Sekce

Galerie

/gallery/jane_felix.jpg

Túto poviedku som náhodou našla na mojom USB kľúči. Napísala som ju ešte cez prázdniny, no akosi som sa nedostala k publikácii.

Kto čaká moje Edwardobellské romantičné príbehy sa tentoraz sekne - pri tejto poviedke som zabrúsila do Volterry. Táto love story bude patriť Vám, Jane a Felixovy.

Nie je to veľmi dlhé - sú to vlatsne len spomienky, ale i tak dúfam vo Vašu priazeň.

Ďakujem, E.

  Malá dievčina sedela na kraji lúky a hľadela presne do jej stredu. Tam zvykol sedávať on. Vždy tu boli spolu, presne ako nerozluční priatelia. Pohladila kúsok zeme vedľa miesta, kde sedela. Sedel tam tedy vedľa nej, bol jej oporou.

  Teraz však už nie je, znelo jej v hlave so zlomyseľným podtónom. Jej rozum mal pravdu. Už nie je, mala by sa postaviť a odísť žiť svoju večnosť ďalej, prekročiť kapitolu života pod menom Felix. Lenže to nešlo. Síce jej to rozum kázal, srdce bolo silnejšie. Ono vedelo, kde mala táto kapitola presné miesto. V ňom. Felix bol v jej srdci a nikto ho odtiaľ nemohol vymazať, ani samotný Aro. Veď on bol ten, ktorý ju učil bojovať, dával na ňu pozor a utešoval ju v krušných chvíľach, toto už nemohol zmeniť ani vladár.

  S prvou dávkou nepríčetnosti vyšklbla trs trávy, no vzápätí to oľutovala. Nechcela ničiť ich miesto. Patrilo im, odkedy ju tu našiel.

   „Jane? Jane!“ hulákal Felix, no ja som nereagovala. Ešte som sa nezmierila s tým, čo som. Aj tak ma nájde podľa pachu

  „Tu si,“ vydýchol s úľavou. „Vieš, že ťa mám strážiť, prečo si ušla?“

  „Prečo som ušla? Ty sa ešte pýtaš?“ zvrieskla som. Môj hlas dosahoval enormných výšok.

  „Nie si jediná, kto je tu upír,“ zavrtel hlavou.

  „Ale som jediná, ktorá je premenená ešte ako dieťa,“ vyhŕkla som. Keby som mohla plakať, bola by som tak učinila.

  „Ale no, to sa poddá,“ snažil sa ma upokojiť.

  „Poddá?!“ vypískla som. „Toto sa nikdy nepoddá! Ostala som zamrznutá v pätnástich! Predstav si, že v takom veku prídeš o všetko, čo máš! Nikdy už nedospejem!“ chvela som sa od samej zúfalosti.

  „A čo Alec?“ trafil sa na moje slabé miesto. Teda...  myslel si, že je to slabé miesto.

  „Tomu je úplne jedno, ako sa cítim. Užíva si nesmrteľnosti, zradca,“ posadila som sa na miesto a hlavu si schovala do dlaní.

  „Jane,“ ozval sa chlácholivo. Odrazu bol vedľa mňa a povzbudzujúco ma hladil po chrbte. „Nebude to až také zlé.“

  A nebolo. Pomáhal mi prekonať fakt, že musím zabíjať, aby som prežila. Po pár mesiacoch som si to už nebrala k srdcu. Každý deň ma trénoval spolu s Demetrim. Naučili ma, kedy použiť moju schopnosť. Na Demetrim som ju vždy vyskúšala, no keď išlo o Felixa, vždy som sa krotila, ako to len šlo. Každý večer, keď už nesvietilo slnko sme došli na lúku. Rozprávali sme sa, smiali, vedeli sme o sebe úplne všetko. Zamilovali sme sa. Už sme neboli len priatelia, boli sme viac, oveľa viac.

   Sedela som v tráve v tureckom sede a Felix ležal s hlavou položenou v mojom lone. Hľadeli sme si do očí, nepotrebovali sme slová na vyjadrenie našich pocitov.

  „Jane,“ vydýchol. Prešiel mi rukou po ramene, krku, vytiahol mi sponu z vlasov, ktoré sa v miernych vlnách rozsypali po pleciach. Zaboril do nich prsty. „Si nádherná,“ šepol a pritisol sa na moje pery.

  Vtedy v noci nám dával mesiac požehnanie a všetka príroda navôkol bola svedkom našej lásky. Boli sme šťastní, no bolo samozrejmosťou, že sa muselo niečo pokaziť. Aro bol proti nášmu vzťahu. Vraj sme boli jeden druhému slabé miesto, len tak nás vraj mohli poraziť. My sme však nedbali na jeho slová. Na každej výprave sme si kryli chrbát a nikto nás nemohol poraziť.

  Až raz.

  Mohla som tomu zabrániť, doteraz si to vyčítam. Aro zistil, že okolo Ohia sa potuluje niekoľko nomádov, ktorí na seba až príliš upozorňujú a chcel ho tam pustiť samého. Mala som sa vzoprieť a mala som ísť s ním, napriek vydanému rozkazu. Obaja sme vtedy vedeli, že sa vidíme naposledy, no nikto si to nepriznával a snažili sme sa byť silní.

  „Dávaj na seba pozor,“ vzlykla som a pritisla svoju tvár k jeho. Pár minút sme strávili v objatí.

  „Ššš, pokoj, pokoj, vrátim sa po teba,“ chlácholivo ma hladil po chrbte. Presne tak ako vtedy, prvý raz.

  „Ľúbim ťa a vždycky budem,“ šepla som tíško.

  „Aj ja teba, Jane, a j ja teba, nezabúdaj na to. A nebuď smutná,“ pohladil ma po tvári a posledný raz ma pobozkal. Jeho hladké pery sa nežne otierali o moje. Pevne som ho zvierala okolo krku a odmietala pustiť. Zahľadel sa mi do očí, tie jeho boli karmínovo červené.

 „Vždy budem patriť len tebe,“ vtisla som mu ešte rýchly bozk na pery a odtiahla sa. Nenávidela som lúčenie a s Felixom to bolo raz tak ťažké.

 Posledný raz sa na mňa pozrel.

 Zakýval mi.

 Usmial sa.

 Zmizol.

 Navždy.

 

 Dievča stále sedelo na lúke, ponorené do vlastných spomienok. Vlasy mala rozpustené, tak to on mal najradšej a na ruke mala prsteň. Bol to znak toho, že sa milovali. Dal jej ho ešte pred odchodom, vraj: „Keby sa mi náhodou niečo stalo.“ Chcel, aby vedela, že ona bola tá pravá, no ostávalo im málo času. Dievča sa smutne usmialo. Čas bolo teraz to, čo nenávidela. Musela prežiť ešte celú večnosť.

  Posledný raz sa zadívala na miesto, kde spolu boli. Zavrela oči. Keď ich otvorila, už to nebola ona, ale tvrdá Jane Volturi, ktorú všetci poznali ako nebezpečného predátora, ktorý sa usmieva, len keď na niekoho pôsobí svojim darom. S tvrdou maskou si prehodila cez seba čierny plášť a vrátila sa späť.

  Tam, odkiaľ nie je úniku, tam, odkiaľ ju vyslobodí už len smrť.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

kajka

4)  kajka (25.03.2012 21:21)

Děkuji za povídku!

Ivanka

3)  Ivanka (09.02.2011 19:11)

Přiznám se. Dělá mi problém číst něco slovensky. Slovenštině rozumím, ale s čtením to už je horší. Nějak mi to někdy není srozumitelné... Ale když jsem toto náhodou našla na tvém shrnutí, tak jsem nemohla odolat. Jane není moje oblíbená postava, přesto mě v knize fascinuje její schopnost působit bolest. Je to hodně divné, ale prostě to tak je. Četla jsem o ní vše co jsem našla... A tohle mému mozku zase dodalo nový úhel pohledu. Je zajímavé představit si ji v páru a Felixem, vždycky jsem k ní podvědomě víc přiřazovala Demetriho, ale máš brilantní způsob vyjadřování a ten mě naprosto přesvědčil. Velmi hezky napsáno!

Bye

2)  Bye (22.10.2010 14:21)

Tak dlouho jsem dumala nad tím, co ten název vlastně znamená, až jsem se přistihla, že hltám řádky, abych tomu přišla na kloub.
Teď už vím!
Velmi smutné, ale zároveň příjemné počtení. Děkuji...

Karolka

1)  Karolka (21.10.2010 21:25)

Krásné! Ta jejich láska vznikla tak přirozeně. Moc se mi líbí, že tvoje Jane opravdu působí jako patnáctiletá. A když jsem četla, že ho Aro poslal samotného, bylo mi jasné, že to bylo schválně. :( :( :(
Moc se mi to líbilo!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Cullen boys