Sekce

Galerie

/gallery/A7MODA-1744875.jpg

„Poznáš ten pocit, keď sa ti chce hystericky kričať a tvoje telo vie, že by malo utekať, ale ty dokážeš len zhypnotizovane sedieť a tupo hľadieť pred seba?“

Keď sa prvé slnečné lúče dotkli vrcholov najvyšších stromov, usúdil som, že je čas vrátiť sa domov. Musel som sa aspoň prezliecť, keď už nie osprchovať a potom vyraziť, aby som stihol prvú hodinu. Ibaže mne sa tak nechcelo.

Ležal som medzi stromami, pozoroval, ako sa v nich usádzajú vtáky a znovu odlietajú a cítil sa prázdny – vôbec po prvý raz to ale bola príjemná prázdnota – presne tá, pri ktorej má človek pocit, že nie je nič, čo by musel robiť, riešiť, nad čím by musel premýšľať. Proste len bol a to bolo neskutočne príjemné.

Nechcel som vstať a znovu sa vrátiť do reality, na chvíľu som proste len túžil byť sebecký a užívať si to, čo mi celé desaťročie nebolo dopriate. Teraz bolo až neuveriteľne jednoduché na nič nemyslieť, nič zlé necítiť. Ako keby sa mojím osobným, vnútorným priznaním, čo vlastne k Belle cítim, doplnil posledný kúsok do mozaiky môjho nového života. Ten nadobudol rozmer a začal sa rozpínať – tak by sa dalo pomenovať to, čo sa vnútri mňa dialo. Mal som zatiaľ len nejasný pocit, že už sa nič nemôže pokaziť.

Z prostému rozjímania ma vyrušilo až hlasné zaškriekanie vtáka. Automaticky som na neho otočil a tým sa prepadol späť do prítomnosti. Jediné, čo ma donútilo vstať a vydať sa na cestu domov bolo pomyslenie, že to nepotrvá ani dve hodiny a uvidím Bellu. Síce som ju sledoval dobré tri hodiny keď spala, ale pohľadov na ňu som nikdy nemal dosť.

Ako posledných niekoľko týždňov, aj tento krát som sa zviezol sám Volvom – čo Caslisle s Esme označili za veľmi pozitívnu zmenu. A ako obvykle, aj teraz ma Bella čakala pri svojom starom otlčenom aute, ktoré ale milovala a hneď ako ma uvidela, žiarivo sa usmiala. Nemohol som si pomôcť a urobil to isté.

V tom momente som nechápal, ako som mohol svoje skutočné cit k nej tak dlho nechápať.

***

„Čo to robíš?“ zasmiala sa a chytila ma za vlasy, do ktorých mi zaborila prsty. Všimol som si, že to robila často a rozhodne mi to navadilo.

„Čo presne máš na mysli?“ zamrmlal som jej do úst a nedal jej šancu odpovedať alebo protestovať. Vlastne, tú som jej nedal odkedy zazvonilo na poslednú hodinu, ja som ju chytil za ruku a vytiahol za školu. Nemal som ale pocit, že by s tým mala nejaký problém.

„Toto, napríklad,“ vydýchla potichu a takmer bez dychu, keď sa jej perami presunul na krk.

„Chcem s tebou stráviť najviac času ako sa dá. Je s tým problém?“ odtiahol som sa a pozrel jej do mierne červenej tváre, pričom som sa usmieval presne tým spôsobom, pri ktorom som počul, ako sa jej vždy rozbehlo srdce. Ani tento raz to nebolo inak. Tiež vytiahla hore jeden kútik úst, zreničky sa jej skoro nebadane rozšírili a do tváre sa nahrnulo ešte viac krvi. Bola to jedna z najkrajších vecí, aké som kedy videl.

„Rozhodne nie.“ Súhlasila a sama si ma pritiahla bližšie. Na jednu sekundu som zachytil, ako sa Emmett zo školského parkoviska pýta, kde som zmizol. Musel som sa nad tým pousmiať. Bol som so svojou vílou, bol som spokojný a najšťastnejší za posledné roky. Aj keď to som hovoril už niekoľko týždňov.

Bella ma ešte niekoľkokrát pobozkala, potom mi chytila tvár do dlaní a odtiahla do takej vzdialenosti, aby mi videla do očí. Na chvíľu som rozmýšľal, že budem proti tejto činnosti protestovať, keď som ale uvidel výraz v jej očiach, zmenil som názor.

Bolo tam toľko svetla a tepla, a náklonnosti, že som sa musel zastaviť aj premýšľať a len sa nechať sťahovať hlbšie a hlbšie, až úplne dole do jej srdca, kde som to celé videl.

Bože, naozaj som ju miloval.

„Dnes si iný,“ konštatovala po chvíli a ďalej mi skúmala tvár. To isté som robil aj ja, očami som jej prechádzal po perám, ktoré boli sýto červené, po lícnym kostiach, na nadočnicové oblúky, ale nech som začal kdekoľvek, vždy som skončil na očiach. Hypnotizovali ma, zbavovali racionálneho myslenia, aj svojprávnosti a pritom si to ani neuvedomili. A mne to nevadilo.

„V čom presne?“ Chcel som vedieť. Pokrčila plecami, naklonila hlavu nabok a palcom mi prešla po líci – oprel som sa jej o dlane.

„Ja neviem. Vyzeráš ako... ako keby si našiel zmysel života.“

Musel som sa nad tým usmiať. Ona ani nevedela, ako veľmi má pravdu.

„Ty ani netušíš, Bella, ty ani netušíš,“ vydýchol som a znovu ju pobozkal, pomaly a dôrazne.

Ona bola ten zmysel, kvôli ktorého som mal chuť lietať a pocit, že dokážem všetko. Čo sa rovnalo zázraku, pretože ja som sa takto necítil už večnosť. Objavila sa ona, otvorila mi oči a srdce, a veci do seba proste hladko zapadli, ako keby odjakživa čakali už len na ten spínač, ktorý celý proces spustí. Rosalie mi pomohla uvedomiť si, že Bellu naozaj ľúbim a už mi ku šťastiu nič nechýbalo. Všetko bolo perfektné. Všetko bolo správne.

Mal som Bellu. Mal som ju a nič iné som nepotreboval.

Tentokrát boli naše bozky pomalé a silno precítené, každý v nich hovoril, čo k tomu druhému cíti, každý bez slov a predsa sa z nich dalo toľko vyčítať. Svet okolo zmizol, nič nebolo dôležitejšie ako práve táto chvíľa, vytvorili sme si náš malý, súkromný vesmír – vákuum a minimálne ja som do neho nebol ochotný nikoho pustiť.

Ibaže bez ohľadu na to, čo som chcel alebo, čo som sa rozhodol ignorovať sa realita tvrdo prihlásila o slovo.

„Cullen!“ zachytil som svoje meno a inštinktívne som za ním otočil, „okamžite ju pusti, inak za seba neručím!“

Oproti nám skoro utekal chlapec – alebo skôr muž – indián, vysoký, evidentne nahnevaný a nemusel som sa pýtať aby som vedel ku komu patrí. Quileut. Istotu som mal hneď, ako som sa nadýchol a ucítil ten pre upírov odporný smrad. Telo sa mu jemne chcelo a bolo to síce dávno, čo som tieto sprievodné znaky videl naposledy, dobre som si pamätal, čo to znamená.

Vzápätí sa veci zomleli príliš rýchlo.

Stihol som odstúpiť od Belly do bezpečnej vzdialenosti práve v momente, keď sa triaška stalo viditeľnou a inštinkty prevzali vládu nad telom – prikrčil som sa do bojovej pozície, vyceril zuby a zavrčal.

Indián sa rozbehol. Takmer som videl, ako sa mu vibrácie šíria od hlavy až k päte, keď sa vzápätí spustila premena. V ďalej sekunde už predo mňa dopadol na všetky štyri vlk veľkosti koňa a ukázal dva rady dokonalých smrtiacich zbraní, ktoré som ja ale taktiež mal.

Skočil. Stihol som sa uhnúť, lenže on ako keby to predpokladal a ešte v lete vymrštil obrovskú labu smerom ku mne. Pazúrmi zachytil džínsy, tvrdo som dopadol na bok a otočil sa tvárou k nemu vo chvíli, keby ma celou svojou váhou zaľahol a papuľou sa snažil dostať k hlave. Keby som ho nebrzdil tým, že som ho držal po krkom, nepochybujem, že by sa mu to aj podarilo.

S námahou a jeho miernou nepozornosťou som mu skrčil nohy pod bruchom a kopol – vlk odletel niekoľko metrov, narazil o strom a len na sekundu zostal ležal. Potom si na spamätanie vytriasol ihličie zo srsti, ibaže za ten čas som sa ja stihol pripraviť na ďalší výpad.

Zavrčal. Tiež som to urobil.

Z nahnevaným šteknutím uhol poprava – napodobil som ho.

Všetky zmysli mi analyzovali situáciu a snažili sa ju čo najefektívnejšie vyriešiť – všetko od toho udržať nás mimo Bellinho dosahu, až po prípadné zabitie vlka, keby to situácia nevyhnutne vyžadovala.

V momente, kedy som čakal, že znovu zaútočí som postrehol menši pohyb skoro mimo môjho zorného pola.

„Prestaňte.“ Bellin hlas rozsekol bojovú atmosféru a napätie, vzduch ako keby zredol. Vlk na ňu kútikom oka pozrel, dovolil som si to tiež urobiť.

Opierala sa o stenu, zdalo sa, že jej nohy pomaly vypovedajú službu, oči doširoka otvorené a podliate slzami, taktiež na lícach mala mokrú cestičku. Ibaže to nevyzeralo, že si to uvedomuje.

„Prestaňte,“ zachripela. Skoro len šepkala. Vtedy zo mňa malá časť bojovnosti opadla a miesto zaujala časť, ktorá ju nechcela vidieť plakať alebo trápiť. Ako keby sa mi vo vnútri niečo pohlo, niečo ostré a žeravé.

Moje telo si uvedomovalo, že za takúto nepozornosť môžem zaplatiť životom, ibaže v tej chvíli mi to načínalo byť jedno. Uvoľnil som sa. Všimol som si, ako si ma vlk podozrievavo meral, určite premýšľal, že by bola vhodná chvíľa ma zabiť. Lenže aj on, keď sa pozrel na Bellu, v očiach mu niečo zmäklo.

A to na ňu bolo priveľa. Ruka, ktorou sa zapierala, sa jej podlomila a ona sa zošuchla na trávu, pritiahla kolená k brade a po tvári sa jej rozkotúľali ďalšie slzy. Okamžite som bol pri nej, možnosť, že by ma mohla odohnať som si odmietal pripustiť. Keď som jej položil ruku na rameno, neurobila to, pochybujem, že si to vôbec všimla. Bola v šoku. Zato vlk za mnou podráždene zavrčal na znak svojej nespokojnosti.

„Si v poriadku?“ Musel som sa opýtať. Niečo v mojom srdci sa lámalo, cítil som to a trhlina sa každou jednou slzou len zväčšovala. Vidieť Bellu takto bola jedna z vecí, ktorej som sa chcel vyvarovať – vždy. A teraz tu plakala a príčinou som bol z polovice ja.

Taktiež som sa musel zhlboka nadýchnuť, pretože pocit, že sa rozsypem sa postupne zväčšoval.

„Myslíš, že by som mala ísť domov.“ Bolo jediné, čo povedala. Ani sa na mňa nepozrela, oči upierala do zeme, ruky sa jej triasli. Neodťahovala sa, ani vtedy, keď vlk pristúpil o krok bližšie, aby si získal jej pozornosť. Na chvíľu zdvihla oči, ibaže to vyzeralo ako keby ho vôbec nevidela. Tie hnedé oči, ktoré som tak strašne miloval, teraz prezrádzali šok a strach z ničoho konkrétneho.

„Odveziem ťa,“ ponúkol som sa a chystal sa jej pomôcť vstať. Vtedy som sa ale znovu ocitol na chrbte a to keď ma vlk labou pritlačil k zemi. Vrčal a bolo mu evidentne jedno, že si to Bella všimne.

„Jacob, pusti ho,“ prikázala slabým hlasom skôr, ako som stihol patrične zareagovať a ten ako keby ani nepatril jej. Po stene sa znovu vytiahla na nohy. Vlk – Jacob - si ma nedôverčivo premeral, potom sa ale rezignovane stiahol. Bella sa obrátila na mňa, v tvári bola biela ako stena, „radšej by som išla sama.“

„V tomto stave nemôžeš šoférovať,“ protestoval som. Bohvie, čo by sa mohlo stať, na akých rôznych miestach by mohla stratil kontrolu nad autom a keby si ublížila, nikdy by som si to neodpustil. Už teraz sa vo mne zdvíhala vlna čiernej hmly, prameniaca z toho, aká bola vystrašená a z toho, ako asi bude reagovať keď sa jej plne vrátia zmysli, lenže som sa ju snažil potlačiť. Musel som sa postarať, aby bola Bella v poriadku, to bolo jediné, čo som práve v tejto chvíli musel urobiť.

Nehádala sa, proste len bezducho prikývla. Jacob výhražne vyceril zuby a pozrel sa jej priamo do očí. Väčšina ľudí, keby na nich z výšky hľadel nadpriemerne vysoký vlk, by odpadla alebo utiekla, lenže Bella bola tak mimo tohto všetkého, že jej to asi ani nedochádzalo. Len roztrasene pokrútila hlavou.

„Jake, prosím, nechaj to tak. Chcem ísť domov,“ zašepkala, ku koncu až len otvárala ústa, do očí sa jej nahrnuli slzy. Ani si ich neutrela.

Ešte chvíľu na ňu starostlivo hľadel, potom sklopil uši a ustúpil. Hádal som, že sa musia poznať dobre a dlho, ak bol ochotný ju na želanie nechať ísť so mnou.

Opatrne som Bellu chytil za pás a prehodil si jej ruku cez plece – pochyboval som, že by to zvládla sama – a pritom stále čakal, že jej celá situácia dôjde a ona sa s hysterickým krikom pokúsi utiecť. Neurobila to. Ešte nie. A práve z toho ma tak mrazilo.

Parkovisko už bolo prázdne. Nachádzali sa tu len tri autá, moje, Bellino a jedno, ktoré som nepoznal. Jediné šťastie bolo, že celá tá udalosť sa odohrala za školou, kde normálne nikto nechodí.

Bellu som posadil na sedadlo spolujazdca a zapol kúrenie. Celá sa triasla a bola studená, prázdny pohľad upierala pred seba. Pri tom výjave sa celé moje vnútro rúcalo. Toto bol dôvod, prečo som sa za celý ten čas, čo sme boli spolu, bál čo i len rozmýšľať nad tým, že jej raz poviem pravdu o tom, kto naozaj som. Vedel som, ako by zareagovala. Vedel som, ako ľudia reagujú. A potom, keby sa to stalo, všetko by bolo preč. Moja existencia by sa stala opäť bezvýznamnou.

***

Zastavil som pred jej domom a popravde, nevedel, čo mám čakať. Mozog by jej mal vyslať signál, že toto je príliš nebezpečné a mala byť čo najrýchlejšie odísť. Ibaže skutočná reakcia jej tela hovorila o opaku. Za celú cestu sa ani nepohla, neprehovorila, skoro nedýchala, oči nespúšťala z pevného bodu na palubnej doske. Ani teraz, keď už mohla odísť, nič neurobila, len sedela. Nevnímala.

„Povedz niečo,“ ozval som sa do všadeprítomného ticha. To bolo totiž horšie, ako keby kričala, v takom prípade by som aspoň vedel na čom som, ako sa cíti. Lenže Bella nepôsobila nijak, to bol ten problém, nepôsobila nijak.

Silnejšie som zovrel volant. Stiesnený pocit mi napĺňal hrudník, až ho celý obsadil a mne pripadalo, že nemôžem dýchať, aj keď fyzicky mi nič nebránilo. Nemohol som sa nadýchnuť. Nemohol som sa tomu brániť. Nemohol som sa zbaviť myšlienky, že rovnako ako so Sophie, aj s Bellou sa to pokazilo behom minúty.

„Čo by som mala?“ opýtala sa, ako keby som ja vedel odpoveď.

„Neviem.“

Zhlboka sa nadýchla, zdvihla oči a pozrela cez čelné sklo, chytila si dlane a celá sa zatriasla.

„Poznáš ten pocit, keď sa ti chce hystericky kričať a tvoje telo vie, že by malo utekať, ale ty dokážeš len zhypnotizovane sedieť a tupo hľadieť pred seba?“ opýtala sa a pritom na mňa ani nepozrela. Musel som zavrieť oči a nasať vzduch nosom, aby som bol schopný jej odpovedať.

„Asi áno.“

„Tak nejako sa cítim,“ priznala bezvýrazne, ale svoju polohu vôbec nezmenila. Vlastne to znelo, že hovoria len jej ústa a s mysľou to nemá vôbec nič spoločné, „potrebujem sa vyspať,“ usúdila a prudko chytila kľučku na dverách. Stále sa triasla, stále jej oči zalievali slzy, stále mi to vedomie trhalo srdce.

„Mám ísť s tebou?“ ozval som sa skôr, ako som to mohol zastaviť a hneď vedel, aká bude odpoveď. Ibaže by som klamal, keby som povedal, že to nebolo to jediné, po čom som v tom momente túžil.

„Nie. Vlastne myslím, že chcem byť sama.“ A bez ďalších rečí alebo pohľadom vystúpila a zmätene kráčala ku dverám, pričom s každým jej krokom, s každým jedným metrov, ktorým sa odo mňa vzďaľovala, to viac a viac bolelo.

***

Zobudil ma Charlie, keď mi vtrhol do izby s tým, prečo sa nechystám do školy. Vyhovorila som na to, že mi nie je dobre a radšej by som dnes zostala doma. Chvíľu sa síce tváril podozrievavo, potom som ale použila psie oči a povolil. Odišiel do práce a ja som mala dom sama pre seba, čo som plánovala využiť na predĺženie spánku. Lenže som zaspať nedokázala. Vždy, keď som zavrela oči, som totiž na viečkach videla niečo neuveriteľné, vlka a môjho priateľa, ako na seba vrčia. A niekedy táto predstava nabila tak sýte farby, až to bolo desivé.

Otočila som sa na druhý bok a znovu sa pokúsila o spánok – výsledok bol ale rovnaký. Nereálny a predsa tak skutočne pôsobiaci obraz... zrazu som mala pocit, že mi zamrzli vnútornosti a že sa mi srdce prepadlo až do žalúdku. Tá myšlienka mi preblesla hlavou len na jednu sekundu, ale aj tak zanechala silnú odozvu, na jeden krátky moment sa zdalo, že to nebola len predstava môjho mozgu. Že sa to naozaj stalo, že je to skutočné...

Zabudla som dýchať. Nie, to nie je možné. Niečo také by sa stať nemohlo, to je proti všetkej logike. Tak prečo sa potom zdá, ako keby sa to naozaj udialo a ja som to videla?

Preglgla som. Určite to bol len sen. Nezvyčajne živý sen, presne jeden z tých, pri ktorých človek nevie určiť, či to bola skutočná udalosť alebo len výplod jeho spiacej fantázie. A tým, že som sa práve zobudila, v tom mám ešte väčší zmätok. Je to predsa logické, nie? Myslím, ako inak by sa to dalo vysvetliť? Nežijeme predsa v sci-fi, jedine tam sa takéto veci dejú.

Áno, bol to len sen.

A s týmto presvedčením, ktoré som v sebe musela ešte dobrú hodinu upevňovať, som nakoniec vstala a zhodnotila, že aj keď mi dnes naozaj nebolo najlepšie, môžem urobiť aspoň niečo užitočné, pri čom by som mohla zabiť čas, rozmýšľať nad niečím iným a súčasne tým pomôcť aj domácnosti. Napríklad pripraviť niečo na jedenie pre Charlieho, keď sa vráti z práce. A taktiež umyť kuchyňu, už som sa na to dlho chystala. Takže plán na dnešný deň bol stanovený. Domáce práce. Žiadne prerastený psy.

Práve keď som si sťahovala vlasy do vrkoča, aby mi nezavadzali, sa od dverí ozvalo zaklopanie. Nedôverčivo som k nim prišla a otvorila.

„Bella! Tak rada ťa vadím.“ V okamihu mi výhľad zastrela záplava plavých vlasov a niečie ruky ma objali, čím ma dokonale uväznili a ja som nemala inú možnosť, ako objatie opätovať.

Keď sa dotyčná osoba odtiahla a ja som sa trochu zorientovala, uvidela som pred sebou Suzaninu vysmiatu tvár. Modré oči jej žiarili a jednu ruku mala opatrne položenú na pomaly rastúcom brušku.

„Suzie. Čo tu robíš?“ Dožadovala som sa zarazene odpovede, prečo ma prepadla v mojom vlastnom dome.

Jacobova priateľka a matka jeho ešte nenarodeného dieťaťa sa na mňa ale stále len zubila, pričom v druhej ruke držala nejakú nádobu.

„Priniesla som polievku,“ vyhlásila nadšene a zdvihla misku, „Charlie mi dnes ráno volal, že sa necítiš dobre a že pokiaľ nemám inú dôležitú prácu, bolo by odo mňa milé, ak by som ťa išla pozrieť a robila ti spoločnosť. A tak som tu. A mám polievku,“ zdôraznila znovu.

„To je od teba milé.“ Usmiala som sa na ňu a nálada mi hneď stúpla. Suzan som mala rada. Bola to osoba plná optimizmu a lásky, ako k Jacobovi, tak aj k Thomasovi, ktorého nosila po srdcom. Pravda, keď sa prvýkrát objavila v rezervácii, bol to celkom šok, pretože blonďavé, modrooké, na slnko citlivé dievča tam proste nejako nepasovalo. Ibaže časom si ju všetci obľúbili a oni s Jakeom sa rozhodli založiť si rodinu. Teraz som už len čakala, kedy vyhlásia zásnuby, aj keď sa zdalo, že práve to ku šťastiu nepotrebujú.

„Čo by som pre teba neurobila.“ Vyzula si topánky a zhodila bundu.

„Ako sa má malý?“ Musela som sa opýtať. Na Thomasa som sa tešila hádam ako ešte nikdy na nijaké dieťa.

„Je to zlatíčko,“ oči sa jej rozžiarili, „ešte ani nie je na svete a už nám všetkým robí radosť. Prestali mi nevoľnosti, čo je super. Ale stále o sebe dáva vedieť, kope ako divý.“

Prešla do kuchyne, kde sa posadila za stôl a ja som ju automaticky nasledovala. Pritom som si všimla, ako sa nervózne pomrvila.

„A čo ty?“ zaujímala sa ustarane ešte skôr, ako som stihla položiť prvú otázku a úprimne, tej jej som tak úplne nechápala.

„Čo ja?“ zamračila som sa.

„Ako sa cítiš?“

„Dobre, myslím. Nemala by som?“ uisťovala som sa a mala pocit, že očakáva, že budem vedieť, o čom to hovorí.

„No, ak mám pravdu povedať, po včerajšku ani veľmi nie. Nemusíš nič predstierať, Bell. Takáto vec by dostala každého.“

„Vec?“ opakovala som ako nejaký školák a stále viac sa do toho zamotávala, a zároveň nadobúdala zlé tušenie.

„Jake, Edward. Ich tajomstvá,“ dôrazne mi pozrela do očí, „vec.“

Chvíľu som sa na ňu ešte mračila a snažila sa to pochopiť. A potom to proste prišlo – jedno veľké bum a v hlave sa mi všetko utriedilo na správne miesto, všetko dávalo zmysel. Pred očami sa mi znovu premietla séria obrazov, týkajúca sa práve týchto dvoch menovaných a v mozgu mi ako varovná kontrolka blikal červený nápis skutočnosť.

Nebol to sen. A nech sa vtedy stalo čokoľvek, nech to má hoci aké logicko – nelogické vysvetlenie, jasné bolo teraz iba jedno, udialo sa to.

„Nesnívalo sa mi to,“ zašepkala  som do všeobecného ticha, ktoré sa po Suzaninej odpovedi rozhostilo.

„Nie.“ Opatrne pokrútila hlavou.

„A to celé, to bolo akože... bolo to?“ koktala som, mozog zabudol, ako sa komunikuje.

„Obávam sa, že áno.“

Konečne som odtrhla oči od stola a začala ju vnímať priamo, nie len periférne. V hlave som mala chaos a vedela, že ak sa rýchlo nedočkám odpovede, začnem buď kričať alebo odpadnem. Pritom som si ale nebola istá, že chcem pravdu vôbec poznať.

„Suzan, povedz mi všetko, čo vieš.“ Chytila som ju za ruku a stihla jej prsty.

„Bella, myslím, že to by mal urobiť Jacob. Predsa len, je to jeho vec...“

„Nemusí,“ vyhlásila som rázne, „nič nemusí. Proste mi to len povedz. Povedz, ako je možné, že som ho videla zmeniť sa vo vlka a že sa Edward pohybuje rýchlosťou svetla. A hlavne mi povedz, že som to naozaj videla.“ Pripadala som si ako blázon. Blázni predsa vidia takéto veci. Normálni, duševne zdraví a racionálne rozmýšľajúci ľudia zase vedia, že sú len v hororoch. Otázkou teraz bolo, ktorá z týchto dvoch variant na mňa sedela.

Suzan sa zatvárila, ako keby si stále nebola istá, že si to môže dovoliť, zhlboka sa nadýchla a začala.

O dve hodiny neskôr, potom ako som prekonala šesť závratov, tri hysterické záchvaty, niekoľko záchvatov smiechu a potom, ako mi hrozilo reálny riziko odmletia, som mohla povedať, že som sa dozvedela pravdu a tým sa poznačila do konca života.

Všade na stole boli použité vreckovky, to keď sa mi úplne bezdôvodne spustili slzy spolu so smiechom – vtedy som musela vyzerať maximálne šialene. Vlastne som sa chovala ešte horšie ako tehotná – Suzan neplakala ani raz a dokonca ani neomdlela.

Taktiež som nevedela, ako sa mám vlastne cítiť. V mojom vnútri bolo všetko a nič zároveň, a ja som nemohla prísť na žiadnu vyhovujúcu kombináciu. Strach? Hnev? Spokojnosť? Nič nebolo dostatočne vyhovujúce.

„Ako je to možné, Suzie?“ zaujímala som sa a utierala si nos, „prieči sa to všetkému rozumnému.“

„To si za poslednú hodinu povedala asi dvadsaťkrát.“ Usmiala sa, pretože už videla, že ma hystéria pomaly opúšťa. Varovala by som ju, že ešte môže kľudne prísť, ale nechcela som kaziť náladu aspoň jej.

„Ale upíri a vlkolaci? Nezdá sa ti to proste šialené?“

„Už nie. Ale prvé dva mesiace rozhodne,“ súhlasila.

„Ako s tým dokážeš žiť?“ Chcela som vedieť po chvíli ticha.

„Myslíš s tajomstvom alebo s Jakeom?“ uisťovala sa a všimla som si, že sa jej v očiach mihlo niečo, čo ale netrvalo dosť dlho na to, aby som to dokázala zaradiť.

„S tým všetkým, proste. Ako si to zvládla?“

„Neboj sa, tiež som mala niekoľko hysterických výstupov,“ zasmiala sa, „ale nakoniec som nemala na výber. S Jakeom som zostala, pretože on je moje šťastie a preto, prečo si ty s Edwardom. Milujem ho.“ Vytiahla kútiky nahor a oči sa jej naplnili toľkým citom, že človek proste nemohol pochybovať o opaku.

„Počkaj, to znamená, že aj ja Edwarda milujem?“ zase som sa pýtala ako nesvojprávna, ale bolo mi to jedno. Proste som potrebovala uistenie od niekoho z vonka.

„Samozrejme, že ho miluješ.“ Rozhodila rukami, rozhorčená mojou otázkou.

„Fakt?“

„Áno.“

„Hej, asi máš pravdu.“ Prikývla som. Úprimne, veľmi som sa nad tým nezamýšľala, ale jasné, že už ma niečo také napadlo. Len som to nikdy nikomu nepriznala, ani sebe samej, lenže keď to niekto povedal takto, musela som si to pripustiť.

Proste ho ľúbim.

„Bell, nedovoľ aby strach z toho, že je... upír, prevzal velenie,“ povedala dôrazne a chytila ma za ruku.

„To sa nemám báť? Dá sa to vôbec?“ zasmiala som sa mierne zúfalo.

„Samozrejme, že áno. Časom. Pretože nakoniec to nemôže zmeniť to, čo cítiš. Ver mi, poznám to. Tiež som bola vystrašená a rozmýšľala, že ujdem niekam ďaleko, ale nech som sa snažila akokoľvek, nešlo to. Pokiaľ ho naozaj ľúbiš, srdce ti nedovolí odísť. A toto ti hovorím preto, aby si nerobila unáhlené závery na základe momentálnych emócií, ktoré pramenia zo šoku. Mohla by si totiž urobiť chybu, ktorú by si neskôr oľutovala.“

„Vieš, Suzie, toto na tebe obdivujem. Všetko podáš tak jednoducho. Ako keby to nikdy nestálo za problémy.“

„Veď nestojí,“ pokrútila hlavou, „videla som, keď je niekto zamilovaný tak strašne, že by tej druhej osobe dal všetko, čo jej na očiach vidí, osobne to poznám a ty Bell, ty si rozhodne ten prípad. Vždy keď spomeniem Edwarda, celá sa rozžiariš ako vianočný stromček.“

„Nechápem,“ priznala som, „nemala by si byť na Jakeovej strane? Vravela si, že upíri a vlkolaci sa nenávidia.“

„To je pravda. Ale ja som veľký fanúšik pravej lásky a vám dvom to proste prajem.“

„Nemyslíš, že je to trochu naivné?“

„Bella,“ uškrnula sa, „to ty stále čítaš o nekončiacej náklonnosti medzi osobami, ktoré proste musia skončiť spolu a mne bude hovoriť, že som v tomto ohľade naivná?“

„Ale to sú knihy,“ protestovala som.

„No a? Človek musí dúfať. Ja dúfam.“

Zhlboka som sa nadýchla, ako keby som čakala, že za ten krátky čas sa mi vyjasní.

„Takže myslíš, že by som ho mala nechať vysvetliť mi to?“

„Rozhodne ho musíš nechať vysvetliť ti to,“ pritakala dôrazne, „vlastne, pochybujem, že by si sa aj tak zmierila len s polovicou informácii. Značné množstvo faktov o upíroch som vynechala.“

„A potom?“

„Potom si to necháš prejsť hlavou a rozhodneš sa. Vytvoríš si vlastný pohľad na vec. Vieš, akému koncu verím ja. Ty možno ešte nie, ale to príde, uvidíš. A potom... no a potom je to už len na vás dvoch.“

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Pilly

3)  Pilly (18.04.2014 22:51)

Ďakujem

2)  marcela (14.04.2014 20:20)


Omlouvám se, že píšu až teď, ale nějak se mi to sešlo a já to dřív nezvládla.
Nádherná kapitola.
Píšeš úžasně.

1)  Seb (11.04.2014 20:57)

Úžasné pokračování a ta Suzie je poklad, kdyby s tím zůstala Bella sama, nevím, nevím. Teď jsem zvědavá na to, jak to zvládá Edward ,moc se těším na pokračování.Píšeš skvěle.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek