneď je s tebou iné reč!“

Bella:

On – ma – videl.
Otcovu návštevu som očakávala. Jasné, že to nenechá len tak, keď som prišla domov a nemala som. Ale že kúsok od detského ihriska uvidím novorodeného Edwarda spolu s Emmettom – to som neočakávala ani v najhorších snoch. Samozrejme, že som ušla. Zľakla som sa. Ak Esmé hovorila pravdu a on chodí na lov dvakrát do dňa, určite ho pachy mesta nenechali chladného. Nie tak, ako by mali. Bežala som domov. Dvakrát som sa musela vracať po pečivo, čo mi pri tom vypadlo z tašky. Ešte šťastie, že boli v samostatnom vrecúšku.
Doma som všetky potraviny povykladala do skriniek a dve veľké plechovky som položila vedľa sedačky, na ktorej ma už čakali periny na večer. Ešte sa mi ale nechcelo ísť spať. Rozhodla som sa takmer okamžite. Bola som nervózna a trochu roztrasená, potrebovala som niečo robiť. Obliekla som si preto tepláky a pracovnú košeľu a dala sa do rozrieďovania jasne žltej. Najprv som natrela sivý nábytok v kuchyni. Bol to akýsi zúfalý pokus vniesť do nej kúsok slnečného svetla a tepla. Zvyšok som použila na jednu stenu v obývačke. Chcela som mať farebnú iba tú oproti pohovke, na ktorú sa budem pozerať väčšinu svojho voľného času. Iba plamene v krbe a krásne žltá.

Než som skončila so svojou prácou, bolo ráno. Bola som hladná a táto skutočnosť sa predierala mojím bruchom až do hlavy. Vytiahla som si pečivo a zeleninu a za tým som si ohriala aj niečo zo zásob krvi. Vyhovovalo mi, že som si ju mohla skladovať v špajze. Tak mi stačilo ísť na lov len raz za čas.
Keď som dojedla, prezrela som si svoju špinavú flanelovú košeľu. Vonku bolo pekne a tento týždeň pršať ani nemalo. Vzala som zvyšnú farbu a vyšla pred dom. Poriadne som si ho obzrela. Čo by som len mohla...
Namočila som štetec a spravila prvých pár nesmelých ťahov. Bolo to dobré. Než som skončila, mohlo byť aj poludnie. Spokojne som sa pozerala na žiarivé okenice, ktoré teraz veselo vítali každú neexistujúcu návštevu.
Alebo žeby?
„Tu si,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Z toho hlasu mi naskočila na tele husia koža. Pomaly som sa otočila. Správala som sa, akoby to bol medveď. Žiadne prudké pohyby a pohľady do očí. Novorodený Edward ale nebol medveď. Bol to omnoho väčší predátor.
Bol to predátor, pri ktorého pohladení by som mohla zomrieť.

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Pilly

7)  Pilly (27.11.2012 21:24)

Bojím, bojím
A samozrejme..

milica

6)  milica (25.11.2012 21:27)

Juj, celá kapitola byla celkem pohodová a teď takový šok na konec Jsem strašně zvědavá na jejich střetnutí.

5)  martisek (25.11.2012 18:43)

Vážně občas nechápu, jak to děláš. Píšeš tak poutavě a reálně, že si člověk vážně připadá, jako by tam byl. A je to úžasné a kouzelné a já zase nebudu moct usnout, protože si budu představovat vše, co by se mohlo teď stát... Jen tak dál, ať se nemusím dlouho trápit
Jsem ráda, že si můžu zase přečíst něco od tebe

4)   (25.11.2012 18:09)

eMuško - miluji tvoje predátory a moc se těším na ten střet

3)  BabčaS (25.11.2012 13:44)

mispa

2)  mispa (25.11.2012 12:48)

Nosska

1)  Nosska (25.11.2012 12:08)


To se dělá, takhle to utnout?! Doufám, že se co nejdříve dozvíme, jak to dopadlo

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek