Sekce

Galerie

/gallery/holdbutt.jpg

Skoro...

3.

Bella:

Neviem, čím to bolo, ale často mi bola zima. Napriek deke a napriek ohňu z kozuba. Možno by mi pomohla hrubá perina. Mohla by som si po ňu zájsť, keď novorodený chlapec, Edward, bude s niekým na love. Využijem chvíľku nepozornosti, možno sa uvidím s Esmé a Alice. Otec by nemusel byť doma...

A možno mi k teplu chýbal nejaký cit. V poslednom čase som na sebe dokázala identifikovať, že mi chýba niečo veľmi podstatné.
Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou silou a celou svojou mysľou. A svojho blížneho ako seba samého.
Ako som mohla ľúbiť iných, keď seba som nenávidela? Kde som mala hľadať silu, keď som nikde pred sebou nedokázala rozpoznať nádej? Ako som mohla žiť, odrazu dutá, strašidelne prázdna, divná?
Čo ma mohlo zachrániť?
Jeden môj deň sa podobal druhému. Boľavo prázdne, kruto výsmešné.
Chladné.
Pritiahla som si deku bližšie k telu. To nebol fyzický chlad, čo ma trápil. To moje srdce pomaly mrzlo. Darmo, že bilo. Pre koho? Darmo, že tĺklo z celej svojej sily. Kto ho mohol ešte väčšmi rozohriať?
Smutne som sa usmiala do žmolkov odstávajúcich z mäkkej tkaniny. Včera sa u mňa znovu zastavila Esmé. Doniesla mi dokonca aj čokoládu. Naozaj sa snaží o moje najväčšie pohodlie, aj keď si nedovolí odporovať svojmu mužovi a presťahovať ma späť domov, pod svoju ochranu. Kedysi som v nej našla novú matku. Teraz? Cítila som podivný odpor. Nevedela som prečo. Cítila som, že k sebe nedokážem nikoho pripútať, nikomu sa otvoriť. Bolelo ma to. Naveky sama? Desivé. Možno iba dúfať...
Položila som si hlavu na opierku a znovu sa zamyslela.
Je mi niekde na svete niekto súdený? Komu zapadnem do náruče a kto ma bude milovať takú, aká som?
Krátko som sa zachechtala. Začínala som byť až nebezpečne sentimentálna. Bolo to jasné. Láska mi definitívne chýbala.

Neviem, ako sa mi podarilo prečkať noc. Vonku dul silný vietor a keď ustal, začali húkať sovy. Mierne som sa pousmiala. Sovy boli nádherné, hrdé a majestátne zvieratá. Niekedy som ich obdivovala. Boli to tichí a vznešení lovci. Emmett by nebol nikdy taký elegantný pri love zvierat ako ony. Aj keď pravdou je, že žiadna sova ešte neulovila medveďa.
Keď ale vyšlo slnko a ostalo visieť nad bielou klenbou mračien, necítila som sa unavená či rozospatá. Vstala som z pohovky, zložia deku, prevesila ju cez opierku a nazula si papuče. Zaliala som si čaj, prešla s ním do jedinej izby, čo som mala k dispozícii, sadla si a obzrela sa okolo seba. Miesto, kde som žila, ktoré malo byť teraz na nejaký čas mojím domovom, mi prišlo zrazu veľmi ponuré a neútulné. Strohé. Všetko tmavé, bezútešné. Zamračila som sa. Okrem toho, že si donesiem periny, budem si musieť v meste kúpiť asi aj farbu. Nejako to tu oživím.
Z batoha som vytiahla peňaženku a pozrela sa do nej. Mala som tam len pár mincí a jednu desaťdolárovú bankovku. Budem si musieť vybrať nejaké peniaze z účtu a hneď zájdem aj do potravín, aby sa Esmé nemusela najbližšie unúvať. Pousmiala som sa. Dnešný deň možno nebude natoľko stratený...

Asi po hodine a pol mi zazvonil telefón. Zaškerila som sa. Znovu som myslela, že to bude nejaký omyl, avšak mýlila som sa. Tentoraz mi Alice volala cielene.
„Rodina práve odišla na lov a vrátia sa až večer. Ak chceš, môžeš na chvíľu prísť a zobrať si nejaké veci. Vezmeš si Carlisleov mercedes.“
Súhlasiť s pôžičkou otcovho auta mi prišlo prinajmenšom nepatričné. Nikdy mi nedovolil zajazdiť si v ňom – nie, že by som ho nejako statočne prehovárala. Ale uznala som, že ak chcem prenášať periny, budem nútená si ho zobrať – bolo by minimálne nepohodlné, keď nie podozrivé, ak by som prešla cez pol mesta a lesa s perinami v rukách, neupachtená a bez najmenšej stopy únavy.
Doklady, peňaženku a telefón som si z batohu prehodila do kabelky a zamkla za sebou dom. Domček. K svojmu bývalému domovu som prešla pešo v priebehu pol hodiny. Kapsa mi visela krížom cez hrudník a pľantala sa mi okolo stehna. Keď som došla domov, Alice ma už čakala. Doma bola sama.
„Carlisle ťa pretrhne ako hada,“ povedala mi na privítanie a vyzerala milo asi ako kosačka pri chlpatom uchu.
„Ja viem,“ odvetila som jednoducho a vošla cez verandu dovnútra. Zastavila som sa vo svojej bývalej izbe na poschodí a vankúš aj paplón som zbalila do obrovských igelitových tašiek, čo mi sestra už vopred pripravila. Jasne som si uvedomovala, ktorá vôňa patrí Edwardovi, dokázala som ju dokonale odčleniť od ostatných pachov a vôní v dome. Bola istým spôsobom výnimočná, nová. A páčila sa mi.
„Bella!“
Alicin hlas z prízemia znel trochu prestrašene. Akoby malé dieťa rodičia pristihli ujedať sušienky odložené na hostinu. Okamžite som zbehla dolu s plnou náručou tašiek – nečudovala by som sa, ak by za mnou lietalo perie.
„Na, tu máš ešte ten svoj hrnček. A teraz bež, na auto nemáš čas. Zmenili smer. Budeš musieť spraviť obchádzku cez les. Severne okolo delty rieky.“
„Aby som sa nedostala až do Seattlu,“ zašomrala som trochu podráždene. Že som sa ja spoliehala na jej vízie...
„Ak neodídeš do sekundy, už tu nevyvetrám,“ zahučala a už ma strkala smerom k dverám.
„Severne je to opačne,“ podotkla som a rýchlo ako strela ju obišla a utekala zadnými dvermi. Po farbu budem musieť zájsť asi až inokedy...
„Ten hrnček!“ zavolala za mnou ešte, ale to som ju už ignorovala.

Edward:

„Už mám dosť,“ povedal som nahlas ešte zhrubnutým hlasom a utrel si ústa do rukáva košele. Nezazlievali mi, že neviem jesť a ja som z toho strácal hlavu stále viac a viac.
Chcel som nebyť a chcel som, aby to bolo jednoduché. Stať sa vzduchom. Carlisle mi to však vyvrátil hneď v druhý večer môjho nového života.
„Ideme domov?“ uistil sa zbytočnou otázkou a počkal, než som prikývol. Potom dal znamenie ostatným a my všetci sme sa rozbehli späť. Uvedomil som si, že sa lesom vznášame ako husi. Vo véčku. Musel som sa zachechtať – a moja dobrá nálada náhle pochytila aj Jaspera. Až dokiaľ sme sa nedostali k domu.
Všetci strnuli, Alice vyšla z domu a ospravedlňujúco po všetkých hádzala očami. Potom svojím pohľadom spočinula na mne. Nevedel som, čo sa deje, ničomu som nerozumel. Až kým som sa poriadne nenadýchol.
Orgován, karamel. Pod viečkami som mal zhluky fialovej pretkávané zlatom a odrazu môj mozog pracoval na plné obrátky.  Dokázal pomenovať každú zložku, čo som cítil. A to nehovorím len o zmysloch. Niekde vo mne sa blysla aj zvedavosťnutnosť.
„Alice!“ zasyčal Carlisle pomedzi zuby. Jeho žena ho chytila za rameno a zaťahala o krok späť, aby ho trochu upokojila.
„Bola jej zima,“ zašepkala a ja som bol ešte viac stratený. Ako v tom najhlbšom čarovnom lese. Pri malom dome a medveďoch, ktorí našli vo svojom príbytku nevítanú návštevu. Zlatovláska to však nebola. Mohol to byť ale rovnako zhmotnený rozprávkový zázrak.

 

More@eMuška

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Pilly

5)  Pilly (27.11.2012 21:15)

milica

4)  milica (24.11.2012 22:15)

Mám vztek na tohoto Carlislela
Chudák Bella :(
Pěkné

3)  BabčaS (24.11.2012 12:04)

Nejsou k ní až moc zlý?

2)   (24.11.2012 08:15)

eMušinko - tohle začíná být dost zajímavé,oceňuji nový pohled a jiný přístup k upírství - bude to souboj se všemi,ale snad beze ztrát

1)  martty555 (24.11.2012 00:41)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek