Sekce

Galerie

/gallery/A7MODA-1744875.jpg

Víla...

Trvalo týždeň kým sa vybavili všetky potrebné papiere. Sedem dní, počas ktorých som prežíval peklo na zemi. Ešte horúcejšie ako posledný mesiace a to som neveril, že to vôbec ide. Lenže áno. Horšilo sa to. Veľmi.

Apatie začala byť hlbšia a bolesť neznesiteľnejšia. Rúcal som sa každých pár hodím. Záchvaty zúrivosti ma chytali asi dvanásťkrát denne. Boli síce krátke, ale o to intenzívnejšie. Les sa pomaly ale isto menil na voľné priestranstvo. Mne bolo ale jedno, čo zničím. Chcel som len aby to skončilo. Ibaže som nebol tak naivný aby som v to aj veril.

Vždy keď som zase prestal vidieť červeno a ničiť všetko v okruhu niekoľkých kilometrov, prišlo úplne vyčerpanie. Niečo ako upíri kolaps. Nedokázal som sa pohnúť, ani sa len nadýchnuť. Otvoriť oči bola nesplniteľná úloha. Aj mozog mi v takých chvíľach zvláštne vypovedal službu. Miestami som mal pocit, že som omdlel. Proste som na chvíľu zase vedel, že niečo okolo mňa existuje a nemal predstavu, čo sa stalo medzi tým, ako mi to došlo naposledy. Chvíle, keď som ale aspoň trochu vnímal sa nedostavovali často. Svojim spôsobom som za to bol rád. V tom bezvedomí som aspoň necítil bolesť. Nie len psychickú, k tej sa teraz pridala aj fyzická. Síce som mal uvoľnené úplne všetky svaly, neskutočne ma boleli. Mal som chuť kričať ale hlasivky neposlúchali. Zavretý vo vlastnej hlave bolo čakanie jediné, čo som mohol robiť. Ale ani tej som už neveril. Klamala ma až veľmi často.

V tých vzácnych ale rozhodne nie spokojných momentoch, keď som neležal totálne vyčerpaný niekde v lese... ani vtedy mi myseľ nedovolila si oddýchnuť. Stále sa mi vybavovali spomienky. Tie najkrajšie a zároveň najhoršie. Najbolestivejšie. Spomienky na Sophie. Už len pri jedinej myšlienke na ňu som neskutočne trpel. Všetky tie krásne okamžiky... chcel som, aby sa niekedy ešte opakovali. Aby sme spolu zase išli do parku a sledovali labute. Chodili do reštaurácií alebo len tak pozerali telku. Bol by som neskutočne rád za všetko. Prežiť s ňou aspoň jednu minútu. Iba ju vidieť. Nič viac. Toto by stačilo.

Stále som si musel opakovať, že už sa to nikdy nestane, aj keď to bolo neuveriteľne bolestivé. Sám sebe som bodal dýku do brucha. Ibaže to inak nešlo, vedel som to. V mojej až nebezpečne labilnej hlave by sa mohlo zvrtnúť tak veľa vecí. Nechcel som nakoniec uveriť tomu, že Sophie ešte niekedy stretnem. Potom by som bol už nadobro stratený. Alebo už som?

Trvalo mi pár dní, kým som si uvedomil, že od úplného a nevratného šialenstva ma delí len jedna vec. Spomienka, ktorá sa z pravidla objavovala v tých najhorších chvíľach a nedovolila mi to úplne sa vzdať. Zostať v lese len tak ležal a už sa viac nehýbať. V poslednej dobe to bolo tak ľahké a lákavé.

Iba myšlienka na veľké čokoládové oči mi pomáhala nepustiť sa posledného kúsku vedomia, ktoré mi zostalo. Moja hlava si jej tvár začala meniť. Výrazy sa striedali. Už tam nebol len strach. Ale keď som sa zadíval lepšie, hlboko v očiach ho mala. Nešiel vytesniť. Sám som si ho tam neúmyselne vkladal a vždy ma to mrzelo. Stále ma to mrzelo.

Bellin úsmev som si ale vytvoriť nedokázal. Na to bola aj moja fantázia malá. Vlastne som to ani neskúšal. Vedel som, že originálu by sa určite nevyrovnal a pripadalo mi to skoro ako urážka. Niečo určite tak dokonalé sa predstaviť nedá. Teraz som len dúfam, že raz si ho nebudem musieť iba vymýšľať.

***

Carlisle si ma s časti kriticky a s časti ľútostne premeral a zovrel pery. Ako keby nechcel niečo povedať. V poslednej dobe to robili všetci. Báli sa, aby nepovedali niečo, čo by mi ublížilo. Nedalo sa presne povedať, čo bude spúšťač.

Nevedel som, na čo myslí. Všetky jeho myšlienky plynuli okolo mňa a ja som ani jednu nedokázal zachytiť. Už len natiahnuť imaginárnu ruky a zovrieť ich v dlani bolo pre mňa veľmi vyčerpávajúce. A tak som iba stál a čakal, čo sa bude diať. Nie že by mi na tom záležalo. Proste som len čakal na rozkazy.

Môj otec sa zhlboka nadýchol a unavene si prehrabol vlasy. Zrazu vyzeral o niekoľko rokov starší. Vlastne ako všetci. Môj aktuálny stav im na kľude veľmi nepridal.

Z mojej strany sa nedostavila žiadna reakcia. Hovoril som, len keď som musel. Musel som, len keď sa niečo pýtali. A aj to nie vždy.

„Si si istý-“ začal ale potom sa odmlčal. Mierne pokrútil hlavou ako keby si to rozmyslel a vydýchol, „si si istý, že to zvládneš?“

Prikývnutie. Nie veľké ale stačilo, že ho zachytil.

„Nikto ťa nanúti, to dobre vieš. Nemusíš tam chodiť. Pokiaľ sa na to necítiš, nebudeme ti to vyčítať, je to tvoje rozhodnutie.“

„Ja viem.“ Môj hlas bol prázdny a chrapľavý. Jeho tón ma ale prestal zaujímať už dávno.

„Edward,“ Carlisle sa mi vážne pozrel do očí a kládol dôraz na každé slovo, „dobre si to rozmysli. Isť do školy plnej ľudí je v tomto prípade vážne rozhodnutie. Pokiaľ máš pocit, že by si to nemusel zvládnuť, neriskuj. Musíš byť sto percentne presvedčený, že to psychiky dokážeš.“

„Viem, že áno.“ V podstate som klamal. Ani v najmenšom som si tým istý nebol. Ale musel som to dokázať. Kvôli Belle. Vidieť ju bola priorita. Pokojne v tichosti pretrpím ďalší záchvat v triede plnej detí, len ak sa s ňou zase stretnem. Momentálne mi bolo jedno, čo ma to bude stáť. Ešte raz ju vidieť. Jej krásne oči.

Carlisle si vzdychol a prikýval.

„Dobre. Ja ťa nemôžem nútiť ani ti rozkazovať. Si dospelý, respektíve. Máš právo o tom rozhodnúť sám. Len ťa, prosím, buď opatrný.“

„Nikoho nezabijem,“ namietal som a mal pocit, že sa mi roztrhli hlasivky.

„Toho sa nebojím,“ pokrútil hlavou, „ty vieš ako som to myslel.“

Tento krát som prikývol ja a otočil sa na odchod. Vyšiel som z jeho kancelárie a automaticky namieril k sebe do izby.

Prestal som vnímať svet. Lenže teraz za to nemohla apatia. Ale osoba, ktorá ma prenasledovala už niekoľko dní a vydobyla si nejaké zvláštne miesto v mojej hlave.

Už zajtra. Zajtra sa stretneme, Bella.

***

„Tú modrú, Edward, modrú! Bledo zelená ti nejde k pleti o nohaviciach nehovorím,“ rozhorčovala sa Alice a trucovito si založila ruky na hrudi, pričom si nesúhlasne merala košeľu ležiacu na posteli.

„Dobre,“ vydýchol som bez záujmu a natiahol ruku za kusom látky preveseným cez operadlo stoličky. Bolo mi jedno, čo budem mať oblečené a akej to bude farby. Nech si ma navlečú do čohokoľvek, nezáleží mi na tom.

Alice trochu prekvapene vypustila vzduch z pľúc a zvesila ruky.

„To je všetko?“ opýtala sa zarazene. Zdvihol som k nej oči a skoro lenivo na ňu zaostril. Carlislovi som nepovedal, že v poslednej dobe mi to začína robiť problémy. Zošalel by.

„A čo viac chceš?“ V skutočnosti ma to nezaujímalo. A ona to vedela. Počúval som len vďaka tomu, že som musel. Sluch bolo asi jediné, čo mi ešte slúžilo poriadne. Občas.

„No, čakala som, že si ju aspoň trochu obhájiš. Keď už si si tú košeľu vybral,“ vysvetľovala opatrne. Takmer som nevnímal čo hovorí. Počul som, to áno, ale mozgu trvalo kým si dal jednotlivé slová dohromady.

„Ja som si ju nevybral. To Rosalie,“ odpovedal som sucho. Bez akéhokoľvek zafarbenie hlasu, ktoré by hovorilo ako sa cítim. To by som najprv ale musel vedieť ja sám.

„Rosalie?“ Alice šokovane zažmurkala. Asi netušila, že niečoho takého, ako je bledo zelená farba, by bola jej sestra schopná. Keď pominul šok, zatvárila sa ako býk v aréne a z očí jej išli blesky, „Rose! O tomto sa ešte porozprávame,“ sľúbila a odišla. Pravdepodobne jej vynadať.

Pozeral som sa na dvere ešte dlho potom ako sa zavreli. Ani som si neuvedomil, že na ne bez akéhokoľvek dôvodu zízam. A aj keď mi to došlo, nechcel som to zmeniť. Nikam som sa neponáhľal. Mám čas. Všetok na svete.

Aj keď som si pripadal len ako prázdna schránka, ktorou som bezpochyby bol, niečo som cítil. Bolo to hlboko, veľmi hlboko a zase akoby mimo mňa. Držalo sa ma to. Nič viac.

Pripadalo, že je všetko zle. Ešte viac ako obyčajne. Dnes bol deň D. Rozhodne som ale nebol tak nadšený ako by som mal. A možno v tom bol ten problém. Mám sa stretnúť s Bellou. Práve dneska by som mal aspoň trochu precitnúť z toho zimného spánku. Cítiť nedočkavosť. Myslel som si, že sa to stane. Tak by to malo byť správne. Ibaže nie. Neponáhľal som sa a nesnažil sa urýchliť čas. Podriadil som sa mu. Dobrovoľne. Ten kúsok emócii čo som v sebe mal sa rozhodne nedal nazvať radosťou. Skôr nejakým jej slabším odvarom. Snažiť sa ale zistiť, čo to je by zabralo až zbytočne veľa energie.

Od rána som ju mal pred očami. Viac ako posledné dni. Jej tvár lemovanú hustými hnedými vlasmi. Čerešňový odlesk som tam videl stále. Tmavé oči, tak známe a predsa iné. Podobné. Bella ich mala až neskutočne teplé. Bolo to vidieť aj pod hrubou vrstvou strachu, ktorá tvorila niečo ako ľad. Prial si ho roztopiť. Musím odčiniť, čo som spôsobil.

„Edward, pohni!“ ozval sa zdola Emmettov hlas. Až to ma prebralo zo zamyslenia, v rámci možností.

Obliekol som si modrú košeľu a prešiel do kúpeľne. Opláchol som si tvár. Len tak.

Zrkadlo mi dokonale ukázalo môj odraz. Strhaný. Výraz niekoho, ktorí si toho vytrpel až veľmi veľa. Kto trpí. A bude už navždy.

***

„Netvár sa tak zúfalo,“ poznamenal Emmett asi na pol ceste do školy a pozrel na mňa cez spätné zrkadlo. Vydobil si miesto šoféra. Alice s Rose sa museli zmieriť s ostatnými sedačkami. Jasper si vzal radšej motorku. Chápal som ho. V poslednej dobre bolo so mnou ťažké byť v jednej miestnosti a pre neho obzvlášť. Stále niekde utekal. Čo najďalej odo mňa, aby ho toľko nebombardovali moje pocity. Vravel, aby som si to nebral osobne. Nebral. Ja som mu závidel. On pred tým aspoň mohol ujsť.

Emmettov dotaz som ignoroval. Nestálo mi za tú námahu prinútiť hlasivky k pohybu.

„Povedz niečo,“ vyzvala ma Rosalie. Otočil som sa na ňu. Ďalší automatický zvyk.

„Prečo?“ Skoro to fyzicky bolelo. Jedno jediné slovo.

„Musíš odpovedať. Keď sa ťa niekto niečo opýta, proste musíš. Bolo by až veľmi zvláštne, že len pozeráš do steny a máš zavreté ústa. Príde otázka, treba odpoveď. Tak to chodí,“ vysvetľovala ako dieťati v škôlke. Dôrazne a pritom šetrne.

Význam jej slov som pochopil spomalene.

„Budem, neboj sa.“

„Bojím, pretože viem, že to nie je pravda,“ povedala zrazu ostro. Nič to so mnou ale neurobilo.

„Rose...“

„Nie, Alice! Ty vieš ako to je. Koľko krát sa ho na niečo pýtame a on je ticho. Je to divné a pri upírovi dvojnásobne. Keď to urobí v škole, môžeme sa rovno sťahovať.“

„Budem odpovedať,“ vyhŕkol som prudko a dôrazne. Obe moje sestry sa na mňa prekvapene pozreli. Zrejme kvôli tomu tonu.

Ani ja sám som nevedel, čo to malo znamenať. Ale predstava, že by sme museli odísť ma... desila. Áno, bal sa toho. Znamenalo by to totiž, že Bellu už neuvidím. Bolo by to viac ako reálne. A to som nemohol dopustiť. Nesmie sa mi úplne stratiť zo života, teraz, keď už si tam získala miesto. Ešte som neprišiel na to aké, ale vedel som, že tam je. Bola by len ďalší prázdny bod v mojej osobe. Nemôže mi zmiznúť zo života. Pokiaľ to teda sama nebude chcieť.

Ďalšie bodnutie pri srdci.

To už ale Emmett parkoval pred školou. Vyzerala presne ako som si ju pamätal. Zmeny boli len miniatúrne.

Rosalie a jej manžel vystúpili ako prvý. Chcel ich napodobniť, ale Alice ma zastavila.

„Počkaj.“ Zasekol som sa s rukou na kľučke. Nebol som prekvapený, že ma zadržala. Znovu som len plnil rozkazy.

„Edward, ja viem, že by som ti mala veriť. Ale určite chápeš, že to vzhľadom na situáciu nie je ľahké.“ Nervózne sa mi pozrela do očí. Asi čakala, kedy sa zrútim. Nič také sa ale nestalo. Len som čakal.

„Chcela som sa ťa opýtať... si si istý, že Belle neublížiš?“

Jej meno bol ako úder palicou. Už som len nepočúval, pričom som skoro nevnímal, že hovorí. Teraz si získala moju pozornosť. Aspoň malú časť z nej.

Až potom mi došiel zmysel jej otázky.

„Alice, ty najlepšie vieš, že nie,“ ubezpečil som ju. Chcel som aby vedela, ona aj všetci ostatný, že to je posledná vec ktorej by som bol schopný.

„Práveže neviem,“ zamračila sa, „tvoja budúcnosť je veľmi nestála. Keď sa do nej snažím pozrieť, nič tam nie je. A keď už, tak len farby. Nič konkrétne. Rozhoduješ sa veľmi rýchlo, ak sa to tak vôbec dá nazvať. Ako keby tvoja myseľ nebola spojená z telom. Skoro ako keby si tie rozhodnutia ani nerobil. Si veľmi impulzívny. Niekedy sa bojím, či si ešte vôbec na žive.“

„Ja nežijem, Alice. Len existujem. A aj o tom už začínam pochybovať,“ zašepkal som potichu. Bolelo ma hrdlo. Ibaže nie od smädu.

Alice prikývla a povzbudilo sa usmiala.

„Zvládneš to, určite.“ Nič som nepovedal. Len som slabo pokýval hlavou na znak súhlasu a otvoril dvere.

Až vtedy som si uvedomil, že všetky oči na parkovisku sa upierajú na naše auto. Čiže v podstate na mňa.

Tie desiatky sŕdc so mnou asi mali niečo urobiť. Lenže nič. Vôňu som cítil, krv počul. Ale moje zmysli to vôbec nedráždilo. To dokázal len jeden pach.

Až vtedy sa dostavil pocit nedočkavosti. Až teraz, keď som si uvedomil, že naozaj stojím pred budovou, kde je Bella. Tá, pre ktorú som sem prišiel.

Mal som nutkavú potrebu sa rozbehnúť a nájsť ju. Presvedčiť sa, že nebola len výplod fantázie mojej chorej hlavy. Na to som sa cítil ale až veľmi slabý. Chodiť bolo strašne ťažké. Po prvý krát mi to vadilo.

Pomaly som sa prešiel parkoviskom až ku škole a nevšímal si tváre svojich nových spolužiakov, ktorým padala čeľusť k zemi.

V kancelárii som si vyzdvihol rozvrh a niečo na podpísanie. Správa o novom synovi doktora Cullena sa rozšírila rýchlo. Doteraz som ani nevedel koho mám vlastne hrať. Bol som si ale istý, že to Carlisle spomínal.

Nečakal som, že na Bellu narazím hneď ako vojdem dnu. Aj tak som ale pocítil mierne sklamanie, že tam nebola. Ani nikde okolo. Možno už išla do triedy.

Skoro nedočkavo som sa vybral na prvú hodinu. A pri tom dúfal, že ju čo najskôr zase uvidím.

***

Lenže tam nebola. Ani na prvej, ani na druhej. Tretiu som z osobných dôvodov vynechal. Jasper mi ale odprisahal, že Bella sa tam ani nemihla. A tak to pokračovalo aj naďalej.

Vadilo mi to. Áno, vadilo. Prečo nemáme žiadnu spoločnú hodinu? Nechcel som sa už len tak s očakávaním pozerať na dvere a dostať ranu do brucha, že neprišla. Zase.

Dokonca som ani nevedel, či je v škole. Na mysle ostatných som sa nedokázal napojiť. A nebolo to len únavou, aj keď na tom mala veľkú zásluhu. Mal som pocit, ako keby sa moja schopnosť čítať myšlienky vytrácala. Postupne som o ňu prichádzal. Alebo možno nie. Nevedel som totiž, či je to možné.

Teraz mi ale bolo jedno, či prídem o dar, o schopnosť hovoriť a myslieť, aj všetky zmysli. Nezáležalo mi na to, či sa to stane. Ibaže som jasne cítil, že teraz je to z úplne iného dôvodu ako inokedy. Väčšinou mi bol môj život ľahostajný a nič ma preto netrápilo. Momentálne mi to nevadilo preto, že to nebolo to najpodstatnejšie. Práve teraz bol stred môjho ja niekde v tejto budove. Ak teda mám aspoň trochu šťastia. Stredobod všetkého sa stala Bella a túžba stretnúť ju. V tomto momente to bolo to najdôležitejšie. Každá moja myšlienka patrila jej. Ten anjelskej tvári a čokoládovým očiam. Bol som zvedavý, či nestratili tú zvláštnu iskru, čo ta mali minule. Či zase mierne pootvorí pery prekvapením keď ma uvidí.

Zároveň som sa ale neskutočne bál. Vystraším ju? Už si ma zaškatuľkovala ako niekoho nebezpečného? Zlého? Čo ak ma nebude chcieť ani vidieť?

Mohol som sa zblázniť. Toto a ešte tisícky ďalších obáv mi lietali hlavou a rozochvievali mi žalúdok. Bol som nesústredený, ešte viac ako obvykle. Pomaly mi prestávalo záležať na tom, či ma ľudia uvidia správať sa... divne.

„Nechutí ti?“ Uškrnul sa Emmett a tým ma vytrhol z myšlienok. Až vtedy som si uvedomil, že sa vidličkou prehrabujem v jedle a pomaly robím zo šalátu obyčajnú kašu.

Škaredo som sa na neho pozrel a zase sklonil hlavu. Mal som nutkanie znovu sa poobzerať po jedálni, či niekde nie je. Lenže som mal pocit, že ďalšia sklamanie už neznesiem.

„Edward, čo sa deje?“ opýtala sa Alice a zamračila sa. Zdvihol som hlavu na takú úroveň aby som jej videl do očí.

„Nič,“ odsekol som podráždene. Už z toho museli všetci pochopiť, že niečo naozaj nie je v poriadku. Nebýval som nervózni. Ak teda nerátam svoje záchvaty. Všetko ma bolievalo, upadol som do apatie a nevnímal okolie ale nikdy som nebol naštvaný.

Teraz som sa ale naozaj a nefalšovane hneval. Na to, že sa Bella ešte neobjavila. Viac menej som tým hnevom len zakrýval strach, čo sa vo mne prelieval a plazil ako had.

Moji súrodenci si vymenili prekvapené a znepokojené pohľady. Ja som to ale vnímal len desatinou mozgu. Vtedy sa to totiž stalo.

Tú vôňu by som spoznal medzi stovkami. Bola najsilnejšia a najkrajšia akú som kedy cítil. Jedinečná. Ako čerstvo pokosená tráva a jahody. Sladká. Presne pasovala k jej majiteľke.

Automaticky som tým smerom otočil hlavu. Jej krv ma ale veľmi nelákala. Teraz, keď sa miešala s desiatkami ďalších mi nedokázala podpáliť hrdlo. Bol som za to rád.

Bella si odsunula stoličku a aj s táckou v ruke sa posadila. Pravou rukou si zastrčila prameň vlasov za ucho a tým mi poskytla dokonalý výhľad na jej profil.

Celé som to sledoval so zatajeným dychom. Takmer som tomu neveril. Je tu. Naozaj je tu. Nesnívalo sa mi to. Ona existuje.

Cítil som ako sa mi po tvári rozťahuje mierni úsmev. Bolesť, ktorá ten úkon sprevádzala som si nevšímal. Mimické svaly som mal stuhnuté. Neusmieval som sa neuveriteľne dlho. A teraz to prišlo. Nenásilne, jednoducho. Jedna jediná osoba ma už len tým, že je, prinútila sa usmiať.

Niečo sa vo mne rozlievalo. Sladký a hrejivý pocit, ktorý som nezažil už tak dlho. Preto som nevedel povedať, čo znamená.

Sledoval som ju bez žmurkania a dychu. Pozorne som si ju prezeral. Každý vlas, každý milimeter jej tváre. Oči mala sklonené k tanieru a krvavo červené pery sa jej hýbali, keď sa rozprávala s kamarátkou vedľa. Pozoroval som to ako zhypnotizovaný. Ako sa o seba jemne trú a vytvárajú slová. Zaznamenal som všetky zmeny v jej tvári.

Nič neexistovalo. Čas sa zastavil. Boli sme len my. Všetko ostatné prestalo byť podstatné . Slnko zmizlo a nahradila ho ona. Bella. Momentálne bola stredom celého môjho vesmíru. Tým, okolo čoho sa točili všetky ostatné planéty. Bola odpoveďou na všetko. Táto chvíľa bola odpoveďou na všetko.

Moju pozornosť upútala jej ruka a donútila ma odtrhnúť oči od ten najjasnejšej hviezdy. Chytila hranolku a pomaly si ju nasmerovala do úst.

Dych sa mi zrýchlil.

Môj pohľad musela cítiť. Možno preto sa otočila. Alebo proste len periférne zaznamenala, že ju sledujem. Každopádne sa na mňa pozrela a stalo sa presne to, v čo som dúfal.

Malinové pery sa jej otvorili a pustili von vzdych z pľúc. Oči sa jej rozšírili prekvapeným. Pozerala rovno do tých mojich. Tenká ľadová vrstva sa tam začala tvoriť aj tento krát.

To bol pre mňa pomyseľný koniec. V hlave sa mi ozvalo hlasné buch a všetko rozmetalo na prach. Bála sa ma. Znovu som ju vystrašil. Že ja hlupák som vôbec niekedy dúfal, že by to tak byť nemuselo.

Bellino výraz sa ale vystriedal veľmi rýchlo na to aby som sa stihol začať rúcať. A práve možno tá jedna sekunda ma zachránila.

Lad sa roztopil. Zostal len šok a malé plamienky uprostred, ktoré ale rozhodne neznamenali strach. Spálili ho. Ohrievali celú miestnosť. Ohrievali mňa.

Hovorí sa, že oči sú okná do duše. U niektorých ľudí to platí viac u niektorých menej. Lenže pri Belle vôbec. Tie jej, nádherné tmavé, viedli niekde inde, do úplne iného sveta. Plného svetla, farieb a tepla. Boli ako brána. Dokázali ma zaviesť tam, kde som nebol už niekoľko rokov. A možno ešte nikdy.

Mala v očiach celý kúzelný svet. Doslova. Zvláštne prirovnanie, ale najlepšie vystihovalo to, čo som videl. Rozprávku. Mágiu. A jej stredom bola ona. Jej meno bolo nadpisom každej jednej kapitoly.

Bola ako víla. Malá čokoládová víla.


S touto kapitolou nie som vôbec spokojná. Takže dúfam, že ma ani tentokrát neukameňujete :)

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

12)  marcela (16.06.2013 17:01)

Jalle

11)  Jalle (04.11.2012 14:45)

ach ta láska

Pilly

10)  Pilly (28.10.2012 13:05)

Všetkým Vám veľmi dakujem kapitolu sa pokúsim napísať čo najskôr a čo sa týka jej dlžky... dalšia bude pravdepodobne dlhšia, lebo ja kamene nerada

dorianna

9)  dorianna (28.10.2012 11:40)

NeliQ

8)  NeliQ (28.10.2012 09:43)

Bože, tvoja poviedka ma absolútne pohltila. Nikdy sa neviem dočkať ďalšieho dielu. Asi som úchylná, ale zbožňujem tohto utrápaného Edwarda a Bellu ako svetlo na konci tunela. Dúfam, že ďalšia kapitola tu bude skoro

7)  Seb (28.10.2012 08:23)

Právě jsem zhltla všechny zatím napsané kapitoly, je to nádhera, ty pocity! Těším se na další.

6)  Leni (28.10.2012 01:04)

Nádhera. Čokoládová víla ho zachrání.

5)  rossi (27.10.2012 23:34)

ukamenuju tě za to, že nebyla delší :-)

Ajvi

4)  Ajvi (27.10.2012 23:11)

ach!!!

eMuska

3)  eMuska (27.10.2012 22:47)

ach jo, a to je akože koniec? Konečne po tej bolesti a apatii sa mi začal tajiť dych a srdce sa rozbúšilo... A TY SKONČÍŠ???
Bolo to absolúte famózne, keď ju stretol... Ja chcem ešte. A najlepšie čo najskôr.

mispa

2)  mispa (27.10.2012 20:28)

LadySadness

1)  LadySadness (27.10.2012 20:10)

neukameňujeme, zatiaľ odteraz to ale bude už len lepšie, O:K:? ;)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella