Sekce

Galerie

/gallery/A7MODA-1744875.jpg

Z tmy na svetlo...

Sledoval som skreslenú oblohu nado mnou a snažil sa na nič nemyslieť. Aspoň na chvíľu na nič nemyslieť. To ale pri upírej mysli nepripadalo do úvahy. Náš mozog rozmýšľať vždy a všade, rovno nad niekoľkými vecami. A to som teraz nechcel. Potreboval som len jedno, nepremýšľať. Len byť. Nič viac.

Darilo sa mi to. Posledných desať rokov som už ani to nedokázal. Ako keby som mal vedomie zabalené do zvukotesného skla. Myšlienky mi tam ani nedochádzali. Lenže to sa zmenilo. Sklo sa rozbilo, svet bol zreteľnejší. Jedna osoba stačila na to, aby, aj keď len čiastočne, napravila nenapraviteľné. Náhoda? Nie. Zázrak? Ani náhodou. Možno osud. Možno to všetko zariadil on...

Zafúkal vietor a hladila vody sa zavlnila. Svetla sa na nej lámalo a to ani dokonalý zrak nemohol ignorovať. Teplotu vody som necítil. Práve preto mi nerobilo problém byť niekoľko hodín pod hladinou. Kyslík som nepotreboval.

Koľko to už je? Deň? Dva? Týždeň? Nemal som predstavu, koľko času som strávil v lese. Áno, súmrak a svitanie som videl. Ibaže som si podľa neho aj tak nedokázal pospájať, akú dobu tu som. Nie, že by ma to zaujímalo. Ja som mal času dosť.

Bez akéhokoľvek dôvodu som sa posadil. Voda sa rozprskla na všetky strany a zo mňa tiekla prúdom. Nedal som si ani tú námahu, aby som sa dostal na breh. Ani tu som nevidel dôvod.

Zavrel som oči a utrel si tvár. Len tak. Nechcel som sa pozerať na to, čo bolo okolo. Čo som spôsobil. Pretože to, čo bola pôvodne časť lesa sa tak teraz nedala nazvať ani náhodou. Stromy aj s koreňmi povytrhávané zo zeme a to v okruhu pol kilometra. Nevedel som sa ani rozhodnúť, či mi to vadí alebo nie.

Bol som tu už poriadne dlho. To bolo jediné, čím som si bol ako tak istý. Teraz som ale mal naozaj dobrý argument.

Nebývalo to také silné. Nikdy. Vedel som to s istotou. Záchvaty som mával raz často, inokedy zriedkavo. Znesiteľné ale aj mučivé. Ibaže tomuto sa žiadny, ktorý som mal doposiaľ nevyrovnal.

Intenzita bolesti bola taká obrovská až som mal pocit, že ju celú nedokážem pojať. Vymykalo by sa to predsa všetkému doposiaľ objavenému. Ale stalo sa. Prišla, zničila ma a mučivo pomaly aj odišla. Skoro som si dolámal zuby, ako som sa snažil nekričať. Počul som ako praskajú.

Horšie ako premena, horšie ako rezanie končatín za živa. Bolo to niečo, čo muselo byť so samého pekla. Možno som nakoniec nedokázal mať ústa zavreté. Neviem. Pretože ja som nevnímal. Vôbec som nevedel, čo sa okolo deje, čo sa so mnou deje. Jediné, o čom som bol presvedčený bola skutočnosť, že cítim. Až moc. Nikdy pred tým som si to tak veľmi neuvedomoval. To, koľko svalov mám v tele a koľko sa ich dokáže behom stotiny roztrhať. Lebo oni sa naozaj roztrhal. Spolu so šľachami boli na kúsky. Ten tlak, ktorý som vyvíjal proste nedokázali uniesť. A tak praskli.

Bolesť mi zasahovala až na samotné dno, do kostnej dreni. Prešla mnou ako nôž maslom a razila si cestu ďalej. Nemohol som sa brániť. Len čakať kedy to prestane. A ono to prestalo. Síce až po neuveriteľne dlhej dobe, ale to sa možno zdalo iba mne. Každá sekunda bola dlhšia ako storočie.

Keď som nakoniec cítil, že to končí, ani som sa nedokázal radovať. Trvalo niekoľko minút, kým sa bolesť dostala na znesiteľnú úroveň. Pár ďalších, kým prestala úplne. To ale ešte nebol koniec.

Nedokázal som uvoľniť svaly. Jednak preto, že som ich mal na kusy a jednak mi totálne stvrdli. Celý napätí som len ležal a čakal. A to som ani nevedel na čo.

Regenerácia bolela. Telo sa zase skladalo dohromady. To som už ale ani necítil. Oproti tomu, čo sa diale pred tým, to bolo niečo príjemné. Nezískalo si to žiadnu pozornosť.

Jediný zvuk, čo som počul boli kĺby vracajúce sa späť na svoje miesto. V ušiach som mal zaľahnuté. Svetlo mi rezalo oči a tak som ich nechal zavreté. Pľúca chceli kyslík aj keď som ho nepotreboval. Bol som skrátka na dne, totálnom a úplnom. Dostať sa z neho bolo nepredstaviteľné. Tak ako vždy. Ani teraz som nedúfal, že sa pohnem viac ako o dva schody vyššie. Potom sa zase vrátim tam kde pred tým. Dole. Tak to bolo desať rokov. Tak to bolo... normálne.

Až potom, čo sa moje telo spamätalo z toho silného útoku som bol schopný rozmýšľať. Ale aj to ma stálo veľa námahy. Najprv. Neskôr sa mi myseľ už len vyjasňovala. V rámci možností.

A prišlo to, čo som chcel zo všetkého najmenej. Spomienky.

Ako prvý sa mi vybavil Jasper. Bol som si prakticky istý, že to jeho slová môžu za to, čo sa stalo. Pretože niekde v hĺbke duše som vedel, že má pravdu. Mal by som sa cez to preniesť. Prestať myslieť na to, čo bolo a zamerať sa na to, čo je. Ale čo vlastne je? Odpoveď som vedel hneď. Nič. Bez Sophie nie je nič. Len prázdnota, ktorá sa nedá vyplniť. Moje vnútro vzala so sebou a už sa nikdy nevráti. Ani ona ani ja. Preto sa to nedalo. Len tak ísť ďalej. Zabudnúť. Lebo ja som upír, my nezabúdame. A takéto veci obzvlášť nie. Láska nie je niečo, čo by na život kohokoľvek nemalo žiadny dopad. Jasper nevedel o čom hovorí. Ani ostatný z rodiny. Mohol cítiť ako sa cítim, ale nevedel, prečo. Do hlavy mi nevidel a pocity nebolo jediné, čo potreboval vedieť aby ma mohol dopodrobna rozpitvať.

On Alice nestratil. Má ju pri sebe, už niekoľko desaťročí a sú šťastný, rovnako ako milióny ďalších párov na svete. Nemá predstavu... o ničom. A o posledných rokoch už vôbec nie. Nemôže vedieť, čo sa so mnou dialo, keď tam nebol. Ale aj tak povedal niečo, čo si nevie ani len predstaviť a za čo som mu skoro odtrhol hlavu.

Prestať sa trápiť. Znie to ľahko. Lenže ťažšie sa to robí.

Ako sa mám, sakra, prestať trpieť?! Nahovárať si, že v sebe nemám to prázdno, čo ma požiera za živa? Že ma nič nebolí? Že nevidím stratený zmysel každej jednej minúty na tejto zemi, keď tu nie je ona? Lebo práve Sophie bola stredom môjho sveta. Ona bolo to, bez čoho som nemohol a ani nemôžem fungovať. Ako srdce pre človeka. Prestane biť a je koniec. Sophie odišla a stalo sa presne to isté, je koniec. Síce stále existujem, dýcham, chodím, rozmýšľam ale nežijem. Dokonca ešte menej ako obyčajný upír.

Aj tak som sa ale na Jaspera nedokázal hnevať. Ale nie preto, že by som plne chápal jeho dôvody a súhlasil s nimi. Nevládal som cítiť hnev. Stálo to tak veľa námahy a ja som ju proste nedokázal vynaložiť.

Keď začali myšlienky ostatných plynúť okolo mňa, nevadilo mi to. Nejako extra som sa ostatným nechcel pozerať do hlavy. Nezáležalo mi na tom, že strácam schopnosť. Bolo mi to jedno.

Ale tie Jazzove som spoznal a to pred niekoľkými dňami. Povedal to v zúfalstve. V bolesti, v agónii. A vtedy sú upíry rovnako zraniteľný ako všetci ostatný. Zvlášť, keď má dotyčný dar a pocity vníma dva krát toľko ako ostatný nesmrteľný. A to už je tesne na hranici. Bol som si prakticky istý, že za iných okolností by to nevyslovil. Vedel by, čo to spôsobí. Vtedy mu na tom ale nezáležalo. Všetko vyslovil len preto, aby to utrpenie skončilo.

Sophie by to nechcela, Edward, Sophie by nechcela aby si takto trpel!

Chápal som, že to myslí dobre. A tie slová mi stále vŕtali v hlave. Počul som to stále dokola. A stále dokola úpel nad tým, aká je to nesplniteľná úloha.

Upíri sa považujú za vládcov sveta. Automaticky sa do tej kategórie radia a to len preto, že sme na vrchole potravinového reťazca. Väčšina nášho druhu si nechce pripustiť, že by sme mohli mať nejakú slabosť. Chybu. Lenže máme. Za všetky tie super schopnosti sa musí niečo zaplatiť. Dať niečo, ako sa hovorí, na oplátku.

Len jeden pokus. Máme len jeden pokus. Jednu možnosť sa zamilovať. Ak to dopadne zle, nie je cesty späť. Život už potom nestojí za nič. Upíria láska je niečo, čo sa nemení. Milujeme jednu a tú istú osobu. Navždy.

A moja rodina to určite vie. To, že už nemám šancu na lepší život, lebo moja druhá polovička odišla. Ale predsa sa snažia. Postaviť ma na nohy. A pritom si musia byť vedomí toho, že sa im to nepodarí. Ja už budem navždy kľačať. Lebo svoju jedinú možnosť som si vyčerpal.

Zavrel som oči. Svetlo, ktoré mi svietilo práve do nich, mi v hlave spôsobovalo explózie. Ako keď je človek po opici. Potrebuje tmu. Cítil som, že zrenice nereagujú úplne tak ako by mali. Bol som si ale istý, že sa to vyrovná. Od toho záchvatu som mal telesné funkcie rozhádzané. Postupne sa vracali do normálu. Pomaly ale isto.

Ani neviem prečo, ale postavil som sa a prešiel k brehu. Viečka stále pri sebe. Na slepo som sa zvalil do trávi a nechal si vetrom sušiť oblečenie. Mohlo by prísť tornádo a ja by som si to nevšimol.

Keď sa to zrazu stalo. Z ničoho nič. Vynorila sa mi spomienka, pomerne čerstvá ale zároveň tak stará.

Bella.

Len jej tvár, nič viac. Usmiala sa.

Okamžite som vedel, kedy to bolo. Naše druhé stretnutie. Jedáleň, jeden pohľad a schopnosť odolávať gravitácii. Živo som si pamätal ako málo stačilo a ja som už nestál nohami na zemi. A to nie len raz. Robila to vždy, keď som ju uvidel. Aj keď si to neuvedomovala. Na chvíľu ma dokázala vytiahnuť z tmy na svetlo. To ona mi v tom momente prežiarila celú existenciu. Vtedy bola moje slnko. Dokázala to, aj keď som si bol totálne istý, že je to nemožné. A jej sa to podarilo, len tak. Do zúfalstva dokázala priniesť nádej.

Ten obraz bol taký živý. Ako keby stála rovno predo mnou. V ten chvíli som mal v hlave prázdno. Zostala len Bella. Anjel v ľudskom tele. Bola to vlastne irónia. Nebeskú stvorenie zachraňovalo syna diabla. Ona, so svojou čistou dušou chcela očistiť tú moju, úplne čiernu. Nevadilo mi to. Prečo by aj malo. Za záchranu sa predsa ďakuje. A ja som jej ďakoval. Keď bola so mnou, patril som jej. Celá moja existencia, všetko bolo v tom momente jej. Mala na to nárok. A ja sa ani nesnažil vziať si to späť.

Naozaj to bolo len pár dní dozadu? Pripadalo mi to ako neskutočne dávno. Spomienky síce nebledli, stále boli také živé ako v momente keď som ju videl, ale proste som sa nemohol zbaviť pocitu, že už sú staré.

Na Bellu som nemyslel od kedy som tu bol. Nebol na to čas. A teraz mi to bolo... ľúto. Zrazu mi vadilo, že som tu tak dlho a oberám sa o možnosť by s ňou. Mal som neuveriteľné nutkanie ju vidieť.

Bez rozmýšľania som vyskočil na nohy a rýchlosťou svetla sa rozbehol do Forks. Patril som do pekla, to som vedel. Ale nechcel som tam byť. Nie pokiaľ je možnosť, že nebo ma tiež akceptuje.

***

Vedeli, že prichádzam ešte skôr ako som vôbec otvoril dvere. A ja som vedel, že to vedia ešte skôr ako som chcel. Keď prestali dýchať a nepäto čakali, hovorilo to samo o sebe dosť. Nenechal som sa tým rozhodiť. Proste som bežal ďalej. Síce už pomalšie ako pred tým, ale bežal.

Pristihol som sám seba, že to odkladám. Že posúvam chvíľu, keď vstúpim do domu a budem sa im musieť pozrieť do tváre. Hlavne Jasperovi. Spätne som svoje konanie ľutoval. Nemal som po ňom tak vyštartovať. Ale zaprisahal som sa, že sa o tom porozprávame.

Lenže les tiež nebol nekonečný. A ani cesta domov sa nepredlžovala, ale naopak, skracovala. Skoro som ani nepostrehol ako som sa objavil pred dverami. Plne mi to došlo až vo chvíli, keď sa mi niekto hodil okolo krku zakryl mi výhľad medovými kučerami. Stačil jediný nádych a vedel som o koho sa jedná.

Esme potichu vzlykla a ja som ju objal. Automaticky.

„Mami, neplač. Som späť.“ Nestávalo sa často, že myšlienky nejakej osoby boli také silné aby na mňa doľahli. Tieto ale boli. Priam kričali, ako jej rada, že som zase tu. Prechádzali mi do vedomia len útržkovito ale to úplne stačilo na to, aby som si vytvoril viac ako jasný obraz.

„Vieš ako som sa o teba bála?“ opýtala sa vyčítavým hlasom a ja som zovretie ešte zosilnel.

„Prepáč,“ vydýchol som. Esme sa odtiahla a mne sa naskytol pohľad na situáciu okolo. Zvyšok rodiny stál o kúsok ďalej a pozorovali ma s rovnakou úľavou ako mama.

„Si v poriadku?“ Esme si zase získala moju pozornosť. Otočil som sa k jej starostlivej tvári a bez rozmýšľania prikývol.

Nie. Jasné, že nie som. To by som im ale nepriznal. Načo aj. Stačí, že sa trápim ja, nemusia aj oni. Nemusia vedieť, že každý nádych bolí ako keby ma prešiel parný valec, že myšlienky sa neustále točia okolo jednej osoby. Vlastne... dvoch. Teraz už dvoch. Nemusia vedieť, že keby mi niekto ponúkol smrť, pravdepodobne by som prijal. Pretože by mi na tom nezáležalo. Nie, toto rozhodne nesmú vedieť. Hlavne nie potom, čo videli minule...

„Vždy si vedel dobre klamať,“ ozvala sa Rosalie, ale neznelo to, že by sa hnevala. Skôr ako keby ju to bolelo. Jej skrivená tvár bola jasným dôkazom toho, že to tak je.

Nepostrehol som ako a kedy som sa dostal do domu. A vlastne ma to ani neujímalo. Späť do reality ma vrátil až Jasperov hlas.

„Môžeme sa porozprávať?“ Sledoval ma... obozretne. Ako keby čakal, kedy na neho znovu skočím. A podľa jednej jedinej vete z jeho hlavy, ktorá ku mne doľahla som zistil, že podľa neho mám na to plné právo. Ja som sa na to ale nechystal.

Znovu som prikývol. Spoločne sme vyšli z domu a Jazz sa rozbehol. Nasledoval som ho. Bol to reflex. Zastavil až keď sme boli taký kus od domu, že nikto nemal šancu nás počuť.

Nič som nehovoril. Nevedel som čo. A hlasivky zase odmietali spoluprácu.

„Prepáč,“ povedal môj brat previnilo a ja som k nemu zdvihol oči. Doteraz som neprítomne pozeral do zeme, „nemal som ti to nehovoriť. Ja viem, že nemal. Ale vtedy... proste som sa neudržal.“

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať,“ vypravil som zo seba sťažka.

„Ale áno, mám. A ty musíš vedieť, že mi je to fakt ľúto. Uvedomujem si, že zabudnúť nie je ľahké ale...“

„Nie,“ prerušil som ho a zase sa odvrátil od machu pri mojich nohách. Jasper ma napätí výraz, „zabudnúť nie je ľahké, zabudnúť je nemožné,“ opravil som ho. Lebo medzi týmito dvoma pojmami musí vidieť rozdiel. Ten tam totiž je a to obrovský. Neprehliadnuteľný.

Jazz prikývol.

„Ja viem.“

Nastalo ticho. Dlhé a ťažké ticho. Ibaže nepríjemné nebolo. Nevadilo mi to. Vlastne som ho ani nevnímal. Nič som nevnímal, seba takisto. Prázdna schránka. Nič viac.

„Ty sa ani nesnažíš, že?“ Preťal ticho môj brat.

„O čo?“

„Dostať sa cez to.“

„Nie.“ Pokrútil som hlavou a on sa ďalej nepýtal. Len mi poslal takú hlasnú myšlienku, aby som bol schopný ju zachytiť, že ma radšej nechá samého. Otočil sa a odchádzal. Ja som si ale vtedy na niečo spomenul.

„Počkaj,“ Jasper sa otočil, „aký je deň?“

„Utorok. Prečo?“

„Len tak.“

Utorok. A zajtra streda. Škola. Bella.

***

Netrpezlivo som sa zavrtel na stoličke a pero si prehodil do druhej ruky. A tak bolo len kulisa. Niečo, s čím sa môžem hrať a nebude nápadné, keď to nedopatrením zlomím. Perá sa lámu bežne. Dokáže to aj človek. S lavicou by to už bolo horšie.

Bál som sa. A to som vlastne ani nevedel čoho. Celú noc som prežil len vďaka tomu, že som sa tak veľmi tešil na túto chvíľu. Na Bellu. Nevidel som ju niekoľko dní ale aj tak mi to pripadalo ako večnosť. Ona bola moja droga. A ja som až nebezpečne dlho nedostal svoju dávku.

Ibaže teraz... teraz keď to prišlo, keď som sedel v triede a čakal na začiatok hodiny a jej príchod, zmocnila sa ma nervozita. Úplne bezdôvodná. To som vedel. Ale aj tak sa mi všetky kamenné vnútornosti sťahovali a dych zrýchľoval.

Radosť zmiešaná s napätím... zložitá kombinácia.

Bolo to presne také isté ako minule. Prvé som zachytil kroky a potom vôňu. Tá mi udrela na nervové zakončenia podstatne väčšou silou.

Slastne som privrel oči a pol sekundy si len vychutnával to najkrajšie, čo sa vôbec dá cítiť. Jej sladkú vôňu som mal na jazyku. Bellina krv musela chutiť úžasne. Ale aj napriek tomu som ju nechcel.

Vošla. A niečo sa zmenilo. Hlavu nemala sklonenú ako naposledy. Rozhodne z nej ale nevyžarovalo ani sebavedomie. Proste len prišla. Nič iné.

A jej oči sa okamžite zastavili na našej lavici. Zrenice sa jej rozšírili a pery vyformovali do toho roztomilého o. Chcelo sa mi usmiať. Aj napriek tomu som sa ale nepohol a ďalej ju sledoval.

Bella sa nehýbala. Zostala stáť kúsok od dverí a nikto tomu nevenoval pozornosť. Srdce sa jej rozbehlo rýchlejšie a dych skrátil.

Myslel by som si, že sa bojí. Že jej je moja prítomnosť nepríjemná. Lenže to by jej nemohlo ústami takmer nepozorovateľne šklbnúť k náznaku úsmevu. A ani v očiach nemala strach. Práve naopak, odrážala sa tak radosť.

A to vo mne vyvolalo búrku. To a pohľad do tých čokoládových studní mi behom sekundy rozhádzali celé vnútro. Ako tornádo. Ibaže to, čo som cítil, rozhodne nebolo negatívne. Nikdy to nebolo negatívne. A nikdy sa nestalo, že by mi pár sekúnd stačilo.

Až teraz som si plnou silou uvedomil, ako veľmi mi chýbala. Ako som ju cez tie dni, čo som zúfalo kričal v lese, potreboval. Došlo mi to až teraz. Jej nadpozemská tvár, vôňa, červenanie. Všetko sa to stalo súčasťou môjho bytia a to stačila tak krátka doba. Bella sa mi dostala hlboko pod kožu, hlboko do prázdneho vnútra. Presne tam, kde bolo dávno zničené bojové pole. Do srdca. Vydobila si nejaké zvláštne miesto v jeho strede. A ja som sa ju ani nesnažil vyhnať. Naopak, užíval som si to. Pretože ja som ju potreboval. Po desiatich rokoch mi zase ukázala na svetlo. Bez nej som bol tak kde pred tým, dávno mŕtvy a predsa na tomto svete. Bez nej som bol ešte menej ako vzduch. To ona mohla za to, že telo a myseľ zase spolupracovali. Nie úplne. Len čiastočne. Aj tak to ale bolo viac ako som kedy dúfal.

Bella sa zhlboka nadýchla a na chvíľu zavrela oči. A až to ma prebralo. Dezorientovane som zažmurkal a snažil sa plne vrátil do reality. Uvedomiť si, čo sa deje. Veľmi to ale nešlo.

Odvrátil som tvár, aj keď som sa musel prehovárať ako ešte nikdy v živote. Bella si zaslúži súkromie.

Neviem ako dlho som tam sedel a predstieral, že sa učím. V jej prítomnosti čas plynul vždy inak.

Zazvonilo. Učiteľ vošiel takmer okamžite a začal vysvetľovať učivo, ktoré som ja ovládal dokonale.

***

Po pol hodine som to nemohol vydržať. Nie, keď bola tak blízko, že som cítil teplo ktoré z nej vyžaruje. Počul ako sa krv obtiera o steny tepien. Nie po toľkých dňoch, keď som si musel vystačiť len so spomienkami.

Čo najnenápadnejšie som natočil hlavu smerom k Belle. A pohľad mi okamžite skĺzol na jej ruku. Držala moju ceruzku. Tú, čo som jej dal.

„Máš ju,“ vydýchol som prekvapene, ale zároveň šťastne, sám pre sebe. Asi to ale nebolo tak potichu som predpokladal.

Bella sa ku mne mimovoľne otočila, oči stále ešte rozšírené a sledovala môj pohľad. Netrvalo ani pol minúty kým zistila o čom hovorím.

Začervenala sa. A to vo mne vyvolalo ďalší výbuch šťastia. Strieborného.

Nevedel som presne popísať čo cítim. Bolo toho tak veľa. Rozhodne ale kraľovala radosť. Keď som jej tú na pohľad bez cennú vec dával, ani som sa nezaoberal tým, či si ju aj nechá. Úplne mi stačilo, že neodmietala. Ale teraz... ona ju proste neodložila domov na stôl a po niekoľkých dňoch ani nevedela, že tam vôbec je. Vzala si ju do školy. Písala s ňou. Pre niekoho niečo obyčajné. Pre mňa... nepredstaviteľne úžasné.

„Ja... áno,“ vykoktala a jej tvár nabrala ešte tmavší odtieň. A potom, čo som sa usmial, ešte viac.

Všetko ostatné išlo bokom. Ako už toľko krát. Tá bolesť posledného záchvatu. Strata Sophie. Prázdnota, ktorá príde okamžite ako sa vrátim domov. Všetko to bolo zanedbateľné. Žil som len týmto okamžikom. Každá stotina bola neuveriteľne cenná. Pretože som vedel, že to skôr alebo neskôr skončí. Nechcel som rozmýšľať nad tým, čo bude. Teraz len bolo. Proste bolo.

„To som rád,“ zašepkal som potichu. Bella sa rozpačito usmiala a znovu sklonila hlavu nad zošit.

A mne sa chcelo to, čo už toľko rokov nie. Smiať. Nie hystericky. Nie zúfalo. Šťastne. Dať svetu najavo, čo cítim. Ukázať peklu, že aspoň na chvíľu s neho môžem ujsť. To bolo totiž niečo, čo neprichádzalo každý deň.

„Nebol si tu,“ ozvalo sa vedľa mňa.

Bella ma sledovala. Nervózne si hrýzla spodnú peru a mne chvíľu trvalo, kým som od toho miesta dokázal odtrhnúť oči.

„Áno... Chrípka,“ povedal som prvé, čo ma napadlo. Uväznení v tej továrni na čokoládu sa rozmýšľalo naozaj veľmi ťažko. Bella prikývla. Chcel som, aby niečo povedala. Jej hlas mal presne to kúzlo ako prvý krát. Podlamoval mi kolená. Strácal som sa v ňom. Vďaka nemu som mal približnú predstavu, ako znie spev sirén.

„Vyzerala si prekvapene. Že ma vidíš.“ Chytil som sa prvého námetu na rozhovor, kde by bola len malá šanca, že to nebudú iba dve suché vety.

„Bola som,“ keď som v očakávaný nadvihol jedno obočie, pokračovala, „teda, neukázal si sa. Nikto nevedel, čo s tebou je a zrazu sa objavíš...“

„Vadí ti to?“ opýtal som sa úplne nelogicky, čo mi ale došlo až po chvíli. Aj tak mi to nijako zvlášť nevadilo. Chcel som len, aby hovorila.

Bella zmätene zažmurkala.

„Malo by?“ Chcela vedieť a znela úplne ako dieťa, ktoré sa mami pýta na niečo strašne zaujímavé. Ústa zase v tom malom o. Potichu som sa zasmial.

„Asi nie,“ odpovedal som stále v úsmevom. Bolo také jednoduché sa s ňou rozprávať. Na všetko zabudnúť. Necítiť sa len ako telo bez duše. Necítiť zúfalstvo. Prázdnotu.

„Tak v tom prípade... nie. Navadí mi to.“ Na chvíľu zavládlo ticho. Pretože som mal niečo povedať ja. Lenže som nemohol. Uväznení v Belliných očiach, kde neexistovali problémy ani nič zlé, kde som mohol uplynulých desať rokov vypustiť... v tom momente som bol otrokom šťastia. S jedným rozdielom. Nevadilo mi to. Vzdal som sa dobrovoľne. Všetkého a zároveň ničoho. Pretože mne už nič nezostalo.

Bella sa zrazu zamračila. Nezdalo sa, že by si to uvedomovala.

„Nosíš kontaktné šošovky?“ To ma prebralo. Jedna veta ma zhodila z môjho súkromného oblaku v neby a ja som dopadol na zem.

Doteraz som sa tým nezaoberal. Vlastne ma to ani neujímalo. Tajomstvo bolo to posledné, na čo som v jej prítomnosti myslel.

„Prečo sa pýtaš?“

„No,“ znovu sa začervenala, „pred tým mi mal oči čierne. A teraz sú... karamelové,“ vysvetľovala nervózne.

„Aha. Tak to máš pravdu. Nosím. Mám niekoľko farieb.“ Nechcel som jej klamať. Z nejakého mne neznámeho som to naozaj nechcel. Ako keby to bolo v rozpore so mnou samým. Ibaže mi nič iné nezostávalo. Toto bolo presne to, čo vedieť nemohla, aj keby som to kto vie ako chcel.

„Táto je.. zvláštna,“ poznamenala a pozorne mi pozerala do očí, „ale pristane ti.“ V tom momente som si bol istý, že jej červenanie ma nikdy neomrzí.

Musel som sa usmiať. Proste musel.

„Ďakujem.“

Zvyšok hodiny sme nehovorili. Lenže mi to nevadilo. Totálne mi stačilo, že je tu. Pri mne. Po toľkých dňoch.

Na nič som nemyslel. Len som si užíval jej prítomnosť, pretože to bolo to najľahšie na svete. Byť s ňou.

„Bella?“ oslovil som ju, keď sa skončila hodina. Počul som ako jej srdce zrýchlilo. Úsmev som sa ani nepokúšal maskovať, „zajtra tu budeš?“

„Áno. Prečo?“

„Som len zvedavý.“

Nie. Rozhodne som nebol len zvedavý. Ja som to potreboval vedieť. Pretože jednou vecou som si bol stopercentne istý. Bez nej nedokážem žiť.

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

14)  marcela (16.06.2013 17:03)

NeliQ

13)  NeliQ (05.01.2013 20:33)

No dúfam, že sa čo najskôr múza objaví :)

Pilly

12)  Pilly (05.01.2013 18:43)

NeliQ, tak to netuším tak nejak ma zradila múza a ešte k tomu mám problémy s počítačom, čiže to ide naozaj len veľmi pomaly Ale budem sa snažiť, prisahám

NeliQ

11)  NeliQ (05.01.2013 16:15)

Pilly, chcela som sa opýtať, kedy bude ďalšia kapitolka? Smutne kukám

Pilly

10)  Pilly (16.12.2012 13:16)

NeliQ, Catrin, Pegi, karol - Thank you very much

9)  karol (13.12.2012 22:19)

8)  Pegi (08.12.2012 17:11)

7)  Catrin (27.11.2012 21:26)

pěkné, pěkné

6)  Catrin (27.11.2012 21:26)

pěkné, pěkné

NeliQ

5)  NeliQ (27.11.2012 20:43)

ach, neviem sa dočkať ďalšej. Táto bola úžasná

Pilly

4)  Pilly (27.11.2012 20:41)

anonym, na bozk si budeš musieť ešte počkať ked ono pre neho nie je vôbec jednoduché zabudnúť na Sophie (v preklade - autorka mu to dá poriadne vyžrať ) dakujem
Jalle, eMuska - dakujem
Naozaj neviem odhadnúť, kedy bude dalšia kapitola a bez mučenia priznávam, že ani netuším, o čom vlastne bude

eMuska

3)  eMuska (27.11.2012 20:28)

uhhh, som omámená! prosím pokračuj :)

Jalle

2)  Jalle (27.11.2012 19:26)

teším na ďalšiu

1)  anonym (27.11.2012 17:54)

Páááááááááááááááááááááááááááni.... Já jen čekala kdy si dají první polibek a nic :'-( no nevadí. Někdy na to jasně dojde

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse