Sekce

Galerie

/gallery/dáma s kaméliami II.png

Vo svojich komentoch ste prejavili záujem o pokračovanie, čo ma, samozrejme, potešilo. Dúfam, že sa vám Carlisleov príbeh, a jeho vysvetlenie, budú páčiť... ♥

 

Dáma s kaméliami



Román Dáma s kaméliami uzrel svetlo sveta v roku 1848 a samotný autor, Alexander Dumas ml., ho v roku 1852 zdramatizoval do divadelnej formy. Rok nato bol tento román prenesený taktiež do hudobnej formy (podľa môjho názoru geniálnym) Giuseppe Verdim a svet toto dielo pozná pod názvom La Traviata.


Našiel ju sedieť v jej obľúbenom ušiaku. Stál priamo pod oknom, ktoré inak za svetlých dní poskytovalo nádherný výhľad. Esme mu vždy vravievala, že keď v ňom sedí a má sa na čo dívať, lepšie sa jej o všeličom premýšľa. Ale tentoraz bolo niečo inak. Netušil, čo presne spôsobilo tú zvláštnu prímes smútku v ovzduší, alebo či to bolo len tým, že napriek šeru si Esme ešte v izbe nezasvietila. A možno to bolo v nej samotnej, v jej až neprirodzene pokojnej nálade. Nevedel. Len to, že je niečo inak.


„Miláčik, som doma,“ zašepkal od dverí.


Áno, teraz už nemal žiadne pochyby. Niekedy vyskočila z toho kresla a vypískla ako malé pochabé dievča skôr, než sa mu vrhla do náručia. Inokedy zase bola schopná z neho vybozkávať dušu medzi dverami prv, než si vôbec stihol vyzuť topánky. A teraz? Pár dlhých sekúnd len meravo sedela v kresle, z ktorého sa nepohla a zízala pred seba. Aj napriek šeru zachytil, že jej ramená pri zvuku jeho hlasu poklesli a ona nabrala hlboký nádych do pľúc. Vyzeralo to, akoby sa k niečomu odhodlávala.


Keď sa k nemu konečne otočila, sila jej prázdnoty a smútku ho priam omráčila. V zlomku sekundy prekonal vzdialenosť a vrhol sa k jej kolenám.


„Stalo sa niečo?!“ V hrudi ho šklbalo od neznámej emócie. Príliš silnej emócie. Nevítanej...


Miesto odpovede sa usmiala. Bol to smutný úsmev, tak veľmi podobný Gioconde.


„Esme?“ Skúsil to znova, no čosi mu navrávalo, že sa ešte hodnú chvíľu odpovede nedočká.


Zodvihla ruku a nežne ho pohladila po vlasoch. Jej drobná dlaň skĺzla po jeho líci a na chvíľu zaváhala na mužnej hrane čeľuste. Potom svoju ruku opäť umiestnila tam, kde bola predtým. Do lona.


Díval sa jej priamo do očí, takže nezachytil prítomnosť ďalších dvoch predmetov na jej stehnách, až keď do nich jemne narazil lakťom.


„Čítala si?“ napadlo mu ako prvé, keď lakťom narazil na tvrdú hranu akejsi knihy. „Vyrušil som ťa?“ pokračoval, trochu zmätený, pretože jej výraz sa stále nemenil. Nemo zakrútila hlavou. Bol to len drobný pohyb, pri ktorom sa jej dokonalé vlny, farby lesného medu, roztancovali okolo tváre. Ako vždy, ostal ňou úplne očarený.


„Premýšľala som,“ odpovedala napokon. Jej hlas bol o pár tónov nižší, než zvyčajne a trochu drel, ako keby bola len pár chvíľ po plači.


Neodpovedal. Čakal, kedy bude pokračovať sama. Nahováral mu to inštinkt, ktorý sa nemýlil. Najprv unikla jeho pohľadu, zadívala sa opäť do okna a potom nasledoval hlboký nádych. Akoby pred temným priznaním.


„Ja...“ zaváhala, „... našla som toto.“


Pohľadom skĺzla do svojho lona a Carlisle tiež. Konečne si prezrel predmety, o ktoré sa delil s jej lonom. Knihu poznal okamžite; mal ju v rukách toľko krát.


Zľahka chvejúcimi sa prstami pohladil tvrdý povrch obalu a jemne, len končekmi prstov, knihu otvoril. V hrdle mu navrela ohromná hrča, keď zbadal Mariinu podobizeň. Netušil, či je to kvôli Marii samotnej, alebo či ho tak rozhodila skutočnosť, že Esme narazila na tento, pre neho mimoriadne cenný, artefakt.


„Bola krásna,“ zašepkala s očakávanou bolesťou.


„Bola to nádherná bytosť,“ priznal úprimne. „Viac vo vnútri, než navonok.“


Nemalo zmysel klamať svojej žene. Bolo by to iba nečestné, takže nepoprel to, čo bolo úplne zjavné zo zadnej strany podobizne. Marie predstavovala jeho minulosť, ktorá napriek všetkému súvisela s prítomnosťou.

Práve premýšľal, ako vysvetliť to, čo vlastne ani nie je možné vysvetliť, keď ho Esme prekvapila.


„Porozprávaš mi o nej?“


Bol si istý, že ju bude musieť prosiť, aby mu dala šancu na vysvetlenie, ale že ho o to požiada sama, to nečakal. Prikývol na súhlas, no zároveň si uvedomil, že netuší, ako má vlastne začať. Cítil sa úplne stratený a bál sa. Najviac zo všetkého sa bál, že navždy stratil Esme.


Súhlasne prikývol, no mlčal ďalej. Esme čakala, do ničoho ho nenútila.


Carlisle si odkašľal a nevedomky sa pritisol bližšie k nohám svojej ženy, akoby mal o ňu v tejto chvíli prísť. Uprel zrak na krajinu za oknom, ktorú už medzičasom úplne pohltila tma.


„Predpokladám, že poznáš príbeh kurtizány Margherity Gauthierovej,“ spustil, len čo si nervózne prečistil hrdlo pred najdôležitejšou svojou spoveďou svojho života. Nečakal, kým Esme prisvedčí. Vedel naisto, že tento príbeh pozná.


„V skutočnosti sa volala Marie,“ pokračoval a do hlasu sa mu aj proti jeho vôli začala vkrádať nostalgia.


„Marie Duplessis, pokiaľ ma pamäť neklame,“ prerušila jeho úvod Esme tichým hlasom.


„Presne tak. Marie Duplessis. Jej príbeh v skutočnosti nebol až tak veľmi dramatický, ako je...“ trochu zaváhal, sklopil pohľad ku knihe a zľahka po stránke preletel končekmi prstov. „... uvedené v knihe. Bola známa celému Parížu. Bola krásna, múdra, mala štýl... a svoje kamélie. To stačilo, aby dokázala očariť parížske masy.“ Odmlčal sa.


„Chápem.“


„Nie, myslím, že nie, Esme. Napriek všetkému, čo ju stretlo, v nej bolo tak veľa života. Vedela, že umiera a ona sa s tým nielenže zmierila, ona sa smrti vysmievala!“ vysvetľoval vzrušene.


„Nešlo nevážiť si ju, za to, aká bola. Napriek tomu, ČÍM bola.“


Upieral pohľad na svoju ženu s nemou žiadosťou o pochopenie. Bolo to od neho viac než drzé, ale teraz sa už zastaviť nemohol.


„Mala v sebe tak veľkú iskru, ktorá ma zapálila. Vtedy som mal veľmi zlé obdobie.  Myslel som si, že ma moja večnosť zahubí. Dusil som sa a živoril. Dokonca mi prestávalo byť jedno, či nakoniec nezabijem...“


Prekvapila ho jej ruka vo svojich vlasoch. Miloval jej dotyk. Bol taký... upokojujúci. Presne ako teraz.


„Na rozdiel od knižného Armanda, ja som po celý čas vedel, že je chorá. Som lekár... Ale problém bol v tom, že vtedy som s jej situáciou ešte nevedel nič urobiť. Posielala ma preč. Hádam miliónkrát sa so mnou rozišla. Dokonca ma niekoľkokrát opustila a napokon odo mňa ušla, ale... aj tak  by som jej nedokázal pomôcť. Vtedy ešte nie...“


Mlčala.


„Neuveríš, ale TÁ jediná možnosť mi nenapadla.“ Carlisleovu tvár ozdobil horký úsmev. „Keď bolo najhoršie, zlyhal som. Ušiel som pred jej blížiacou sa smrťou, ako malý chlapec. Myslel som, že... vlastne, ja som asi v skutočnosti veľmi nemyslel.“


Ruky zaboril do svetlých vlasov, čím definitívne narušil ich bezchybný účes.


Dlhú chvíľu bolo v miestnosti takmer absolútne ticho.


Dvaja upíri strnule sedeli, bez jediného pohybu, ako dva kamene otesané do podoby ľudí. Obaja premýšľali a spomínali. Bilancovali svoje životy, predošlé či súčasné partnerstvá. Obaja zajatí vo svojej vlastnej minulosti.


„Je mi to ľúto,“ prerušila napokon ticho Esme.


„Musel si ju... veľmi milovať.“  Zazneli jej tiché slová ako salvy z napoleonských kanónov.


„Nie tak, ako teba, láska, ale áno. Ona pre mňa bola a vždy bude veľmi dôležitá. Ona spôsobila, že som sa viac necítil ako monštrum. Videla vo mne človeka a kým žila, dávala mi to najavo celým svojim ja. Len vďaka nej mám teba a moju rodinu. Nebyť nej, ostal by som NAVEKY sám...“


Carlisle zacítil, ako Esme stuhla. Bolo na čase osvetliť príbeh tak, aby konečne pochopila.


„Vieš, nie všetko z tej knihy je vymyslené, niektoré veci sú len, povedzme, trochu upravené pre čitateľov. Nebolo mi súdené s ňou žiť bez toho, aby sme to utajili. Bola verejne známa osoba a na klebety o nej sa stál doslova poradovník. Našťastie, Paríž žil prevažne v noci, čo vyhovovalo mojej pleti, ale my dvaja sme na seba pútali príliš veľkú pozornosť, a tak som nás umiestnil na vidiek. Bol som šťastný, keď mi dala svoj súhlas uniesť ju z civilizácie. Ona nevedela, že ja viem...“ Zasnil sa. „V knihe to bolo potrebné zmeniť. Lepšie vyzeralo na papieri, keď sa dej prifarbil o moju chudobu a ju nechal aspoň s ilúziou takej nezávislosti, akej ľudia rozumeli. Finančnej. Čitatelia tej doby to jednoducho mali radi. Taktiež pasáž o odvolaní Armanda do Paríža k otcovi na koberček mala reálny základ. V skutočnosti to bola pozvánka do Volterry. Aro zúril. Bál sa prezradenia a ohrozenia nášho sveta. Myslím, že vtedy ma pred plameňmi zachránilo iba to, že som Marie o sebe nič neprezradil. Aro mi vtedy nedal ultimátum, ako ho pri Belle dostal Edward. Dostal som jasný rozkaz zbaviť sa jej a zmiznúť na minimálne pol storočia z povrchu zemského, inak sa mi vyhrážal, že jej smrť prenechá svojim ľuďom a postará sa, aby bola pre ostatných upírov exemplárnym prípadom.. No ale  keď som sa vrátil späť do Paríža... „


Carlisle nemusel vysvetľovať ďalej. Vedela, že keď sa jej manžel vrátil, jeho láska už v tej chvíli ležala pod prikrývkou z čerstvo navŕšenej hliny.


„Nechcel som ju zabiť. Nechcel som ju dokonca ani premeniť. Mal som v úmysle utiecť. Využiť čas, ktorý mi zostáva a...“ Sklonil hlavu a čelom sa oprel o jej stehno. Ešte stále sedel pri jej nohách. Tam, kde vždy chcel byť.


„Jediné, čo mi po nej zostalo, je ten obrázok. Ten majetok, spomenutý v knihe, bol môj, nie jej. Nemala takmer nič, hoci za jej služby jej mnohí ponúkali majetky. V skutočnosti bola príliš hrdá, aby čokoľvek prijala len pre seba. Všetko rozdala. Všetko! Jediné, čo počas si počas svojho života nechala, bol ten perlový set, čo má na obrázku.“


Do nocou stmavnutej miestnosti sa votreli prvé modro-striebristé mesačné lúče.


„Tie šperky boli od teba?“


Prikývol.


„Čo si urobil potom?“ vyzvedala ticho.


„Potom?“ Miestnosťou preletel jeho zúfalý povzdych. „Spísal som všetky spomienky na ňu do tohto príbehu a vydal ich pod falošným menom.“


„Ty si..???“ Esme zalapala po dychu prekvapením.


„Kto iný by ju dokázal popísať tak, ako ja?“ odpovedal jednoducho.


„A Aro? Nezúril, keď sa dozvedel, že si pritiahol k sebe ďalšiu pozornosť ako Alexander Dumas?“ Esme sa evidentne snažila pochopiť manželovo vtedajšie myslenie.


„Čo myslíš? Bola to, samozrejme, moja osobná pomsta.“ Aj v tme poznala, že sa jej manžel usmieva a dokonca si dokázala predstaviť tú nie príliš často videnú ironickú iskričku v oku. „Ale po pár ďalších hrách sa upokojil. Platil som istému chlapíkovi, aby vystupoval pod mojim menom. Do konca jeho života sa mal lepšie než prasa v žite.“


„Nebál si sa, že ťa prezradí?“


„No, ani nie. Ako hovorí história, nebol jediný známy „spisovateľ“ vo svojej rodine. Jeho otec hral rovnakú úlohu celý svoj život.“


„Hral? Chceš tým povedať, že ani jeden z Dumasovcov nikdy nič nenapísali z vlastnej hlavy?“


Carlisleov úprimný smiech príjemne vyplnil ticho ich spálne.


„Nie, ani jeden z nich. Obaja hrali svoju úlohu viac než skvele počas svojho života a keď umreli, ich pamiatka vošla do učebníc. Myslím, že to bol celkom slušný obchod,“ podotkol.


„Iste... a vieš, kto bol... kto sa...“


„Kto sa skrýva pod maskou autora Troch mušketierov, či Grófa Monte Christo? Áno, viem.“ Odmlčal sa.


„A???“ Esme, hoci jej smútok ešte nevyprchal z hlasu, bola stále iba žena s vrodenou zvedavosťou.


„Schytal by som to, keby som ho prezradil!“ bránil sa Carlisle.


„Hádam nie samotný Aro!“  Ženina dlaň vyletela k ústam, ktoré tesne pred tým ohromene zhíkli.


„Nie! Panebože, nie. Tak kreatívny Aro zase nie je. Sľúbil som mu, že to nikdy nikomu neprezradím, láska." Carlisle sa zasmial, no náhle zvážnel.


„Smiem si tú podobizeň nechať?“ opýtal sa po chvíli.


Esme, knihu aj s obrázkom vzala do rúk a podala ju manželovi.


„Hoci sa mi nepáči, že máš na očiach svoju lásku, je tvoja. Vždy bola a navždy bude patriť k tebe. Nemám právo ťa od Marie odtrhnúť.“


Zamrmlal tiché ďakujem.


„Marie mi otvorila oči. Dokázala, aby som uveril, že moje mŕtve srdce neznamená, že som mŕtvy vo vnútri. Pomohla mi uvedomiť si, že ak raz stretnem lásku, už viac nesmiem na nič čakať. To preto som neváhal, keď som pod tvojou pokožkou zacítil slabučký tep. Marie som stratil a bolelo to viac, než sa dá vysloviť. Tvoja strata by ma zabila, Esme. Miesto toho, aby som nechal osud pracovať, votrel som sa mu do remesla a vieš ty čo?! Neľutujem to! Marie mi ozaj dala vás všetkých. Myslím, že to pre mňa znamená viac, než vzťah, ktorý som s ňou mal za jej života.“


Tichý vzlyk preťal Carlisleove slová.


„Milujem ťa, láska,“ povedala prosto a jemným dotykom ho donútila posunúť sa vyššie. Chcela ho objať. Chcel ho cítiť. Chcela mu dať najavo, že už na Marie nežiarli tak ako predtým.


Ich objatie bolo silné a nežné zároveň. Dotyky vynahradili slová a bozky povedali viac než tisíc debát. Skončili tam, kde boli obaja najradšej. V obrovskej posteli, ktorá chránila ich blízkosť aj vášeň, ktorá ich dokázala zachvátiť.

* * *


„Láska?“ zamrmlala do Carlisleovej hrude, zatiaľ čo hladila jeho dokonalé bruško.


„Hmmm?“


„Ozaj mi neprezradíš, kto bol tvojim komplicom?“ Nadvihla hlavu a bradou sa oprela len pár centimetrov nad jeho prsiami. Jej voňavý dych ho šteklil na brade.


„Nemôžem. Zúril by.“


„Láska!“ Zamračila sa, no obaja vedeli, že je to len tak akože.


„Ozaj by zúril. Kate by si z neho strieľala ešte celé dve storočia.“


Okamžite, len čo si uvedomil, že priateľa týmto pokĺznutím vlastne prezradil, oľutoval to. Na to však už bolo neskoro. Esme sa vytiahla na lakte a priblížila k svojmu manželovi. Jej horúci dych mu vyfúkol ľútosť z myšlienok rýchlejšie než vietor. Nežne ho pobozkala a tým úplne odviedla jeho pozornosť k sebe.


„Tak v tom prípade to Kate nikdy nepovieme, súhlasíš?“ zamrmlala do jeho pier.


A Carlisle? Samozrejme súhlasil....



Zhrnutie


Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

Nana08

11)  Nana08 (11.01.2014 23:37)

No nádhera já som normálne že plakala:'-( :'-( :'-( krása twill

Twilly

10)  Twilly (28.09.2013 20:49)

Moc děkuji všem, kdo se tady juknul a zastavil, aby si přečetl moji povídku

Kate

9)  Kate (27.09.2013 18:59)

Á! Kdo by po téhle povídce nechtěl být Esme? Já tedy ano. Velice povedená, Twill.

Janebka

8)  Janebka (04.08.2012 05:11)

Verýšku, nad tvým překvapivým vysvětlením a přitom tak logickým mi spadla čelist! Skvělé!!! Carliesle vyznávající se své životní lásce Esme o své první lásce, která ho po přeměněně naučila milovat! Nádherné, emotivní!! V tomto jsi nedostižná! Nádherná árie!!!
Děkuji!!!

Clea

7)  Clea (01.08.2012 09:29)

nádherný moc mě to povzbudilo při ránu
odkaz na Dumase se mi taky líbil
skvělý pokračování
díky Twilluš

Hanetka

6)  Hanetka (01.08.2012 09:28)

Dobrá věc se podařila, věrná láska zvítězila! Teď ještě vypátrat, komu dělal zástěrku Shakespeare!
Twilly, skvělý, moc se mi to líbilo.

Mirus

5)  Mirus (01.08.2012 06:30)

Skvělý nápad a vysvětlení, jak to doopravdy bylo s Dumasem, super

Bosorka

4)  Bosorka (31.07.2012 21:36)

Esme je prostě neskutečná...ale Marie byla jeho minulost, Esme je současnost a budoucnost.
Krásně napsáno a skvělý nápad , takže Dumas? :D :D

julie

3)  julie (31.07.2012 21:15)

Úúúúúúúúúžasné!!!!!Tvá hlavička plná neuvěřitelných nápadů!!!!!

sfinga

2)  sfinga (31.07.2012 17:44)

Dokonalé, Nikuška, ostatne ako všetko od teba. Ale veľmi si ma pobavila. Oba Dumasovci boli podvodníkmi? Tie krásne romány napísali upíri??? Páni, to je ale prekvapko. Vždy som čítala, že Dumas starší mal spisovateľskú dielňu. On dodal námet a jeho spolupracovníci to za neho napísali. Lenže toto je pravdepodobnejšia verzia. Upír predsa nemusí spať, nikdy sa neunaví ... Bravo!

Pilly

1)  Pilly (31.07.2012 16:55)

K tomu nie je viac čo dodať

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek