02.09.2010 [22:22], nessienka, ze série Happy end for Leah? , komentováno 3×, zobrazeno 1829×

Ahojte! Rada by som sa s vami podelila o svoju poviedku. A o kom bude? Bude o Leah. Tak ako mnohým iným, ani mne sa nepáčil smutný osud tejto vlčice, tak som sa rozhodla jej príbeh dokončiť a nájsť jej šťastie. Ale naozaj to bude také jednoduché? To si budete musieť už prečítať. Dej poviedky sa začína na lúke, kde v BD prídu Volturiovci. Dúfam, že sa vám to bude aspoň trošku páčiť.

1. časť

Stáli sme v akomsi čudnom polkruhu na lúke, ktorú pokrývala dosť vysoká vrstva snehu. Ja, Seth aj Jacob sme stáli vedľa seba. Teda, Jacob bol vedľa tej svojej malej pijavice a ja so Sethom sme stáli kúsok za ním. Vedľa mňa stál ten idiot Paul, ktorého som mala radšej ešte menej ako tie hnusné pijavice. Bola som rada, že nemusím počúvať tie jeho stupídne myšlienky, ktoré sa v poslednom čase motali len okolo Rachel, Jacobovej sestry. Je to otrava, počúvať niečo také. Samé Rachel sem, Rachel tam. Nie, žeby som ju nemala rada, ale keď som počúvala myšlienky ďalšieho pripútaného, cítila som svoj žalúdok až niekde v krku. Najhoršie pre mňa vždy boli Samove myšlienky. Potom, čo som sa premenila a zistila, ako je to s pripútaním sa, pochopila som. Ale nič to nezmenilo na tom, že som ho stále milovala. A nepomáhali tomu ani Jaredove a Quilove myšlienky na ich lásky... Jacob sa aspoň snažil myslieť v mojej prítomnosti na niečo iné, ako tú svoju malú pijavičku. Pijavica ako pijavica. Je jedno, že je len polovičná, aj tak je ako vysávač...

Seth do mňa stále poštuchoval ňufákom. Vadilo mu, že ho ignorujem v myšlienkach. Pretočila som oči. Na to, že by sa tu o chvíľu mohla strhnúť bitka na život a na smrť, som bola akási pokojná. Dianie na lúke som sledovala len okrajovo. Stačil jediný Jacobov povel a začala by som útočiť, utekať, alebo len sedieť a hľadieť z jedného vrcholku stromu na druhý. To som robila práve teraz, aj keď som po očku sledovala, čo sa deje na lúke.

Všetky pijavice na našej strane vyzerali také čudne napäté, pripravené na boj. Občas som sa sama pre seba pousmiala nad predstavou pijavice, ktorá od nervozity podskakovala.

Iné to bolo na opačnej strane lúky. Tá čudná pijavica, ktorá vyzerala, že sa rozpadne, keď do nej zafúka silnejší vietor, sa prechádzala hore-dolu okolo pijavíc na našej strane a niečo vyzvedala. Z tých pijavích – nejakej rodiny, ale pijavica ako pijavica, keď ich pozabíjame, nebudem si musieť pamätať ich mená. Aspoň si užijem trochu srandy. Občas si v tej našej utečeneckej svorke pripadám ako dvestoročná starenka. Aj v domove dôchodcov by som zažila nejaké vzrúšo. Okrem toho nášho stráženia, ako v materskej škôlke, sa vlastne nič nedialo. Až teraz tento možno boj.

‚Aby si sa nerozpadla, ty starena,‘ podpichol ma môj úžasný, krpatý braček. Prevrátila som oči. Keby bolo podľa môjho – čo nikdy nebude – tak by bol Seth dávno mimo. Lenže nie je podľa mňa. Aká škoda...

‚Au, to bolelo. Trošku úcty, zachránil som ti zadok už veľakrát,‘ poznamenal uštipačne Seth a hrabol mi do zadnej laby. Jacob nás v myšlienkach okrikoval, aby sme dávali pozor na dianie na lúke, ale na čo? Stačí jeden jediný povel a ide sa do boja!

‚Nejako sa na ten boj tešíš,‘ skonštatovalo opäť to malé šteňa. Ach, bože...

‚Netvár sa, žeby si si ten boj neužil. Už odvtedy, čo si si potrhal pijavicu s jedným z Cullenovcov premýšľaš nad tým, kedy si to zopakuješ,‘ podpichla som ho. V myšlienkach na mňa zavrčal, ale neprotestoval. Jedine nad jednou vecou:

‚Edward, nie jeden z Cullenovcov. Volá sa Edward,‘ odrkol mi a v myšlienkach si sľuboval, že mi už neodpovie ani na jednu moju myšlienku. To by som rada videla... Vlastne počula.

Práve som sa chystala opäť ho provokovať, keď sa ozval Jacob. A jeho hlas bol podfarbený dvojitým hlasom Alfu. Rozkaz...

‚Pripravte sa. O chvíľu sa možno začne bojovať. Seth, ty budeš chrániť Bellu a Benjamina. Leah, ty budeš kryť chrbát Kate,‘ povedal a trochu sa napriamil do bojovnej pozície.

‚Ktorá je Kate? Tá vedľa tej Ryšky?‘ spýtala som sa posmešne. Samozrejme, že som vedela kto je kto, ale rada som provokovala Jacoba. Jemu to akosi vadilo. Aby nezačal piť krv aj on...

‚Nerob sa hlúpa, Leah. Veľmi dobre vieš, ktorá to je. Len ty ich všetkých voláš pijavica,‘ odvrkol mi to, čo vždy.

‚Nie je to tak dávno, keď si ich tituloval rovnako,‘ pripomenula som mu, ale on ma okázalo ignoroval. Spolupráca s Jacobom bola jednoduchšia ako so Samom, a ja som sa snažila správať slušne, ale nie vždy sa mi to darilo. Starého psa novým kúskom nenaučíš. Staré zvyky ani vlkolak nezaprie. Správala som sa ako harpya, lebo som sa tak aj cítila...

Radšej som sa sústredila na dianie na lúke. Pijavice na našej strane sa dohadovali, kto bude kryť koho. Pri nás boli takmer všetci dôležitejší, čo mali nejakú schopnosť. Pozrela som aj na druhú stranu lúky. Vyzeralo to, že aj tam sa pripravujú. Všimla som si, že malá skupinka, ktorú predtým pomenovali ako svedkovia, sa pomaly začala vytrácať. Vnímala som natoľko, že som pochopila, že tam boli ako publikum. Mali neskôr rozhlásiť tieto ohromné udalosti do sveta, aby všetky pijavice vedeli, že sa nemajú zahrávať s ’kráľovskou rodinkou‘. Neviem, čo bolo na nich kráľovské... Je pravda, že sa mi pri nich ježili chlpy a mala som pocit, že z toho príšerného smradu asi zomriem, ale nič kráľovské na nich nebolo. Len to, že si mysleli, že sú niečo viac... Nič viac, nič menej. Jedna pijavica ako druhá.

Zadívala som sa opäť na našu stranu. Tá malá pijavica, tá Bella, sa práve hystericky smiala. Netušila som prečo, asi jej hrablo. Však to som vedela už dávno. Dobrovoľne sa dala premeniť do stavu pijavického. To by som nikdy neurobila... Čudujem sa, že naši nevyhlásili vojnu. Nie, žeby som nejakú chcela, ale podľa vtedajších Jacobových reakcií som súdila, že by vypukla minimálne tretia svetová...

Zrazu sa za nami niečo hýbalo. Utekalo to rýchlo. Zaňuchala som... Tri pijavice. Dve boli od Cullenovcov. Určite tá malá jasnovidka. A potom nejaký čudný pach... Trochu mi pripomínal toho miešanca, ku ktorému sa pripútal Jacob. Počula som dokonca aj srdce.

Všetci sa ako na povel upokojili, teda na našej strane lúky. Žeby sa nešlo bojovať?

‚A potom, že kto tu dychtí po boji?‘ povedal sarkasticky Jacob. Prešla som to mlčaním. Netúžim sa s ním hádať. Máme teraz veľmi čudný vzťah a zatiaľ je ešte v začiatkoch. Aj keď to tak nevyzerá, veľmi si vážim Jacoba za to, čo robí. Nesnaží sa správať ako Alfa, ale nezraprie v sebe tento gén. A preto sa so Samom neznesú... Vždy sa musím zasmiať nad iróniou situácie. Jacob bol totiž vždy ten, čo stál za Samom. Vždy stopercentne. A zrazu BUM, vzbúril sa. Jasné, že som musela ísť za ním, to by som už nebola ja.

Opäť som upriamila pozornosť na dianie na lúke. Tá malá práve niečo vysvetľovala tej nakrepovanej pijavici, čo sa považuje za niečo viac, než v skutočnosti je. Pohľad mi však stále ubiehal k tomu neznámemu, čo bol rovnakého druhu ako tá malá Jacobova láska. Niečo na ňom ma fascinovalo, ale neviem, čo to mohlo byť. Dosť ma ten pocit vyľakal, ale nemohla som uhnúť pohľadom.

Nepozeral sa na mňa, ale vyzeral dosť nervózny. Zdalo sa mi, že vycítil môj pohľad a nebol mu práve najpríjemnejší. Chcela som sa pozerať inam, ale zrak mi stále kmital späť k nemu... Čo to so mnou je?! Ja predsa všetky pijavice – aj tie polovičné – nemám rada. Nenávidím ich, dalo by sa tiež povedať. Tak prečo ma to nechutné stvorenie tak fascinuje? Začala som byť perverzne zaujatá voči nepriateľovi? To sa na mňa veru nehodí...

Nech už to bolo čokoľvek, robilo ma to stále nervóznejšou a nervóznejšou. Vo mne sa hádali dve moje ja. Jedno – to ktoré nenávidelo všetky pijavice – mi hovorilo, že to mám nechať tak a radšej odtiaľto rýchlo odklusať. Boj sa akosi nechystal a tak by bol útek tým najlepším riešením... Moje druhé ja, ktoré sa ani neviem odkiaľ zobralo, bolo hnusne zvedavé. Našepkávalo mi, aby som tam ostala. Aby som zistila, čo ma na tom polovičnom netvorovi tak fascinuje. Niekde v sebe som cítila aj trochu paniky. Ak začnem fandiť pijaviciam podobne ako môj brat, tak si asi hodím mašľu.

Ale ten chalan tam len stál a vyzeral byť nervózny. A ja som sledovala každý, čo i len maličký pohyb jeho dokonalého tela... Počkať, dokonalého? Čo to som mnou preboha je?! Je to hnusná pijavica. Monštrum, čo vycucáva ľudí, berie životy a ničí rodiny. Môj nepriateľ, aj keď len polovičný.

‚Ségra, čo sa s tebou deje?!‘ pýtal sa môj podarený braček mierne starostlivo. Vyvalila som na neho okále, ale zaryto som mlčala a snažila som sa nemyslieť na nič. Ale to je dosť ťažké, keď máte v hlave ešte dvoje myšlienky navyše. Aj keď som vedela, že je to márne, snažila som sa sledovať šišky na vrchole stromu, pod ktorým som stála. Ale nepomohlo. Akoby som dostala nejaký čudný tik, zrak mi stále ubiehal k tomu neznámemu miešancovi. Kto to len môže byť?

‚Spamätej sa, Leah!‘ okríkla som sa v duchu. Začala som nervózne prešlapovať z laby na labu.

‚Nie si vychovávateľka tej pijavice, žiadnej pijavice. Ten čas, keď si bola strážnym psom pijavíc dávno pominul. Teraz si tu na pomoc, aby si sa postarala o to, aby miestny ľudia boli v bezpečí...‘ opakovala som si v duchu, ale aj tak to nepomáhalo. Dokonca som tým miešancom bola taká zaujatá, že som si ani nevšimla, že tí ’kráľovskí upíry‘ odchádzajú preč.

‚Čo to malo znamenať?!‘ vyzvedal môj brat, ale ja som ho ignorovala. Započúvala som sa do diania na lúke. Všetci výskali a radovali sa, že nedošlo k boji. Potom som začula, ako volajú všetkých k nim domov. Neviem prečo, ale bola som rada, keď som začula, že tam ide aj ten miešanec. Bola som rozpoltená. Moje dve JA sa stále hádali a ani jedna polovica nevyhrávala. Trpela som tým nielen ja, ale aj Seth a Jacob...

Zmeravela som na mieste... Odkedy MŇA zaujíma, či niekoho svojimi myšlienkami otravujem?! Voči Jacobovi som cítila lojalitu, to bolo iné... Ale voči svojmu bratovi? Nikdy ma nezaujímalo, či sa ho moje myšlienky dotknú, alebo nie. Tak prečo teraz? Čo sa to so mnou, do pekla horúceho, deje? Začínam pociťovať sympatie voči pijaviciam a začínam sa správať ako človek?

To boli dve veci, ktoré som si myslela, že sa nikdy nestanú. Čo má ten miešanec za čudnú schopnosť, že na mňa takto pôsobí? Niečo s ovplyvňovaním osobnosti?

Ako v opare som si uvedomovala, že som zamierila k domu tých pijavíc. Predo mnou bežal ten miešanec. Videla som len jeho tmavé vlasy, ktoré mal pospletané do vrkôčikov a nič iné. Zabehla som kúsok ďalej, a v pokoji som sa premenila. Po prvý raz, čo som tu, som ľutovala, že nemám na seba niečo lepšie na oblečenie. Mala som len to staré vyťahané, zelené tričko a – podobne ako ostatní vlci – odstrihnuté, zošúchané tepláky.

Čo najpomalšie som vošla do domu, do preplnenej obývačky. Ešteže som si za posledné týždne zvykla na ten príšerný, sladký pach pijavíc, ináč by som sa premenila. Konečne som sa naučila ovládať.

Bolo tu dosť rušno. Všade pobehovali pijavice, ale ja som išla po pachu toho miešanca. Stále ma to k nemu ťahalo. Túžila som zistiť, akú má schopnosť. Určite to bude len nejakou schopnosť a on si zo mňa zvráteným spôsobom vystrelil. Ináč to nevidím. Dokonca by som sa ani nečudovala, keby v tom mal prsty niekto zo svorky. Či tej našej, alebo Samovej.

Podišla som bližšie k tomu miešancovi a ten pocit fascinácie sa opäť vrátil, ale z novou intenzitou. Akoby tisíckrát silnejší. Ale nebola to už len fascinácia. Bolo to niečo ako očarenie...

Podrobne som si ho obzerala a on robil to isté. Bol vyšší ako ja a mal mohutnú postavu. Nie takú, ako tá obrovská pijavica z tohto domu, ale pomerne veľkú. Mal pomerne tmavú pokožku, tmavšiu ako naši chalani. Tamvšiu ako Indiáni. Mal hnedé oči a keď som sa do nich zadívala, začala som sa topiť. V tom okamihu som nemyslela na nič, len na tie oči, v ktorých sa iskrilo šibalstvo a veselosť. Vyzeral taký mladý, ale bol o viac ako storočie starší odo mňa.

Nestihla som nič spozorovať a on sa pomohol smerom ku mne. Cítila som na sebe viaceré pohľady, ale ja so nedokázala uhnúť pohľadom od toho poloupíra... To, ako som ho nazvala, som si vôbec v tej chvíli neuvedomovala.

„Ahoj, ja som Nahuel,“ povedal a podal mi svoju pomerne teplú dlaň. Bola som ako zhypnotizovaná. Dokázala som vnímať len vrúcnosť jeho pohľadu a jemný zamat jeho hlasu. Bol taký hrejivý, ako slnko.

„Ja som Leah,“ povedala som nakoniec a stále zvierala jeho ruku v tej svojej. Nedokázala som ju pustiť a on vyzeral, že to tiež nedokáže urobiť. Dívala som sa na neho a vtedy som to počula. Niečo ako tichučké šmyk, šmyk, šmyk. Ako keď prestrihnete nožnicami nejaké lano... A vtedy mi to došlo! Pripútanie sa... Všetky záväzky sa pretrhli. Moja lojalita voči Jacobovi a novej svorke, moja sesterská láska, láska k Samovi, k mame, k otcovi, ktorý už nie je. Puto, čo ma držalo na zemi, čo ma pútalo k domovu. Všetko to zmizlo a nahradilo ho jediné puto, puto k tomuto poloupírovi... Teraz ma on držal na zemi. Nie gravitácia, ale on.

‚NIE!‘ zavyla som v duchu a pustila som jeho ruku, akoby som sa popálila. Než som si stihla niečo uvedomiť, vyletela som z domu ako neriadená strela. Premenila som sa ešte skôr, ako som zbehla schody z verandy. Bolo mi jedno, že som prišla o jediné oblečenie. Dokonca mi bolo aj jedno kam bežím. Proste som len bežala, bežala a bežala...

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

2)  Hope (03.09.2010 11:53)

Klaniam sa ti, sesternička.
A teším sa na pokračovanie.

1)  sakraprace (03.09.2010 06:14)

Paráda, Leah a Nahuel?! Jsem moc zvědavá

1