Sekce

Galerie

http://www.vampire-stories.g6.cz/gallery/gift_2011.jpg

To, čo je v živote dôležité, nebude pod stromčekom zabalené stuhou a nemá to cenovku. To, čo je v živote skutočne dôležité, nájdeš v objatí, v jednoduchom úsmeve, pohľade, bozku a hlavne v úprimnosti a to sa kúpiť nedá.

 

/Bella Swanová/ Forks/

Poslednýkrát, teda presne 4. novembra, som sa pozerala na mŕtve telo uložené v rakve. Bol to skutočne on. Nemohla som uveriť, že bol mŕtvy. Keď doma obyčajne spal, tváril sa pritom napäto, akoby sa každú chvíľu malo niečo stať. Hocikedy sa v noci prebudil a kričal, alebo ma ihneď chytil tak pevne, len aby si pripomenul, že som v poriadku. Tmavé vlasy mal rozprestreté na bielom vankúši. Nevedela som, koľko času uplynulo od vtedy, čo nám jeho kolegovia oznámili tu srdcervúcu správu. Ešte stále som mala jasne na pamäti, ako sa to stalo. S Chuckovou mamou a jeho sestrou Luce sme sedeli na sedačke v obývačke a pred nami stál Tom, jeho najlepší priateľ. Jeho tvár nič neprezrádzala. Podvedome som tušila, čo sa nám chystal povedať, ešte skôr ako to skutočne vyslovil.

„Pred týždňom v noci sme mali útok na základňu. Chuck zomrel,“ povedal nakoniec. Chuck tu už nebol. Bolo tam tak ticho. Luce vyskočila zo sedačky, až sa jemne posunula dozadu. Na tvári mala chladnu masku – ústa pretiahnuté, obočie zvraštené, oči červené. Po líci sa jej skotúľala jediná slza, ktorá sa jej zastavila na brade. Zlostne si ju utrela a vybehla z izby. Vonku už bola takmer tma. Začula buchnúť vchodové dvere. Potom zarachotil motor. Keď Luce naštartovala, vyrazila prudko po príjazdovej ceste, až jej pod kolesami zarachotal štrk. Čosi z hrude sa mi začalo uvoľňovať, no nebol to zvuk, ale príšerná dusivá bolesť. Šlo mi explodovať srdce. Jeho sestra ani matka mi pomôcť nemohli. Samé sa s tým potrebovali.

Boli sme najlepší priatelia, ale keď mal štrnásť, presťahovali sa z Anglicka do Ameriky. Chuck mi sľúbil, že sa po mňa vráti a budeme rodina. V deň mojich osemnástych narodenín sa vrátil. Oženil sa so mnou. Mesiac pred tým než zomrel, mi povedal, že to bude už jeho posledná misia. Veľmi som sa o neho bála a presviedčala ho, aby to nerobil a už ostal so mnou, samozrejme, ma nepočúval. Šiel späť na bojisko. Práca, vášeň sa mu stala osudom.

„Tom!“ zvolala som zúfalo. Bol tu. Položil mi ruky na plecia.

„Len dýchaj, Bella. Dýchaj.“ Sústredila som sa na to, aby sa mi vzduch dostal do pľúc a potom znova prúdil von. Neviem ako dlho sme zostali v takejto polohe, že mi Tom zarývala prsty až do mäsa, hoci ma to bolelo, bol to fajn pocit, pretože mi pripomínal, že naďalej obývam svoje telo, narozdiel od Chucka. Všetko okolo som vnímala len za závesom hmly. Keď sme s jeho rodinou a všetkými priateľmi sledovali jeho kolegov po štrkovom chodníku smerom na vojenský cintorín, nedokázala som vnímať nič okrem smútku, ktorý ma sužoval tak veľmi, sťa had obmotaný okolo celého môjho tela, nedokázala som sa ho zbaviť, nech som robila čokoľvek. Deň čo deň som sa uzatvárala viac do seba. Ostávala som v izbe a bála sa vyjsť na ulicu. Boli dni, keď som vonku náhodou vyšla, v zápätí som sa pristihla ako som bežala späť do bezpečia domu, preč od desivých otvorených priestorov, kde som mala pocit, že na mňa padali nebesia. Občas som sa zobudila a nemala som dosť energie anni prejsť do kuchyne na raňajky a späť do postele, kde som strávila zvyšok dňa.

Zúfalo som lipla na útržkoch spomienok dovtedajšieho života, ktorý som brala ako každodennú samozrejmosť. Moja agónia netrvala večne, keď ma z nej po jednej z mojich nočných môr, vytrhol Chuckou otec. To ráno som sa s trhnutím prebudila – oči doširoka vytreštené – a zalapala som po dychu. V noci sa mi snívala jedna z tých nočných môr, keď som bola svedkom Chuckovej smrti. Nemohla som mu nijako pomôcť. Schuti som sa zabávala. Oslepujúcu tmu z môjho sna vystriedalo žiarivé svetlo, to známe slnko pálivého rána vo Forks. Len sen, pripomínala som si v duchu, bol to len sen. Zhlboka som sa nadýchla a potom som znovu vyletela, keď sa rozrinčal budík. Malý kalendár v kúte displeja mi oznamoval, že dnes je osemnásteho januára. Každého dňa som sa už niekoľko mesiacov obávala. A keď teraz nadišiel nový, bolo to ešte horšie, ako som čakala. Cítila som sa strápenejšia.

Pomrvila som sa a tým sa viac ponorila do matraca. Iba o pár milimetrov, ale aj to mi stačilo na to, aby mi oťaželi viečka. Myšlienky sa mi navzájom bili. Ešte stále som bola dosť čulá na to, aby som sa tešila z prebudenia, ale priveľmi unavená, aby som smútila za  manželom. Ktovie, keby som teraz zaspala, možno by ma prepadli nočné mory alebo obyčajné sny. Sny, čo mi poskytnú útechu. Niečo, vďaka čomu aspoň na chvíľku uverím, že som iný človek.

Moje úvahy nemali čas preniknúť mi až do duše, keď som začula rázne kroky. „Izabella, vstávaj!“ Cítila som sa takmer ako zradca. To, že Charlie porušil niekoľkomesačné mlčanie, počas ktorého sme rozprávania obmedzili iba na zdvorilostné vety, v mojej prítomnosti to tak bolo určite, mi prišlo, akoby porušil tajnú dohodu. Od Chuckovho pohrebu sa náhradná rodina môjho zosnulého manžela rozhodla, že sa o mňa postarajú ako o vlastnú dcéru.

Čo by sa vyriešilo tým, keby som neexistovala? Nič. Znamenalo by to iba, že som zavrhla ich lásku. Nahnevane som zavrčala. O minútku by ma už Charlie našiel v hlbokom spánku.

„Takto to už ďalej nejde!“ pokračoval môj svokor. „Pošlem ťa do Settlu. Robím to skutočne nerád, ale už sa na teba, Bella, nedokážem viacej dívať, ako ležíš v spomienkach. Takto ho nevrátiš späť.“ Na takýto okamih som si pripravovala rôzne argumenty, stratégie, suverénne výrazy tváre. Zažiť to ale bolo niečo celkom iné, ako o tom premýšľať.

Väčšina mojich dvadsaťročných rovesníčok vždy túžilo po živote v zahraničí.

Keď som ešte bola mladšia a Chuck už nebýval v New Crendon, a moja myseľ bola nerealistická, premýšľala som, aké by to bolo, keby si po mňa raz prišiel, ako sľúbil. Vydávala som sa v krásnych šatách.

„Nie, nikam nejdem,“ stála som si pevne za svojím a pretiahla si prikrývku cez hlavu, mysliac si, že tak odoženiem búrkový mrak, čo sa mi nad ňou usadil. Meravo som ležala na našej posteli, kde som si na ľavú stranu nikdy neľahla, pretože to bolo Chuckovo miesto, vo svojej izbe so zatvorenými očami. Mala som slabú vôľu. Bohužiaľ, som ešte v ten deň mala vybavený malý domček vo veľkom meste. Len čo som zišla do kuchyne najesť sa, aby mi Charlie pomohol s vecami naložiť ich do auta, odniekiaľ spoza mňa sa vynorila Luce. Dnes mali v škole voľno, ako mi povedala, alebo sme aspoň v to dúfali, že sa Luce nechce uliať zo školy. Luce bola od Chucka o päť rokov mladšia. Postavila sa predo mňa a podala mi nejakú škatuľku so zlatou stužkou.

„Čo je to?“ opýtala som sa jej nechápavo.

„To ti dávam na rozlúčku,“ ozrejmila mi, keď som na ňu nechápavo pozerala. Klamala. Hrala sa s prameňom vlasov. Pozdvihla som obočie. Povzdychla si a spustila vlasy. „Chuck ti to chcel dať na narodeniny." Smutne som sa pozrela na Luce a v očiach sa mi objavili slzy. „Určite sa si ťa v ňom všimne nejaký chlap, a prídeš ma s ním navštíviť," vyzývavo na mňa žmurkla.

Usmiala som sa a objala ju. „Neviem, či nejaký muž dokáže nahradiť jeho miesto.“ Luce prevrátila oči.

„Si mladá a povedzme si na rovinu,“ priblížila pery bližšie k môjmu uchu, akoby mi chcela oznámiť niečo dôležité a nesmierne tajné. „Môj brat nebol dokonalý.“ Samozrejme, že to myslela iba zo žartu. Chuck bol dokonalý vo všetkých ohľadoch. V tejto chvíli však vošla Reneé. Chuckova mama bola skvelá, ryšavá a perfektná. Mala na sebe kópiu košele od nejakého slávneho návrhára, ktorého som nepoznala, a tmavomodrú sukňu. Doladila to topánkami na opätku so špičkou. Luce, ktorá vyrazila z kuchyne, do nej takmer vrazila.

„Ahoj, mamča,“ pozdravila ju Luce. Vždy som dúfala, že aj pre mňa do sirotinca si raz príde nejaká mama, ktorá bude aspoň trocha skvelá.

„Počkaj minútku,“ zvolala Reneé a chytila Luce vzadu za tričko. „Už ste obe obedovali?“ chcela vedieť. Luce odpovedala, že hej, tak ju Reneé prepustila zo svojich pazúrov. Potom pozrela na mňa.

„A čo ty?“ spýtala sa ma.

Ukázala som na prázdny tanier pre sebou. Reneé prikývla.

 

 

Dievča sa oprelo okno a vychutnávalo si chvíľku pokoja. Hľadela na vločky padajúce na záhradu v blízkom lese za domom. Vločky vyzerali ako chumáčik cukrovej vaty.

Odrazu nadskočila. Do ramena ju drgla neodbytná mäkká biela hlava a Mr. Snow Flake sa jej schúlil v lone. Labkami jej odhodlane miesil sukničku, aby bola správne tuhá.

„Ochladilo sa,“ poznamenala, keď sa Fliačik konečne uvelebil. „Pozri na ten sneh.“

Fliačik sa prevalil na chrbát a zívol si, takže odhalil svoje biele zúbky a ružový jazýček. Lilly sa pobavene zasmiala. Pohodlne zvesil labky, takže mu elegantne ohraničovali okrúhle bruško. Ness doň chcela strčiť prstom, ale bála sa, že by ju Fliačik poškrabal.

„O chvíľu budú Vianoce.“ Zdalo sa jej, že pri zmienke o Vianociach dokonca aj Mr. Snow Flake otvoril jedno oranžové oko, akoby chápal, čo tým chcela povedať. „Vieš, čo si želám, Fliačik?“ Biely kocúrik sa otriasol a Lilly sa znova zasmiala. Pozrela von oknom a v duchu vyslovila svoje želanie.

 

<<– Kapitola prvá –>>

 

„Vianoce!“ vykríkla Rossy včera ráno. S lomozom sa vrútila do dverí. Malý kalendár v rohu displeja môjho budíka na nočnom stolíku vedľa postele ukazoval dvadsiateho decembra.

Sedela som v kresle pri dobrej knihe od Johna Browna a na sklenenom stole som mala ešte teplý čaj, z ktorého stúpala biela para. Proste začínajúca zimná idylka, kde za oknom pršalo a sychravé oblaky zakrývali celú oblohu. V tomto meste to nebolo nič výnimočné. ,

Prekvapene som sa na Rossy pozrela. Bola to manželka Toma Hatsona. Zdvihla som obočie, keď sa usádzala na gauči oproti mne a vyzliekala si kabát. Zaklapla som knihu a nenapadne sa pozrela von oknom.

„Rossy, ak ma chceš vytiahnuť niekam na nákupy, tak nejdem. Nemám náladu,“ povedala som. Rossy sa to ale zdá sa dotklo, pretože zúžila tmavé oči s čiernymi linkami okolo. Líca jej sčerveneli, akoby celú cestu od jej domu, až k tomu môjmu neustále bežala, čo v jej topánkach, s niekoľko centimetrovým opätkom, určite nešlo. Boli to len Vianoce, o nič nešlo. Nechápala som čo je na tom také skvelé. aj tak nie som sama. Teda až na Rossy, ktorá už teraz v hlave plánovala, ako u nich spolu s Becky ostanem na Vianoce, aby som necítila sama. Cuckavoa rodina ma pozvala k sebe do Port Angels a ja som im za to bola nesmierne vďačná. Naposledy som ich videla na krste mojej dcéry.

Ja som bola Rossyna kamarátka. Veľa mi s malou pomohla. Nahnevane som sa striasla. Sú to Vianoce. Nikdy u nás nesneží, všetci ľudia okolo sa iba strachujú, či majú všetko na štedrú večeru, ale nikto si nespomenie na ľudí, ktorí tie Vianoce naozaj štedré nemajú. Veď nie všetci bezdomovci, sú na ulici dobrovoľne. Ale na nich si nikto nikdy nespomenie.

„Ale ideš. Vlastnoručne ťa tam dotiahnem.“ Stála si za svojim Rossy a prehodila svojimi havraním vlasmi. Pozrela na mňa panovačným pohľadom. „Keď niečo chcem, vždy si toho dosiahnem,“ povedala motto svojho bytia. Bola to pravda, celkom od začiatku nášho priateľstva. A Rossy mi to často, a veľmi ochotne, pripomínala. Pozrela som sa do postieľky pod oknom. Becky bola anjelik. Akoby chápala všetkému, čo sa jej poviem. Niekedy som mala problém zobudiť ju v noci na kŕmenie. Keď som ju po prvý raz videla, myslela som si, že doktor mi namiesto dieťaťa vložil do rúk keramickú bábiku. Obávala som sa, že ju niekde stratím. Luce, ktorá bola pri pôrode pri mne a držala ma za ruku ma povzbudila. Vraj by som to ako matka nikdy nedovolila. Vždy som sa zamýšľala nad tým ako sa do bruška môže zmestiť dieťa. V nemocnici som nemohla odolať a opýtala sa Reneé. „To aj ja som bola taká malinká?"

Zasmiala sa. „Všetci sme takí boli."

„Takže mám vyjsť na celý deň do preplneného nákupného strediska, iba preto, že sú nejaké Vianoce?“ spýtala som sa svojej kamarátky. Ona prikývla, a nadhodila vážny výraz, aby dala svojim slovám vážnosť. „Mám ísť do tej čapavice s Becky?"

„Tebe sa Vianoce nepáčia? A aj Becky bude určite rada,“ spýtala sa ma Rossy a trochu sa zamračila. Kmitla pohľadom k postieľke, odkiaľ sa ozvalo sladké zamľaskanie. „Uvidíš, tento rok, budú Vianoce skvelé!“ Keď vyslovila meno toho nepodareného sviatku, vrásky sa jej z čela stratili, ako keby nemohla povedať to slovo bez toho, aby sa neusmiala.

Pokrútila som hlavou a potom prikývla. Niečo som sa so života s Rossy naučila. Jej sa nedá odporovať. Ak sa ona nadchne pre nejakú vec, neodhovorí ju od toho priam nikto.

Rossy začala niečo horlivo vysvetľovať, ale aj maličké sa začínalo hýbať, bolo nepokojné, presne ako ja s Rossynho neustáleho bzukotu. S Becky sme chceli pokoj, a nie sa trepať niekam do tej zimy.

Ja som sa skôr pozerala von oknom. Čo je na tom také skvelé? Pokiaľ viem, tak Vianoce sú každý rok. Pre ženu s dieťaťom, bez manžela, neznamenali radovánky. Znamenalo proste to, že keď bolo veľmi chladno, pod perinou som mala prázdno. Nebol tam nikto, kto by ma fyzicky zahrial. Ani som si nemohla užívať koledy, ruka v ruke kráčať po námestí, iba čo sa mi zarosili oči, od toľkej lásky okolo. Rada som sa nakláňala nad Becky a rozprávala jej úžasné príbehy o Chuckovi. Bol by na nás hrdý.

Pre Rossy Vianoce znamenali výlety do mesta na korčuľovanie, aj to po návrate domov si zrejme spravia horúcu čokoládu a dívajú sa na rozprávky, okrem toho smiech, spoločné ozdobovanie stromčeka, vypekanie vianočných keksov pre Santa Clausa, a písanie darčekov na biely papier.

„Bella, úprimne, si strašná suchárka." Vytrhol ma Rossyn znechutený hlas z môjho rozjímania.

Usmiala som sa. Rossy v skutočnosti nevedela, aké šťastie má. Zavrtela som sa. V jednej polohe mi začínalo byť nepríjemne. Musela som sa postaviť. Rossy na mňa pozrela, akoby si až teraz spomenula, že chodím.

„A ako sa dnes ma malá?“

Z postieľky som vytiahla malý uzlíček v dečke. Priložila som si Becky k hrudi. Otvorila malinké zvedavé očká. Tiež chcela vedieť, čo sa deje. Mala iba dva mesiace. Bola mojim pokladom. Prešla som do kuchyne a Rosalinda ma nasledovala ako chvostík. Sadla si na barovú stoličku a preložila si nohu cez nohu.

Sadla som si na stoličku a priložila si ju k bradavke.

„Má sa ako v bavlnke,“ prezradila som jej a pohladkala svoju dcérku po hlavičke. Nasávala mliečko prvej ligy. 
Keď som ju dokojila, vrátila som ju do postieľky. Prisadla som si opäť k Rossy. Dlho som na stoličke nevydržala. Z potravinovej skrinky som si vytiahla čokoládu a už si do úst pchala jednu tabuľku.

„Z vlastnej skúsenosti viem, že by si sa počas svojho tehotenstva nemala toľko napchávať.“ Vyplazila som na ňu jazyk. Ona sa postavila a chytila si do ruky neexistujúce tuky na bruchu.

„Pozri, som tučná ako mamut.“ Pokrútila som hlavou nad jej uvažovaním.

„Iste, Rossy, si tučná možno tak ako špageta.“ Obe sme prepukli v hlasný smiech. Keď sme sa na seba znova pozreli, smiech zvýšil na hlasitosti. Náš smiech bol však prerušený zvonením pesničky Drive By z vedľajšej izby.

„Už ma zháňajú.“ Čokoládu som položila na linku s úmyslom si do nej neskôr opäť trocha zobnúť a prešla so svojou spoločníkov späť do obývačky. Rossy si z kabelky vytiahla telefón a priložila si ho k uchu.

„Ahoj,“ na chvíľu sa Rosalinda odmlčala, zatiaľ čo ja som si sadla na sedačku a sledovala svoju kamarátku , ako si zbiera svoje slivky a je na ceste na odchod. Nepočúvala som, čo do telefónu rozprávala. Snažila som sa jej slova nevnímať, ale to posledné sa nedalo nepočuť. Iba to ticho zašepkala, takmer iba pohybovala perami.

„Ľúbim ťa.“ Zosmutnela som, ale skôr než sa ku mne otočila čelom, ovládla som svoj výraz.

„Prepáč, ale musím letieť. Šla som iba na rožky,“ posledné slovo zvýraznila a zaškľabila sa. Prehodila cez seba svoj kabát. „Takže, zajtra ideme spolu na nákupy.“ Žmurkla na mňa. Zamávala som jej, ale takéto rozlúčenie jej zrejme nestačilo, podišla ku kreslu a objala ma. Objatie som jej oplatila.

„Dávajte na seba pozor.“ Prikývla som. „Tak krpec, počul si tetu," prehodila som smerom k Becky a vrátila sa k predchádzajúcej činnosti.

 

♦*

„Nechcem toho veľa na Vianoce, Je iba jedna vec, ktorú potrebujem, A nezaujímajú ma darčeky,  pod vianočným stromčekom, chcem iba teba sama pre seba.“ Zneli slová piesne, ktorá sa ozývala po celom nákupnom centre, kde sme s mojou sestrou v tak významný, dvadsiaty prvý december, nesmeli chýbať. Popravde som si včera večer v posteli uvedomila, že mi spoločnosť vlastne chýbala. V skrytom vnútri svojej duše, som si aj priala vypadnúť z každodenného zajatia štyroch stien som sa proste potrebovala dostať. Aj keď nákupy neboli práve mojou najobľúbenejšou činnosťou, len pre svoje dobro, som to bola ochotná podstúpiť.

Nakoniec to predsa len dopadlo tak, že Rossy si dokázala poradiť sama. Ja som si na chvíľu potrebovala sadnúť. Nechcelo sa mi vláčiť celý kočiar, preto som si ju zobrala do sedačky. Stále lepšia alternatíva, ako vláčiť so sebou veľký kočiar. Nekupovala som si jeden z tých malých modelov, kde boli dva v jednom. Neuznávala som ich. Deti potrebovali pohyb a v malých priestoroch sa mohli sotva hýbať.

Sedela som na lavičke pred obchodom, so skvelým výhľadom cez veľké dvere rovno na Rossy, ktorá bola vo svojom živle nakupovania. Obdivovala som jej talent a výdrž. Ja som nákupy nikdy nemusela a nemusím ich ani teraz. Svoje nákupy som znižovala iba na tie nutné. Potraviny, hygienické potreby, občas nejaká vecička pre Becky.

Moja sestra si to mierila k výstavnému kusu topánok. Videla som ich z diaľky, ale tie boli fakt sexy. Sama by som si ich neobula. Asi by som sa na nich zabila. Rossy si však nevšimla druhé dievča, či ženu. Nízka čiernovláska si to mierila z druhej strany presne k tým istým topánkam.

Tak toto nedopadne dobre.

Rossy sa natiahla po topánky v tej istej chvíli ako bledé dievča. Ich ruky dopadli na čiernu kožu. Kamarátka na ňu urazene pozrela.

„Sú to moje topánky,“ oznámila svojej rivalke.

„Ste na omyle!“ odporovala zase tá ženská. Vždy som si myslela, že som najmenší dospelý na svete, dobre tak teda aspoň v Seattle, som bola ja, ale zdá sa, že tá čiernovlasý škriatok vyvrátil všetky moje doterajšie hypotézy.

Bolo dosť nepraktické, ak bol človek malý, vlasy mal ako ihličnatý strom, trčiaci do všetkých strán, a okrem toho mať na nose tri pehy. Prizrela som sa jej pozornejšie, čo bolo ale problémom, pretože sa s Rossy začali naťahovali.

Všimla si ich už aj predavačka v červenom tričku s červenou čiapkou, bielym lemovaním na hlave, a na strapci sa jej hojdala rolnička. Zrejme to bola iba brigádnička, alebo v obchodnom brandži nepracovala príliš dlho, pretože bola pomerne mladá a nízka (Človek by ani netušil, koľko nízkych ľudí býva v jednom meste) a všade sa otáčala, či nezazrie svoju staršiu kolegyňu. Nevidela ju. Ešte sa nestretla s podobným problémom.

Vedľa mňa si pohodlne sedela taška s logom obchodu, kde si Rossy kúpila krásne šaty s Vianočným motívom. Keď platila, len tak mimochodom za nekresťanské peniaze, pyšne prehlásila: „Vianoce si treba užiť. Tvoj man -“ rýchlo sa opravila, aby som si nevšimla jej ukĺznutia. Počula som ho veľmi jasne, ale povzbudzujúco som sa na ňu usmiala. Bolo to už šesť mesiacov, a ja som to stále nedokázala prekonať. „Nech to je vidieť na peňaženke, že sú Vianoce. A nemôžme zabudnúť na pribudnuté kilá.“ Pri poslednej vete som musela prevrátiť oči. Nechápala som, ako si môže robiť starosti práve kvôli takýmto hlúpostiam, hlavne, keď bola krásna ako grécka bohyňa.

K blond predavačke sa práve pripojila staršia predavačka, takže mala po chlebe buď Rossy alebo tá čiernovláska.

Bola som pomerne zahĺbená do deja hádky, takže som si nevšimla dievčatka, ktoré si sadlo vedľa mňa a Becky. Pozrela som sa ňu.

Mohla mať tak štyri alebo päť. Mala na hlave jeden vrkôčik učesaný do boku. Krásne bronzové vlásky jej krásne kontrastovali s bielou pleťou, zelenými očami a jahodovými perami, ktoré zdobil jemný úsmev. Musím povedať, že krajšie dievčatko som v živote nevidela, samozrejme hneď po Becky.

Pozrela sa na dve ženy. Rossy a tá druhá už vzbudzovali pozornosť iných zákazníkov. Neďaleko som zachytila hlas nejakej pani: „Ach, tie Vianoce. Sviatky pokoja.“ Sarkazmus v je hlase nešlo prehliadnuť.

„To je tvoje bábätko?" opýtalo sa ma dievčatko roztomilým hlasom. „Vyzerá ako bábika." Usmiala som sa.

„Niekedy si to tiež vravím. Je to moja živá bábika,“ prezradila som jej. Pochybovala som, že to bude masový vrah. Dievčatko sa zasmialo zvonivým hláskom. Nemohla som z nej spustiť oči.

Každá vysvetľovala predavačke svoju variantu. „Naozaj nemáte ešte jeden pár, pani Brooksová?“ opýtala sa, zrejme čiernovláska, a tým si nahrala do karát. Ale spomenula som si, že predavačka mala na hrudi pripevnenú kartičku s menom.

Predavačka sa zamračila. „Všetci vedia čítať.“ Predavačka si dal ruky v bok, už mierne podráždená.

„Neohúrila si, vdova.“ Rossy sa povýšenecky zasmiala. Poukázala tak aj na čierne oblečenie, ktoré mala na seba žena.

„Chcela by som mať sestričku." Smutne sa dievčatko pozrelo na Becky.

„Popros rodičov. Možno to nejako zariadia," povzbudila som ju, aby nebola taká smutná. Moje slová mali opačný účinok.

„Nie. Na bábätká potrebujú byť dvaja rodičia. Ja mám iba ocka. Alice," kývla hlávkou k žene pri Rossy. „Je moja teta."

„Och!" Bolo mi jej ľúto. A mne nikdy nikoho ľúto nebolo. Riadila som sa mottom - ľútosť nikomu nepomôže. Nevedela som, čo jej povedať. Nestretla som sa s niečim takýmto a to som predtým pol roka pracovala v škôlke. Na chvíľu ma napadlo ako poviem Becky o jej ockovi. Nemienim jej klamať.

Mala som silnú potrebu ju utešiť. Rossy bola čoraz drzejšia a to som sa ju už konečne rozhodla skrotiť. Postavila som sa, cez rameno som si prehodila tašku s potrebami pre Becky, do ruky vzala prenosnú sedačku, a vydala sa za Rossy, ktorá bola už zase v hádke s tou úbohou ženou.

„Musím ísť, maličká, ale dúfam, že sa nevidíme naposledy.“ Otočila som sa k nej a milo sa na ňu usmiala.

„Ahoj.“ Zamávala mi, tiež sa zdvihla a bežala k vytríne obchodu k blondínovi, ktorý stal ďalej od nás a díval sa na dievčatko s úsmevom na perách. Neviem ako starý museli byť jej rodičia, ale podľa toho, že ho oslovila meno, ktoré som nepočula, to určite nebol jej otec. Na pohľad milé dievčatko, by v skutočnosti mohlo byť drzé a nevďačné dievčisko, oslovujúc svojich rodičov menom. Nuž tón hlasu, jej oči a čosi zvláštne v jej vetách, mi prezrádzal o inom.

To som už ale prišla k Rossy.

„Dobrý deň,“ pozdravila som prítomným.

„Rossy, počula som, že už ideme.“ Zaťahala som kamarátku za rukáv a ona sa na mňa nahnevane pozrela. Keby pohľad zabíjal, Becky by nemala už ani mamu, tobôž otca.

„Ja nikam nejdem. Bola som tu prvá a ona mi topánky chcela vytrhnúť z ruky.“ Bola ako panovačne malé dieťa, ktoré musí byť pod neustálym dozorom. A ona, že vychovala dvoch štvorročných synov?

„Ja, vy máte potom zvýšenú fantazijnosť, pretože tak to nebolo.“ Znova začínala hádka, ale vložila sa do toho predavačka. „Čo keby som vám dala darčekové karty od obchodu Johna Garfielda v našom nákupnom stredisku, ale ak sa už nebudete hádať a každá si pôjde svojou cestou,“ navrhla primerané riešenie ryšavá žena a Rossy a žena prikývli. Čiernovláska sa na mňa pozrela a potom nasadila neprítomný výraz. Rossy našpúlila pery, privrela oči a zdvihla obočie, to bol jej typický výraz premýšľania, ale ja som, skôr, než mohla zaprotestovať, svoju kamarátku odtiahla za preddavkovou a škriatka som nechala škriatkom. Radšej  som pri pokladni za Rossy vyriadila tú kartu.

Keď sme vychádzali z obchodu všimla som si, že blondín prišiel k Alice s ustráchaným pohľadom a zatriasol ňou. Za ruku pri sebe držal dievčinku. Neviem, či vycítila môj pohľad, alebo im iba Alice rozprávala niečo o Rossy, ale všetci traja otočili svoje pohľady našim smerom.

Rosalinda vedľa mňa si niečo ustavične šomrala.

„Ja jej ešte dám, keď ju ešte dnes stretnem,“ povedala už zrozumiteľným hlasom, čo bol pokrok od jej neustáleho mumlania.

„Keby si sa ešte chvíľu hádala, tak by som ťa vyplieskala ako fagana,“ zdelila som jej vecne, čím som upútala pozornosť. Vyvalila na mňa tie svoje tmavé oči.

„Mám nápad!“ vykríkla a skôr než som mohla protestovať ma zatiahla do najbližšieho obchodu. „Sme na nákupoch, nie? Tak by sme sa podľa toho aj mali správať. Zatiaľ nakupujem iba ja, ale aj tebe niečo pekné kúpime,“ prehlásila Rossy sebaistým hlasom. „Inak má tvoja rodina rozšliape, že sa o teba neviem v Settle postarať, a také mladé dievča, chodí v ničom inom iba ak v nohaviciach a vyťahaných svetroch." Rossy vedela celý príbeh môjho života.

„Ale ja nič nechcem,“ namietla som pre zmenu ja.

„Netrucuj.“ A už ma ťahala k stojanu na šaty. Mali tu veľký výber.Vytiahla jedny biele šaty. Tie boli prekrásne.

„Páni,“ vydýchli sme obe naraz. Nič iné sa v tomto prípade nedalo povedať. Boli to kokteilové letné šaty s ľahkými vrstvami neskladanými na seba, bez ramienok.

„Tak v týchto sa budeš vydávať,“ prezradila mi Rossy.

„No, to pochybujem." Ešte to by mi chýbalo. Keby náhodou, netvrdím, že teraz pôjdem vymetať večierky, som na nejaký prišla, tak by ma odtiaľ vyhodili. Matka by sa nemala čo obliekať do takých šiat. Musela som predsa mať v sebe nejakú tú cudnosť.

„Samozrejme, že ti najprv musíme zohnať chlapa.“ Pretočila som oči. S Luce by si tak dobre rozumeli. Niekedy som ľutovaľa, že sa nepoznajú. Raz sem pozvem Lucindu na prázdniny. Nežiarlila by som. Zamestnala by som ako Rossy, tak aj Luce.

Vrazila mi šaty do ruky, zobrala opatrne sedačku a strkala ma až ku kabínke, kde som sa mala prezliecť, aby ma v nich mohla vidieť. Cítila som sa inak. Nemohla som

„Viac si do mňa nemohla strkať, nie? Bolí ma chrbát.“ Pošúchala som si boľavé miesto.

„Nesťažuj sa, a už sa obliekaj.“ Rossy zatiahla červený záves na kabínke. Obliekla som si šaty a nemohla uveriť vlastným očiam. Padli mi ako uliate. Vždy som mala malé ženské proporcie. Vďaka kojeniu som prsia mala o niečo väčšie, naliate mliekom, vďaka čomu mi šaty neodstávali.

„Vidím sebavedomú mladú ženu.“

„Bella, vyjdi vonku, aby si ťa mohli prezrieť. Dokonca aj Becky sa zobudila." Potom sa otočila a vyšla z kabínky. Ihneď som si do rúk vzala maličkú a upravila jej krémovú čiapočku. Je čas kŕmenia.

„Tak, čo tomu hovoríš?"

„Materstvo ti pristane,“ vysekala mi poklonu Rossy. Obliala ma červeň. Becky začala pofňukovať, a potom sa celkom rozplakala.

„Pšššt, princezná, neplač. Už ťa idem napapať." Dlho som nad tým nepremýšľala. Vrátila som sa do kabínky, Rossy zatiahla záves a a dala mi viac súkromia. Počkala som ešte, kým si Becky odgrgne. Náležito som ju za to pochválila a dala jej pusinku na voňavé líčko. Milovala som vôňu detí. Už ako dvanásťročná som v deckom domove pomáhala opatrovateľkám starať sa o malé deti v budove pre kojencov. Väčšina opatrovateliek ma tam rada videla. Rozprávali mi rôzne príbehy o deťoch; o matkách, ktoré ich nechceli, či naopak chceli, no situácia sa vyvinula tak, že sa nemohli starať o vlastné deti, no milovali ich z celého srdca; vďaka čomu som mladších lepšie vedela pochopiť. Keby to bolo pre Becky lepšie, asi by som ju radšej nechala vyrastať v deckom domove, než jej spravila život, aký by si nezaslúžila. Našťastie som bola finančne založená od Chuckovej nevlastnej rodiny. Vďačila som im za veľa.

Rossy mávla rukou a premerala si ma. „Asi ťa zašpinila od mlieka."Skutočne. Na bruchu som mala tmavý fľak.

„Šaty budeme mucieť kúpiť, či sa mi to páči alebo nie." Usmiala som sa, a radšej sa šla prezliecť. Becky som opatrne predala Rossy. Mala som už aj ja niečo nové.

Len čo sme vyšli z obchodu, zaškŕkalo mi v žalúdku. Naša prvá cesta smerovala na poschodie rýchleho občerstvenia. Dievča za pultom s McDonaldu rozhodne nebola znudená, narozdiel od obchodu s nápisom: Bagety a sendviče. Podľa mňa sa nesťažovala, platili jej za to, že za deň obslúžila tak desiatich ľudí, inak sa mohla celé dni pokojne vybavovať s kamoškami, ktoré zavítali na Vianočné nákupy.

Stáli sme uprostred ľudského mraveniska, a rozhliadali sa dookola. Rossy sa pozastavila nad bagetami.

„Čo keby sme si dali niečo s McDonalda?“ otočila sa na mňa. Pokrútila som hlavou a nadhodila grimasu.

„Nevieš o čo prichádzaš.“ Ladnou chôdzou si to namierila k stánku. Ja som sa ešte chvíľu otáčala dookola, a nakoniec som usúdila, že si asi dám bagetu. Dve veľké plátky veľkého rožku so šalátom a majonézou.

Dievčaťu s plavými vlasmi som povedala svoju objednávku a rovno ju aj zaplatila.

„Môžte si ísť sadnúť, zavolám vás, keď to bude,“ povedala a venovala sa hnedovlasému chlapcovi a mnou.

Podľa jeho pokynov som si sadla na voľne miesto. Položila sedačku na stoličke vedľa seba. O minútu neskôr si ku mne prisadla Rossy.

„Nepôjdeme už domov?“ opýtala som sa Rossy a pritom zahryzla do hamburgeru.

„Myslím, že ja sa tu ešte zdržím, ale ty pokojne choď," hovorila ona kým som prežúvala svoj obed.

„Dobre. Zvládneš to?

„Zeleninová bageta!“ zakričala dievčina. Zdvihla som sa, ale počula som ešte slová, ktoré povedala Rossy. „Práve preto.“ Zobrala si svoj obed a vrátila sa ku mne. Položila si ho pred seba, ale ešte nezačala jesť, namiesto toho ma  chytila za ruku a pozrela ma do očí. „Som veľké dievča.“ Zasmiala sa a vzala do ruky plastovú vidličku a nôž. S týmito hlúposťami sa vôbec nedalo jesť, ani krájať.

„Neboj sa, ja sa len trasiem.“ Obe sme sa zasmiali.

„A čo si kúpila deťom na Vianoce?" opýtala som sa, predtým, než som si do úst strčila paradajku.

Počkala som, kým Rossy doje kúsok prepečen

ého zemiaku. „Teddymu som kúpila nejaké auto na ovládanie, stolný futbal a hokejku. Nejako ho chytili športy. Veľký rozdiel od tých jeho počítačových hier." 

„Hlavne, že ho to baví," zastala som sa svojho synovca. Teddy bol sedemročný chlapec s plavými vlasmi a modrými očami. Zväčš sa podobal na svojho otca Mikea. Určite nemohol byť Swan, ako mi povedala Rossy, pretože Bexterovci mali tmavé vlasy, aj oči, ale tvár mali bledú. A Teddy ju mal pekne opálenú. Často som si hovorila, že každé dievča si obmotá okolo prstu. Už teraz sa často sťažoval na to, že sa naňho lepí veľa dievčat v škole.

„A pre Cathy mám šaty, knihu, bábiku, šampón. A aj pre Teddyho mám ešte také drobnosti ako pyžamo. Veď vieš." Prikývla som. „A ďalej mám pre nich sánky."

„Veď si im nemusela kupovať nové. Ja sama mám sánky, veď si ich mala odo mňa požičané," podivila som sa.

„Hej, ja viem. Ale chceli sme s Mikeom vlastné. Nebudeme k tebe stále behať, iba aby sme si požičali tvoje sánky," zasmiala sa Rossy. Nemala som žiadnu chuť sa smiať. Bolo to hlúpe.

„Veď si si mohla zobrať tie moje."

„Ale nie," mávla rukou Rossy. „Veď aj ty ich budeš potrebovať."

„Túto zimu by som ich ešte odležala." A bolo to tu. Prekukla som svoju kamarátku. Rossy nebola ten typ čo neprijímala pomoc. Šlo o to, že tie sane boli už staré a to Rossy odmietala používať. Chápala som je postoj. Mohli by sa kedykoľvek "zlomiť" alebo čo ja viem čo, ale keď som jej ich navrhovala, tak som nerobila preto, aby som ublížila jej deťom.

Schmatla som sedačku a postavila sa. Dotklo sa ma to. Rossy sa ma snažila chytiť za ruku. „Bella, počkaj. Ja som to tak nemyslela." Zobrala som svoj kabát z operadla stoličky.

„Musím ísť." Otočila som sa a už som si to mierila cez chaoticky pobehujúcich ľudí. „Bella! Bella stoj!" Neotáčala som sa za hlasom Rossy.

Zamiešala som sa v dave.

***

„Lilly! Poď už!" krikol na dievčatko ocko. Rýchlo pohladkala bieleho kocúra do kresla, kde spolu pred chvíľou sedeli.

„Už idem!" krikla na ocka a prebehla cez, kremovú, izbičku do šatníka, kde mala svoje oblečenie. Odtiaľ si rýchlo zobrala nejaké teplé pančuchy a obliekla si zelenú károvanú sukničku. Na biele tričko si obliekla sveter a zbehla dole schodmi, kde ju už v predsieni čakal ocko a podupkával nohou.

„Konečne si tu, kde si sa tak zdržala?" opýtal sa Lilly jej ocko, zatiaľ čo ona si obúvala čižmičky.

„Musela som," zadychčane mu hovorila. „Musela som ešte niečo spraviť."

„Aha." Pomohol jej obliecť si bundu a už vychádzali z dverí, na ktorom visel veniec z ihličnatých vetvičiek ozdobené červenými brusnicami a pár zlatými guľami so zlatým zdobením.

Pred rodinným domom, ktorý bol pre jedno dievčatko, ocka a malého kocúra, dobre, nie až tak malého, pretože by sa asi hneval, keby sme o ňom, takto hovorili, až príliš veľký, čakalo žlté auto. Len čo doň Lilly naskočila, privítal ju piskľavý hlas jej tety. Do auta hneď na to vošiel aj jej ocko.

„No to je dosť. Kde ste tak dlho?"

„Lilly ešte musela niečo zariadiť," odvetil Alice jej ocko a žmurkol na svoju dcérku v spätnom zrkadle.

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

SestraTwilly

5)  SestraTwilly (13.02.2015 21:52)

Ďaľšia píšuca autorka zo Slovenska .Teším sa a držím palce aby sa ti darilo.Úvodná kapitolka sa mi páčila,tak s chuťou pokračuj. :)

4)  Seb (13.02.2015 14:46)

Zajímavý začátek.

eMuska

3)  eMuska (13.02.2015 11:05)

Škoda, že som si tvoju otázku nevšimla skôr, už ten text nemám v hlave, ale často sa ti nerozhodovali gramatické kategórie, našla som aj v chyby v skloňovaní. Pokiaľ pri písaní používaš automatické opravy, väčšina mohla byť zapríčinená tým. A čiarky tam kde majú byť, dáš, len ich občas dávaš aj tam, kde by byť nemali. Tu ti pomôže jednoduchá schéma - keď máš dva prísudky, nájdi medzi nimi spojku a pred ňou je čiarka. A viem, že sme na českých stránkach, ale bohemizmom by bolo dobré sa vyvarovať. Ďakujem ti za záujem a dúfam, že sa ti bude dariť. Držím palce.

2)  Samejzeea (10.02.2015 18:49)

Nie som si si istá, čo tým myslíš. Chyby som si tam nenašla žiadne, možno si mi väčšinu opravila. A teraz k syntaxe, lexike a morfológii. Vvetný sklad je nejaká chyba? Slovnú zásobu mám pomerne veľkú. Tvaroslovia? Ak by si mi to prosím upresnila, bola by som ti vďačná.

eMuska

1)  eMuska (09.02.2015 18:13)

Ahoj, Samejzeea, opravila som ti prológ, ale je tam strašne veľa chýb, tak prosím oprav si aj zvyšok kapitoly, príp. si nájdi nejakého korektora a keď bude článok publikovateľný, zaškrtni, že je hotový (chyby sú v syntaxe, lexike, ale aj v morfológii + technické chyby). Okrem toho ťa prosím, aby si - pokiaľ teda uvažuješ o poviedke na pokračovanie - vytvorila sériu, do ktorej budeš jednotlivé diely uvádzať. Ďakujem a držím palce, ešte pekný večer. ;)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Edward & Bella