Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Kapitola deviata. Naša nežná Isabel dostane krásny dar.

Kapitola 9

 

Dar

 

Zobudil ma sípavý zvuk z kozuba, mokré drevo sa odparovalo v rozžhavenej pahrebe a z jeho sukov pomaly vytekala voňavá živica, ktorá syčala na drobných uhlíkoch ako zmija plížiaca sa ospalou miestnosťou.

„Alica?“ vyskočila som z postele. Nik v chalúpke nebol. Vlastne som si spomenula, že chcela ísť dnes hľadať nejaké hľuzovky do borovicového lesa pod hradom. Posadila som sa, pretrela si ospalú tvár. Diadém a  šaty, ktoré boli teraz už úplne pokrčené, som mala ešte stále na sebe. Netušila som, kedy odišiel, myslela som, že keď sa zobudím, tak bude tu pri mne, ale asi musel ísť za Patriom a Marcusom. Isteže ho čakali dôležité povinnosti, ktoré zanedbával kvôli mne. Povzdychla som si a podišla k oknu, ktoré po stranách zdobili ornamenty ranného mrazu. Nechtom som naň nakreslila tulipán s dlhým lístkom. Podo mnou na malom stolíku boli úhľadne zložené mužské jazdecké šaty so striebristou soboľov kožušinou okolo ramien a na nich položený malý zvitok, ktorý som ale vôbec nevedela prečítať. Nadvihla som koženú tuniku a priložila si ju k hrudi, tie šaty boli pre mňa? Kožušinové kapce s medenou sponou vyzerali tiež menšie, skôr pre ženu, než pre muža. Že by Alica nosila niečo takéto mužské a hodné kráľa?

„Tak si to už obleč, to je pre teba,“ zašvitorila Alica odo dverí.

„Pre mňa?!“ nadskočila som radosťou a vystrela tie krásne veci na posteľ. To mi poslal on, srdce sa mi rozochvelo až ma šteklilo v hrudi.

„Vonku ťa tiež niekto čaká. Skoro som sa nedostala dovnútra kvôli nemu, tak sa obleč a choď už,“ záhadne sa usmiala, prebehla som k oknu, nič som nevidela. Rýchlo som si obliekla tie krásne šaty, opásala všetko mojim prešívaným opaskom a vyletela von zo dverí.

Pred Alicinou chalúpkou stál v krásnom sedlaní priviazaný biely kôň. Jeho srsť ale nebola len biela, leskla sa krásnou perleťou a okrem toho bol omnoho menší než kone, aké som kedy v živote videla. Sivá hriva sa mu striebristo leskla ako hodváb a jeho hlava a pysky boli krásne krojené ako malé sŕňa. Plachými očami si ma prezeral, odvrátila som zrak a pootočila sa bokom, pomalým krokom som sa vrátila dnu.

„Alica, to je kôň! Hoď mi jablko!“ nahlas som zašepkala.

„Iste, je to kôň... tu máš.“ Hodila mi malé jabĺčko.

Opatrne som podišla ku koníkovi, bola to kobylka, rozlomila som jabĺčko v ruke a podávala jej polku.

„Ty si krásna... ako sa voláš a kto ťa sem poslal...“ potichu som sa jej prihovárala a jemne ju pohladila po hodvábnej tlamičke. Kobylka si vypýtala aj to druhé jabĺčko, dala som jej ho a podišla úplne blízko k nej. Usmiata Alica mi zakývala halúzkou čečiny z vnútra od kozuba.

„Tak dobre, skúsime to spolu len tu, kúsok pri chalúpke, súhlasíš?“ Vysadla som do sedla. Koník už ako som k nemu prišla, že zdvihnem nohu, protestoval, ale po chvíli vzájomného si zvykania ma napadlo, že táto kobylka to ani inak nevie. Vzpierala sa ale nie tak, aby mi to vadilo. Potrebovala beh a jej temperament spod sedla na mňa pôsobil akoby ma pŕhlilo do stehien blýskavé živé striebro.

...

Zo zdola zasneženým mostom si to ku mne mieril krásny Toshid so svojim pánom, ktorý v jase panenského snehu vyzeral ako samotný Apolón odetý v čiernej koži a ozbrojený zlatým lukom. Plášť zo zostrihanej červenej líšky prekrývajúci Toshidov chrbát a jeho oči kontrastovali so všetkým, na čo pohliadol, pozorovala som ho cestou ku mne ako v tranze.

„Moja pani...“ Prebrala som sa z fantazírovania, žiaden luk so sebou nemal.

„Hm... tak teda patríte k sebe... Mňa nechcela zviesť a robila mi naprieky, čo som sa jej len dotkol.“ Ako to dopovedal, kobylka o krok cúvla, prudko odfrkla a pokývala hlavou, že je to presne tak, ako povedal. Zostal kus odo mňa stáť a prezeral si, čo vidí, pozrela som sa aj ja na svoj odev a mykla radostne plecami. Chcela som sa mu poďakovať, ale prehovoril skôr než ja a tomu, čo povedal, som sa nemohla smiať ako som chcela, ale iba červenať.

„Si nádherne pôvabná, moja pani.“ V jeho tvrdých rysoch sa zračila naliehavosť toho, čo mi vravel a istotne aj cítil a tie jeho oči... Jeho oči boli ako oheň plný vášne, i keď hovoril so mnou tak formálne. Nechala som si chuť; sa hrať ako malá radšej zájsť a pobrala sa poslušným krokom za nim, polom k lesu. Rozbehnúť sa a skákať radosťou, že ho vidím, mi pre tento raz nebolo dopriate - vždy bol tak vážny a teraz tiež. Chcem, aby bol veselý a šťastný spolu so mnou, ale na teraz sa budem musieť spokojiť len s pokojnou prechádzkou lesom. Prešli sme v tichosti popod hrad, ponad riečku k šírim poliam, nad nami sa len k oblakom týčila v svojej majestátnosti Biela veža, žiarivo a kráľovsky.

...

Moja kobylka pozerala vysokému Toshidovi do očí so zdvihnutou hlavou a ja môjmu upírovi tiež tak isto. Sedela som ako malé dieťa na malom poníkovi vedľa neho, len rozdiel bol v tom, že aj keď som to ešte neskúsila, vedela som, že Toshid by preteky nikdy nevyhral.

„Prebehneme sa, poď.“ Zahliadla som nepatrný úsmev na jeho tvári. Pre mňa to bol ten najvzácnejší moment na svete – vidieť to, ako sa on usmieva, ale teraz som musela hľadieť hlavne pred seba, kone sa vzopreli.

Ako náhle sa Toshid rozbehol, temperamentná kobylka bola k neudržaniu. Držala som ju späť, ale išlo to sťažka, až nakoniec som sa po pláni preháňala iba ja sama. Celá vzrušená som vo veľkom predstihu preletela smerom späť k nemu a zabrzdila na mieste, mala som pocit, že vyletím zo sedla, bolo to úžasné. Popchol Toshida ku mne, s načiahnutou rukou chcel pohladiť kobylku, ale tá si len škaredo odfrkla jeho smerom a hodlala ho pohrýzť, rýchlo uhol rukou. Bolo to prosté odmietnutie, musela som sa nad tým zasmiať ako stiahol tú ruku zľaknuto k sebe.

„Priviezli mi ju až z ďalekej Alexandie.“ Ukázal na kobylku a neveriacky pokýval hlavou. „Volá sa Albia a odteraz je iba tvoja,“ preniesol akoby nič.

„Moja?!“ radostne som vykríkla a poskočila na mieste. Rozcválala som sa šťastím v kruhu okolo neho ako malá a mala ho chuť objať. „Naozaj?!“

„Áno, naozaj... Opatrne, sneh je klzký.“

„To nevadí!“ rozosmiala som sa nahlas a hopkala s mojou Albiou stále do kruhu okolo neho, v ktorom so znudeným Toshidom nehybne stál. Mala som chuť lietať - chcela som lietať. Zdvihla som ruky, zaklonila hlavu a so zavretými očami som sa vznášala dookola s rozvíreným snehom na kopytách mojej novej priateľky. Len on dobrovoľne ostával v ten okamih láskou uväznený vo svetle mojej radosti. Stál v rozbrázdenom kruhu zo zašpineného snehu a mĺkvo ma sledoval, zastala som a previnilo sa naňho pozrela. Mala by som sa vedieť chovať, smutne som sklopila pohľad a snažila sa , čo som nahlas div že nedychčala. Mohla som len hádať na čo myslí, ale nemýlila som sa, zahliadla som jeho podávanú dlaň.

„Poď ku mne...“ vystrel ruku, jeho oči boli plné nehy. A volali ma túžobne k sebe. Podišla som k boku vysokého čierneho Toshida, natiahol sa a jedným ľahkým ťahom si ma posadil pred seba. Začervenala som sa, líca mi horeli divokou  jazdou, mrazom a aj mojim ťažko skrývaným studom, ktorý ma za každým v jeho blízkosti ovládol. Srdce mi v hrudi rozdivočene búšilo, lebo vedelo, že je tak blízko pri ňom.

Jemne sa dotkol mojej tváre, ale hneď ruku odtiahol, akoby sa popálil o moje horúčosťou začervenané líca. Chytila som mu nesmelo ruku a priložila si ju späť k tvári. Mala som pocit, akoby som si priložila k lícam plné hrste ľadového snehu. Prekvapením sa mi zadrhol dych, aký bol studený a myslím, že on tiež nedýchal. „Oheň a ľad..." šepol. „Ktorý z nich je silnejší?" povedal ticho. Nečakal na odpoveď. ja som ju vedela, ale aj keby som ju chcela povedať, nedokázala by som to. Chcel odtiahnuť ruku, ale nepustila som ho. „Dotýkaj sa ma môj pane," hlesla som skoro bezhlasne. Tvár sa mu vyjasnila, nadýchol sa zhlboka. Potešila ho moja žiadosť. Musí sa ma dotýkať, aj tými chladnými rukami. Pritiahol si ma na hruď, na ktorú hneď stiahol svoj mäkký kožušinový plášť. Hľadeli sme si mĺkvo do očí, čas okolo nás plynul, míňal nás - nechal nás - požičal nám bezpečie... Nikdy by som neverila, že to dokážem, že dokážem uniesť tu spaľujúcu silu jeho upreného pohľadu. V tej úplnej blízkosti som presne videla, aké sú jeho oči podmanivo krásne a zvláštne. Čierny krúžok okolo rubínovej dúhovky sa pomaly rozširoval a tak jeho oči postupne úplne stmavli. V tej temnej hlbine čiernych očí ostával aj tak jedinečný zlatavý lesk, to tým, ako okolo jeho zreničky ihrali iba nepatrným pohybom zlaté škvrnky ako neposedné živé plamienky iskriace sa tmavou nocou.

Zvláštny pocit - náhla bolesť z jeho blízkosti. Dotýka sa ma, a či je to jeho hlad? Ach ale tie oči naraz neboli len čierne, prihovárali sa mi, bála som sa tých ich slov. Na teraz som musela zavrieť plachý pohľad, bola to až priveľká sila, ktorá vášnivo a pritom slastnou agóniou prenikala mojim slabým telom. Omámene som sa dívala do tých nádherných očí, až sa mi zatočila hlava, stratila som rovnováhu. Zachytil ma tým jeho rýchlym pohybom, ani som nestačila hlesnúť.

Z ďalekého horizontu rozostupujúcich sa oblakov vykuklo na nás v svojej poslednej ceste za spánkom žhnúce, červené slnko. Chladná dlaň prijímajúca mojej teplo, sa stala príjemne hrejivou a to pomyselné niečo medzi mojou tvárou a jeho dlaňou - tá láska, lebo tak som to cítila - ostala už navždy v nás.  Zažiarili trblietavé pramene svetla, otvorila som oči. Vznešený plamenný princ sa s láskou díval do mojej tváre, v odlesku posledných slnečných lúčov sa stával znova tou spanilou božskou bytosťou, ktorá vás núti pokľaknúť. Jeho dokonalá krása tajila dych. Musela som sa teraz dotknúť aj ja jeho tváre, inak by som asi ťažko uverila, že je skutočný.

„Môj pane...“ hlesla som užasnuto, sklonil sa bližšie k mojej tvári, lebo vedel, čo vidím, zľahka ma pobozkal na pery, objala som ho. Žiaden strach, žiadne chmáry, iba oddanosť dvoch nenasýtených srdcí prahnúcich po blízkosti toho drého.

„Isabel,“ potichu zavzdychal do mojich úst, chcel viac – musel chcieť viac. Chcela som to aj ja, a mala som aj menšie obavy. Lenže byť bez neho? Nešlo jestvovať bez neho. Bez toho - čo ma aj teraz čakalo. Bozk - iný bozk ako pred tým, iný ako som si mohla vôbec predstaviť. Zajakala som sa, chytil mi hlavu a pridŕžal si ma bližšie k sebe. Teplo z jeho sladkých úst, ktoré mali byť istotne chladné ma prekvapilo. Horúci bozk pálil a pŕhlil vášňou na mojom jazyku ako pálivý estragón, vyvedená z miery som sa odtiahla.

„Tvoje ústa... sú teplé...“ Udivene som naňho pozrela. Pousmial sa so zavretými očami. „Áno, sú... pre teba,“ šepkavo mi vydýchol do úst, „... sú nežne jedovaté...“ Vdýchla som slová, ktoré vyslovil a všetkú tú trblietavú krásu, čo predstavovali do seba a on pohltil moje vzrušené pery vášnivo znova. Otočil si ma k sebe do náruče, celá rozochvená som sa v jeho rukách akoby ľahunko vznášala, ako vo sne a nechala sa oddane odhaliť jeho túžobným dotykom. Odhrnul závoj mojich dlhých vlasov, ktoré mi zakrývali nahé rameno. Ostrými zubami sa mi obtrel o rozhorúčenú pokožku práve tam a potom na krku a  k výstríhu šiat. Dýchaj, dýchaj, Isabel. Striaslo ma chladom, vzrušením -, zľahka ma bozkával na miestach kde som bola obnažená. Jeho dotyky boli tak pohlcujúce, tak podmanivé - spalovali. Jeho hlas túžbou zmenený,  ma opojne opantával svojou hĺbkou a mäkkými zákutiami. Kam ma až zláka? „Isabel... Isabel, si nádherná.“ Počula som v ozvenách zo všetkých strán. Stratená v jeho moci, v jeho dlaniach, som v tej iskrivej nehe splynula a vytratila sa v čarovný vír, až som mohla len v nekonečných blikavých okamžikoch vnímať iba jeho, nič neexistovalo, iba on. Dotkla som sa slnka.

Dnes som chcela vzlietnuť a... vzlietla som. Tá prudká vášeň ma vyniesla, až ku samotným hviezdam. Načiahla som ruku a vzala si to všetko, nik mi nebránil. Pritiahla som si ho za krk pevne k sebe a ostala ho hladiť spolu s mrazivým vánkom v jeho hebkých vlasoch.

Naraz ale prestal, venoval mi len nežný bozk na nos a otočil si ma späť chrbtom k nemu a iba ma silno objal v mocnej náruči, chytila som ho za ruky a jemne ho držala tiež. Nič sme nehovorili, len tak sme sa spolu nechali unášať slabým vánkom chladného večera a nikam nemiereným krokom koníka sálajúceho k nám živé teplo. Premýšľala som, aký vlastne je a či sa bude niekedy viac usmievať v mojej blízkosti.

...

Náhle sa prudko odtiahol, popchol koňa a načiahol sa po uzdu mojej kobylky, ktorá v tom istom momente spanikárila a mňa zároveň striaslo strašlivým vlčím zavitím priamo v našej blízkosti.

„Vlci... !“ Zdesene som sa otočila k temnejúcemu večernému lesu, odkiaľ sa po pároch odleskaváli žltavé oči veľkej svorky, srdce sa mi dalo hrôzou do cvalu.

„Neboj sa, ale...“ odfúkol si. Nevedela som posúdiť, či pobavene, alebo že som taká ťažká. Chcel ma preložiť do sedla mojej kobylky, ale Albia uskočila, tak ma zložil na zem, „... kone musíme doviesť v bezpečí domov. Nasadni, viem, že to zvládneš. Pobežíme, drž sa hneď vedľa mňa. Vlci budú možno útočiť na kone a chcieť nás rozdeliť, nenechaj ju vybočiť, drž sa len vedľa mňa,“ naliehavo hovoril, že som mu polovicu nerozumela. „Pravdepodobne im utečieme, ale opodiaľ je vyšší sneh, tak tam až tak rýchly nebudeme. Vysadni!“ skríkol a prebral ma zo šoku, v ktorom som už pomaly bola.

„Ja sa bojím...“ hlesla som, strach mi dotieral na ruky tak, že som len sťažka nasadla na Albiu.

„Ja tiež! veselo sa na mňa usmial. On sa usmial!!

„Myslím to vážne!“ Snažila som sa znieť naozaj vážne, rozosmial sa ešte viac.

„Vpred!“ vykríkol s úsmevom na tvári a pleskol Albiu po zadku, čo mi niečo nedávené pripomenulo. Kone sa vzopreli, vlci tiež. Bežali sme údolím, sneh sa pomaly stával hlbším, naproti nám čakalo zamrznuté jazero, aspoň tam nebol sneh tak vysoký. Videla som ho, bolo skoro na dosah ruky, prišlo mi ako vyslobodzujúce nás lano, lenže my sme sa neustále brodili v tom hlbokom snehu, akoby sme sa ani nikam vôbec nepohli. Napadlo ma, že toto, čo tu teraz prežívam, je asi preňho jedna veľká zábava. Čiže keď budem chcieť, aby sa usmieval, tak mi neostane nič iné, než musieť, teraz asi iba už zo žartu vyliezť na ten priesmyk, z ktorého ma vtedy tak prešibane dával dole.

...

Moja kobylka sa stále snažila zdvíhať hlavu a ja som sa bála, že spadnem, neviem čo by sa stalo potom, ale všetkých troch by nás ochrániť nedokázal. Táto predstava mi ohlušovala myseľ, snažila som sa sústrediť, čo bolo ešte horšie. Jediné, čo som vedela bolo, že by to jeden z koní neprežil. Aj keby zosadol a chcel ich chytiť, časť z nich by jedného z koní odklonila a vohnala do pasce. Nevedela som si predstaviť, že by som musela držať obrovského Toshida pokiaľ by bol splašený, alebo oba kone naraz, keď som mala strachom problémy sama so sebou.

Bežali sme zasneženými jazerom, vyzeralo to, že získavame väčší náskok, ale nestačila som sa z toho ani poriadne tešiť, keď sme sa ocitli znova v úzkom údolí zapadnutého kopou snehu. Vtedy som mala najväčší strach, vlci s predstihom po oboch stranách bežali svahmi vedľa nás, bolo ich asi desať a pripadalo mi, že ich je stále viac. Istotne nás chceli rozdeliť, ale to nevedeli, beštie, že od neho ma neodlúči nič a už vôbec nie nejaká prašivá svorka vlkov.

...

Rozbesnená smečka poštekávala a skučavo udychčane sa dorozumievala už skoro v našej úplnej blízkosti. Vlkmi rozbrázdený sneh spustil pár malých lavín po boku prudkého údolia, ktoré sa pomaly menili na jednu ucelenú smršť kameňov, veľkých kusov dreva a snehu, pohliadla som na môjho upíra, ten sa tiež už nesmial.

Prečo? Bohovia nás chcú snáď skántriť, zato, že milujeme toho, koho by sme nemali? To tým vlkom nemôžeme proste len ujsť?

„Môj pane!“ Ohlušujúci lomoz lavíny pohltil moje slová, vybehli sme na širšiu lúku, konečne som uvidela kopytá môjho koňa. S úľavou som sa otočila k nemu, ale myslela som, že strachom zamdliem, zdalo sa mi, že Toshid nepatrne kríval na pravú prednú nohu. Nestačila som ani nič povedať, on len zdvihol ruku a ukázal vpred.

„Už sme blízko, ty rýchlo uteč! Ja ich zastavím.“ Tak v ten moment, ako to povedal, ma strachom omylo. Na horizonte sa vypínala Biela veža, ale aj tak sme boli ešte stále ďaleko. Bála som sa byť bez neho sama v tejto temnej divočine plnej nástrah a divej zvery – nechcela som sa od neho vzdialiť, radšej nech ma pohryzie nazúrený vlk.

„Môj pane, ale...“

„Bež!“ hrozivo na mňa zavrčal, nadskočila som v sedle, jeho oči zreteľne sčerneli. Dobre, veď už idem. Popchla som kobylku rázne vpred, v krátkej chvíľke som prechádzala riečkou, ktorá tiekla k hradu. Odľahlo mi, ja som bola v bezpečí, ale čo on?

Neodídem, pokiaľ ho neuvidím. Kobylka zastala v hlbokom snehu. Zbadala som ho vyjsť z dosahu lavíny, zostal tam na pláni a čakal na nich. Formácia svorky sa stiahla viac k nemu a jeden z vlkov mu bol už skoro na dosah. On len naďalej meravo stál s Toshidom v snehu.

Ostávalo mi ešte prejsť malým lesíkom, aby som bola s Albiou v bezpečí. Vbehla som do vyššieho snehu pokrytých kosodrevín, spomalilo nás to. Otočila som sa znova, lenže kolosálny oblak z lavíny uzavrel môj výhľad, kde teraz pred chvíľou stál a ja som už nevidela vôbec nič. Les stíhol v temnej tme. Žiadny vlci ma už neprenasledovali, mala som silné nutkanie sa za ním vrátiť, keď sa naraz spoza porastu a navaleného snehu ozvalo príšerné vrčanie, akoby tam bol samotný drak revúci údolím. S Albiou sme vyplašene zdupneli na mieste, keď sa k tomu revu pridal aj vlčí plač.  Bála som sa o Toshida, bol jeho jediné živé pojítko, čo ho sprevádzalo životom a vedela som, že ho má rád.

...

Netrpezlivo som čakala na svahu pri Alicinej chalúpke, do stajní som radšej nevkročila, ktosi sa v tej tme ponevieral kútmi krmelcov. Z lesa smerom ku mne sa čosi pohlo, so šuštením sa to blížilo nebezpečne mojim smerom. Toshid klusal snehom ku mne a ťahal po zemi za sebou na záprahu zo smrekov veľkú hromadu mŕtvych vlkov, vydýchla som si úľavou. Alica vyšla von s veľkou hlinenou nádobou s odvarom a ukázala na mňa, aby som šla tiež do stajní. Obaja spolu ošetrili Toshidovi nohy a Alica mu ich ešte obviazala bielym hodvábom zo šalviového oleja.

„Nabudúce by bolo múdrejšie sa vlkom nepliesť do cesty, keď teraz hladujú, že?“ dodala múdro a nechala nás o samote v prítmí vyhriatej maštale.

„Už žiadny vlci. Vonku je na kope komplet celá svorka,“ hrdinsky predniesol a nepatrne na mňa žmurkol. Čiže tá naháňačka bola iba divadlo, napadlo mi. Na chvíľu som mala pocit, že mu niečo na to poviem, ale potom som sa len usmiala a čakala, dokým neošetrí koňa a ustajni ho na noc.

„Si v poriadku? Bál som sa, že ťa zhodí,“ nežne ma pohladil po vlasoch, vzal mi ruku do dlaní a dal bozk na každý jeden prstík. Nič iné som nechcela, objala som ho. Ľahko ma dvihol do náruče, mocné ruky si ma jemne pritískali k jeho hrudi. Prechádzal sa so mnou v náručí len tak stajňou, pochodeň ponuro preblikávala medzi našimi pohľadmi, až nakoniec úplne zhasla, zastal. Vedela som, že on ma vidí a bolo to podivne vzrušujúce vedieť, zavrela som oči a čakala na to, čo spraví. Lenže môj upír naraz iba spozornel a napriamil sa smerom do vnútra k jednému z ustajnených koní. So smutným vzdychom ma postavil na zem a vyviedol von na svetlo chladnej noci.

„Choď za Alicou, v noci prídem,“ šepol nervózne narýchlo.

 

 

*

 



 

zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

19)  betuška (27.11.2015 20:35)

;) pridávam sa k Hanetke, bolo by fajn tu mať menej nedopísaných poviedok

Hanetka

18)  Hanetka (27.11.2015 19:08)

Kde ses tu vzala? Vítej a dopiš to!

Astrid

17)  Astrid (27.11.2015 03:21)

bože, kto toto písal, to sa nedá čítať.
to je hrozné

kytka

16)  kytka (07.07.2011 21:48)

To byla krása. Skoro jsem si naslintala do klávesnice. Pěkná akční vsuvka s vlky. A Edward, ach Edward. Ivanko. Super.

semiska

15)  semiska (14.06.2011 17:55)

Ta jejich krásná romantika v lese.

Evelyn

14)  Evelyn (04.05.2011 21:56)

Jak je možné, že celá Vysočina je zasněžená, chlad se vkrádá pod kůži, a mně je takové zvláštní teplo? ;) Astrid, to byla nádhera... Teda scéna s vlky ne, to jsem se docela bála, ale to všechno ostatní
Ach jo, považuju se za docela inteligentní, tak proč mi tohle nijak inteligentně komentovat nejde?

kikketka

13)  kikketka (26.04.2011 01:09)

Bože, to byla nádherná kapitola! Jak se proháněli na koních, a všechno to okolo... úplně jsem si to představovala!!! Dokonalé!

sakraprace

12)  sakraprace (04.03.2011 10:28)

Ztrácela jsem dech jako oni sebe sama ve vzájemném pohledu. Takže jsem kapku zadýchaná a skoro jsem si naslintala do klávesnice. Díky

Ewik

11)  Ewik (18.10.2010 07:32)

Byl to nádherný díl

gucci

10)  gucci (16.10.2010 18:16)

....proč mi vždycky u Tvých kapitolek dojdou slova....vždycky sedím a mám v hlavě prázdno a připadá mi, že mě někdo vytrhl z nádherného snu...miluji Tvé postavy...dárek pro Isabel byl božský, stříbřitá klisnička mi vyrzila dech...je nádherné jak si ji chce hýčkat..pak nežná "lyrika" v sedle...úplně se mi začaly potit ruce a fakt sem přestávala dýchat...no vlčků mi bylo líto, ale přece bych nenechala ublížit Toshidovi.. ...
... ...Astrid já jsem beznadějně očarována!!!!

9)  Ashley (15.10.2010 15:19)

krásné!!! dokonalé!!! skvělé!!!

Astrid

8)  Astrid (15.10.2010 15:16)

Bye, no... je to na 7:00 nj, tak pak večer, jo a termím na noc - všetko zapisujem
Strašne sa tešim na ten ich lyricky "večierok" ruky pred seba a hladiť imaginárneho Eda

Bye

7)  Bye (15.10.2010 14:58)

Tak hlavně tu lyriku nezapomeň publikovat. Všechnu!!!! :D
Desítku máš přístupnou asi jenom Ty, já si budu muset počkat, až to vyjde. A jestli to zase bude v sedm ráno, tak... Tak si počkám do večera. Teda, jestli to psychicky zvládnu.
Hele, já vím, žes měla potíže při publikaci, takže se to posunulo, ale takovýhle věci se fakt musej číst v nočním tichu a klidu ;)

Astrid

6)  Astrid (15.10.2010 14:50)

Bye, testosterón, adrenalín, neboj prejde ďalšia kapitola je jak melantoin -nuda jak hrom.

ale, kd sme pri tom pomaly to vedie k tomu vieš k tej lyrike...:D no a, tak som sa toho chopila tak by si odpadla akú fúru lyrického sexu som spísala,
A Bye ja nevim či bude, je tam zajtrajšia publikácia napísana, ale dá sa nakliknúť - možno, nvm.
A len, veľké dík za Teba, za Tvoje komenty, za Tvoju vnímavosť. mám radosť

Bye

5)  Bye (15.10.2010 09:56)

Astrid, neblázni. Když tam budeš dál přilejvat testosteron, okořeněný adrenalinem takovým tempem, skončím nakonec pro reálný život nepoužitelná a beznadějně zamilovaná do Edwarda!!!
Nádhera. Jízda na Albii. A potom ten úprk před vlky lavina Edward na Toshidovi, ztrácející se v oblaku lavinou zvířeného sněhu!
Myslím, že tam žádná bota nebyla. Vlastně, i kdyby byla, nedokázala bych ji pro všechno to okolo vnímat.

A hurá, dnes bude další kapitola!!!

Astrid

4)  Astrid (15.10.2010 09:19)

Takto skoro ráno romantiku snídate???
eMuška, dik, lásky bude fúra
Karolka, veru o eda sa treba báť, ale zas až tak neboj, je to rytiera tí to vedia načasovať, srdce stvrdne - ukrutne ja ho milujem
Dik a dobrú noc, konečne idem spať

eMuska

3)  eMuska (15.10.2010 08:14)

Je toprenádherné! Absolútne úžasné, Edward sa konečne usmieval! Aaach! Taká romantika...

Karolka

2)  Karolka (15.10.2010 08:13)

Astrid, to byla taková krása! Tisíckrát během jedná kapitoly mám pocit, že se zastavil čas, všechno ustrnulo v pohybu a já se dívám na nějaký detail a mám možnost ho úplně prožít. Miluju to! Miluju, když tohle děláš! Je to jako série nádherných fotografií, které se ale hýbou a žijí.
A Edward! Ach! Jak jeho srdce taje víc a víc. Bojím se o něj. Obstojí ohnivý princ mezi ostatními, když bude mít měkké srdce?

Astrid

1)  Astrid (14.10.2010 23:30)

Holky hodinu som sa trápila s vkladaním, dokým mi došlo, že to nejde dať v celku, tak som to rozdelila. Dúfam, že to bude skopírované dobre, lebo ja už na to nevidím.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek