Sekce

Galerie

/gallery/astrid ddddadsds.jpg

Po dlhšej odmlke je tu ďalšia Hranica. Dúfam, že ste nezabudli na princa a Isabel.

On ju hľadá.

Ju jedinú...

Loreena McKennit a jej Tanec s vlkmi

 


Kapitola 17

 

Súboj a lov

 

Blízko, ďaleko...

Niet medzí, Isabel.

Dokým hviezdy nevyhasnú, dokým budem tým čím som,

skalou, smrťou, zlým snom.

Dovtedy ťa hľadať budem a večnosť staň sa mojim súdnym dňom.

 

*

 

„Nevíta nás vládca? Žiadna otvorená náruč sa ku mne nesie? Hm... Veľmi zaujímavé... Je to asi tým, aký som dôvtipný... Že?“ Adis sa významne poobzeral okolo seba. „Ale... myslel som si to. Prichádza posol zlých sprav.“ To už skonštatoval oveľa rezkejšie a v očiach sa mu nebezpečne zablyslo. Chcel ma provokovať, ale mal pravdu. Bol som posol zlých správ.

„Prichádzam v mieri, Adis.“

„No, to vidím. Je to od teba nanajvýš múdre, Germán. Kde máš brata?“ Adis sa díval z vrchu ako pán situácie, aj keď ja som sedel na koni. Čakal som tú otázku, ale aj tak ma do istej miery zaskočila. Rozhodol som sa byť priamy. Načo brať ohľady? To, čo som mal chrániť, uniesli a o nič iné som už nestál. Bolo jedno, ako mu to podám, a bolo mi už úplne jedno, aký trest ma stihne, len som musel ostať živý, aby som ju mohol ísť hľadať – o nič viac som bohov nežiadal – nájsť ju, a odviesť do bezpečia a potom si už môžu so mnou robiť čo sa im zachce.

„Adis, mal by si vedieť, že Thisis je mŕtvy.“ Ďalšie želiezko do ohňa. Počítal som s takou reakciou, nastalo napäté ticho. Lykani zaostrili, len vrany na zľadovatenej pláni čosi vyrušilo. „Zabil som ho...“ dodal som ticho, Adis zlostne zasyčal.

„Ty si zabil Thisisa? Prečo?“ Neveriacky na mňa hľadel z pod Toshida, podišiel o krok bližšie. Ostal zmätený, snažil sa to predo mnou skrývať, ale to vôbec nevedel, že mu vidím priamo do hlavy. Vedel som o čom premýšľa, videl som tú jeho zreteľnú dilemu; Čo teraz? Mal strach, ale konflikt vyvolať nechcel. Chcel len, aby ho všetci poslúchali a zúčastnené svorky rešpektovali. Adis bol rodený vodca, ale neskúsený, a k tomu ešte aj prchký, niečo ako Thisis.

„Zabil si ho kvôli Isabel...“ nepýtal sa, odpovedal si sám. Vedel to. „Kde je teraz moja sestra?“

„Isabel dnes v noci uniesli.“

Môj hlas sa zlomil, keď Adis, v mne podivne známom geste dvihol ruku a nešťastne ňou naprázdno mávol. Akoby som ju zahliadol v jeho zachmúrenej tvári. Boli si tak podobný.

„Kto?“ Nemohol poprieť ťaživý tón v hlase. Nepoznal som ho, ale otriaslo to ním, presvedčili ma o tom jeho myšlienky, v ktorých až bolestne zaplakal.

„Marcusovi muži,“ klamal som.

Ja hlupák chránil som Lyre kvôli Patriovi. Táto záležitosť ma trápila, ale muselo to nateraz počkať. Nebudem sa živiť pomstou voči žene, od ktorej sa to dalo čakať. Aj tak to bola len moja chyba. Isabel mohla ísť v ten večer so mnou. Chcela ísť so mnou, ale ja som to nedovolil a nechal ju tu v presvedčení, že Patrius ju dokáže ochrániť. Nedokázal to, ani by si nepripustil, že Lyre by bola čohosi tak ohavného schopná a vlastne ani ja nie, i keď... Proste som to mal vedieť a dnes s nenávisťou nič nevyriešim.

„Kde je teraz Patrius?“

„Čaká na teba hore. Na hrade...“

Na chvíľu sa zamyslel: „Vieš čo to teraz znamená, Germán?“ Jeho sarkazmus bol neprehliadnuteľný.

„Viem. Koniec dohody. Ale v tom prípade to znamená aj to, že o svoju sestru nestojíš, Adis. Mal som za to, že ju pôjdeš so mnou hľadať.“ Adis sa znechutene ošil, akoby mu vadilo prejaviť aspoň nejaké city.

„Pche... Hľadať Isabel? A kde ju chceš ísť hľadať? Nemáš šancu ju nájsť.“

„To nehovor. Mám šancu!“ Začínal sa vo mne variť hnev. „Isabel čaká moje dieťa a vy všetci ste dnes prišli na našu svadbu. Ja som Patriov syn, tak dohoda stále platí!“

„Počkaj! Čo si to povedal?“ zavrčal Adis, z lesa sa ozvalo hlboké mručanie obrovských potvor. „Čo to Isabel čaká?!“ Adis pobúrene zvýšil hlas a pristúpil až ku mne.

„Isabel čaká moje dieťa,“ zopakoval som to hlasnejšie, ale o to kľudnejšie. Áno, kus mňa je v nej, prešiel mnou zvláštny pocit. „Je na tom ťažké niečo pochopiť?“ Začal som byť zúrivý, čas mi unikal pomedzi prsty a ja som ju chcel ísť hľadať. Ale nešlo to bez komplikácii a bez Adisa.

„Ty si spal s mojou sestrou? A ona bola popritom zasnúbená s iným? A teraz ju nejaká sprostá pijavica uniesla a ty nevieš kam!?“ Nebol som jediný v kom to vrelo vo veľkom.

„Áno.“

Ako som dopovedal, strhla ma na zem rana kovovým bičom, splašený Thoshid utiekol späť na hrad. Zostal som na zemi ležať, so zatvorenými očami som len načúval počtu mohutných sŕdc, ktoré nado mnou tĺkli, bolo ich minimálne dvadsať a v lese možno aj sto.

Tá bolesť... Na moment sa mi zdalo, že vidím Isabel ako okolo mňa cvála na Albii v ten deň keď som jej ju dal.

...

Sen môj, idem za tebou, len potrebujem pomoc tvojho brata. Musí mi pomôcť ťa hľadať. Musí...

 

„Za toto zaplatíte všetci,“ odriekal Adis pomaly výhražné slová a jeho hlas sa bublavo menil na hrozivé zvieracie mručanie. Stačil ešte povedať: „Vstaň a bojuj!“ A zmenil sa na obrovskú obludu vzpierajúcu sa nado mnou.

Z čiernej tváre na mňa hľadeli dve tmavé oči so svietiacim, zvieracím odleskom plné hrubosti a bezbrehej krutosti. Oči plné nenávisti z ktorých sa vytrácal rozumný pohľad, tak ako aj z jeho hlavy a ostal mu tam len obyčajný útočný pud.

Postavil som sa proti nemu a čakal, dokým zaútočí ako prvý. Divoký dravý tvor, ktorého sila sa nedala zmerať so žiadnym zvieraťom aké som poznal... ale so mnou áno. Zabil som už bezpočet lykanov v mojom živote a bez zľutovania. Tohto som ale zabiť nechcel – bola to jej krv – jej brat.

Boj sa začal jedným úderom pod moje kolená, neviem čo by vyriešilo zabiť ma, ale radosť z toho nemohol poprieť nik z okolostojacich. Všetci ostatní lykani nás nepriechodne obkolesili a revali neznesiteľne lesom.

Prišlo mi divné Adisovo jednanie. Mal útočiť na hrad, ale on sa miesto toho chcel merať so mnou, ako chlap s chlapom.

Krúžili sme napäto oproti sebe. Napadlo mi, že ak sa nechám zbiť, možno ich prinútim aspoň k tomu, aby ma vypočuli. Keď nie on, tak aspoň Rea. Vyhľadal som ho očami a snažil sa mu čítať myšlienky, ale ako vlkovi mu to poriadne nemyslelo, iba som mu v hlave našiel podivne obrazy boja z minulosti, na ktoré som si pamätal aj ja sám.

Zabiť lykana nebol pre mňa žiaden problém, on bol žívý - z mäsa a kostí, Adis nemal najmenšiu šancu. Ale ak by ma napadli traja naraz, tak možno mohli niečo proti mne zmôcť. Ibaže bilancia mi bola nanič. Tu okrem Adisa, stálo v borovicovom lese Bielej veže asi tucet nazúrených lykanov. Toľko svadobčanov sme nečakali.

Ďalší úder bolel, mal som problém vstať. To mám za tú svoju nadutosť.

Nechal som sa biť. Len som stál a on udieral, znova a  znova, až dokým mu to nezačalo dochádzať.

Tak bojuj, ty mŕtvola! Bojuj! Kričali jeho myšlienky.

Ale ja som počul iný hlas, ktorý hrial a rovnako aj zraňoval moje srdce, v duchu som sa usmieval. Vráť sa k môjmu srdcu, milý môj. Vráť sa... Prehovárala ku mne, bola stále so mnou.

„Adis, toto má byť pomsta za tvoju sestru?“ usmieval som sa a prudko vstal.

Neodpovedal, znova drvivo udrel, zaprašťalo mi bolestne rameno.

„Adis... ona čaká, že ju nájdem!“ kričal som na neho a tŕžil jednu ranu za druhou.

...

Milujem ťa, Isabel... Bolesť je málo...

 

Zahnal som sa aj ja, aby nezabudol kam patrí. Adis preletel zástupom svojich súkmeňovcov, rozvrčal sa ako besný a hnal sa naspäť ku mne. Cela svorka pristúpila bližšie a v mysli tých psov som čítal, že ešte raz, tak ma roztrhajú ako prašivú líšku. Udieral ma a hrýzol, ale ja som nič necítil, myslel som len na ňu, to mi pomáhalo, ona liečila moje rany, ona...

Spomenul som si na tú noc keď ušla, keď som ju našiel na tom útese stáť. Ustráchanú, samú, odhodlanú vziať si život, nič podobne sa už nesmie stať. Nikdy. Ona teraz možno pred takou voľbou stoji, alebo ju tam niekto postavil sám. Táto predstava ma prebrala z otupnej eufórie. Podaktorí z lykanov to vzdali, prestalo ich to nepodarené predstavenie baviť. Rozhodol som sa ukončiť toto divadielko a rozohnal sa na Adisa tak, že mu rupli kosti.

„Tak poď,“ vykríkol som. „Zabi ma! Lebo ona umrie a moje dieťa s ňou a bude to tvoja vina! Počuješ ma, ty sprosté psisko!?“ zahnal som sa na neho znova. Neprestal útočiť a ja už tiež nie.

„Milujem tvoju sestru, Adis! Rozumieš tomu?!“ reval som na neho a strácal súdnosť.

Tento súboj mal v sebe čosi bolestnejšie než je samotné fyzické utrpenie spôsobené lykaními tesákmi. Ja... bil som sa za svoje vyslovené slová – pravdivé slová o mojej láske k žene, ktorá mi bola všetkým a nič... nikdy nič neprevyšovalo ten cit prechovávaný k nej. Žiadna krv, žiaden boj, nepoznal som medze – žiadne neexistovali. Iba ona.

Udrel som Adisa znova, všetci spolu so mnou zostali v šoku, či som ho náhodou nezabil, ale ako pripitý sa len zviezol na zem. Len pomyslenie na ňu vo mne budilo takú silu, že pocit, že zborím vysočinu, mi prišiel až priveľmi reálny. Nemohol by ma jej brat a ani nespočetne veľká svorka zabiť. Lebo som ju nemohol nechať samu. Byť mŕtvy... a ona by žila niekde v bolesti, bezo mňa... Už len tá predstava mi dodávala toľkú silu, že ma prosto nemohli poraziť. Bol som kameň v tej pravej podstate a zlomiť ma mohol iba ak tak Boží hnev. A tí psi to jasne cítili.

...

Vo vlčej tvári sa zračilo zúfalstvo a frustrácia. On sa tu so mnou bil len preto, aby nestratil tvár a vehementne sa snažil držať dohody. Adis bol v podstate mladík, ktorý si ako vodca v svojom kmeni svoriek, nemohol dovoliť robiť žiadne ústupky. Snažil som sa zamerať na Rea, ale bol ďaleko a tiež nervózny.

„Tak, pôjde ju so mnou niekto z vás hľadať!? Alebo ste všetci do jedného zbabelí psi?“ Zúfalo som sa snažil upútať ich vlčiu myseľ. Lykaní rev pomaly ustával a z lesa vyvstávali po desiatkach zvedavé smečky.

Adis sa snažil z posledných síl si pozbierať, tak svoje ego, ako aj úctu. Vzoprel sa nado mňa, ale nakoniec zložil rezignovane ruky. Neviem, či to bolo našim vzájomným pohľadom, alebo prozreteľnosťou, ale naraz medzi nami zavládol mier.

Rea konečne zostúpil do ľudskej podoby, asi mu došlo správne svojho mladšieho brata usmerniť. Podal mi ruku a ja som vedel, že som na správnej ceste - na ceste za Isabel.

„Ja s tebou pôjdem, Germán,“ povedal rozhodne statný chlap a vlci nado mnou súdržne zamručali.

Adis, otrasený mojím úderom a aj vyvíjajúcou sa situáciou, ma nedôverčivo sledoval veľkými zvieracími očami a potom... podal mi ruku tiež. Z poly človek, z poly vlk mi podal obrovskú tlapu s pazúrmi ako moja dlaň a postavil sa. Týčil sa do výšky ako mohutný jaseň. Do ľudskej podoby nezostúpil, len sa nado mňa napriamil, čosi bublavo zavrčal a ja som v tom podivnom zvuku vyrozumel, že nejasne vyslovil: „Isabel...“ To bolo dobré znamenie.

Rea podišiel k vatre, čo horela v ústi lesa a avarsky niečo prikázal všetkým lykanom, ktorí sa naraz v tichosti stratili v temnom poraste lesa. Ostala len osemčlenná Reova skupina a Adis, ktorý sa vrátil z lesa už oblečený.

Ostal som v stave urobiť čokoľvek, ale istý som si bol jedným, že mať so sebou svorku lykanov je dobrá poistka. Rím je plný úpírich otrokov a sám by som nemal veľkú šancu nájsť ju. A  Adis s Reom mi dokážu vo veľa veciach pomôcť. V boji, alebo keď bude slnečno a vôbec... nevedel som, čo ma na ceste deltou čaká. Potreboval som plán a potreboval som byť silný.

...

Ach, láska... Vzali mi ťa tam, kde je slnko a more, nie ako tu, hmla a les. Ale ja ťa nájdem a vezmem si ťa späť v hmle, vezmem si ťa domov vo vôni lesa. Iba orlie perute pretnú to ticho severu, budem ťa milovať tu, milovať doma...

 

*

 

„Rea a ja pôjdeme so smečkou na lov tu po okolí. Na cestu môžeme vyraziť hneď, ako sa vrátime. Nelovili sme už viac ako týždeň. Ty si choď zatiaľ nejakú ženskú vysať a potom sa tu stretneme,“ prehodil Adis pobavene.

„Počkaj,“ zastavil som ho. „Čo idete loviť?“ Zarazene na mňa pozrel.

„Čo tým myslíš, že čo? Čo ťa do toho?“

„Myslím tým, že idem s vami.“ Vstal som na znak toho, že to myslím vážne. „Tak sa to snáď bude dať piť?“ Adis s vlkmi si ma udivene premerali.

„Dobre, aspoň sa pobavíme,“ prehlásil s vážnou tvárou, a v duchu sa bavil predstavou, že s nimi lovím. „Všetkých nás povedie Rea. Nemáme sa čas zdržovať individuálnym lovom. Jelenie čriedy sme míňali cestou sem pod priesmykom. My zlezieme skaly cestou k vodopádu a ty, pôjdeš priesmykom. Dokážeš zoskočiť z priesmyku?“

„Iste.“ Však som upír – lovec!

„Budeš hnať čriedu na nás.“

„Čože? To mám na nich pokrikovať lesom heš?“

Moje nadšenie povolilo, mal som za to, že si chytím nejakého kopytníka a vysajem mu krv a nieže tu budem nadháňať jelene ako taký bláznivý pastier a skákať pritom zo skaly, ale budiš. Keď to má znamenať okamžitý odchod do Trimontia, tak poženiem jelene – kamkoľvek, aj lykanom priamo do tlamy.

„Stačí keď na tie jelene poriadne zareveš, Germán.“

„Nie som pre teba, Germán.“

„Ako povieš, Germán...“ Zasmial sa nahlas obrovský chlapisko.

...

Dlho som nelovil takýmto spôsobom a či som vôbec takto niekedy lovil. Možno párkrát s Thisisom pre zábavu, a k tomu ešte veľmi dávno.

Toho jeleňa pre Isabel, som doslova naháňal po lúke a nakoniec som skončil po kolená zapadnutý v blate. To bola hanba na plač a môj ukážkový štýl lovu divokej zvery. Moja neschopnosť loviť bola priam zarážajúca. Zver o mne vedela skôr, než som ju vôbec mohol zavetriť ja. A teraz mám hnať jelene do pasce ako skúsený poľovník? Keď to nezvládnem, stratíme čas a to som si nemohol dovoliť – a ani moje ego nie. Odvrátil som možný útok na Bielu vežu, ale hnať jelene, ako taký pes z osady...

Ale prečo vlastne nie?

...

Lykani už trpezlivo čakali v údolí, postavil som sa nad priesmyk, pohľad mi skĺzol bokom. Kúsok odo mňa trčal ten zradný previs, kde vtedy stála a ja som sa jej tu po prvý raz poklonil - mojej jedinej láske, zamiloval som sa do nej. Vtedy...

Jednoducho som na tri zoskoky zdolal priesmyk a našťastie nestál po vetre. Črieda sa pokojne pásla pod skaliskami, iba dominantný samec niečo vytušil a pozorne si obehol čistinku, na ktorej stáli jeho samice s mladými. Lykanov som zreteľne cítil a počul a on už tiež.

„Tak, bráň si svoje družky!“

Jeleň zaručal, z nozdier mu vyrazil oblak pary. Obrovské srdcia sa masívne rozpumpovali, horúce množstvo krvi kolujúcej ich telami mi pulzovalo priamo v ušiach.

Spolu sme boli deviati lovci. Ja som hnal čriedu na juh, vlci smerovali v rozostúpenej formácii na sever oproti mne. Nemohli sme byť prefíkanejší a napodiv mi to išlo skvelo. Postavil som sa asi tridsať metrov od dominantného samca a z plného hrdla na neho zareval. Šokované stádo sa s dupotom rozbehlo, a  ja za nimi. Dominantný samec obiehal čistinu a viedol svoje družky a ich mláďatá do klamného bezpečia. Sledoval ma, ja jeho tiež. Hnal som ich do neprestupnej pasce v ústrety ostrým tesákom. Bežal som, dýchal, vetril... Oslobodzujúci pocit ma úplne pohltil, mal som ich ako na dlani, mohol som ich zabiť všetkých behom jednej chvíľky a ani by som sa nezadýchal.

Paralelne popri tom behu mi napadlo, že by som dokázal nachovať svoju rodinu. Isabel by mala vždy čo jesť, nikdy by nebola hladná, bola by v bezpečí a ja by som lovil pre ňu a pre dieťa. A môj syn by sa stal lovcom tiež, keď by vyrástol. Starali by sme sa a chránili Isabel. Niekde v kaukazských horách - len les a my. Moja láska by ma vždy čakala s našimi deťmi a ja by som sa vždy vrátil a miloval ich a nemal strach.

...

Jelene s presným trhnutím menili smer, rozbehli sa náhle na východ, obehol som ich a zarazil im cestu. Blížili sme sa, cítil som ich  - ich výrazný lykaní hlad.

Táto divokosť sa nedala porovnať s ničím. Bolo to lepšie ako strieľať z kuší, ako súboj - lepšie ako ľudská krv z čaše. Chcelo sa mi kričať, vrčať, zabíjať, chcel som ich pozabíjať všetkých - celú čriedu. Hnal som ich, rýchlejšie, rýchlejšie...

Plnou rýchlosťou v oblaku prachu do náruče obrovských vlkolakov – správnym smerom. Zavrel som oči a mriežkach videl tiene ako povstali čierne obludy. A nakoniec - mali ich a trhali.

...

Niekde v tej vražednej rýchlosti, som si uvedomil, že ťa nájdem, Isabel. Musím. Nie je iná možnosť.

 

Áno, nájdem ju, a potom odídeme spolu za hranicu. Na Kaukaz, tam budeme spolu žiť. Nebude tam žiadne zlo, iba bezpečie, ďaleko od krvilačných zrúd môjho druhu.

...

Lykani číhali vo vysokej tráve. Napriamené ozrutné beštie rozostúpené a tvoriace pascu ostrých tesákov a pazúrov s revom vítali splašené stádo laní. Napružene telá sa triasli pripravené k útoku ako vražedné šelmy a ja som sa stal takým istým.

Dominantný samec naraz viedol čriedu späť smerom ku mne, robil chybu. Ohlušujúci rev z mojich úst nútil tieto teplokrvné bytosti vbehnúť do objatia smrtiacej slučky oproti mne. Nepoznával som sa - rev vychádzajúci z mojich úst, trhanie, zúrivé vrčanie – strach v očiach nemých tvorov. Všade samá krv a potrhané mäso. Nevinné, vznešené tvory umierali z mojej vlastnej zúrivosti v mojej zakrvavenej tvári, v mojich zakrvavených rukách. Kŕmil som sa ako divé zviera.

Ja som lámať väz nemohol, potreboval som, aby mi živé srdce pumpovalo krv z tepien rovno do úst. Potreboval som, aby korisť žila. Strhol som laň k zemi jednou rukou, jej mláďa sa ani nepohlo, dívalo sa ako zabíjam jeho matku. Prehltol som horúce sústo, chutilo horko, chutilo odhodlaním a silou. Intenzívne som vnímal silu, ktorú mi to zviera dávalo. Mláďa si ľahlo do vysokej trávy, nedívalo sa na mňa, jeho telíčko sa triaslo strachom. Jedna laň stačila, aby som sa nasýtil. A ja som sa nasýtil.

Ostal som ležať v tráve, dotrhaný a špinavý od krvi. Skoro úplne nahý som s tým všetkým skončil.

...

Zvlčel som, Isabel. Som ako oni...

 

*

 

„Vyrazíme ponad vysočinu. Zajtra sme v meste, aj keď má kupec náskok. Ten ide do Trimontia loďou, my pôjdeme pohorím poza hranicu a budeme hliadkovať v delte rieky. Nesmie sa ako prvý dostať do mesta, inak hrozí, že ich stratíme,“ vysvetľoval Rea svojim chlapom.

 

„Čo ak ju tam nenájdeme?“ spýtal sa Adis.

 

Tá bolesť... Ak vo mne bolo niekedy vôbec čosi živé, tak teraz to Adis preťal ako ostrou dýkou.

...

 

Svet je malý, Isabel... Malý pre moju lásku k tebe.

 

***

 


 

moje zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2   »

semiska

32)  semiska (14.06.2011 20:02)

Alaska

31)  Alaska (27.05.2011 20:14)

Krása - ten lov... Prej stačí, když na ně zařve Germán. A pak ta laň s mládětem. Máš dokonalý smysl pro detail.

Evelyn

30)  Evelyn (06.05.2011 19:18)

Při boji Edwarda s Adisem jsem snad ani nedýchala. Astrid, jsem tím příběhem úplně unesená. Miluju staré keltské pohádky a mýty a Hranice se jim v mnohém podobá

sakraprace

29)  sakraprace (06.03.2011 08:49)

Sakra práce, dechberoucí. Boj s Adisem jednoduše strhující, zrovna tak jako lov. A teď už konečně můžou vyrazit!!! Musí ji najít!!! Brzy!!

Astrid

28)  Astrid (19.02.2011 21:23)

Lucie:
Karolka: Staroveká legenda ďakujem

27)  Lucie (19.02.2011 20:22)

Karolka

26)  Karolka (19.02.2011 20:10)

Tentokrát s dlouhou odmlkou, ale o to spokojenější. Můj téměř týdenní absťák po FF mírnila Hranica vytištěná černá na bílém, a řeknu ti, má to něco do sebe.
Jak už jsem se zmínila na skypu, ani po té pauze ten příběh neztratil to typické čaro a já jsem se během několika prvních vět ocitla tam. Setkání s Isabellinou "rodinou" bylo neskutečně silné, i jeho rozhodnutí, že se nechá zbít, aby mu byli ochotni naslouchat. Běhal mi mráz po zádech a celou dobu jsem cítila to pouto. Ona se tam nemusela objevit, ale on ji tak miluje, že je to stejné, jako by stála vedle něj. Miluji ten příběh. Je to úžasná starověká legenda a pokaždé mi doslova bere dech. Strašně se těším na další!

Astrid

25)  Astrid (18.02.2011 22:02)

Ewik, dakujem

Ewik

24)  Ewik (17.02.2011 12:49)

Bylo to dokonalé Astrid. Jen zírám s otevřenou pusou. Jsi skvělá.
Těším se na další díl, těším se na Isabel, na jejich lásku.

PS: písnička je nádherná.

Bye

23)  Bye (14.02.2011 23:41)

OMG, TEN JPG JE ALE :D

Astrid

22)  Astrid (14.02.2011 22:56)

Bye díky za podporu, za dôveru v Plamennáho princa a neboj žádne rímske prase ji nevojede, už to na nej vidno a kruci Rea!!!!
Musíš si pozrieť jeho foto http://ragdoll.metalkings.ru/PeteSteele/peter-09.jpg omg, len Rea nenosí sidovku:D ale toto je on
dik

Bye

21)  Bye (14.02.2011 21:50)

Astrid, K.O.N.E.Č.N.Ě!!!
Plamenný princ se vrací. A spolu s ním i jeho urputná láska k Isabel. Já mu to věřím, věřím, že by byl schopen převrátit středomoří vzhůru nohama, jen aby ji našel!
Už jenom to, jak si z nepřátel udělal spojence. Před odhodlaným, všeho schopným upírem se musela sklonit celá smečka lykanů.
Lov skončil, začíná hon!
A co dělá Isabel??? Doufám, že přežije ve zdraví, ona i dítě. A že na ni nebude makat žádný římský prase! To by plameny spolkly víc, než jen ruku
P.s.: Rea je sympoš B) ;)

Astrid

20)  Astrid (14.02.2011 21:27)

Milé moje čitatelky, chcem Vám poďakovať, ža Vaše komety, postrehy, za to, že ste dosurfovali netom sem pod vysočinu a nechali tu svoj podpis.
Píšem už ďalšiu kapitolu, a to, že ste nezabudli, je pre mňa hnacím motorom. Pripravujem - píšem ako najatá, snívam o Hranici, to som potrebovala - zobudiť sa. Kapitola, čo ste čítali, bola tak na rozpísanie, neviem či sa zmestí do pokračovania všetko čo plánujem, ale ideme spolu do Ríma pre Isabel a malé zrnko. On bez nej nemôže žiť a ona tiež nie.
Ďakujem Vám za všetko, ďakujem.

julie

19)  julie (14.02.2011 20:18)

To je fajn,že pokračuješ!!!!

18)  gabina (14.02.2011 19:34)

Teším sa, že si späť a veľmi sa teším na pokračovanie.Kapitola bola úžasná

17)  zuzka (14.02.2011 15:51)

mali tú pijasvicu dať sledovať lira isto pošle správu.

16)  Ashley (14.02.2011 15:21)

Páááni Astrid! To moje otravování stálo za to!!!
Já naprosto netuším, jak ty to děláš, ale já si vždycky po dočtení připadám jak emocionálně rozhozneá těhuleB) (tak a teď si asi poletím koupit test...:D)
Takže tu máme jeden souboj s vlkodlakem No... hmmm... teedaa.... ASTRID!!!!!! CO-TO-MĚLO-ZNAMENAT?! Já se tu celou dobu klepala, aby si navzájem nenatrhli pozadí!!! Víš jak jsem byla napnutá?! A jak jsem se bála o Bellu?!!!! TÝÝÝÝÝ!!!!
Ovšem Edward na lovu - Bylo to krásné!!! Všechny ty jeho vzpomínky na Bellu, nezkušenost a jak nakonec skončil jako dravá zvěř Booože!!! Doufám, že jsi teď nastartovaná, protože tohle bylo jako dělané na infarkt! Těšííím se na pokračování!!!
Zbožňuju tě!

gucci

15)  gucci (14.02.2011 10:08)

Astridku....tahle kapitola byla jako pohlazení po bolavé duši!!!kéž by někdě existovali chlapi, kteří by chtěli o své partnerky bojovat celou svou duší a podstatou, tak jako náš princ!....
Musím přiznat, že si nesmírně užívám úseky, které jsou z Edwardova pohledu...proto tato kapitola byla přesně podle mého gusta....
Napřed jsem si říkala, že Ti chlapi zase musí ztrácet čas nesmyslnými boji místo hledání Isabel!!! Ale on to měl Ed dokonale promyšlený...bez těch hádek by se k němu lykani nepřidali a hlavně je pochopitelný postoj Adise, který měl potřebu chránit čest své sestřičky...
Mymosmyslové propojení Isabel s Edwardem je dokonalé...každý svůj nádech dělá i za ni a jejich děťátko...zbožňuji jejich příběh a pokračování se nemůžu dočkat a vím, že geniální tvorba má svůj čas..proto rozhodně nebudu tlačit...takže bude další díl ještě dnes????? ...Poklade to byl jen chabý pokus o vtip...budu čekat jakkoliv dlouho

14)  Ola (14.02.2011 09:50)

Nádhera!!! Jsem ráda, že se nakonec domluvili!!!Už aby ji našel!!!

Karolka

13)  Karolka (14.02.2011 09:09)

Ahoj Ivanko, moc se omlouvám. Včera v noci mi to nevyšlo. Teď na týden odjíždím, ale Hranicu si tisknu a beru s sebou! Komentík ti napíšu až se vrátím.

1 2   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek