Sekce

Galerie

/gallery/A7MODA-1744875.jpg

Zmysel

Predpokladal som správne, že sneh, čo napadol bol posledný v tomto roku. Už na druhý deň sa totiž všetok rozpustil a citeľne sa oteplilo. Prichádzala jar. Vyšlo slnko, čo sa dá vo Forks považovať naozaj len za zázrak a na dva dni nás uväznilo v dome. Školou povinný členovia rodiny z toho mali radosť. Žiadne nudné hodinové výklady toho, čo už sme počuli, vedeli a nemohli zabudnúť. Im to prišlo ako výhra. Ja by som celé lenivé pofľakovanie pokojne vymenil. Škola pre ma už totiž nebolo to isté miesto ako inokedy. Niekedy len strata času mi teraz pripadala ako budova, kde zase žijem. Pretože tak chodil môj stred vesmíru, môj zmysel existencie.

Aj to málo dní čo som bol nútený prežiť bez Belli mi pripadalo ako večnosť. Chcel som proste vstať, ísť a nezastaviť sa pokiaľ nebudem pri nej. Dobre som vedel, že to nemôžem urobiť. Ohrozilo by to ako mňa tak aj ju. A celú moju rodinu.

Preto som sa snažil nájsť čo najviac činností aby mi čas rýchlejšie ubehol. Áno, naozaj som po dlhej dobe chcel niečo robiť. Potreboval som to. Už to nebolo tak ako ešte pred pár dňami, že som dokázal bez žmurknutia pozerať do stropu a hlavu mal úplne prázdnu. Čas bolo len slovo bez hlbšieho významu, ktorý som vlastne pochopil až teraz. Nedokázal som proste na nič nemyslieť. Už nie. Ako keby sa tá sklenená stena, ktorá oddeľovala moje vedomie a svet okolo, rozbila a ja som zase začal vnímať svoje okolie. Stačilo niekoľko hodín aby som zistil, že všetko je inak. Nemával som výpadky. Vždy som si behom tých dvoch dní vedel spomenúť, ako som sa na dané miesto dostal.

Rozmýšľal som. Začal som sa zaoberať vecami, ktoré mi niekoľko rokov pripadali nepodstatné – či zajtra bude zase svietiť slnko, alebo či to, čo práve robím má zmysel a dôvod.

Už som nerobil všetko automaticky. Uvedomoval som si to.

Môj život zase nadobúdal tvar.

A smer. Boli to síce len menšie ciele, žiadne plány do ďalekej budúcnosti. Aj tak som sa ale pristihol, že ma zaujíma, čo budem robiť o určitý čas.

Celý vesmír sa mi otáčal o stoosemdesiat stupňov. Menil sa. Vytváral. Po takej dobe...

Už som v podstate zabudol aké je to žiť. A stačila jedna udalosť spojená s jednou osobou a spomenul som si. Ten bozk totiž všetko zmenil. Mňa zmenil. Od základov. Teraz som už nemal dôvod nemyslieť si, že Bella nie je môj osobný anjel.

A práve jej patrila viac ako polovica mojich myšlienok. Spomínal som. Na jej tvár, na jej vôňu. Na pocit jej pier na mojich. A zároveň sa tým mučil, pretože som vedel, že bez nej budem musieť vydržať. Aspoň dokým sa zase tradične nezatiahne obloha. Po takom dlhom ignorovaní času mi teraz pripadalo úplne neskutočné ako sa vlečie.

Keď ma v utorok večer Carlisle poslal na lov, pretože sa na tento krát vzdal nedeje, že pôjdem sám – smäd som stále necítil – lovil som naozaj len minimum času. Zvyšok som strávil ležiac na zemi a pozerajúc na hviezdy neustále nahlas vyslovujúc Bellino meno. Znelo ako tá najkrajšia symfónia. Keď už som nemohol byť s ňou, musel som si vystačiť s tým, čo som mal k dispozícii. Spomienky.

Zvyšok rodiny si určite všimol, že sa niečo deje. Choval som sa inak a oni by to postrehli aj keby nechceli. Dôkazom toho mi boli aj ich prekvapené a starostlivé pohľady.

Až v stredu ráno mala Alice víziu, na ktorú som čakal viac ako na čokoľvek iné. Slnko malo zapadnúť už večer. Čiže to znamenalo, že zajtra svoju malú vílu uvidím. Lenže ten pocit, čo sa vo mne objavil po tom ako som si to uvedomil jasne hovoril, že to nestačí. Že Bellu potrebujem vidieť čo najskôr. Len ona totiž zabezpečuje moje prežitie. Potrebujem ju viac ako všetko ostatné.

Práve toto vedomie popohnalo nápad, stretnúť sa skôr ako zajtra, dopredu. Ani som nad ním veľa nerozmýšľal. Zasnený výraz na Aliceinej tvári mi prezradil, že som urobil ďalšie úplne rozhodnutie.

Tých niekoľko slov som napísal na kúsok papiera a poobede, keď som si bol istý, že teraz sa učí, som sa schovávajúc za všetko možné dostal až do školy. Chodby boli vyľudnené, hlasy učiteľov a študentov sa ozývali akurát z tried.

Neomylne som išiel k Bellinej skrinke. Ako už toľko krát ma viedla jej vôňa.

Zložený papier som úzkou mrežou prestrčil dovnútra. Otočil som sa s úsmevom, radostným očakávaním a nadšením, že ak bude súhlasiť uvidím ju už o pár hodín.

***

Unavene som vydýchla. Tá hodina nemala koniec, pripadalo mi, že trvá aspoň týždeň. Stálo ma všetky sily nezavrieť tam oči a proste zaspať. Namiesto toho som ale len s hraným záujmom – ktorému som neverila ani ja sama – počúvala maximálne nudný výklad. Obyčajne som s biológiou problém nemala. Táto látka ma ale vážne nezaujímala.

Pomaly som prišla ku svojej skrinke a otvorila ju. Mala som v pláne si len prehodiť učebnice a to by som aj urobila, keby moju pozornosť neupútal kúsok papiera padajúceho k zemi.

Zamračila som sa. Nepamätala som si, že by som si robila poznámku. Tak či onak – automaticky som sa zohla a papier zdvihla. S neskrývanou zvedavosť som ho roztvorila. A srdce zrazu nevedelo ako má biť.

Bella,

Ak budeš mať čas a náladu, príď o piatej k jazeru. Čakám ťa tam.

Edward

***

Hypnotizoval som hodiny a jediné, čo som v tejto chvíli chcel, bolo popohnať čas dopredu. Desať rokov som o ňom ani nevedel a teraz ma neuveriteľne rozčuľuje. Bol to nezvyk. Lenže ručička na hodinách nešla rýchlejšie, naopak sa mi zdalo, že ešte spomalila a to pri tom vôbec nevybočila z rytmu. Bohužiaľ.

Ďalšia vec, ktorú som v tejto chvíli naozaj nemal rád, bolo slnko. Aj napriek tomu, že som vedel, že je to nemožné, dúfal som, že Alice sa mýli a ono zapadne skôr. Nezapadlo. A nič nenasvedčovalo tomu, že by sa chystalo.

Samozrejme, mojej netrpezlivosti si všimol každý, kto bol v dome. Ani sa nesnažili skrývať prekvapenie a ak to robili, tak veľmi zle. Chápal som ich. Takýto záujem som ja sám nečakal, že ešte niekedy príde, pre nich – aj keď v to dúfali – to musel byť naozaj šok. Jediný, kto sa netváril zaskočene, bola moje vše vedúca sestra. A ani Jasper. Teda, menej ako ostatný. Keby sa každá časť môjho mozgu nesústredila na Bella, asi by som pouvažoval nad tým, prečo. Asi. Ibaže všetky myšlienky, čo mi prebehli hlavou sa týkali len a len Belli. Ako asi reagovala? Kladne? Záporne? Nechcel som aby mi to Alice povedala. Chcel som sa nechať prekvapiť. A z myšlienok som jej to vyčítať nemohol. Nepočul som ich. Žiadne som vlastne nepočul. Bolo to len slabé nezrozumiteľnú bzučanie ako keby sa niekto veľmi potichu rozprával v obývačke.

To všetko mi ale prišlo v podstate nepodstatné, v porovnaní s tým, že už o hodinu a pol sa pravdepodobne stretnem s mojou krásnou vílou. Ako keby sa mi tele rozleteli motýle a tancovali v zmesi radosti, nervozity a očakávania. Všetky tieto pocity mi ale stále pripadali zastreté a tak nejako vzdialené. Tak dlhú dobu bolo vnútri mňa len prázdno, prípadne bolesť, že niečo pozitívne ako keby tam už ani nepatrilo. Lenže vždy, keď som sa pozrel do Belliných očí, presvedčili ma o opaku. Proste som si musel zvyknúť.

Hodiny som pohľadom posúval dopredu. Aspoň som sa o to snažil. O niekoľko minút sa obloha začala meniť a ja som sa uvoľnene usmial. Slnko pomaly zakrývali mraky, také, ktoré boli vo Forks viac ako bežné, čiže už nehrozilo aby sa mu ešte podarilo dostať von. To by som vedel aj bez sestry vidiacej do budúcnosti.

Pripadalo mi to skoro neuveriteľné. Keď sa ručičky konečne zastavili na piatej hodine, mal som čo robiť, aby som sa nerozosmial. Pocit, že lietam prišiel okamžite. Všetko ma ťahalo k jazeru, k jedinému miestu na planéte kde som teraz naozaj chcel byť. Nehodlal som vzdorovať.

Vyskočil som z okna a rozbehol sa tam.

Cestu som skoro nevnímal. Všetko sa mi zlievalo do veľkej zeleno – bielej  škvrny v ktorej som sa ani nesnažil rozlíšiť tvary. Bolo mi to jedno. Teraz ale úplne inak ako väčšinou – stalo sa to druhoradé. Jasne som videl len cestu pred sebou. To jediné bolo zreteľné, to jediné dávalo zmysel. Áno, ono to malo zmysel. Celkom jasný dôvod, prečo tam idem, prečo vlastne robím to, čo robím. Respektíve, prečo robím všetko. A nech som nad tým akokoľvek rozmýšľal, proste som si nemohol pomôcť – bol som si istý, že všetko, čo sa doteraz stalo, či dobré, či zlé, smerovalo len k jednej udalosti, ktorá mi mala obrátiť život na ruby, zas a znova. K stretnutiu s Bellou. K pointe. Ona bola pointa.

Netrvalo to ani dve minúty a stál som pri jazere, presne tam, kde sa pred pár dňami otvorilo peklo a dalo mi jedinečnú možnosť odísť. Prijal som.

Oprel som sa o veľkú skalu za mnou a pozeral sa okolo seba. Zrazu sa to vrátilo, celá to scéna sa mi premietla pred očami. Od Bellinho uchváteného pohľadu, keď uvidela zamrznutú hladinu, cez obúvanie korčúľ až po ten bozk, čo mi rozdrvil celé moje kamenné vnútro na štrk. V to dobrom slova zmysle. Vtedy, keď sa nám prvýkrát dotkli pery, to bolo jasné a nezvrátiteľné. Ja mám prečo žiť.

V kríkoch sa ozval šuchot. Keby som nebol tak zabratý do svojich myšlienok, nepotreboval by som ho počuť, aby som vedel, že niekto ide. Aj keď bola Bella ešte niekoľko desiatok metrov odo mňa, jej vôňa už teraz naplňovala celý priestor. Každý jeden atóm okolo ňou bol nasiaknutý. Pre moje čuchové bunky to bol raj. Nie preto, že by som chcel jej krv. Nie, to už dávno nie. Nevedel som si ani predstaviť, že by som jej ublížil. Bolo to preto, že tá vôňa sa stalo nezameniteľnou súčasťou môjho nesmrteľného života a neexistoval spôsob ako to zmeniť.

Celý som sa napäl očakávaním a pozeral do zatiaľ prázdneho priestoru pred sebou, odkiaľ kroky prichádzali. Netrvalo to dlho a uvidel som ju, predierala sa kríkmi a mala pritom taký sústredený pohľad, až som sa musel usmiať.

Keď sa jej podarilo nechať za sebou aj posledný strom a ocitla sa na voľnom priestranstve, rozhliadla sa okolo seba. Skôr ako sa zastavila očami na mne som jasne videl to isté napäté očakávanie a radosť zároveň, ktorá som celý deň cítil ja.

A potom ma uvidela. Oči sa jej rozšírili a ako keby sa do čokoládových morí vlial nový prúd, radosť. Ústa sa jej roztiahli do úsmevu, najprv malého, keď sa len kútiky nebadane vyšvihli hore, následne sa jej ale rozlial po celej tvári. Cítil som, že to isté sa deje mne.

Nevyzeralo to, že Bella nad tým veľmi rozmýšľa. Zdalo sa, že je to skôr automatické. Pohla sa dopredu. Uvoľnením krokom išla ku mne. Ja som sa zase odtiahol od kameňa a spravil posledné tri kroky, ktoré nás delili.

Takmer inštinktívne som natiahol ruku a zachytil tú jej, tento krát nie zabalenú v rukavici. Prebehlo mnou príjemné teplo, keď sa jej koža dotkla mojej a ešte príjemnejšie, keď sa Bella neodtiahla, práve naopak, síce jemne ale predsa mi ruku stisla. Nemohol som sa ubrániť pocitu, že naše dlane k sebe presne pasujú.

Preplietol som nám prsty a zrazu mi pripadalo, že nič na svete nemôže túto chvíľu pokaziť. Že nič na svete nie je dokonalejšie ako toto. Pozeral som jej do očí, ktoré doslova žiarili a posilnený tým pocitom som trochu sklonil hlavu. Bella okamžite pochopila, čo robím. Neodtiahla sa.

Jemne som ju pobozkal. A bolo to tu zase – pocit, že na mňa nepôsobí gravitácia a ja sa len tak vznášam na mieste podobnom nebu. Možno to aj samotné nebo bolo.

„Ahoj,“ zašepkal som, s čelom opretým o to jej.

„Ahoj.“ Bella sa zasmiala. Odtiahol som sa aby som jej videl poriadne do tváre. Neprekvapilo ma, že žiari. Sršali z nej všetky pozitívne pocity a ja som si ju už ani nedokázal predstaviť inak. Bola to moja malá, usmievavá víla.

„Prišla si,“ konštatoval som úplne jasný fakt.

„Myslel si si, že to neurobím?“ opýtala sa trochu prekvapene a z vrecka bundy vytiahla kus zloženého papiera. Aj keď bol dokrčený, okamžite som vedel, že je to ten, ktorý som jej hodil do skrinky.

„Nie.“ Zrazu som si tým bol istý a nechápal, prečo som sa tak veľmi bál, že tu nebude.

„Tak vidíš.“ Usmiala sa ešte viac a ja som mal zrazu chuť pohladiť ju po líci. Ale skôr ako som to urobil sa Bella nečakane zmračila. Trochu ma to zmiatlo.

„Kde si bol?“ opýtala sa. Tiež som sa zamračil, pretože mi tak úplne nedochádzalo, o čom hovorí.

„Čože?“

„Dva dni si nebol v škole. Kde si bol?“ Pocit, že táto dokonalá chvíľa je nezničiteľná sa okamžite vyparil. Pretože teraz prišli na scénu oveľa, oveľa vážnejšia skutočnosť. Vždy keď som bol s Bellou, na chvíľu som zabudol na to, kto vlastne som. Upír, ktorý zabíja aby prežil. Síce nie ľudí, ale to teraz nehrá žiadnu rolu. Pri nej sa mi vždy darilo posunúť to niekam do úzadia. Nikdy som sa tým nejako vážnejšie nezaoberal. Asi som mal.

Nechcel som jej klamať. Vážne nechcel, ale taktiež som jej nemohol povedať pravdu, aj keby som akokoľvek chcel. Tá by jej totiž len ublížila a ohrozila jej bezpečie a psychický stav. Pochybujem, že ma potom ešte niekedy chcela vidieť. A to by zase zničilo mňa. Nemôžem prísť o všetko, chvíľu potom ako som to po rokoch utrpenia a bolesti znovu našiel.

Práve preto som sa rozhodol povedať ďalšiu, v podstate zanedbateľnú lož.

„Mal som zdravotné problémy. S jogurtom po záruke si nie je radno zahrávať,“ usmial som sa a dúfal , že presvedčivo.

„Si v poriadku?“ Starala sa Bella, pričom si starostlivo prezerala moju tvár.

„Áno, už áno. Nič to nebolo.“

„To je dobre.“ Prikývla a ešte viac mi stisla ruku.

„A čo ty. Ako si sa mala?“ Rýchlo som zmenil tému, len aby som nemusel myslieť na to, že môj život je pre ňu vlastne jedna veľká neznáma a pravdepodobne to tak ešte poriadne dlhú dobu aj zostane.

„Nudne,“ posťažovala si.

„Nudne?“ Nemohol som si pomôcť a vytiahol obočie pobavene hore.

„Uhm,“ prikývla a ja som mal, čo robiť aby som sa nerozosmial. Všimla si to, „nesmej sa.“

„Ja sa nesmejem.“ Ale veľmi presvedčivo to neznelo, keď mi kútiky úst vyleteli hore. Bella sa zatvárila urazene.

„Náhodou, to nie je vôbec zábavné.“

„Tiež si myslím.“ Vážne som prikývol a ona prekvapene žmurkla.

„Vážne?“

„Nie.“ A vtedy som sa z plného hrdla rozosmial. Celá tá situácia mi prišla neuveriteľne roztomilá, unudená Bella, ktorá sa tvárila na smrť dotknuto so založenými rukami na hrudi. To ma rozosmialo ešte viac. Teraz vyzerala naozaj ako lesná víla.

„To je také smiešne?“ Chcela vedieť s prižmúrenými očami.

„Strašne.“

„Nie je. Prestaň.“ Zakročila ráznejšie a to tým, že sa voľnou rukou snažila zakryť mi ústa. Aj keď som sa jej vyhýbal, nakoniec sa jej to podarilo. A mňa s jej dlaňou na ústach smiech veľmi rýchlo prešiel.

Pomaly som jej vzal ruku a stiahol si ju z úst. Nespustil ju ale dole, namiesto toho som jej pobozkal hánky.

„Ako si želáš.“ Použil som presne ten tón hlasu ako dávno v minulosti. A bublina dokonalosti bola späť.

***

Domov som prišiel tesne po ôsmej a to potom ako som Bellu odprevadil až k dverám. Pri jazere sme strávili o trochu viac času ako sme obaja počítali a ani sme si to neuvedomili, bola tma ako v rohu, čiže neexistovala šanca, že by sa Bella dostala sama domov. Ako mi totiž stihla oznámiť, zmysel pre orientáciu má mizerný aj za svetla, nie ešte v tme. Samozrejme, samu by som ju ísť domov nenechal ani keby bol deň a ona mala mapu. Proste som si nemohol nechať ujsť príležitosť, stráviť s ňou každú možnú minútu.

Ale potom ako sme sa rozlúčili bozkom som sa musel zmieriť s tým, že ju uvidím až zajtra. Prehováral som sám seba, že to zase tak dlho nepotrvá. Nezabralo to.

Mal som v pláne zavrieť sa v izbe a niečo si prečítať – aj keď som nerátal s tým, že by mi čas utiekol rýchlejšie.

Lenže si ma pred schodmi odchytil Jasper.

„Môžem sa s tebou porozprávať?“

Len som prikývol. Čakal som, že to bude nejaká maličkosť, ale mýlil som sa. Pretože keby bolo, Jasper by sa ma nerozhodol viesť cez polku lesa len preto aby mi to povedal. Zastal až vtedy, keď si bol istý, že nás nikto z domu nemôžu počuť.

„O čo ide?“ opýtal som sa.

Jazz sa zhlboka nadýchol.

„Naozaj neviem ako mám začať. Ide v podstate... o tvoje emócie.“ Buď to povedal tak opatrne pretože čakal, že vybuchnem alebo len nevedel nájsť tie správne slová. Prvá možnosť mi ale prišla najpravdepodobnejšie. Ibaže nič také sa nestalo. Naopak, podnietilo to moju zvedavosť. Len trochu ale aj tak.

„Vieš, keď sa... tvoj stav... začal... zlepšovať, naozaj som nevedel prečo. Tvoje pocity - to bola len obrovská zmes všetkého, kde sa to celé miešalo, kladné s negatívnym a bolo to také chaotické, že som proste nedokázal nájsť dôvod z čoho to vychádza. Možno si to nevedel ani ty sám. Skrátka, snažil som sa to rozuzlovať ale nešlo to. Nemohol som určiť k čomu sa to viaže, pretože na prvý pohľad to vôbec nič konkrétne nepodnecovalo. Chcem tým povedať, proste si bol zrazu strašne šťastný ale v ďalšej sekunde, bez nejakého väčšieho – alebo skôr žiadneho - dôvodu  sa to otočilo o stoosemdesiat stupňov. Bolo to také zmätené, že sa skoro ani jednotlivé pocity nedali oddeliť. A potom, doslova zo dňa na deň, v tom bol poriadok.“

Na chvíľu sa odmlčal. Len som počúval. Dovtedy som ani neuvažoval nad tým, čo to znamená pre Jaspera. Ako to vníma niekto iný. Bol to chaos. Nič viac.

„Môže za to ona. Izabella Swanová. To ona je pôvodca toho všetkého.“

Nepýtal sa. Len konštatoval. A ja som mu to svojim mlčaním akurát potvrdil.

„Pochop, nechcem ťa súdiť ani poúčať. So všetkých ľudí, ktorých poznám, si to ty naozaj zaslúžiš. Len som si to chcel ujasniť.“

„Môžem ťa o niečo poprosiť?“ opýtal som sa.

„Jasné, o čokoľvek.“

„Nikomu to nehovor.“

„Prečo?“ Jasper sa zamračil, zmätený.

„Najprv si to chcem ujasniť ja sám. Všetko zaradiť na správne miesto.“

Prikývol.

„Rozumiem. Ale pamätaj si, nech urobíš alebo sa rozhodneš akokoľvek, vždy budeme stáť pri tebe.“

„Ja viem.“ Odjakživa som to vedel. Moja rodina ma mala rada a to aj napriek tomu, koľko som im spôsobil problémov. A keď sa toto dozvedia, určite im to nebude vadiť. Pretože oni – na rozdiel odo mňa – mali celých desať rokov vieru, že všetko bude zase dobré. Ja som začal veriť podstatne neskôr. Nie bezdôvodne.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

5)  marcela (16.06.2013 17:12)

Pilly,je to naprosto dokonalá a úchvatná povídka.

Nejdřív jsem jí jedním dechem přečetla a teprve potom jsem posbírala svoji naprosto rozteklou podstatu a aspoň smajlíkama Ti dala vědět,že jsem četla a roztíkala se blahem.
Zírám na klávesnici a CHCI Ti napsat,co to se mnou udělalo,ale nedostává se mi slov,jenom mě napadají slova obdivu.
Takže snad přijmeš jednoho opozdilého čtenáře.
Moc se těším na další kapitolu.

Pilly

4)  Pilly (13.06.2013 12:33)

GCullen, ja viem, že pridávanie nie je nič moc a myslím na to, vážne. Najprv to bolo o tom, že som mala blok, teraz sa ešte pridal koniec roka a všetky tie písomky... pracujem na to, ale ide to pomaly pokúsim sa zabrať, cez prázdniny bude viac času, takže by sa to malo rozbehnúť
Ďakujem za komentár aj za tvoju trpezlivosť a zároveň sa ospravedľňujem za čakanie (zase)

3)  GCullen (26.05.2013 11:08)

Zlatko, toto je tak neskutočná poviedka, že sa nad každou jednou kapitolou doslova rozplývam.
Milujem, keď je poviedka z Edwardovho pohľadu. A ten tvoj je prekrásny. Dokážem spolu s ním trpieť a spolu s ním sa tešiť. Je to dokonalosť nad dokonalosť. To, ako to píšeš.
Teším sa s Edwardom, že konečne našiel nejakú rovnováhu v tom svojom šialenom svete, ktorým si prechádzal. Dúfam, že to bude len lepšie a lepšie.
Ale nie to som chcela. Už začínam mať absťák. Pridávaš kapitoly veľmi zriedka. Viem, že niečo takéto sa ťažko píše, treba na to dostatok času a neunáhliť to. Určite máš aj iné povinnosti, ale keby som ťa mohla poprosiť... Dalo by sa pridávať kapitoly častejšie? Vážne mi chýbajú.
Si skvelá autorka a píšeš dokonalo.
Milujem tvojho Edwarda a celú túto poviedku.

Jalle

2)  Jalle (07.05.2013 16:40)

Jasper je super

1)  Seb (04.05.2013 18:57)

Kapitola se mi zase moc líbilaa nejvíc jsem zvědavá, jak Bella přijme Edwarda upíra.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek