Sekce

Galerie

/gallery/víla_ness.jpg

Túto jednorázovku si môžete prečítať, aj keď ste nečítali Dievčatko so zápalkami, stačí vám vedieť, že je to o Renesmé a Jacobovi.

P.S.: Aj vám je tak horúco? :)

Rozovrela dlaň a sledovala, ako nad ňou vyskočil drobný plamienok. Otáčala ním, formovala ho. Ako dieťa milovala, keď bol oheň pred ňou ako divadlo – s postavičkami a dejom, príbehmi o večnej láske.
„Renesmé!“ ozval sa krik. Dievčina cez seba prehodila žltý plášť, prstami si prehrabla vlasy a vyšla z komnaty za krikom svojej matky.
„Áno, mami?“ ozvala sa pri dverách. Na tróne sedela útla žena s hnedými vlasmi a vedľa nej sedel muž, ktorý nežne zvieral končeky jej prstov. „Oci,“ dodala.
„Ako každý rok, je čas ísť na svoju trasu a rozdať svetu svetlo a teplo,“ povedala Isabella. „A myslím, že tento raz si už dostatočne skúsená na to, aby si výpravu zvládla sama.“ V sále sa ozval radostný výkrik.
„Áno, áno, áno! Ďakujem, mami, oci, určite vás nesklamem!“ výskala nadšene.
„Ešte aby aj, toľkokrát si so mnou absolvovala túto cestu, že teraz to zvládneš aj poslepiačky,“ zachechtala sa Bella a s láskou pozrela Edwardovi do očí. Vedel, na čo myslela. Ich dvoch spojila práve jedna z Belliných výprav.

Renesmé sa rozhodla spraviť si prestávku a načerpať nové sily, aby mohla pokračovať v plnení svojich povinností. Zatiaľ jej všetko vychádzalo podľa plánu, takže sa spokojne mohla ísť prejsť po lese. Chcela nájsť lúku, o ktorej jej kedysi rozprávali jej rodičia.
Po chvíľke blúdenia sem a tam konečne našla to, čo hľadala. Dokonalosť. O lúku sa opierali slnečné lúče a priamo v strede ožarovali kamenný pamätník. Po mramore sa tiahli popínavé ruže a sčasti zakrývali nápis, no keď ich odtiahla, musela zalapať po dychu. Vedela, že má aj tu na zemi rodinu – z otcovej strany, ale nikdy ich nevyhľadala – a ani nemohla. Musela by sa o tom najprv poradiť s rodičmi. Tak si len nemo oprela hlavu o kameň a sledovala slnko, ktoré sa pomaly strácalo za vysokými stromami na obzore, čo ohraničovali lúku od zvyšku lesa.

Zaspala. Prebudilo ju až čosi podobné vrčaniu. Ihneď sa postavila, aby mohla čeliť nepriateľovi, no to, čo uvidela, ju prekvapilo. Stál pred ňou chlapec, podľa stavby tela jeden z meničov, ktorí obývajú územie La Push približne dvadsať až tridsať kilometrov od Forks. Poznala asi všetky mýtické bytosti – veď ona sama bola spolovice upír.
„Kto si?“ Chcel znieť hrozivo, no jeho hlas sa zlomil. Znežnel. Akoby ma hladil, napadlo Renesmé odrazu. Jacob si chcel nadávať. Svorka by bola netrpezlivá, keby videli, že sa nemôže ani pohnúť, no jej krása ho úplne ohromila. Z dievčiny vyžaroval oheň a teplo. Mala úžasne ryšavé vlasy vo farbe plameňa, v zelených studničkách prebleskovali iskričky.
„Kto si?“ zašepkal – a tento tón sa ani náhodou nepodobal tomu nevraživému. Cítil jej vôňu. Miatla ho. Sladký pach nepriateľa sa miesil s niečím, čo nevedel popísať, no vyvolávalo to v ňom rozkoš, a túžbu zaboriť jej nos do krku a iba dýchať...
„Som Renesmé,“ odpovedala zvonivým hlasom, premeriavajúc si chlapca od hlavy až po päty. Postavu mal ako kresanú z toho najkrajšieho dreva. Zaplavila ju korenistá vôňa, z ktorej sa jej motala hlava.
„Čo si?“ spýtal sa opäť.
„Ty nie si človek, no ani ja nie som. Preto ma nemôžeš odsudzovať,“ odvetila múdro.
„To by som nikdy neurobil,“ šepol sotva nečujne. Istý si bol iba v jednom. Toto nie je pripútanie.

Už ich nedelil ani meter, sotva pár centimetrov. Bez dychu hľadeli do očí toho druhého – a aj keby nevedeli, čo sa stane, museli to cítiť.
Jeho koža bola horúca, tak, ako jej dych. Spájal ich oheň, teplo, plameň, čo rozdúchali medzi sebou, medzi svojimi telami, a ktorý sa nedal utíšiť. Ani ľadový vietor či snehová búrka by neboli schopní zničiť tento okamih naplnený teplom.

Ráno odrazu prišlo až veľmi skoro. Ležali vedľa seba v tráve a chveli sa. Nie však zimou...
Sledovala, ako spí, a hruď sa mu dvíha a potom opäť klesá. Keď ho opúšťala, stromy navôkol jej boli svedkami, že roní slzy kvôli láske.

Keď sa Jacob prebudil, zovrel paže tuhšie, no nič necítil. Teplo bolo preč a nahradil ho chlad. Zmätene sa posadil a rozhliadal sa okolo seba, no nikde nemohol nič vidieť. Nebola tu. Opustila ho. V tom momente sa mu srdce roztrhlo na dve časti. Každý jeden sval v tele ho bolel, ale nič na nevyrovnalo tomu, čo cítila jeho myseľ. Akoby ani nebol. Iba prázdna nádoba vytvarovaná do podobizne človeka bez kúska duše, hlina, ktorá už viac nemá city. Všetko si vzala so sebou, do poslednej čiastočky obyčajného prachu.
„Moja Renesmé,“ šepkal potichu.

„Môj Jacob,“ šepkala kdesi na severe Kanady. Posledná zastávka – a jej plameň zmrzol. Z pier sa jej vytláčali obláčiky pary a ruky sa jej chveli. Musela ísť okamžite za matkou, jedine Bella jej mohla pomôcť.

Isabella vítala svoje dieťa so slzami v očiach. Vedela, čo sa stalo. A vedela aj, prečo sa obaja trápia. Renesmé možno poznala, že je vlkolak – a nemuselo jej to vadiť, lenže ona mala v sebe gény upírov, najväčších a jediných nepriateľov na život a na smrť. A z druhej polovice bola dokonca bohyňa!

Edwarda pomaly opúšťala trpezlivosť.
„No a nemôžeš to nejako... to?“ Rozhodil rukami smerom k svojej manželke, ktorá ho len smutne sledovala.
„Moje žezlo prebrala Renesmé, ja už nemám právo vrátiť sa na zem. Zákony to nepovoľujú.“
„A čo ja?“

Jacob sedel na útese a sledoval vlny, ako sa trieštia o výbežky skál. Súcitil s nimi. Tiež mal pocit, ako by každú sekundu vrážal do ostrých skál, ktoré by ho trhali a sekali až na miniatúrne kvapôčky ničoho.
„Si blázon,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Poplašene sa otočil, no nikoho nevidel.
„Upokoj sa, ja ti neublížim.“
„Nevidím ťa,“ zavrčal Jacob podráždene.
„A ani nebudeš. Tvojou úlohou bude iba počúvať.“
„Čo mám počúvať?“ pýtal sa nevraživo a stále sa obzeral dookola, aby zbadal vlastníka toho hlasu. Cítil sa nepríjemne.
„Rozpoviem ti príbeh,“ odpovedal hlas.
„Nemám náladu na žiadne príbehy.“
„Ani na príbeh o Renesmé?“ Vlk okamžite prestal so všetkým pohybom a iba stál s bolesťou v srdci a v slzami v očiach. Nikdy ešte neplakal, ani keď mu umrela matka.
Ale láska sa mu zdala ako dostatočne pádny dôvod.
„Kedysi dávno chodilo po zemi dievča a rozdávalo teplo. Nedá sa povedať, že by to bola bohyňa ako napríklad z Olympu, Atén, ale určitú božskosť v sebe mala. Jedného dňa stretla upíra. Žil v tom meste, do ktorého prišla priniesť svetlo. Zamilovali sa do seba.“ Jacob chcel odporovať. Nič také predsa neexistuje a upír milovať nemôže, je to len kameň.
„Natoľko sa milovali, že prekonali všetky zábrany sveta, dokonca aj smrť, aby mohli byť spolu. A počali dieťa.“ Indián zdvihol tvár k lesu. Dieťa upíra a bohyne. Sladký pach a vôňa zmiešaná v jednom.
„Renesmé.“ Jeho hlas sa chvel, ako keby bol už starý muž a nie sedemnásťročný chlapec.
„Áno,“ pritakal hlas. „Moja dcéra nie je človek, upír – a ani boh. Je takpovediac z každého trochu. Ale ani ty nie si úplne obyčajný. A ak ju naozaj miluješ, dokážeš prekonať aj hranice života a smrti.“
„Mám sa zabiť?“
„Nie tak celkom,“ odvetil hlas, „stačí toto...“

Rozovrela dlaň a sledovala, ako nad ňou vyskočil drobný plamienok. Videla v ňom jeho tvár, úsmev, oči... Aj keď jej chýbal odtieň havraních kučier a olivovej tváre, bol to on. Jej jediný.
„Renesmé!“ zavolala jej mama. Ona sa zdvihla a so sklopenou hlavou pomaly kráčala k trónnej miestnosti. Pred dverami ju čakali jej rodičia.
„Máme pre teba dar,“ povedala jej matka a objala ju. Potom si ju na pár sekúnd v náruči pochoval aj Edward, než odišli a nechali ju stáť pred dverami. Ničomu nerozumela, no keď stisla kľučku a pootvorila dvere, jej srdce sa zastavilo.
Stál tam. S úsmevom na perách a leskom v očiach, aký videla len vtedy.
„Jacob!“ zvýskla, keď sa k nemu rozbehla a schovala sa v jeho hrejivej náruči.
„Už nikdy ťa nepustím, si len moja, moja, moja... Moja Renesmé!“ šepkal jej do ucha spolu s tichými vyznaniami, ktoré v ich srdciach ostali vyryté večne. Do konca sveta, konca životov, až než vyhasne posledný plameň, ktorý ohrieva planétu Zem.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Empress

8)  Empress (31.03.2012 00:45)

Také iné a také krásne!!!!!

maryblack

7)  maryblack (30.03.2012 17:00)

Krásný, nádherný Dojala jsi mě k slzám, přísahám!! Klaním se, bylo to úžasný!!

HMR

6)  HMR (03.09.2011 08:12)

Nessie

5)  Nessie (01.09.2011 01:34)

eM, to bolo prekrásne. Dojala si ma. Pieseň, dej... Všetko. Krása.

semiska

4)  semiska (31.08.2011 13:10)

Krásné a ta hudba...

Twilly

3)  Twilly (31.08.2011 11:12)

jéééééééééééééééééééééééééééééééééééé

sfinga

2)  sfinga (30.08.2011 19:01)

Emuška, priznám sa, že až teraz som si prečítala tvoju poviedku a jej pokračovanie. Bolo to precítené, dechberúce, božské.
Ďakujem ti

1)  Disaster (30.08.2011 15:37)

To bolo tak krásne pri tom šťastnom konci mi skoro vyhŕkli slzy. Klaniam sa

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek

Eclipse still