Sekce

Galerie

/gallery/A7MODA-1744875.jpg

Áno, ja viem, že je to dlhá doba... a neviem, či si ešte niekto na túto poviedku spomenie... ale cítim určitý záväzok a musím ju dokončiť.

"To je absurdné."

"Myslíš?"

Svet sa menil. Môj svet sa menil. Deň a noc sa zase striedali a nie preto, že to tak proste má byť. Ono to malo dôvod. Rovnako ako všetko. Každá jedna sekunda života zrazu mala nejaký zmysel. Dni plynuli. Už nie okolo mňa, ja som do nich zapadol, stal som sa súčasťou. Všetko sa ma týkalo. Všetko nadobúdalo podstatu.

Bolo to ako keby som po sto rokoch, keď som bol uväznený v cele bez okien a dverí, vyšiel na denné svetlo a prvý krát po takom dlhom čase videl – skutočne videl. Vlastne to bolo slabé prirovnanie. V skutočnosti sa to ani opísať nedalo. Celé som to ale cítil, celý proces počas ktorého som sa staval na nohy a hľadal samého seba. Puzzle do seba zapadali s prekvapujúcou ľahkosťou a prirodzenosťou, ako keby to bolo už dávno dané. Možno aj áno, možno vesmír chcel, aby som našiel základný dielik celého obrazu a od neho si mohol odvodiť zvyšok. Inak by to totiž ani nešlo. Aj tak mi ale pripadalo zvláštne, ako sa na základe jednej veci, v tomto obrovskom svete nepodstatnej, dokáže všetko poskladať. Ako to tá jedna osoba dokáže. A pritom si to ani neuvedomuje.

Bella nevie, že bez nej by som bol stratený. Ona nevie, že keby som v ten deň nekráčal rovnakou cestou ako ona a nepozrel sa jej do očí, nič by sa nezmenilo. Nevie, že je to, prečo sa mi oplatí žiť. Nevie, čo všetko dokázala.

Ja to ale viem. A nikdy, nikdy na to nezabudnem. Lebo odvtedy, čo som ju uvidel, počul jej hlas a prvý krát ju pobozkal, môj život nadobudol nový rozmer.

Od tej chvíle ubehla len krátka doba, pre mňa to ale bolo neuveriteľne rýchle. Čo je zvláštne, vzhľadom na to, že to nie je ak dávno, čo som čas nevnímal.

Mesiac, presne toľko to bolo. Najkrajších tridsať dní za posledných desať rokov. A toľko vecí sa zmenilo. S Bellou sme trávili čoraz viac času, až sme nakoniec nejako dospeli k tomu, že sme spolu začali chodiť. Čo bola v škole, samozrejme, téma číslo jeden. Chvíľu. Keď si ľudia zvykli, že sme dve polovice toho istého celku a v podstate nerozluční, bralo sa to ako skutočnosť, ktorá si už nezaslúži bližšiu pozornosť. Moja rodina to pochopila ako prvá. Aj keď trošku iným spôsobom. Oni sa nepozastavovali nad tým, že sme spolu, im prišlo dôležité, že môj... stav sa zlepšil. Poriadne a rýchlo. Aspoň myslím, že im šlo hlavne o to. Aj keď mi už nebolo všetko ľahostajné, myšlienky stále plynuli len okolo mňa, plávali v priestore bez toho, aby som ich dokázal dať dokopy. Popravde, ani ma to veľmi nezaujímalo. Každopádne, nevedel som, čo si o tom myslia a keďže nikdy nespomenuli to, že Bella je človek, veľmi som to neriešil. Mne to nepripadalo podstatné.

Taktiež ako som im nepovedal o mojom napoly stratenom dare a ešte nenapravenom pocite smädu. Stačilo si zvyknúť, ako často mám chodiť loviť a nevšimli si nič zvláštne. Aj keď to zvláštne rozhodne bolo. Pre upíra proste nie je normálne, že nevie, či je hladný a tiež, či je sýty. Ja som to necítil. A aj napriek tomu, že ma to znepokojovalo, nechcel som to nikomu povedať. Ešte nie. Pretože teórie a pátranie, čo by nasledovalo, by narušilo to celé šťastné obdobie, ktoré som prežíval a to som nechcel.

Záchvaty prestali. Nečakal som to, nedúfal som v to, ale nakoniec sa to stalo – stavy neskutočnej psychickej ako aj fyzickej bolesti proste zo dňa na deň pominuli. Najprv sa mi to neprihodilo niekoľko dní. Z nich sa nakoniec stal týždeň. A presne po ňom prišiel posledný, ako keby posledný zúfalý výkrik stavu, ktorý sa so mnou lúčil. Bol slabý a narozdiel od ostatných ľahko znesiteľný, pre každého v dome krátky na to, aby si to okrem Jaspera niekto všimol. A potom už nebolo nič, bolo to, ako keby sa tá bolesť, zúfalstvo a prázdnota, ktorá ma dlhé roky prenasledovala a pevne držala, proste odplavovala preč. Fyzicky som cítil, ako sa to z hodiny na hodinu lepší. Každý nový deň, keď vyšlo slnko mi pripadalo, že môžem znovu ľahšie dýchať, pretože ma na hrudi nič neťaží. Aspoň nie tak veľmi ako voľakedy. A aj keď ten pocit temnoty, ktorý prichádzal pri každej spomienke na Sophie pretrvával, tentokrát sa už neobjavoval, keď som to nechcel. Jej tvár sa mi nezjavila bez nejakého zjavného dôvodu. Namiesto toho to robila iná, tá, pri ktorej to nebolelo, naopak, tá, pri ktorej sa mi telom rozlial pocit tepla a šťastie, keď som si pripadal, že môžem lietať, že moja existencia nie je len premárnený čas. Bella bola moja terapia, lieky, ktoré som dennodenne užíval a ktorých účinok sa dostavoval okamžite.

Bola moja droga.

Inak sa to ani nedalo nazvať, ten pocit, ktorý som zažíval, keď som s ňou bol, keď som ju pobozkal, bolo niečo, čo som ešte nikdy nestalo, ani vtedy pre desiatimi rokmi. Zakaždým to bolo jedinečné. A rovnako tak neuveriteľné. Lenže tým, že to bolo aj nadmieru zvláštne som sa nehodlal zaoberať. Nemienil som si ničiť po dlhej dobe prvé svetlé obdobie. Odsunul som to do úzadia. Rovnako ako aj iné veci...

***

„Ako to môžeš vedieť?“ nechápala a žmúrila smerom k stromom, pričom ja som jej roztomilú snahu vidieť viac, ako normálne ľudské oko dovoľuje, s mierne samoľúbym úsmevom sledoval.

„Ver mi.“

„To nejde. Ja nič nevidím.“ A urobila si z prstov hľadáčik fotoaparátu, ako keby čakala, že to pomôže. Zasmial som sa.

„Nemôžeš.“

„A ty áno?“ nadvihla sa na lakťoch a obviňujúco mi zapichla prst do hrude. Zamračený výraz a ublížený tón hlasu jej len pridával na výzore nahnevaného mačiatka.

„Mám lepšie oči.“ Založil som si ruky za hlavou a pozeral, ako sa na chvíľu zamyslela, potom opäť pozrela na stromy a znovu si ľahla.

„Stále neverím,“ vyhlásila. Neprekvapilo ma to. Už desať minút som sa ju snažil presvedčiť, že na jednom strome vzdialenom asi pätnásť metrov od nás sedí ďateľ. Čo bola aj pravda. A čo som, samozrejme, vedel, že nie je možné, aby ho videla. Ibaže sledovať jej snahu presvedčiť sa o tom na vlastné oči a nenechať sa uchlácholiť len názorom niekoho iného, bola jedna z najmilších vecí, čo som za posledné dni videl a tak som sa o to nemienil pripraviť.

Bella zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Ležali sme na deke uprostred lúky, nad nami sa hýbalo ťažké mračná ako obyčajne, ale aj napriek tomu bolo na forkské pomery pomerne teplo a my sme si užívali prítomnosť toho druhého. Práve pre toto som miloval soboty. Vždy sa našlo niečo, čo by sme mohli robiť, kam by sme mohli ísť alebo o čom by sme sa mohli rozprávať. Tento deň som mal v hlave zakódovaný ako čas strávený s Bellou, mojim anjelom bez svätožiary a ako deň, keď nastával najvýraznejší pokrok v mojej snahe vystúpiť z tieňa utrpenia a dostať sa do svetla a to aj napriek tomu, že som veril, že upíry do neba nepatria, bola to práve ona, kto nabúral toto presvedčenie a kto ma aj keď nevedome presvedčil, že by nebol zlý nápad to aspoň skúsiť. Skúšal som to.

„Keby som ťa nemala tak rada, tak by som ti to neuverila,“ zhodnotila nakoniec situáciu, čím prakticky kapitulovala a vyrušila ma zo sledovanie obrysu jej pier, ktoré boli znovu vytvarované do veľmi jemného o. Práve tento znak sa mi pre ňu stával charakteristickým.

Nadvihol som sa a pozrel jej rovno do tváre. Oči už nemala zavreté, naopak, vpíjala sa do mojich, čím ma na oplátku sťahovali do tých jej. Stále mi pripadalo úžasné, ako môže mať jedno sedemnásťročné dievča také hlboké oči a v nich výraz, že vie tajomstvo, s ktorým sa je ale ochotná podeliť len s určitými osobami – osobou. A podľa toho, čo som cítil, keď som sa jej do nich pozeral som hádal, že sa mi podarilo zlomiť pečať a ona mi dovolila vidieť jej najväčšie tajomstvá a sny. Oči boli jediná vec, ktorá nedokázala nič tak úplne tajiť.

„Ale ty máš,“ konštatoval som a cítil ako sa mnou pri tej myšlienke rozlieva dokonalý pocit tepla. Bolo to niečo úžasné, niečo takéto povedať a vedieť, že je to naozaj pravda. Že to nie sú len prázdne slová.

Bella sa usmiala a natiahla ruky, ktorými ma chytili okolo krku a pritiahla si o trochu bližšie. Podvolil som sa.

„Samozrejme, že mám.“ A potom ma na dôkaz celej tejto situácie pobozkala. Uprostred hrude mi vytryskol ohňostroj pocitov, pričom som všetky z nich ani nedokázal dostatočne výstižne pomenovať a odniesol mi myseľ niekam, kde ju nič neťažilo. Na ten pocit absolútnej voľnosti, keď ma prestávala postupne opúšťať minulosť, som si doteraz ešte dostatočne nezvykol. Pripadalo mi neuveriteľné, že by to tak naozaj mohlo byť. Ibaže vždy, keď som Bellu pobozkal, chytil za ruku alebo sa na ňu proste len pozrel, videl som to. Videl som spásu. Videl som pointu. Videl som všetko, čo som kedy hľadal.

***

Odomkla som a vošla dnu. Všade bola tma, vlastne som ani nepredpokladala opak, keďže Charlie mával zvyčajne o takomto čase službu. Vyzliekla som si zvlhnutú bundu a vyzula topánky, až potom som zažala svetlo. A to, na môj vkus momentálne až príliš silné, mi zasvietilo do očí a pripomenulo, že som to mohla čakať. Poslednú pol hodinu som sedela po tme v aute, kde sme sa s Edwardom snažili rozlúčiť. Ibaže to končilo vždy rovnako. V momente ako som už chytila kľučku dverí, to jeden z nás nevydržal a rázne prerušil činnosť bozkom. Myslím, že konto bolo celkom vyrovnané.

Cestou do kuchyne som sa usmiala a nechala sa zaplaviť emóciou, ktorá sa mi tej spomienke vynorila. Keď som sa rozhodla presťahovať do Forks, nerobila som si o živote tu veľké ilúzie. Vlastne som čakala len nevyhnutné minimum. Nie niekoho, kto mi zatočí vesmírom a obráti ho hore nohami. Čo on jednoznačne urobil. V pozitívnom slova zmysle. Každopádne som musela veľmi rýchlo zmeniť názor a utvoriť si nový, pretože čo sa práve Edwarda týkalo, nič nešlo tak, ako som predpokladala. Nikdy by som nepovedala, že práve ten chlapec, pri ktorého som si sadla na biológii a ktorý vyzeral, ako keby ho niečo veľmi bolelo, bude práve ten, kto sa stane jednou z najdôležitejších osôb v mojom živote. Nie, nečakala som to. Rovnako ako som si v prvej chvíli proste nedokázala na jeho tvári ani len prestaviť ten krásny úsmev, ktorý mi teraz venoval každý deň. Vtedy vyzeral tak... mŕtvo. Výraz v jeho očiach bol mŕtvy, miestami desivý, ako keby mu niečo chýbalo. A predsa na mňa už vtedy niečím zapôsobil. Možno to bolo nutkanie zistiť príčinu jeho zúfalého výrazu. Alebo snaha pomôcť mu. Či proste len obyčajný záujem, ktorý sa neskôr zmenil na niečo viac. A aj napriek tomu, že som sa už veľakrát chcela opýtať, čo sa vlastne stalo alebo stále deje, nikdy som to neurobila. Nie potom, ako som videla, že sa začína usmievať. Ako keby sa zobúdzal zo zimného spánku.

Z myšlienok ma vytrhlo klopanie. Myklo ma a hneď som začala analyzovať, kto by to mohol byť. Zamračene som sa vydala ku dverám. A otvorila ich. A za nimi stál Jacob.

Klasicky vysmiaty od ucha k uchu ako keby mu v jeho vyše meter deväťdesiat vysokej postave nedokázalo nič pokaziť náladu.

„Tak ono to dievča žije. To som naozaj nečakal,“ poznamenal uštipačne. Venovala som mu úsmev v podobnom duchu.

„Aj ja ťa rada vidím.“ Ustúpila som, aby mohol vojsť a on to samozrejme využil.

„Dlho sme sa nevideli. Aspoň ma poinformuj, ako sa ti darí.“ Obzeral sa okolo, ako keby tento dom ešte nikdy nevidel. Dnes večer mi pripadal ešte nadšenejší ako zvyčajne.

„Nič moc. To vieš, mám úlohy, pranie... a musím umyť okná.“ Vážne som prikývla. Tiež som mala dobrú náladu. Bodaj by aj nie.

„Charlie spomínal, že s niekým chodíš.“ Otočil sa na mňa a očiach sa mu leskli starosti a pýcha zároveň. Nikdy som síce brata nemala, ale keby áno, som si prakticky istá, že by sa na mňa v podobnej situácii pozeral nejako takto.

Začervenala som sa a nervózne si pošúchala predlaktie. Samozrejme, že o tom vedel. Môj otec by neprežil, keby sa o takúto novinku nepodelil.

„No, áno. Chvíľu...“ habkala som.

„To je super. Prajem ti to.“ Súhlasne prikývol s rukami vo vreckách.

„Ale...?“

„Ale nič,“ pokrčil plecami, „myslím to vážne, Bell. Prajem ti to,“ zdôraznil a zhlboka sa nadýchol. A hneď na to sa zamračil, čo som tak úplne nepochopila. „Varíš niečo?“

„Nie. Prečo?“ Tiež som sa zamračila. Bola to automatická reakcia. Jake sa otočil okolo vlastnej osi a stále zamračene zrejme hľadal niečo, o čom vedel iba on. Potom zase nasal vzduch, oči sa mu rozšírili, telo stuhlo, zarazený pohľad – ani ten som nechápala – otočil mojim smerom.

„Ako sa volá?“ opýtal sa napätým tónom a po jeho dobrej nálade už nezostalo ani stopy. Celé ma to zmiatlo.

„Kto?“

„Tvoj frajer, kto iný? Povedz mi jeho meno.“

„Edward. Edward Cullen,“ všimla som ako mu zamrzla tvár, „prečo?“

„To je jedno. Musím ísť.“ A pretlačil sa popri mne cez dvere skôr, ako som vôbec stihla zaregistrovať, čo sa stalo.

„Jacob, čo sa deje?“ zakričala som za ním, keď už bol skoro pri aute. Naozaj rada by som vedela, aký s tým má konkrétne problém.

„Nič,“ zarazil sa, „Bella, drž sa od neho ďalej,“ poprosil ma už mäkšie, ale stále bolo v pozadí počuť dosť panovačnosti na to, aby to vo mne vyvolalo len ďalšie podozrenia.

„Veď teraz si povedal, že mi to praješ,“ nechápala som, „a zrazu zmeníš názor?“

„Mám k tomu dobrý dôvod, ver mi.“ Lovil vo vrecku kľúče, ani sa na ma nepozrel a vyzeral, že má naozaj naponáhlo. Len som nerozumela tomu, prečo.

„Tak mi ho povedz.“

„To asi ťažko.“

„Jake...“

„Maj sa, Bella. A drž si od Cullena odstup.“ Už som len videla ako nasadá do auta a bez ďalších rečí mizne v tme. Všetko to prebehlo skôr, ako som sa stihla dostatočne rýchlo spamätať a keď mi prišli na jazyk ďalšie otázky, bolo už neskoro. A tak som tam len ďalej stála, pozerala na ulicu pred seba, po ktorej sa začínali rozlievať kvapky a premýšľala, čo také som povedala.

***

Domov som dorazil o deviatej. Čakal som, že sa na mňa zosypú všetky možné otázky a bol rozhodnutý ich odbiť typickým prázdnym pohľadom, pretože mi nepripadalo, že už nastal čas otvorene diskutovať o mojom psychickom zdraví. Ibaže vnútri nebol nikto okrem Rosalie, ktorá si v obývačke čítala jeden z Aliciných módnych časopisov a keď som vošiel, ani sa nenamáhala zdvihnúť oči, ale stihol som si všimnúť, ako sa jej napäli ruky.

„Kde sú všetci?“ Áno, práve otázky tohto typu boli v posledných týždňoch v tejto domácnosti to najviac prekvapujúce a moja rodina si na to ešte nezvykla. Nečudoval som sa. Sám som to neurobil. Pretože to nebolo tak dávno, čo by som sa to proste z čistého nezáujmu neopýtal. Teraz som sa o to ale zaujímal. A to bol šok – ako prejsť z teplej do studenej vody. A síce sa ten šok Rose snažila zakryť, aby som sa necítil nepohodlne, úplne sa jej to nepodarilo.

„Práve si sa s nimi minul. Odišli na lov.“

„Dobre.“ Teraz, keď som mal istotu, že mám nasledujúcu približne hodinu pokoj, som zamieril do svojej izby, kde som mienil zostať až do rána. Nebolo mi to dopriate.

„Bol si s ňou, však?“ Aj keď to vyznelo ako otázka, ona to hovorila s presvedčením, ktoré dokázalo, že to bola len formalita.

„Možno.“

„Nezapieraj. Cítim ju z teba.“

„Tak prečo sa pýtaš?“ Čo sa týkalo Belly, akákoľvek téma s ňou spojená mi robila menšie problémy. Pripadalo mi, že celý náš vzťah, celý ten nový a lepší a ťažko vybojovaný život, je ešte príliš krehký aby sa v ňom niekto vŕtal. Alebo som mal proste len sebecký pocit, že ten malý kozmický priestor vytvorený medzi nami nesmie narušiť nikto tretí.

„Chcem to počuť od teba.“ Položila časopis a pozrela mi do očí. U Rose bol občas ten problém, že aj keď chcela prejaviť úprimnú starosť a empatiu, sebavedomý tón hlasu, ktorý už pre ňu bol tak typický, celú snahu proste zmaril.

„A dôvod?“

„Možno mi potom povieš, čo presne tým sleduješ.“ Zamračil som sa.

„Čo by som mal?“

„Nie, aby si to zle pochopil, Edward. Ja proste len nechcem, aby si sa znovu popálil,“ na tvári mala ozajstnú starosť, „si môj brat. Chcem pre teba len to najlepšie.“

„Rose, ja nechápem o čom to hovoríš.“

„Zapieraš? Naozaj?“ zdvihla obočie, ako keby ma tým chcela presvedčiť. Problém bol, že som nevedel, či hovorím o rovnakej veci ako ona, takže to mohol byť trochu problém. Keď to videla, povzdychla si: „My nie sme slepí, Edward. Nikto z nás. A ty to možno ešte nevidíš, ale my áno. Stretol si to dievča a odvtedy nie si ten Edward, ktorý trpí po trate Sophie. Si niekto nový, lepší a to je úžasné. Ale vyzerá to, že si ešte veľa vecí neuvedomuješ.“

„Ako napríklad?“ Chcel som vedieť. Vážne sa mi pozrela do očí, ako keby mi už tým chcela niečo povedať.

„Miluješ ju,“ vyhlásila.

„To je absurdné,“ nesúhlasil som. Nie, nemožné. Vylúčené. Ako by som...

„Myslíš? Stačí aby sa na tebe pozrela a ty už nevieš, čí si. Stráviš s ňou jeden deň a potom sa vrátiš ako úplne nový človek. Stále nad ňou rozmýšľaš, vidím ti to na očiach. A ako jediný sa tešíš do školy, kde sa Izabella – zhodou okolností – tiež nachádza. Zažila som to, braček. Viem, ako to prebieha. A ty si to možno ani nechceš pamätať, ale tiež si to už cítil. Toto celé? To je láska. Si v tom až po uši.“ Usmiala sa. V očiach jej hrali iskričky, videl som to nadšenie, že sa niekomu konečne podarilo, dostať ma z môjho sveta plného trápenia. Teraz som sa už rozhodne netrápil – nie tak ako pred tým. Ale taktiež som bol zmätený.

Zamračený som klesol na sedačku a premýšľal nad tým, čo povedala. Toto bola hádam jediná vec, ktorou som sa v našom vzťahu plne nezaoberal. Neprišlo mi to podstatné, keď som bol s Bellou, cítil som sa šťastný – ten pocit absolútneho šťastia, čo ma pomaly zalieval bol ale taký úžasný, že som ani nepotreboval vedieť, odkiaľ sa berie. Mne stačilo, že tam bol. Keď to ale Rosalie takto povedala, tá emócia, ktorá mi naozaj pripadala známa a vzdialená zároveň, dostávala nový rozmer.

„To nie je možné,“ zamrmlal som a pozeral do koberca. Jej predstava bola síce pekná a viac ako lákavá, ale zabudla na jednu vec – proste to nie je možné.

„Prečo?“

Zdvihol som k nej oči.

„Pretože ja už som zamilovaný bol, Rose. Miloval som Sophie. Miloval som ju prvú. A upíri nemajú druhú šancu a ty to dobre vieš. Preto nepripadá do úvahy aby... aby som...“

„Aby si Izabellu skutočne ľúbil?“ prerušila ma, keď videla, že sa môj rozbor situácie pomaly mení na nezmyselné mrmlanie.

Prikývol som.

„Neviem, ako sa to dá,“ predklonila sa dopredu, „ale stavila by som svoje vlasy, že je to tak. A úprimne, Edward, je mi to jedno. Pretože si znovu šťastný alebo k tomu aspoň míľovými krokmi smeruješ. A mne na ničom inom nezáleží, nikomu z nás.“ Pozerala mi vážne do očí a ja som vedel, že hovorí pravdu. Pokúsil som sa o úsmev, či sa mi to to v danej situácii podarilo, som nevedel určiť.

Vôbec prvýkrát po niekoľkých rokoch mi myseľ naozaj fungovala na plné obrátky. Rosalie otvorila niečo, na čo by som sám ešte dlhú dobu asi ani neprišiel. Musel som sa presvedčiť, či má pravdu.

A keď som o niekoľko minút neskôr stál v Bellinej izbe a sledoval jej spiacu postavu, s jemne pootvorenými ústami, chvejúcimi sa viečkami a občasným nezrozumiteľným zamumlaním, keď sa otočila na druhú stranu, vlasy sa jej rozprestreli po vankúši a spod deky vystrčila jednu ruku, vedel som odpoveď.

Rosalie mala pravdu.

Zamiloval som sa do Belly Swanovej.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

8)  marcela (09.04.2014 19:54)

Páni...
Úžasné, jemné a dokonalé.
Toužím po tom, aby nepřišla nějaká "dramatická" chvíle.

Pilly

7)  Pilly (09.04.2014 15:30)

Všetkým vám ďakujem za komentáre, veľmi ma potešili

6)  Judys (09.04.2014 10:30)

Já jsem nezapomněla a jsem moc ráda, že ses rozhodla pokračovat. Snad budeš mít na psaní víc času a chuti, abychom nemuseli na další díl čekat tak dlouho.

5)  Seb (08.04.2014 20:35)

Nádherná kapitola, jsem moc ráda, že pokračuješ v povídce, už jsem nedoufala.
Moc mě překvapila Rosalie. Čekala jsem výčitky a ona mu otevřela oči. Píšeš krásně, díky.

4)  Lucka (08.04.2014 17:34)

perfektní :D, že jsi napsala další část. Akorát si to budu muset trochu připomenout, co se odehrávalo předtím.

3)  Lili (08.04.2014 16:17)

Pilly

2)  Pilly (07.04.2014 18:34)

eMuska, som rada za tvoj záujem a že si ani po takej dobe nestratila vieru
A k tým chybám, no tak to neviem gramatika a ja máme trochu napäté vzťahy :D ale dám si na to pozor, naozaj

eMuska

1)  eMuska (07.04.2014 18:24)

hááá, kto sa nám to vrátil späť? teším sa! ako čitateľka mám naozaj úprimnú radosť a dúfam, že pokračovanie bude čo najskôr!
(ako korektorka len malú poznámku - to autokorektor ti v poviedke robí takú šarapatu? B) ...keď chceš niečo konzultovať, pokojne sa ozvi ;) )

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek