Sekce

Galerie

/gallery/A7MODA-1744875.jpg

Začiatok konca? Možno...

Kvapky vody mi padali do vlasov a stekali po tvári. Počul som každú jednu z nich. Zmývali zo mňa hlinu, trávu a zaschnutú krv. Posledné pripomienky trojdňového pobytu v lese. Trojdňového, nepretržitého záchvatu zúrivosti. Tento bol najdlhší aký som keby mal.

Rukami som sa ešte viac zaprel o stenu a pevne stisol viečka. Bol som unavený, tak strašne unavený. Pripadalo mi, že sa neudržím na nohách. Už teraz som mal pocit, že padám a pritom sa nehýbem. Hlava sa mi podozrivo točila. A to by sa upírom nemalo stávať. Svaly boleli. Áno, naozaj boleli. Keď som ich po niekoľkých dňoch konečne uvoľnil, bol som ako handrová bábika. Nedokázal som sa postaviť. Pohnúť rukou. Ani otvoriť oči. Nič. Ten záchvat ma totálne zničil. Fyzicky aj psychicky. Aj keď som neveril, že je to duševne ešte viac možné.

Asi by som sa mal báť. Vyčerpanosť nie je pre upírov prirodzená. Ešte k tomu tá fyzická. Lenže mne to bolo, ako všetko ostatné, jedno. No a čo, že sa vymykám všetkým prírodným zákonom. Netrápilo ma to. Možno aj preto, že niečo ako istota pre mňa prestalo existovať. Presne pred desiatimi rokmi. Vtedy všetko stratilo dôvod a zmysel a o nič na svete sa nedalo oprieť aby som sa nebál, že to nepovolí. Žiadny pevný bod, nič. Zem sa začala točiť obrátene.

Prešla mnou tá stará známa vlna. Začala od srdca a pomaly zaplavovala telo až kým sa nedostala všade.

Oceľové nechty som si zaryl do dlane a nemal silu ani na to, aby som vykríkol bolesťou. Tá bola aj tak nič proti tomu, čo ma prenasledovalo už tak dlho. Psychickej bolesti sa nič nevyrovná.

Zhlboka som sa nadýchol. Iba druhý krát od kedy som vošiel do sprchy. Telo sa búrilo, zmysli prosili, myseľ kričala. Lenže utrpenie nebralo ohľad. Bralo si, čo chcelo. Všetko.

Bolesť sa stupňovala. Stále viac a viac. Neprestávalo to. Ani keď som sa doslova triasol a snažil sa nevydať žiadny zvuk. Bol som taký prázdny a predsa plný. A zúfalstvo mi to dávalo pocítiť ešte viac. To, aké nič zo mňa zostalo.

Prvý krát za všetky tie roky som sa prichytil, že som tú bolesť nečakal. Neodchádzala tri dni, pripadalo mi, že už jej viac byť ani nemôže. Mýlil som sa. Presne ako na začiatku. Bola nevyčerpateľná.

Prstami som robil diery do kachličiek na stene. Nijako to ale nepomáhalo. Naopak, zdalo sa mi, že to tým len podporujem. Beznádej sa tešila zo svojho diela, z môjho utrpenia, vyžívala sa v ňom a smiala sa, smiala, chcela ma zničiť celého...

Nemusel a ani nemohol som si klamať. Darilo sa jej to. A ja som sa už ani nebránil. Nech si ma len vezme. A urobí so mnou čokoľvek, akokoľvek bolestivé to bude. Nezáleží mi na tom.

Ako keby to počula. To, že sa vzdávam. A zaútočila silnejšie. Telo mi vibrovalo, hruď tiež. Vedel som čo príde. A nedokázal tomu zabrániť. Nikdy nedokážem. Na to, to aj veľmi bolí.

Sophie...

***

Rozhliadol som sa po zdemolovanej kúpeľni. Sprchový kút bol zrovnaný so zemou, umývadlo vytrhnuté zo stenu. Všetky obkladačky na stenách aj podlahe sa váľali porozbíjané na zemi. Okna už nemali sklá. A v dverách sa rysoval presný otlačok mojej päste.

Ležal som na zemi, nahý, medzi všetkými tými črepina. Dýchal som zhlboka a snažil sa spamätať.

Sophiemu tvár som mal ale vypálenú do mozgovej kôre. Stále som ju videl. Pod viečkami, na strope, všade. Teraz som ale vedel, že to nevyústi v ďalší záchvat, tak ako pred chvíľou. Momentálne to len bolí. Šialene bolí.

Všetkou silou vôle som sa vyškriabal na nohy a obliekol sa. Strašne sa mi triasli ruky. Dych sa nesekával. Ako keby som práve prekonal šok.

Vyšiel z miestnosti a zavrel dvere. Nechcel som sa už pozerať na všetku tú spúšť. V ten naivnej, malej časti môjho ja som možno dúfam, že tam nechám aj tú prázdnotu. Lenže to sa nestalo. A ani ma to neprekvapilo. Ako hmla, tá najčernejšia a predsa priesvitná hmla sa mi lepila na päty, celého ma obklopovala, napĺňala. Dovolil som jej. Brániť sa nepripadalo do úvahy.

Sadol som si na pohovku a zavrel oči. Prestať myslieť, to šlo ľahko. Hlavne keď som vôbec myslieť nedokázal. Nevnímal som čas, priestor, realitu. Bol som vo vlastnom svete, kde som si od toho všetkého mohol aspoň čiastočn odpočinúť. Len to prekliate zúfalstvo bolo stále so mnou.

Niekto zaklopal. Vnímal som to len okrajovalo. A chvíľu mal pocit, že sa to vôbec nestalo.

Jasper nečakal na pozvanie. Proste vošiel. Ani som sa nedokázal nahnevať a postať ho preč. Na to mi to bolo až veľmi jedno.

Posadil sa vedľa mňa. Nezaujímalo ma to. Ako keby tam ani nebol. Videl som ho len cez stenu.

Sophie, tá bola zreteľnejšia. Jej nádherný úsmev, teplé hnedé oči. Ten pohľad, ktorý patril iba mne.

„Ty nič nepovieš?“ ozval sa Jazz.

„Mal by som?“ Vrátil som mu otázku úplne nevýrazným hlasom.

„Možno,“ pripustil.

Zase zavládlo ticho. Bolo mi to jedno.

„Poď na lov,“ vyzval ma Jasper. Otočil som sa neho. Po prvý raz od kedy tu sedel.

„Nie som smädný.“

„Ale si. Cítim to.“

„Ja nie,“ povedal som ako keby som mu hovoril niečo úplne bežné. Lenže toto bežné nebolo. Nie je predsa normálne aby upír necítil ten neuveriteľný oheň v krku. Ibaže to tak je. Nevedel som o tom, že chcem piť.

Môj brat vyvalil oči.

„Naozaj?“

„Naozaj.“

Narovnal sa a pozrel pre sebe. Dopadla na mňa časť jeho myšlienok. Všetky som nedokázal vnímať. Bol prekvapený. A znepokojený. A mňa sa to znovu vôbec netýkalo.

„To je... divné.“ Dostal zo seba po niekoľkých minútach. Nijako som nereagoval. Teraz som mal iné, oveľa väčšie problémy. Tie, ktoré ma budú prenasledovať do konca večnosti a časom sa možno zbláznim. Možno prestanem vnímať úplne. O tom som ale pochyboval. Také šťastia mať nebudem. Ja nie. Lebo nevedieť o sebe... to by bola druhá najlepšia vec, ktorá by ma v živote stretla.

„Ale aj tak musíš ísť,“ vyhlásil rázne Jasper a postavil sa, „pil si niečo počas tých troch dní čo si bol... preč?“ Možno si myslel, že má správe voliť slová aby ma neranil. Lenže na to ma všetko až veľmi netrápilo.

„Nie.“ Pokrútil som hlavou. Zabíjal som, to áno. Zvieratá, všetky ktoré mi prišli do cesty. Roztrhal som ich na kusy. Ale krvi som sa ani nedotkol.

„Takže to sú už tri týždne, čo si nejedol,“ na chvíľu sa odmlčal a potom nasadil zúfalý výraz, „Edward, ja... Vieš prečo ťa neposielame loviť? Stále totiž čakáme, či sa k tomu odhodláš sám. Ale ako vidím, tak nie.“ Nevyčítal mi to. Len ho trápilo. Mňa naopak vôbec.

„Jazz, ty najlepšie vieš aké to je. Že ja nemôžem.“ Dúfam som, že tým slovom obsiahnem všetko. Že nemôžem ísť loviť, lebo neviem, či to potrebujem. Že sa nemôžem len tak spamätať z toho, čo sa stalo pred rokmi. Že nemôžem prísť na to, prečo ešte vôbec chodím po svete, ale predsa netúžim po smrti, lebo viem, že by sa ňou nič nevyriešilo.

Jasper prikývol.

„Chápem ťa. Ale to ešte neznamená, že ťa nechám hladovať. Na to ťa všetci máme až príliš radi, braček.“ Povzbudivo sa na mňa usmial. Nemalo to ale žiadny účinok. Necítim som nič. Ani to, či ja mám rád ich. Niečo mi hovorilo, že by som mal. Že je to tak správne. Ale ja som  okrem všade prítomnej bolesti necítil vôbec nič.

Jazz vyskočil z okna. Automaticky som ho nasledoval. Až počas skoku som si uvedomil, čo sa chystám urobiť. Všetko mi dochádzalo spomalene. Lenže som sa neotočil a ne išiel späť do izby. Na to by bolo až príliš jedno, čo so mnou bude.

***

Jasper ma doslova prinútil vypiť tri srnky. Vystačil by som si s jednou. Podľa mňa. Ale nie jeho. Bolo to vlastne logické. Ja som nevedel, kedy som naozaj najedený. On áno.

Nehádal som sa. Bol som ako robot. Urobil som to, čo mi kázal. Bez dôvodu, bez kladenie odporu. Tá prázdnota vo mne ma oň pripravila. Nepochyboval som o tom, že by som urobil všetko, čo by mi prikázal. A ani o tom nevedel. Nech by to bolo čokoľvek.

Postupom času som sa musel čím ďalej tým viac presviedčať, aby som vôbec zaútočil. To lovecké šialenstvo, ktoré je prirodzené pre všetkých upírov sa u mňa nedostavovalo. Vôňa krvi so mnou nič nerobila. Bijúce srdce tak isto. Nevidel som cez červený opar, nešiel som bezhlavo za svojou korisťou. Dokázal som sa kedykoľvek otočil a ísť preč. Proste len tak. Nebolo pre mňa najpodstatnejšie napiť sa. Už nie. Teraz bolo najdôležitejšie odolávať bolesti, ktorá bude mojou vernou spoločníčkou už naveky.

Pri ľuďoch to bolo rovnaké. Mohol som byť v ich prítomnosti aj keď som nelovil niekoľko mesiacov. Voňali dobre, to áno, ale nemal som chuť im skočiť po krku. Vôbec ma to nelákalo. A to bolo zlé. Veľmi zlé. Ale takisto som to nechcel riešiť. Všetko som bral tak ako to prišlo a nesnažil sa to zmeniť. Rovnako ako toto. Čo na tom, že mojou prioritou nie je krv. Čo na tom, že to nie je možné. Čo na tom, že mi to navadí.

Jasper to cítil. Cítil, že ma pudy neovládajú tak ako by mali. Aspoň jeho to trápilo. Ale ani to nespomenul. Nechcel ma zaťažovať ešte viac.

„Ideme?“ opýtal sa, keď usúdil, že viac piť nepotrebujem.

„Ja nie.“ Zavrtel som hlavou bezducho. Potreboval som byť sám. Vlastne som ani nevedel prečo. Proste len tak. Bezdôvodne.

„Čože?“ Jasper sa zamračil.

„Chcem sa prejsť,“ Prostá odpoveď. Automatická odpoveď.

„Myslíš, že je to... dobrý nápad.“

„Neboj sa, nikoho nezabijem,“ hovoril som stále tým istým tónom.

„O to sa nebojím,“ poznamenal Jazz viac menej pre seba. Muselo mu byť ale jasné, že to počujem.

Vedel som na čo naráža. A ani sa ma to nedotklo. Rovnako ako všetko.

„Povieš mi aspoň kde ideš?“ opýtal sa opatrne.

„Neviem.“

Nestihol som sa ani nadýchnuť. Prišlo to tak nečakane ako ešte nikdy. Myklo ma. Svaly sa napäli. Bol som ako v kŕči. Ako vo zveráku.

Spomienky. Bolesť. Zúfalstvo. Začalo to všetko naraz. Naraz to vyplávalo na povrch, vtedy keď som bol najzraniteľnejší, keď som to nečakal.

Bolesť mi vytryskla z hrude a v momente bola všade. V hlave mi tepalo, myšlienka sa hlavou premávali tak rýchlo, že som ich skoro nestíhal registrovať.

Triasol som sa, šialene som sa triasol a zmučene zavrel oči. Neuveriteľne to bolelo. Všetko, každá jedna bunka na napínala, chcela pred tým ujsť. Mozog vrieskal, zúfalstvo sa škodoradostne usmievalo a spomienky stále prichádzali a prichádzali...

Nešlo to zastaviť, strhalo ma to na kusy, na úplne molekuly, ktoré vzápätí rozfúkal vietor. Nezostalo nič a predsa všetko, bolo to ako keby som striedal rôzne vesmíry. Kričal som, možno v duchu možno nahlas, rukami si objímal hrudník a nevidel, pričom som si bol istý, že oči mám otvorené, vedomie sa mi otriasalo, myseľ ako keby sa sťahovala a zase uvoľňovala. Padal som a padal, pričom som sa vôbec nehýbal a bolesť ma drtila, nemohol som dýchať, nemohol som sa pohnúť, lebo už som nebol... nič nebolo, všetko bolo preč a predsa to tu stálo.

Keď som myslel, že viac bolesti nevydržím, že toto je môj definitívny koniec, ktorý bol už toľko krát pred tým a svet sa zrútil... všetko sa vyjasnilo.

Tak rýchlo ako to prišlo, to aj odišlo. Tmavá záclona, ktorá ako keby mi zastierala oči a vedomie sa náhle stratila, rozpustila sa vo vzduchu. A ja som videl. Videl, že galaxia ešte existuje.

Nedýchal som, skôr sípal, ako keby som mal stiahnuté hrdlo. Nohy sa mi triasli a ruky obtáčali okolo trupu. Bolesť rýchlo ustupovala ale nahradzovala ju stará známa prázdnota. Aj napriek tomu som ale tú bolesť cítil. Schovávala sa niekde na hranici môjho vedomie a čakala na svoju príležitosť. Ktorá určite príde skoro.

Až vtedy som si všimol Jaspera. Opieral sa o strom niekoľko metrov odo mňa. Oči rozšírené, dych žiadny. Celý sa trochu chvel. Preglgol, ako keby chcel niečo povedať, ale z úst mu nevyšlo nič. Podarilo sa mi to až na tretí pokus.

„Musím... ísť... preč. Prepáč.“ Zmizol skôr, ako som vôbec stihol protestoval. Nie že by som chcel. Nevládal som, teraz ešte menej ako inokedy. Hrdlo podivne suché a hlava ma bolela. Nebol som schopný sformulovať jednu súvislú myšlienku. Všetko bolo veľmi... sekané.

Nechápal som, čo sa stalo. Nebol to záchvat, tým som si bol istý. Možno sa už blíži môj koniec. Fyzicky sa zničiť nemôžem. Ale psychiky áno.

***

Kopol som do kameňa a ten odletel dobrých dvadsať metrov odo mňa. Ozvalo sa buchnutie, ktoré značilo, že už sa dotkol zemského povrchu. Bolo mi jedno, či to niekto uvidí. Či ma niekto uvidí. Doteraz som nevedel dôvod, prečo so išiel tak blízko ľudí. Nezaujímal ma. A ani to, prečo som sa pohyboval tesne pri hraniciach s La Push. Nemal som v úmysle riskovať. Vlastne... nemal som v úmysle nič. Prechádzať sa ľudskou chôdzou a len tak bezcieľne blúdiť po meste.

Boli to dve hodiny, čo sa to stalo. Spamätal som sa. Tak veľmi ako to išlo. A ďalej to neriešil. Nevládal som. Proste som len išiel, kde nohy chceli. Nebránil som im. Ani na to som sa nezmohol.

Vpravo odo mňa sa ozvalo kroky. Automaticky som sa tým smerom otočil. Po chodníku kráčalo dievča. Stredne vysoké, s batohom na chrbte a knihou v ruke. Do tváre som jej nevidel. Mala ju sklonenú k textu a ešte k tomu jej ju zakrývala záplava gaštanových vlasov. Mali zvláštnu farbu. Pre ľudské oči iba obyčajnú hnedú a pre tie upírie v nich boli červené odlesky. Také... čerešňové.

Zastavil som. Skoro som si to neuvedomil. Sledoval som to dievča, ako kráča ďalej a očividne je ponorená do príbehu. Fascinovalo ma to. Bola jeden jediný človek, ktorého som za tri roky videl. Unesený som pozoroval jej chôdzu a každé jedno pretočenie strany. To ako sa jej prsty dotkli papiera. Ako sa jej vlasy jemne hýbu pod náporom vetru. Počúval som každý nádych a úder srdca.

Moje zaujaté sledovanie prerušil kameň. Nevšimla si ho a zakopla. Kniha jej vyletela z rúk a pristála o kúsok ďalej. Ona dopadlo na všetky štyri a bolestne syklo. Nijako sa ale nezranila. Pomaly sa vyškriabala na nohy a načiahla sa za knihou.

V tej chvíli ako keby som sa prebral z tranzu. Džentlmen sa vo mne nezaprel. Okamžite som sa k nej vrhol a knihu zdvihol ako prvý. Podal som jej ju. Vzduch sa jej zasekol v hrdle a srdce poskočilo prekvapením.

Zdvihla hlavu a pozrela mi do tváre.

A vtedy som sa prvý krát po stodvadsiatych minútach nadýchol.

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

9)  marcela (16.06.2013 17:00)

Jalle

8)  Jalle (04.11.2012 13:34)

nakazila som sa Edwardovou depresívnou náladou, tak dúfam, že nasledujúce kapitoly budú optimistickejšie

Pilly

7)  Pilly (15.10.2012 20:31)

Da ku jem! Da ku jem!
:D :D :D :D
Usilovne píšem, teda nie práve teraz ale zajtra sa na to chystám ak slniečko zostane za mrakmi. Takže MOžNO!!! v dohladnej dobe...

(nefunguje mi tlačítko s mäkčeňom (dúfam, že som to napísala dobre ) takže to si nevšímaj)
martty555,

eMuska

6)  eMuska (15.10.2012 20:20)

yes, yes, yesss! če-reš-ňo-vá do toho! če-reš-ňo-vá do toho!
sorry ten malý výstup a tanček, brácha mal dnes prvý zápas:D
ja sm to vedelá! to bolo neuveriteľné! úplne perfektní sú! teším sa na pokračovanie! píš, prosím, píš! píš, prosím, píš! píš, prosím, píš! jooooooo

( )

5)  martty555 (15.10.2012 20:11)

Pilly

4)  Pilly (15.10.2012 19:53)

Ajvi, iveta, E.T. -

3)  E.T. (15.10.2012 18:08)

Ano, rychle další sem!

2)  iveta (15.10.2012 14:30)

waaa rychlo dalsiu prosiimmm prosim je to belinka :p

Ajvi

1)  Ajvi (15.10.2012 13:47)

jéééé že by konec bolestí??? krásně napsané. přečteno jedním dechem..prosím prosím rychle další

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek