Sekce

Galerie

/gallery/A7MODA-1744875.jpg

Stratil to najdôležitejšie, čo kedy mal.

Ju.

Stačilo pár sekúnd a prišiel o zmysel svojej existencie.

Forks je len ďalšiu kapitolou nekonečného trápenia.

Nečaká, že by sa niečo mohlo zmeniť.

Nečaká, že ona nebola jediná...

Zavrčal som a päsťou udrel do obrovskej skaly stojacej o kúsok ďalej. Ruka sa mi do nej zaborila až po zápästie a ten na pohľad nepremožiteľný balvan sa rozlomil na tri kusy. Ešte jedna rana a zostal len prach. Trochu mi pripomínal mňa samého. Vlastne nie trochu, veľmi. Tiež som bol z kameňa. Silný, neporaziteľný. Ale stačil jeden úder osudu a moje vnútro sa rozsypalo na miniatúrne čiastočky, ktoré sa už nedali zlepiť. Nie, keď ten najdôležitejší chýbal.

Môj krik naplnený zúfalstvom sa rozľahol po lese a cez čistinku o sekundu na to preletel desať metrový strom. Mal som sa cítiť lepšie. Vybiť si hnev tým, že niečo zničím. Ibaže to nepomáhalo. Pramenil totiž z beznádeje a to je súper, ktorého vie porazil naozaj len málo ľudí. Ja medzi nich nepatrím. Nie som dosť silný.

Celý som sa nahrbil a zavrel oči. Musím sa ovládnuť. Musím.

Pod viečkami sa mi okamžite začali zjavovať obrazy. Spomienky, tie krásne ale aj smutné. Lenže teraz od tie úplne dokonalé boleli a trhali ma na kusy. To vtedy, keď som si uvedomil, že niečo také sa už nikdy nezopakuje.

Prišlo to úplne nečakane, vlastne ako vždy. Cítil som to. Prudko som oči otvoril a doslova videl, ako ten červený závor zúrivosti bledne, až úplne zmizol.

Vtedy som dokázal normálne uvažovať.

Nohy odmietali spoluprácu a ja som sa zosunul na zem. Hlavu som si dal do dlaní a ústa mal pevne zavreté. Chcelo sa mi kričať, všetko to zo seba dostať. Ibaže to nešlo, už som to skúšal. Bolo to ako pri premene, krik nepomáhal. Nezmiernil tú bolesť, bol k ničomu. A tu dvojnásobne. Pretože to utrpenie, zúfalstvo a beznádej, bolo ešte väčšie ako behom tých troch dní. Väčšie a dlhšie. Trvalo celú večnosť. Bolesť nezmizla, nezmiernila sa. Stále bola vo mne, nenechala ma odpočívať. Len si brala to, čo zo mňa zostalo. Bol som si istý, že raz si zoberie všetko. A ja to už nevydržím.

Vlastne som ani nevedel, prečo som ešte nažive. Prečo som sa ešte nedal zabiť. Bolo by tak jednoduché ísť do Voltery a požiadať o smrť. Žiadne rozumné vysvetlenie, prečo som to ešte neurobil ma nenapadalo. Môj život predsa nemal zmysel, nie bez nej. Tak prečo som ešte tu?

Možno... možno je to iba strach. Viem, že sa s ňou nestretnem ani po smrti. Tak kde išla ona, ja nepatrím. Nie som dosť čistý, aby som mohol byť na takom krásnom mieste. Urobil som veľa hrozných vecí na to, aby mi ich mohli odpustiť. Patrím len na jedno miesto. Do pekla. Tam by ma uvítali s otvorenou náručou. Takže je vlastne jedno, či som na žive alebo nie. Trápil by som sa tak aj tak. A mne už je jedno kde. Všetko mi je jedno.

Zdvihol som hlavu a pozrel sa na tú spúšť ktorú som urobil. Umelo vytvorená lúka vznikla behom pol minúty. Všade okolo sa váľali stromy aj s koreňmi povytrhávané zo zeme. Vyšklbané trsy trávi, keď som sa snažil zmierniť tú bolesť a pri tom si bol plne vedomí toho, že to nejde.

V mokrej hline sa riskovalo desať hlbokých dlhých čiar. Bol som si istý, že keby som k nim priložil prsti, nechty by mi do nich bez problémov zapadli.

Ako ja som tieto... záchvaty nenávidel! Lenže som im nemohol zabrániť. Prišli nečakane, nepočkali kým ich pozvem ďalej ale vyhodím. Proste sa len drzo votreli. Vtedy som všetko prežíval ešte intenzívnejšie. Tú bolesť, ktorá ma rezala na kusy. Tú beznádej a pocit bez moci, keď som si uvedomil, že sa to už nikdy nezmení. Zúfalú potrebu aspoň na chvíľu ju vidieť, dotknúť sa jej. Len na úplne malú chvíľku, aby som sa ubezpečil, že sa mi to celé iba nezdalo. Že to nebol výplod mojej fantázie a ja som bol niekedy naozaj šťastný. Už som o tom začínal pochybovať. Aj keď ju som si pamätal dokonale. Vedel som, že niečo bolo. Len som mal pocit, že neuveriteľne dávno. Pred niekoľkými tisícročiami.

A pritom to bolo len pre chvíľou. Len pred desiatimi rokmi. Našiel som ju aj stratil iba nedávno.

Vtedy to začalo. Nekontrolovateľné záchvaty zlosti. Neuveriteľná zúrivosť. Keď sa mi to stalo prvý krát, zabil som dvadsať ľudí. A zaprisahal sa, že už nikdy nedovolím aby ma hnev tak ovládol. Ibaže to sa nedalo. Neprichádzalo to pravidelne. Niekedy každé dna dni, niekedy až po niekoľkých mesiacoch. Nevedel som to ale presne. Čas už pre mňa nič neznamenal. Bol len niečo, čo okolo mňa bez povšimnutia plynulo. Ako všetko ostatné. Alebo som si to nevšímal len ja. Ale aj to mi bolo jedno. Nezáležalo mi na ničom, odkedy Sophie odišla. Bol som len prázdna schránka, telo bez duše. Bez zmyslu života. A bol si vedomí toho, že už sa nikdy nevráti. A ani na tom mi nezáležalo.

Vo vrecku sa mi rozvibroval telefón. Vždy som sa čudoval, že ešte drží po kope. Po všetkých mojich záchvatoch...

Automaticky, bez toho aby som si to nejako extra uvažoval som ho vytiahol a ani sa nepozrel kto volá.

„Prosím.“ Môj prázdny hlas mi ledva prenikol do vedomia. Ako keby som si ani neuvedomoval, že som to povedal. Presne ako človek, ktorý už nevidí dôvod, prečo je na toto svete.

„Znieš strašne,“ poznamenal Emmett. Ani sa ma to nedotklo.

„Čo chceš?“ spýtal som sa priamo.

„No tak, kde sa ponáhľaš. Nepočul som ťa celú večnosť, chcem sa s tebou porozprávať.“

„Ale ja nie.“ Odbil som ho. Nemal som najmenšiu náladu na nejaké rozhovory.

„Nezavolal si.“ Neznelo to vyčítavo. Skôr smutne.

„Nebolo na čo.“

„A ani si nezdvíhal.“

„Ja viem.“

„Volali sme ti veľa krát.“

„Nechcem aby ste mi volali. Zakázal som vám aby ste mi volali.“ Vysvetlil som mu. Znovu.

„Braček, prosím ťa, toto nám nerob. Nejaké informácie by neuškodili. Tak napríklad. Ako sa máš?“

Celý som sa napol a snažil sa zadržať tú bolesť, ktorá sa nebezpečne blížila a hrozilo, že ma zničí. Zase. Urobila to už veľa krát. A ja to nechcem prežívať znova. Nie teraz. Raz áno, vedel som, že musím. Ale nie teraz.

„Ako by som sa asi mohol mať?“ odpovedal som mu otázkou úplne bezducho. Emmettovi pravdepodobne došlo, že prestrelil.

„Prepáč, ja som to tak nemyslel, ja...“

„Si debil, Emmett.“ Ozval sa z diaľky Jasperov hlas a podľa nasledujúcich zvukov som usúdil, že sa preťahujú o telefón. Jazz vyhral.

„Ospravedlňujem sa za neho. Nemal sa to pýtať.“

„V pohode.“ Klamal som skoro automaticky. Vlastne som ani nevnímal, čo hovorí. Bolesť nepoľavovala a prichádzala vo vlnách. Čím ďalej tým silnejších.

„Nie, nie je,“ povedal z ostra, „Edward, neklam ma. A ani seba. Nepodarí sa ti to,“ dokončil o trochu pokojnejšie ale stále dôrazne.

Asi to so mnou malo niečo urobiť. Asi to bol jeho zámer. Lenže nič. Ani som sa nepomohol, o mojom vnútre nehovoriac. Možno už ani žiadne nemám. Počul som tie slová. Ale ako keby sa ani nedostali cez povrch. Len som to počul. Nič viac.

„Neklamem.“ Stále ten prázdny ton. Ani som sa ho nesnažil zmeniť.

„Ale áno. A ty to vieš. Musíš si to priznať. Nedus to v sebe.“

Prvý krát sa u mňa dostavila nejaká reakcia. Ako keby som si až teraz uvedomil, že vedieme rozhovor.

Bol to hnev.

„Čo? Čo si musím priznať, Jasper? Ako strašne to bolí? Ako mám chuť sa na všetko vykašľať a skoncovať so sebou? Nie, vlastne nemám. Pretože mne na tom nezáleží, je mi jedno, či som ešte nažive. Je mi to jedno. Úplné. Nič v sebe nedusím. Keby si videl to, čo ja... to čo sa stalo pred chvíľou, tak pochopíš, že to tak rozhodne nie je. Lebo ty... ty si nevieš... nevieš si predstaviť, aká je to bolesť. Nikdy si to nezažil. Nevieš ako sa cítim. Nie teraz. Nevieš aké to je... ja nevládzem Jasper, nevládzem!“ vykríkol som zúfalo. Všetko to počul. Všetko to, čo som sa mu snažil povedať a na čo slová nestačili. Lenže aj toto bol ešte slabý odvar toho, čo sa vo mne odohrávalo.

Hnev odišiel. Zase zostala len bolesť. Na chvíľu som zavrel oči. Potreboval som sa so všetkého spamätať. Ako keby to išlo.

Dlho bolo ticho, kým sa Jazz zase ozval.

„Tak sa vráť.“

„Na čo?“ Zase tá prázdnota.

„Pomôžeme ti.“

„Nie.“

„Ale áno. Potrebuješ nás. Potrebuješ niekoho komu na tebe záleží. A nám áno. Chceme aby si tu bol.“

„Len vám zničím životy.“ Odporoval som. Jasper sa zasmial.

„Myslíš viac ako teraz? Keď nevieme, čo s tebou je a kde si? Keď sa stále bojíme, čo ešte vôbec žiješ?“

„Áno. Niekoľko násobne.“

Povzdych.

„Potrebuješ začať od znova. Nové prostredie, nový ľudia. Potrebuješ rodinu. Pomôžeme ti, uvidíš.“

„A čo ak nie?“

Ticho a ďalší výdych.

„Forks.“ To bolo jediné, čo povedal. Potom zložil. Neprítomne som zvesil ruku z mobilom a pozrel sa na display.

„Forks,“ zopakoval som zamyslene. A pritom som vôbec ani nemyslel.

„Klameš, braček,“ rozprával som sa sám so sebou. Ale netrápilo ma to. Nie. Rozhodne by mi nepomohli. Ani zabudnúť, ani začať znova. U upírov to nie je možné. Zmieril som sa s tým. Ale možno... nie. Určite nie.

***

Od rodiny som odišiel pred deväť a pol rokmi. Vtedy, keď mi došlo, že svojou zničenou existenciou nemusím kaziť aj tú ich.

Tak veľmi mi to chceli uľahčiť. Pomôcť aby som zase... žil. Ibaže neúspešne. Videl som ich zničené tváre a počul zúfalé myšlienky. Báli sa o mňa.

Rozhodol som sa. Presviedčali ma. Chceli aby som zostal. Ibaže ja som nemohol. Nech si oni žijú šťastnú večnosť, ja ju nikdy mať nebudem. Už som to pochopil.

Bol tu ale aj iný problém. Všetko mi tak strašne pripomínalo Sophie. Sťahovali sme sa niekoľko krát, ale bolo to k ničomu. Naivne som si myslel, že keď odídem, spomienky ma konečne prestanú prenasledovať. Ani to nepomohlo.

Do toho zvláštneho vzduchoprázdna som padal pomaly a ani sa nesnažil dostať von. Až kým som sa nedotkol dna a plne si neuvedomil, že nie je cesty späť. Už ale bolo neskoro. Preto mi na tom nezáležalo.

***

Urobil som to presne tak, ako všetko za tých niekoľko rokov. Bez rozmýšľania, bez toho aby mi vôbec došlo, že sa niečo deje. Mozog nespolupracoval s telom. On už vlastne nespolupracoval s ničím. Ako keby ani nebol. Presne ako všetko ostatné. Presne ako ja.

Čo robím mi došlo až niekde v polovici cesty. Ale neotočil som sa a nevrátil sa. Nemal som kam. To ale nebol hlavný dôvod. Nešlo ani o to, že som to skoro nevnímal. Bažiace nohy robili všetko automaticky. Skoro som si neuvedomoval, že utekám.

Niečo ma tam ťahalo. Niečo, čo som už dlho nezažil a nedokázal si spomenúť, čo to vlastne je. Nevedel som to pomenovať, rovnako ako som nevedel, prečo to cítim.

Možno keby mi nebolo všetko tak strašne ukradnuté, dokázal by som sa nad tým zamyslieť a pri troche šťastia si to aj vysvetliť. Aj keď to šťastie by som určite nemal. Nikdy ho nemám. Vlastne... len raz. Keď som spoznal ju...

Inštinktívne som zrýchlil. Zase to začínalo. Asi som si aj tento krát myslel, že pred tým dokážem utiecť. Aká krásna predstava. Škoda, že nemožná.

Kde je Forks som vedel. Už sme tam raz bývali. Chápal som, prečo vybrali práve toto miesto. Dážď počas celého roku a málo ľudí.

Prebehol som okolo cedule s názvom mesta a okamžite to ucítil. Pachy mojej rodiny. Zhlboka som sa nedýchol a urobil niečo, čo už dlho nie. Vlastne som si myslel, že už to ani neviem. Usmial som sa.

Ich dom som našiel ľahko. Presne tam kde sme bývali kedysi. Ibaže teraz bol prispôsobený modernej dobe.

Keď som sa blížil k dverám, necítil som nič. Ani radosť, ani strach. Všetko mi bolo ľahostajné.

Vietor mi hral do kariet. Ešte o mne nevedeli.

Ľahko som zaklopal na dvere a ani sa nepohol. Otvorili sa okamžite.

Stál tam Carlisle. Keď ma uvidel, vyvalil oči. Nevedel som ale, čo si myslí. Posledné roky som nemal silu na to, aby som sa na niekoho myšlienky zameral. A ani sa nepokúšal to zmeniť.

„Edward,“ vydýchol prekvapene. V tom momente tam stáli všetci a pozerali na mňa presne tak šokovane ale zároveň šťastne ako náš otec.

Myslel som, že aspoň toto so mnou niečo urobí. Že pocítim radosť. Lenže nič. Zase. Pripadalo mi, že sa to vôbec nelíši od žiadnej inej situácie. Ako keby som ani nebol preč. Ako keby mi na nich nezáležalo. Nedokázal som sa zamyslieť, či to tak je.

Pripadal som si prašne vyčerpaný. Psychicky aj fyzicky. Cítil, ako sa mi ruky trochu trasú a kolená začínajú podlamovať.

Všetky myšlienky na mňa doľahli so zdrvujúcou silou. Videl som ich. Nezaujímali ma. Možno iba jedna.

Sledoval som svoju vlastnú tvár. Strhanú, špinavú a už na pohľad zúfalú. Čierne oči prázdne, ako keby ani nevideli, čo sa okolo deje. Vlasy polepené od krvi a blata. Oblečenie dotrhané a látka tak zodratá, že bola skoro priesvitná.

Až teraz som si uvedomil aký som smädný. A aj to, že som nepil už dva týždne. Len matne mi dochádzalo, že strácam už aj tie najprimitívnejšie pudy. Nevšimnem, že som smädný. To nie je dobré.

„Môžem ísť ďalej?“ opýtal som sa bezducho kývol hlavou do domu.

Než niekto stihol odpovedať, Alice sa mi povesila okolo krku. Drtila ma svojím malým telom a ja som nereagoval. Pripadal som si strašne zmätený.

„Tak strašne si mi chýbal, braček. Tak veľmi,“ vzlykala.

„Aj ty mne.“ Bežné. Odpovedať aj keď skoro neviem, čo sa pýtala.

Alice stuhla a odtiahla sa. Nechápavo a trochu smutne nakrčila obočie.

„Prečo to hovorí takým tónom?“

„Ja neviem.“

Teraz sa už mračili všetci.

„Akoto, že nevieš?“ opýtal sa Emmett.

„Neviem, či to tak je.“

„Necítiš to?“

„Ja necítim nič pozitívne,“ hovoril som a sledoval roh konrefenčného stolíka. Videl som v ich hlavách všetky tie obavy. A aj môj výraz. Vyzeral som ako blázon.

„To sa zlepší, uvidíš,“ chlácholila ma Esme a tiež ma objala.

Nasledoval zvyšok rodiny. Nebolo to práve vrúcne privítanie. Takého by som ani nebol schopný. Na to ma všetko až veľmi bolelo.

Videl som ich starostlivé výrazy, keď som len sucho odpovedal a ani nie o pol hodiny odišiel do svojej starej izby. Lenže ja som sa na viac nezmohol. Cítil som sa prázdny. A vedel, že už sa to nikdy nezmení.

Uvedomoval som si, že tu začína nová etapa mojej existencia. A aj to, že bude presne taká istá, ako tá pred tým. Bolestivá a bezdôvodná.

 


 

Tak na záver (alebo skôr, čo sa mi do perexu nezmestilo).

Celá poviedka je venovaná Ajvi, za to, že ma tak veľmi podporuje a pomáha zdvihnúť sebavedomie. Naozaj veľké díki :)

Kto čaká nejakú veľkú akciu a nečakané zvraty, môže okamžite prekliknúť inde. Nechcem to ale nikajo zakríknuť, moja šialená hlava môže ešte vymyslieť veľa vecí a tým zmeniť dej, ale žiadne veľké dobrodúžstva plánované nie sú. Je to proste len príbeh o jednom zúfalom upírovi a jeho snahe pohnúť sa dalej.

Bola by som rada, keby ste sa vyjadrili, či sa Vám poviedka páči. Pochvala alebo kritika, znesiem všetko :D

Pilly

předchozí kapitoladalší kapitola

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

14)  marcela (16.06.2013 16:59)

matysekmj

13)  matysekmj (08.10.2012 09:19)

Tak, teď se cítím stejně jak on prázdná:'-( Bylo to srdce rvoucí a krásné,ale Forks vyléčí všechny rány
Určitě si počkám na další

dorianna

12)  dorianna (08.10.2012 01:15)

Pilly

11)  Pilly (07.10.2012 20:25)

eMuš, ty si mi normálne spôsobila zástavu srdca takým krásnym komentárov dakujem. A musím sa priznať, že naprv vznikol názov a až potom príbeh pokúsim sa pokračovať, čo najskôr. Nikdy som nemyslela, že to poviem, ale, prosím nech prší!
martty555, dakujem

eMuska

10)  eMuska (07.10.2012 20:22)

zlato, názov je dokonalý. poviedka ešte viac. toto som dnes potrebovala, normálne mi ťa Boh poslal do cesty aj s touto poviedkou. Daj mi nádej na nové začiatky a lepšie dni. Žiadam ťa, daj im tú sladkobolnú lásku a poteš ma spolu s Edwardom a Bellou, ktorá do neho prinesie niečo úžasné. Prajem ti veľa múzy. Prosím, skús pokračovať čo najskôr, u nás práve leje ako z krhly, takže ak sa ti pošťastí... Čakám na druhý diel.

eMuska

9)  eMuska (07.10.2012 20:22)

zlato, názov je dokonalý. poviedka ešte viac. toto som dnes potrebovala, normálne mi ťa Boh poslal do cesty aj s touto poviedkou. Daj mi nádej na nové začiatky a lepšie dni. Žiadam ťa, daj im tú sladkobolnú lásku a poteš ma spolu s Edwardom a Bellou, ktorá do neho prinesie niečo úžasné. Prajem ti veľa múzy. Prosím, skús pokračovať čo najskôr, u nás práve leje ako z krhly, takže ak sa ti pošťastí... Čakám na druhý diel.

8)  martty555 (07.10.2012 18:02)

Pilly

7)  Pilly (07.10.2012 17:03)

Dnes už nevládzem

Ajvi

6)  Ajvi (07.10.2012 17:01)

tady je zataženo a pršíí

Pilly

5)  Pilly (07.10.2012 17:01)

Neviem vlastne to závisí od počasia, nemôžem písať o bolesti ked svieti slnko

Ajvi

4)  Ajvi (07.10.2012 16:59)

já si tu rozložím stan a budu čekat.. párek mám, colu taky.. kdy bude další kapitola?

Pilly

3)  Pilly (07.10.2012 16:56)

Ajvi, priznávam, že nikdy neviem ako ti mám odpovedať tak asi takto, si zlato
LadyS, dakujem

LadySadness

2)  LadySadness (07.10.2012 16:37)

začiatok je rozhodne zaujímavý tak do toho B) B) B)

Ajvi

1)  Ajvi (07.10.2012 16:27)

ehm ehm!! řeknu ti jediné, rychle další kapitolu!!! to je ..to je.. úžasnék perfektní, dokonalé, skvělé, procítěné.. cítia jsem jeho bolest a stahovalo se mi srdce.. tohle je přesně ono..není potřeba extra akce..stačí city a pocity.. na tuhle povídku se budu pokaždé moc těšit máš můj obdiv ..
nu, co víc dodat..snad jen, získala sis mě hned první kapitolou

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella