Sekce

Galerie

/gallery/A7MODA-1744875.jpg

"Vieš čoho sa bojím? Že ak sa dozviem kompletne všetko, už nikdy sa toho nezbavím."

Niekoľko nasledujúcich dní som mal pocit, že sa stmieva. Slnko za oknami bolo každým dňom tmavšie a tmavšie, a pritom sa v skutočnosti vôbec nezmenilo. Stále svietilo rovnako intenzívne a teplo, to len moje vnímanie bolo tak pokrivené, že som to nevnímal objektívne a všade okolo videl svoje vlastné emócie. Ako keby sa mi už nezmestili do tela, ako keby bolo tej všadeprítomnej temnoty príliš na to, aby sa zmestila do jednej telesnej schránky. Bola vo mne, okolo mňa, bola všade, kde som sa pozrel a pritom som ju videl a cítil len ja. Keby mi to nebolo tak jedno, asi by som sa bál, že prichádzam o rozum. Ako som ale povedal – bolo mi to jedno.

Po týždňoch vzostupu som znovu začal klesať, váhy života sa mi začali vyrovnávať. Pocit, že už sa to nemôže pokaziť, zmizol tak rýchlo, že som si naň potom ani nevedel spomenúť. Možno aj preto, že prázdnotu a bolesť som predsa len poznal dôvernejšie, ako nadnesenosť a radosť. Možno preto, že človek na to zlé proste nezabúda...

Aj tak sa ale táto apatia mierne líšila od tej, ktorú som prežíval po tom, ako Sophie zomrela. Tamtú sprevádzala bolesť, ako psychická, tak fyzická. Ale pri tejto ma nič nebolelo, nič mi nechýbalo, nič som nepotreboval, nič nechcel zmeniť. Teraz som sa premenil na kus kameňa, ktorý nezmyselne ležal na ceste a jeho existencia nemala nijaký hlbší význam. Všetko som vnímal – nereagoval som. Stále som bol pri zmysloch, ale nič okolo ma nezaujímalo. Vnímal som čas, ale neprišlo mi, že by som s ním mal niečo robiť. Proste som len bol. Necítil, nehýbal sa, nereagoval. Len bol.

Prekvapilo ma, ako dlho trvalo, kým som si uvedomil – naozaj uvedomil – že som stratil lásku môjho života. Zase. Boli to skoro dva dni. Do vtedy mi to nedochádzalo alebo sa to môj mozog len snažil vytesniť, aby sa ochránil. A potom prišlo uvedomenie. Bolo to ako výbuch atómovej bomby – jedna obrovská tlaková vlna, ktorá zničila všetko a nič nezostalo. To vedomie vo mne zničilo všetko a nič nezostalo. Pripadalo mi, že už ani nemám vnútornosti.

Preto som niekoľko dní len presedel u seba v izbe. Nepripadalo mi podstatné niečo urobiť, postaviť sa a ísť do školy alebo na lov, proste všetko stratilo akýkoľvek význam. Potom sa ale Carlisle nahneval a dôrazne mi rozkázal, nech sa aspoň pokúsim s tým niečo urobiť. Že už som prešiel dlhú cestu na to, aby som len tak zastavil. Nevedel som presne, či myslí môj život celkovo alebo či naráža na Bellu. Ale urobil som to – postavil sa a začal predstierať normálne chovanie, presne ako chcel. Robil som to ale len mechanicky. Osobne som si od toho vôbec nič nesľuboval.

Bella sa mi prvý týždeň pokúšala vyhýbať. Pokiaľ musela, kľudne vynechala hodinu. Keby vo mne zostala čo i len kvapka nejakého citu alebo proste niečoho s čím sa dá pracovať, určite by mi to ublížilo. Takto mi to bolo prakticky jedno.

Potom sa mierne uvoľnila, prestala sa úmyselne snažiť rozdeliť nám cesty tak, aby sme sa vôbec nestretli. Proste len nereagovala na moju prítomnosť – alebo to aspoň chcela robiť. Pravidelne som si však všímal, ako sa nadychuje a chce mi niečo povedať, osloviť, ale rozmyslela si to skôr, ako z hrdla vypustila prvú hlásku. Ani tento slabý náznak vo mne ale nezdvihol nádej, že by to nemuselo byť úplne stratené. Bál som sa, že je neskoro.

Ja som bol stratený.

***

Pán Banner sa rozhodol, že bude jednoduchšie, keď svojej znudenej triede radšej pustí video a bude dúfať aspoň v malý zázrak, že si z toho niečo zapamätáme, ako by ma rozprávať nekonečný výklad a namáhať si hlasivky, a pritom by vedel, že aj tak ho nikto nepočúva.

Takže teraz sa oči deväťdesiatich ôsmich percent osadenstva miestnosti sústredili na obrazovku – jediný svetlý bod v tmavej triede.

Jednou z výnimiek, kto to vôbec nevnímal, som bol ja. Namiesto toho som pohľad upieral na rýchlo kmitajúcu ceruzku, ktorej zvuky nárazu o prekážku tlmil zošit. Patrila Belle. Áno, táto definitívne patrila Belle. Nebola to tá, ktorú mala odo mňa a ktorou posledný mesiac a niečo písala. Táto bola nová a jej majiteľka z toho bola očividne nervózna. Počul som, že má zrýchlený dych aj tlkot srdca, preto bubnovala o zošit. A ja som od toho výjavu nemohol odvrátiť pohľad aj keby som chcel, hypnotizovalo ma to.

Bella sa zrazu nečakane narovnala a chcela si ceruzku trochu posunúť, ibaže uprostred rýchleho kmitania jej vyletela z pomedzi prstov a skončila pod lavicou.

Moje reakcie boli rýchlejšie ako jej a podvedomé, ani som to poriadne neuvedomil a skrčil som sa, aby som ju zdvihol.

Položil som jej ju späť na zošit a vtedy si všimol, že Bella nervózne behá očami všade okolo seba, na mňa a potom zasa preč. Ja som ale pohľad upieral len na jeden relatívne pevný bod a to boli jej oči. Chýbali mi. Tak ako mi chýbala jej blízkosť, dotyky, pery, tak ako mi chýbala celá a aj keď som si túto skutočnosť dobre uvedomoval, len tú prázdnotu vnútri to bolieť nemohlo. V takých chvíľach som plne videl, že je preč naozaj všetko.

„Ďakujem,“ povedala rozpačito a potichu, a sklonila pohľad na lavicu.

„Za málo.“

Jemne, kŕčovito sa usmiala, ako keby nevedela, ako má reagovať a znovu sa pokúsila sledovať film. Lenže vo mne sa niečo pohlo, nevedel som to presne určiť, ale proste jedna moja časť odmietala nechať celú vec len tak.

Naklonil som sa bližšie, úplne blízko k jej uchu, aby som rozprávaním neupútal pozornosť a do nosa mi udrela jej vôňa. Aj tá mi chýbala.

„Tak už to povedz,“ zašepkal som. Bella sa mykla, asi nevedela, že som tak blízko, ale polohu nezmenila, zostala vystreto sedieť, všetky svaly napäté.

„Čo?“ Aj ona šepkala, znela ale rozhodne priškrtenejšie ako ja.

„Celý čas mi chceš niečo povedať, vidím to. Povedz to.“ Vydychoval som jej rovno na ucho, všimol som si, ako sa zachvela.

„Nemám ti čo povedať,“ protestovala a pokrútila hlavou.

„Neverím,“ namietol som ešte po tichšie. Jednu moju časť napadlo, prečo to vlastne robím. Nenašiel som odpoveď. Rovnako ako som nenašiel odpoveď, prečo to nerobiť.

Bella sa pomrvila a preglgla.

„Len si to nahováraš.“ Stále ma presviedčala. Ona ale nevedela klamať a aj keby, tep by ju vždy prezradil.

„To si nemyslím. Si zvedavá.“

„Nie som.“

„Naozaj? Ani trochu?“ Neodpovedala. Hľadala správne slová.

„Keby som sa ťa chcela niečo opýtať, Edward, už to dávno urobím,“ vyhlásila presvedčene.

„Nie, ak sa bojíš,“ odmlčal som sa, „nechcem, aby si sa ma bála, Bella,“ povedal som čo najmäkším hlasom. Myslel som to vážne. Nechcel som, aby ma mala zafixovaného ako tú osobu s vycerenými zubami a čiernymi očami, ktorá škrtí vlkolaka.  A aj keď som už nepočítal s tým, že by sme sa mohli vrátiť tam, kde sme boli, mohla aspoň vedieť, že jej som nikdy nechcel ublížiť.

„To nie je také jednoduché.“ Preskočil jej hlas. Nevedel som určiť z čoho konkrétne.

„Tak sa pýtaj. Odpoviem ti. A potom sa mi už nikdy nebudeš musieť pozrieť do očí.“ Všimol som si, ako sa tam votrel ľútostivý tón. Tiež to zachytila.

„Nechcem sa pýtať. Nechcem,“ prudko sa na mňa otočila a pozrela mi rovno do očí, tie jej boli doširoka otvorené a vlhké. Odtiahol som sa, „pretože vieš čoho sa bojím? Že ak sa dozviem kompletne všetko, už nikdy sa toho nezbavím. Takto budem môcť o pár rokov predstierať, že to bola len veľmi reálna nočná mora a už ma ani nenapadne, že sa to naozaj stalo. Chápeš to, Edward? Môj racionálny svet sa trasie v základoch a ja chcem... proste len chcem, aby som raz naozaj verila, že to bol výplod mojej fantázie. Nič viac.“ Hlas sa jej zasekával v hrdle. Stiahol som obočie a zrazu mal silnú potrebu ju objať. Neurobil som to.

„Občas musíme čeliť aj tomu, čo nechceme vidieť. Nemôžeme pred všetkým zlým proste zatvárať oči.“ Napadlo mi, či aj ja som posledné roky tiež len nezatváral oči.

„No, tak to má ľudstvo blbé,“ vyhlásila a rozhodila rukami, „že to musí robiť. Ale ja nebudem. Áno, možno som zbabelá a nevadí mi to, ak to znamená, že zostanem stáť nohami pevne na zemi. Pokojne budem slepá a neprídem o rozum. Nadýchnem sa nad hladinou a zvyšok života vzduch nevypustím.“

„Obavám sa, že na nádych už nemáš čas, Bella,“ oznámil som jej s ľútosťou. Jej metaforu som chápal – bála sa poznať pravdu a radšej by žila v nevedomosti, ale na to už bolo príliš neskoro.

Chvíľu ma pozorovala s pootvorenými ústami a vlhnúcimi očami. Nevedel som, čo povedať.

Potom sa ale z ničoho nič rozsvietili svetlá a stiahli nás späť do reality. Zažmurkal som. Film skončil, hodina tiež, žiaci si rozospato začínali baliť veci a trúsiť sa z triedy. A skôr, ako som vôbec stihol sformulovať ďalší argument, Bella vyskočila zo stoličky, schytila tašku a vybehla von. Matne sa mi zdalo, že som zachytil vzlyk.

***

„Pozri, ja chápem, že ťa to dostalo, ale neplánuješ sa znovu vrhnúť po hlave z útesu, však?“ Uisťoval sa Jasper a potiahol strelcom.

Pokrčil som plecami. Dnes všetci používali metafory.

Úprimne, nevedel som, čo chcem urobiť alebo či chcem vôbec niečo urobiť. Možno si len počkám, ako sa situácia vyvinie, pretože na to analyzovať ju a následne riešiť, som nemal energiu ani záujem.

S Jasperom sme uprostred obývačky hrali šach, pričom Emmett nás zo zamračeným výrazom pozoroval. Osobne som ale o hru nemal nijaký záujem, rovnako ako o nič, čo som robil. Keď ma zavolali, nech si idem zahrať, išiel som mechanicky, figúrkami som ťahal mechanicky, hlavou som v správnych chvíľach kýval mechanicky. Všetko som robil mechanicky, bez záujmu.

Emmett na mňa vrhol starostlivý pohľad a posunul si nohy do pohodlnejšej polohy.

„To by neurobil. Znovu nie,“ odpovedal za mňa. Nevyvrátil som to, ani nepotvrdil, len som pohol figúrkou.

„Máš pravdu, neurobil,“ súhlasil Jasper, „pretože je mu to jedno. Napríklad ani teraz nepočúva.“ A pozrel na mňa – obaja to urobili. Zdvihol som k nim oči.

„Vnímam ťa,“ ubezpečil som ho, aj keď mi bolo jasné, že nie je šanca, aby som Jasperov dar oklamal. Na to bol až príliš spoľahlivý.

„Áno, vnímaš. Tvoje zmysli dostanú podnet, mozog ho spracuje, ale nepríde žiadna odozva. Nevidíš dôvod, prečo niečo urobiť.“

„Nie. Nevidím dôvod, prečo by to malo mať dôvod. Niečo urobím a ničomu to neprospeje ani neublíži, v takom prípade je to zbytočné,“ vysvetlil som mu svoju filozofiu a sledoval hraciu plochu.

„Tak to je ten najhorší argument, čo som kedy počul,“ zhodnotil Emmett znechutene, „keby mal každý rozmýšľať tak ako ty, po svete by chodili samí zombie. A ty dobre vieš, ako také filmy končia.“ Vážne prikývol. Jeho teóriu som len potvrdil tým, že som zostal ticho.

Zachytil som, ako po príjazdovej ceste ide auto a štrk mu chrastí pod kolesami. Vo mne osobne to záujem nevzbudilo, zato moji bratia zvedavo zdvihli hlavy.

A potom, čo som sa nadýchol, som to urobil aj ja. Vlastne som stuhol som mieste, s rukou natiahnutou nad hrou a nasal vzduch ešte raz, aby som mal istotu.

Auto zastavilo, dvere sa otvorili, na zem dopadla najprv jedna, potom druhá nohy. Srdce divoko bilo, dych nestačil.

Vyskočil som na rovné nohy, urobil som to automaticky a prekvapene, a prišiel ku vchodovým dverám. Otvoril som ich ešte skôr, ako stihla zaklopať.

Bella tam stála so vztýčenou rukou, pripravená dať najavo svoju prítomnosť, s jej klasickým pootvorením úst, nervóznymi očami a rýchlo sa zdvíhajúcim hrudníkom.

Obaja sme zamrzli na mieste, šokovaný, v mierne trápnom tichu, kedy nikto nevedel, čo povedať. Bella sa ozvala prvá.

„Chcem sa ťa na niečo opýtať,“ vykoktala a stiahla ruku, dlane otočila smerom nahor a rozhodila nimi.

„Naozaj?“ Od prekvapenia som na nič iné nezmohol. Preglgla a trochu sa zamračila. Videl som, ako ešte znervóznela.

„Mal si pravdu. Už som sa potopila, ale zabudla sa nadýchnuť. A ty si povedal, že sa môžem pýtať, ak chcem. No, a tak som tu,“ nervózne sa zasmiala, čím sa trochu rozpustila napätá atmosféra. Aj ja som sa pousmial.

„A čo tvoj racionálny vesmír?“ opýtal som sa s pobavením v hlase. Nevedel som, kde sa to vo mne berie, ale keď som videl to svetlo v Belliných očiach, ktoré nenechávalo priestor na strach, noc zrazu zbledla.

„Kašľať naň,“ prudko a rozhodne mávla rukou, „ako keby som si ešte niekedy mohla vsugerovať, že to bol len sen. Vždy, keď zavriem oči, vidím to a viem, že je to pravda. Nech sa mi kľudne aj rozsype celá predstava o doterajšom vesmíre, aj tak s tým už nič neurobím.“ Nervózne sa ošívala. A to bol pre mňa jasný znak, že to myslí vážne.

Ustúpil som, aby mohla vojsť. Zreničky sa jej rozšírili, napäto sa usmiala a s nádychom vošla dnu.

Jasper s Emmettom už neboli tam, kde pred tým. Predpokladal som, že odišli do lesa. Vlastne, celý dom bol podozrivo tichý.

Vzal som Belle bundu a naznačil jej, ktorým smerom mám izbu, ako pravý gentleman som ju nechal ísť prvú. Vošla a rozhliadla sa, srdce jej stále silno bilo. Vidieť ju v mojom dome bol taký zvláštny výjav, až sa mi kútiky úst vyšvihli hore. Všimla si to, pretože práve vtedy sa otočila.

„Čo je?“ Chcela vedieť, v očiach jej hrali všetky farby.

„Nič,“ pokrútil som hlavou a ukázal na sedačku, aby sa posadila. Urobila to, nervózne si popoťahovala prsty. Posadil som sa oproti nej a zhlboka sa nadýchol.

„Tak, čo konkrétne chceš vedieť?“ Belle sa na tvári mihla zvedavosť, otočila sa na mňa ešte priamejšie.

„Všetko,“ vyhlásila a mojou reakciou bolo, že som zdvihol obočie, takže sa stiahla, „ak teda môžem.“

„Nestanovil som hranice.“

„Pretože, keď už musím niečo o týchto záhadných veciach vedieť, nech to aspoň ovládam poriadne. Ale tú časť o vlkolakoch môžeš vynechať.“ Mávla rukou.

„Ty o nich vieš?“ opýtal som sa prekvapene. Možno v tom nie je zasa tak nováčik, ako som predpokladal.

„Ten vlk, to bol môj kamarát. A jeho priateľka mi potom všetko povedala. Porozprávala som sa s ním. Už je to v poriadku,“ vysvetlila opatrne, „ale rada by som doplnila informácie.“

„Dobre,“ pomrvil som sa, „ale najprv, kedy musíš byť doma?“

„Čo tým myslíš?“ zdvihla obočie.

„Je toho totiž veľa." Zdvihol som jeden kútik a jej sa na chvíľu srdce vyhodilo z rytmu. Neodpovedala, len si zložila nohy do tureckého a s očakávaním na mňa pozrela.

A tak som začal.

Povedal som jej všetko, čo som mohol, čo som vedel a na čo som si spomenul, od základných faktov, až po život upíra v praxi. Porozprával som jej svoj príbeh a odpovedal na otázky ohľadom mojej rodiny. Nechcel som nič vynechať. Zaslúžila si vedieť všetko, príliš dlho som ju vodil za nos, aby som jej to bol teraz schopný odoprieť.

Prekvapené pohľady sa striedali s nedôverčivými, občas s mierne znechutenými, inokedy so súcitnými a podozrievavými. Tvárou sa jej za minútu bola schopná prehnať celá paleta pocitom, ktoré mizli a nahrádzali ich nové, ale ani tie sa jej na tvári dlho neohriali. Za celé moje rozprávanie sa rytmus jej srdca ani dychu neustálil, stále stúpal a klesal, vzhľadom na to, akú informáciu som jej v danom momente podával. Ale ani raz sa neodsunula. Vlastne, čím viac som hovoril, tým viac sa so zvedavým výrazom nepatrne približovala. Nekričala, neplakala. Občas síce vyzerala, že prekonáva porážku, ale nemalo to dlhé trvanie. Zdalo sa, že s každým mojim ďalším slovom z nej opadáva časť strachu a napätia, časť snahy držať sa odo mňa ďalej.

Rovnako tak to malo pozitívne účinky aj na mňa. Vždy, keď som zachytil ten milimeter, o ktorý sa zmenšil priestor medzi nami, sa vo mne položil nový kameň, ktorý slúžil ako základy na stavbu zvyšku. S každým jej nebojácnym pohľadom som cítil, ako sa mi vlieva krv do žíl. Všetko, čo zo mňa vyprchalo v momente, ako som ju pred pár dňami videl plakať u mňa v aute, sa pomaly vracalo, a aj keď nie v plnej sile a množstve, ale už tam bolo niečo, od čoho sa mohol odvíjať zvyšok.

„Mala som pravdu,“ skonštatovala, keď som skončil a zamyslene pozerala na poťah pohovky.

„V čom?“

„Moje doterajšie vnímanie sveta je definitívne zbúrané.“

„S tým si sem predsa išla, nie?“ Zdvihla ku mne tvár, jej čokoládový pohľad sa vpil do môjho a na malú chvíľu som mal pocit, že lietam.

„Nie,“ pokrútila hlavou, nespúšťala zo mňa oči, „išla som sem s tým, že keď sa dozviem pravdu, už sa nebudem báť toho, čo nepoznám. A keď sa toho nebudem báť, bude to znamenať, že zmiznú všetky dôvody, prečo sa ti vyhýbať.“

„Nechcem, aby si sa mi vyhýbala,“ priznal som po chvíli ticha a chcel, aby to znelo čo najúprimnejšie.

„Ani ja nie,“ súhlasila. Potom ju niečo napadlo, usmiala sa a na moment sklonila hlavu, „veď už ani nemusím.“

„Keby si niekto iný vypočul to, čo som práve hovoril, s krikom by ušiel,“ priznal som. Nechcel som ju od sebe odohnať. Tak ako som sa nechcel predčasne tešiť.

„To je možné,“ prikývla, „tak potom asi nie som normálna. Alebo by proste ten neznámi dotyčný necítil to, čo ja.“

„A to je čo?“ opýtal som sa potichu. Chvíľu mi intenzívne skúmala tvár, potom sa nadvihla a priblížila sa. Automaticky som ju chytil okolo pása, aby nespadla a aby som ju mal bližšie, ona mi spojila ruky za krkom a sklonila sa ku mne, čelo oprela o moje.

„Milujem ťa.“ A bez toho, aby mi dala priestor na odpoveď ma pobozkala. To, v spojení s jej slovami spôsobilo, že na mieste, kde mi voľakedy bilo srdce, niečo vybuchlo a vypustilo to do môjho tela svetlo, ktoré nahradilo temnotu, celého ma naplnilo, žiadne miesto nezostalo prázdne. Všetko sa mi vrátilo – záujem, plné vnímanie. Dôvod. Slnko začalo znovu svietiť.

Odtiahol som sa, aby sa mohla nadýchnuť.

„Tak to je potom problém,“ vydýchol som trochu zadychčaný, ale taký šťastný, ako hádam ešte nikdy.

„Prečo?“ Zamračene sa odtiahla a z diaľky mi pozrela do očí, v tých jej boli pochybnosti.

Musel som sa usmiať.

„Pretože ťa tiež milujem.“

A znovu som spojil naše pery v bozku, ktorý moje slová len potvrdil.

 

 


předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

8)  milousek (10.06.2015 15:30)

prosím o pokračování teto povídky

7)  Seb (20.12.2014 19:42)

Prosím, nebylo by pokračování?

6)  E.C.M. (19.04.2014 19:33)

Nádhera, doufám, že bude ještě nějaké pokráčko.

Pilly

5)  Pilly (18.04.2014 22:51)

Všetkým vám ďakujem

4)  BabčaS (15.04.2014 20:57)

3)  marcela (14.04.2014 20:24)


Ach bože,... ten konec.
Slintám, nad tím koncem a myslím, že ho budu číst hodně krát.
Úžasné a naprosto dokonalé.

2)  Lucka (13.04.2014 20:49)

skvělé. Bella to nakonec nějak celé zpracovala a jak to vypadá, tak se s tím také vyrovnala, že je Edward upír.

1)  Seb (13.04.2014 19:30)

Tak to oba překonali, už jsem měla o Edwarda strach, těším se na pokračování.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse