Sekce

Galerie

/gallery/Daj mi dôvod2.jpg

6. kapitola - Jasperov príbeh

6. kapitola

 

Po prvý raz v živote som mala možnosť vidieť Jaspera zúriť. Hoci navonok svojím vzhľadom pripomínal anjela, teraz by ho celkom určitoznačili za diabla posadnutého besom. V očiach sa mu odrážal temný lesk. Až teraz som si konečne dokázala predstaviť jeho vojenskú minulosť - vo víre boja a v mene tasených zbraní. Samozrejme, že moja predstava o vojne bola o veľa viac romantická než akou v skutočnosti bola. Jasper bol profesionálny vojak, ale po hrôze svetovej vojny sa k tomuto povolaniu hlásilo len málo ľudí. Nešlo o žiadnu zbabelosť, len mali smolu, že videli priveľa. A druhí zase naopak nemali záujem o takých ako bol on. Prinášali priveľa zlých spomienok.


„Ako len mohla? Pre Krista! Ako len mohla?!“ tlačil cez zuby okrem slov i všetku svoju nenávisť.

Jasperovo štíhle telo tvrdo dopadlo na stoličku, aby ho vzápätí nasledovala dlaň, ktorá s rovnakou razanciou dopadla na dosku stola. Hlasné zadunenie spôsobilo, že som takmer zostala úplne paralyzovaná strachom. Na ten pocit hádam do konca svojho biedneho života nezabudnem. Podobné násilné chvíľky zvykol mávať aj Frank. Na rozdiel od Jaspera však vtedy býval pekne pod parou a viac-menej o tom, že zúril ani nevedel. Vlastne, vtedy o sebe nevedel vôbec. No Jasper sa zdal byť IBA niečím pekne vyvedený z miery.

Chvíľu mi trvalo, kým mi strach dovolil sa vôbec nadýchnuť. Akonáhle sa moje pľúca opäť naplnili životodarným kyslíkom, uvedomila som si, že som sa takmer udusila.

„Môžem ti nejako pomôcť?“

Prísahám, že som sa popri tom všetkom snažila pomôcť a nie ho nenaštvať. Neprovokovať bolo asi to prvé, čo som sa zo spolužitia s Frankom naučila ako prvé.

Jasper však k mojej smole reagoval presne identicky ako Frank. Nenapadol ma síce fyzicky, ale zúrivosť v jeho tvári, sa zdala byť takmer identická. Inštinktívne som ukročila zopár krokov vzad, nestarajúc sa o to, či sa o niečo náhodou neprerazím. Bezpečná vzdialenosť od najbližšieho neočakávaného úderu – to bola ďalšia cenná lekcia, ktorú som si veľmi rýchlo vštepila do pamäte.

„Vie, že také správanie neschvaľujem a aj napriek tomu... ááách!“

Ďalšia rana do stola ma donútila ukročiť o krok vzad. Do bezpečia, ale iba relatívneho, keďže som takmer vyskočila z kože, keď sa mi kuchynská linka zaborila pri ústupe do ľadvín.

´Som v pasci!´ signalizoval môj vystresovaný mozog do všetkých strán, až mi od hrôzy začala vrieť krv v žilách. Pulzovala v sluchách, pravidelne, takmer rytmicky. Úplne mi znemožňovala jasne uvažovať, zatiaľ čo ma ovládla panika.

Rovnako prudko, ako si Jasper pred chvíľou sadol, opäť zase vstal a so zúrivou razanciou vykročil mojim smerom.

Natlačila som sa ešte viac na linku. Najradšej by som sa do nepoddajného materiálu vsiakla, keby to tak bolo možné, ale nebolo. Začala som hystericky jačať. Bolo to silnejšie než ja, čistý inštinkt, ak chcete. No v každom prípade to malo na Jaspera neuveriteľný účinok. Čokoľvek, čo ho predtým tak veľmi naštvalo, bolo odrazu to bolo preč. Všetka tá zúrivosť z neho vyprchala, ako keď luskneš prstami. Úplne zmizla a on iba na mňa zostal zmätene zízať. Akoby si až vtedy uvedomil, čo sa okolo neho deje. Akoby precitol z nejakého tranzu.

„Si v poriadku, Esme?“

Urobil pár krokov vpred. Ruky bezmocne naťahoval mojim smerom v zmierlivom geste. No ja som ešte pri zmysloch nebola. Hranica môjho sebaovládania bola tenká a od doby môjho pokusu o sebevraždu nebola prekročená. A teraz som k tomu poslednému kroku nemala vôbec ďaleko. Ak mám byť úprimná, cítila som sa ozaj zvláštne. Akoby som na chvíľu vyskočila z vlastného tela a dívala sa sama na seba. A vyzerala som prekvapivo otrasne. Teraz vôbec nemám na mysli nejaké stupídne módne štandardy. Vyzerala som ako človek, ktorého sa pokúša dotknúť samotná smrť.

Dvere do kuchyne sa prudko rozleteli. Nasledoval tupý náraz kľučky, keď narazila do novučičkej omietky, nanesenej pri nedávnej rekonštrukcii sídla Cullenovcov. V tej chvíli nikoho nezaujímalo, že  v stene zostane poriadny kráter.

Vo dverách stál Carlisle. Naše pohľady sa stretli a mne sa zdalo, že čas na chvíľu úplne zastal. Fascinovane som sledovala, ako sa mu v tvári mihlo asi tak tisíc rôznych emócií od strachu, cez zúrivosť až po úľavu. Tým, že som sa sústredila na neho, stratila som svoju vlastnú ostražitosť.

„Ublížil ti nejako?“ vychrlil napokon Carlisle zo seba, pričom svoj pohľad preniesol na Jaspera a doslova ho ním prišpendlil k zemi. I keď som v tej chvíli mohla sotva jasne uvažovať, neušlo mi, že medzi nimi dvoma prebieha akýsi veľmi vážny rozhovor bez slov.

„Ste v poriadku? Esme, smiem sa k vám priblížiť?“ Ukázal mi svoje otvorené dlane ako ten najjednoduchší spôsob, ktorým mi naznačil, že pre mňa neznamená hrozbu. Už som to opäť bola zase ja, i keď stále na smrť vydesená.

Donútila som sa prikývnuť, pretože som ešte nebola schopná vydať zo seba čo i len hlások..

Carlisle sa ku mne veľmi pomaly približoval, zatiaľ čo  môj mozog zvádzal boj so strachom.

„Teraz... sa vás dotknem vášho ramena, Esme.“ Carlisleov hlas bol mäkký a hrejivý. Hladil moje rozbúrené nervy.

„Len zľahka, vidíte? Nikdy by som vám neublížil. Ani ja... ani Jasper. Nikto. Sľubujem.“ Popisoval každý svoj krok. Rozprával a ubezpečoval ma a bol skutočne veľmi presvedčivý.

Na začiatok som dovolila, aby sa ma dotkol. Keď videl, že nepanikárim, jeho dotyk sa zintenzívnil. Letmý dotyk prstov rozšíril na celú dlaň.

„Ste v poriadku, Esme. Nikto vám neublíži! Už vám viac nikto neublíži, to vám sľubujem,“ mrmlal Carlisle stále dokola,  zatiaľ čo sa milimeter po milimetri posúval ku mne bližšie. Inštinktívne som zodvihla ruky do pozície, ktorá tvorila jedinú fyzickú prekážku medzi našimi telami, ale napokon som sa ho nepokúsila od seba odtisnúť. Pravdepodobne to mu dodalo odvahu uskutočniť svoj zámer. A ja som sa ocitla obklopená jeho teplom a úžasnou svojskou vôňou. Nedbal na moje obranné postavenie. Len si ma k sebe viac pritisol a veľmi zľahka ma hladil po ramenách. Hore, dolu, hore dolu. Jeho dotyk mal na mňa neuveriteľný účinok, akoby ma úplne očaroval. Po tomto „drobnom“ úspechu sa pokúsil o ďalší. Jeho prsty skĺzli z moje ramien k lopatkám. V podstate to chcelo byť niečo ako objatie. Bolo tak trochu nešikovné, nervózne, no svoj účel splnilo. Miesto toho, aby som sa cítila byť v pasci, ma jeho telesné teplo učičíkalo takmer do letargie.

Potom už pre neho nebolo ťažké vyviesť ma z kuchyne a dopraviť ma bezpečne do postele.

Jasper zostal v kuchyni stáť sám, zahanbený, a celkom isto zhrozený, keď si uvedomil, aký vplyv má jeho nálada na iných.

* * *


Po dávke sedatív, ktoré som od Carlislea dostala, som sa konečne upokojila a upadla do ríše príliš farbistých snov. Prespala som celú noc aj polovicu ďalšieho dňa bez jediného prebudenia.

Nasledujúci deň mi nebolo dovolené vstať, akoby som bola nejaký skutočný pacient. V skutočnosti ma hnevalo, že mi bránil čo i len preložiť slamku. Cítila som sa neistá, zahanbená a neuveriteľne zbytočná. Ale ak by som protestovala ešte viac, celkom iste by k mojim negatívnym pocitom pribudol aj pocit viny za nevďačnosť. Miesto toho som ho nechala, aby na mňa striehol ostriež. Jeho snaha vyvrcholila tým, že si napokon k mojej posteli pritiahol moje obľúbené kreslo, z môjho nočného stolíka ukoristil knihu a rozhodol sa, že mi bude predčítať. Ešte nikdy nikto v mojom  živote pre mňa niečo také úžasné neurobil. Sama neviem, či som bola z jeho konania viac vydesená alebo prekvapená. No na druhej strane by som bola celkom isto na hlavu padnutá, keby som nevyužila možnosť počúvať jeho zamatový hlas, ktorý ma veľmi rýchlo ukolísal do príjemného polosnenia.

Až ticho ma donútilo s námahou pootvoriť oči. Carlisle sa díval kamsi ponad svoje rameno a jeho výraz bol skutočne napätý. Díval sa na dvere, v ktorých stál Jasper. Zronený, nesmelý a neistý. Úplne iný, akého som ho doteraz mala možnosť poznať. Díval sa hádam všade len nie na mňa. Aj totálny neznalec reči tela by poznal, že z toho chlapa priam tryská vina. Chvíľu naprázdno prešľapoval na mieste ako nejaký malý šrac čo rozbil kameňom okno a prichytili ho pri tom. No pri podrobnejšom skúmaní som si všimla, ako nervózne zatína päste.

Včera ma vydesil takmer k smrti a dnes, pri pohľade na jeho bezmocnosť, som mala chuť ho objať a húsť do neho, že všetko bude v poriadku.  Aký paradox! No čo, pravdepodobne mám o koliesko viac už od narodenia.

„Chcel by som sa...“ Nebol schopný ani dokončiť jednoduchú vetu bez ďalšej dávky odvahy, ktorú si v tejto chvíli pravdepodobne v duchu dodával.

„Preboha, nestoj tam a poď bližšie! Ja predsa nehryziem.“

Nechápala som, kde sa vo mne berie tá odvaha, i keď bolo nad slnko jasnejšie, že ma Jasper nevydesil úmyselne.

„Ale... ja by som sa predsa len rád-“

Jasperov vydesený pohľad kmital odo mňa ku svojmu nadriadenému. Premýšľala som nad tým, koho z nás dvoch sa v tej chvíli  desil viac.

Nastalo ťažké ticho, ktoré sa nikto neodvážil prerušiť, až kým Doktor Cullen nevstal prudko z kresla.

„Nehnevajte sa, Esme, ale ako váš doktor nemôžem dovoliť, aby vás ešte niečo rozrušilo tak, ako včera.“ Ostré slová sprevádzal zanovitý pohľad, ktorý doslova prešpikoval chudáka Jaspera.

Atmosféra v miestnosti hustla každou sekundou a ja som netušila, čo ďalej. Ešte nikdy som sa neocitla v takejto situácii. Hádam len inštinkt zaúradoval miesto mňa, keď som sa chytila Doktorovej ruky. Akoby to bola tá najbežnejšia vec na svete. Na počudovanie, moje unáhlené upokojujúce gesto na neho fungovalo priam dokonale. Doslova pred mojimi očami mizlo jeho napätie.

„Myslím, že Jasper by mal dostať šancu všetko vysvetliť.“

Carlisle vedel, že mám pravdu. No na druhej strane zjavne nebol ochotný nechať ma čeliť vlastnému strachu. Jeho ochranárske tendencie voči mojej osobe boli neprehliadnuteľné. Bojoval sám so sebou a my sme mlčky vyčkávali na jeho verdikt.


„V poriadku, nechám vás teda osamote. Ale Esme, nebudem ďaleko. Ak by ste čokoľvek...“

Viac dodávať nemusel. Jeho pohľad hovoril za všetko. Stačilo mi len si pomyslieť a on by urobil prvé posledné, len aby som sa cítila komfortne.

Ak som už v tej chvíli nebola do tohto úžasného muža zamilovaná, stalo sa to práve teraz.

Potom, čo Doktor Cullen opustil moju izbu, sa Jasper očividne chystal na ďalšiu vlnu ospravedlnení. Úprimne, nemala som chuť ich počúvať. Nebola som na ospravedlnenia zvyknutá.  A tak som ho zarazila skôr, než s tým vôbec začal: „Môžeš mi prezradiť, kvôli čomu vlastne celý tento cirkus vznikol?“

I keď som Jasperovi naznačila, že si môže sadnúť na Carlisleovo miesto, zostal stáť. Rukami sa opieral o vrch kresla, ktoré medzi nami v podstate využil ako fyzickú bariéru. Nerada priznávam, ale takto som sa skutočne cítila lepšie. Istejšie.

„Kvôli Rose. Je... ona je... Prísahám, raz ju roztrhnem ako žabu!“ Pri spomienke na svoju dcéru začal jeho temperament opäť stúpať. A presne to ma prinútilo vtisnúť sa hlbšie do voňavých nadýchaných perín.

„Prepáč,“ zarazil sa, keď zbadal, čo spôsobil. „Ja som to tak nemyslel... odteraz sa budem snažiť krotiť svoj temperament, sľubujem.“

Trvalo mi chvíľu, kým som nabrala potrebnú dávku odvahy.

„Dobre, všetko ti odpustím, ale iba pod podmienkou, že mi pekne v pokoji všetko vyrozprávaš.“

Prikývol, ale veľmi sa mu do rozprávania nechcelo.

„Rose sa zasnúbila,“ vypadlo z neho po nejakej chvíli napätého ticha.

„Ako prosím?“

„Vravím, že sa moja malá Rose práve zasnúbila.“

Na prvý pohľad tá informácia vyzerala ako nepodarený žart, no ani jednému z nás sa nežiadalo smiať.

„Ale veď je  ešte takmer dieťa!“ protestovala som. „Má iba štrnásť, ako by sa mohla zasnúbiť? Si si istý?“

„Nie, nie je to žiaden nezmysel. A pokiaľ mi je známe, tak zákon neurčuje žiadnu špeciálnu hranicu pre zásnuby. Pre manželstvo áno, to je  niečo celkom iné. To, čoho sa skutočne desím je, že nakoniec svoje hrozby uskutoční.“

Uznávam, že som čakala čokoľvek, len toto nie.

„Hrozby?“ opýtala som sa celá  zmätená.

Jasper zakrútil hlavou, až mu medovo zlaté kučery lietali okolo tváre. Dlaňou si prešiel po unavenej tvári.

„Vraví, že sa chce vydávať. Je... je celá hrrr do takého kroku. Ale v skutočnosti nie je na niečo také pripravená. Nemôže byť, je predsa veľmi mladá!“ zvolal zúfalo. „Dúfam, že je toto všetko len jeden zlý sen a že sa z neho čoskoro prebudím“

Tak v tom mal rozhodne pravdu. Ak by s takým niečím prišla domov moja dcéra...

„Skúsil si sa s ňou o tom porozprávať?“

Hlúpejšiu otázku som snáď ani nemohla položiť. Ak by išlo o nejaké iné dievča... ale Rose nebola práve typ, čo si nechá do života kecať. Možno sa mohla pýšiť dokonalým výzorom anjela, no v skutočnosti sa v jej duši skrýval celkom desivý démon.

„Tak dobre, poslednú otázku beriem späť.“ Pokúsila som sa celú situáciu trochu odľahčiť. Jasper sa zmohol akurát tak na unavený úsmev.

„Vieš, čo je najhoršie?“ opýtal sa odrazu. Zavrtela som mlčky hlavou. „Najhoršie je, že som nemal ani len posraté tušenie, Esme. Ani len podozrenie. Nič! Musím byť ten najhorší otec pod slnkom.“

Bez slova som sledovala bolesť človeka – otca, ktorý si o sebe myslí, že zlyhal. Bez slova, pretože som sama netušila, čo mu na také niečo mám vlastne povedať.

„A ty toho jej „snúbenca“ poznáš?“

Jasperova tvár stvrdla hnevom.

„Vieš, kto je Royce King III?“ odpovedal mi otázkou.

Meno, ktoré Jasper vypľul s toľkým dešpektom, mi bolo známe. Samozrejme, nepoznala som ho osobne, ale všetky jeho mladícke výstrelky a alkoholové excesy boli pomerne často rozoberané vo všetkých novinách. A to veľa ráz až desivo podrobne.

„Ako by Rose prišla k takému boháčovi?“ uvažovala som nahlas.

„Netuším, ako k nemu prišla, ale ako vidíš, výsledkom je ich prekliate zasnúbenie.“

„Si jej otec, som si istá, že musíš mať v takom prípade nejaké práva. Musí existovať... ja neviem. Niečo!“ Hlava sa mi šla od rýchleho premýšľania rozskočiť.

„Ale vtip je v tom, že úradne jej otcom nie som! Rose je bastard!“ zvolal rozrušene, no keď si uvedomil, že jeho temperament rastie, ubral.

„Nerozumiem...“

„Rose je nelegitímne dieťa. Nemanželská,  z úradného hľadiska je jednoducho bastard, je...“

„Viem, čo znamená slovo bastard, Jasper. Nemusíš zvyšovať hlas,“ zastavila som ho skôr, než sa opäť stihol rozvášniť do intenzity, ktorá  by opäť posunula môj strach cez pomyselný okraj.

„Moje meno nie je zapísané v jej rodnom liste, takže na všetky moje otcovské práva, ak vôbec v takomto prípade niekedy nejaké existovali, môžem rovno zabudnúť. Rose má už od malička svojskú povahu a tvrdú hlavu.“

Jasper na mňa uprel svoj uhrančivý, svetlohnedý pohľad plný otcovskej bolesti.

„Snažil som sa Esme. Skutočne som sa snažil vychovať ju najlepšie ako som len vedel, ale túto chladnú vypočítavosť má prosto v krvi. V tomto je presne ako jej matka, i keď sa na ňu fyzicky vôbec nepodobá.“

Akokoľvek mi bolo Jaspera ľúto, svojou poslednou poznámkou pomerne úspešne podnietil moju predstavivosť a zvedavosť.

„Jej matka? Aká bola, okrem toho, že ti zjavne zlomila srdce?“ dovolila som si ho tak trochu poštuchnúť.

„Srdce? Kiež by to bolo len srdce,“ povzdychol si plný trpkosti. „Totálne zničila všetky moje sny a predstavy o živote. Našom spoločnom živote. Nechala ma veriť, že sa zmenila, zatiaľ čo sa za mojim chrbtom vysmievala mojej naivite. Maríja bola charizmatická osoba, ktorá si dokázala ľudí obtočiť okolo prsta a potom ich doslova vysala až na kosť.“

„Takže Maríja... Aká bola, okrem toho, že si ju práve nevykreslil v tých najžiarivejších farbách?“

„Bola sebecká, manipulatívna mrcha, ktorá sa vždy starala len sama o seba, ale keď chcela, vedela byť očarujúca. Bez urážky, ale bola to tá najkrajšia žena akú som doteraz stretol. A zároveň najväčšia beštia pod slnkom.“

Jasperov veľmi farbistý popis mi vohnal ľahký úsmev na pery.

„I keď Rose vyzerá úplne inak, majú spolu tie dve viac spoločného, než sa mi páči. Rose je žiarivá, takmer platinová blondína s modrými očami a je pomerne vysoká. Maríja bola útla, vlastne, v skutočnosti bola skutočný drobček. Mala tmavú, olivovú pleť a dlhé vlasy, čierne ako temná polnoc. Aj oči mala takmer čierne. Myslím, že v sebe musela mať nejaké to deci hispánskej krvi. Podľa čŕt by som tipoval na Mexiko, no úprimne, keď sme boli spolu, veľa sme toho nenarozprávali, ak vieš, čo tým chcem povedať.“

Poznámka bola jasná, rovnako ako moje blčiace líca.

„Nerada rozprávala o svojej minulosti. V skutočnosti o nej viem veľmi málo. Narodila sa na ulici a tam aj celý svoj prekliaty život prežila. Na ulici dokonca aj zomrela. Irónia, však? Ulica ju prijala na svet, vychovala a napokon aj pochovala.“

Takmer automaticky som zašepkala tichulinké „Amen“ za stratenú dušu.

„Hispánka? Ulica? Také niečo si viem len veľmi ťažko predstaviť.“

„To verím. Samému mi moja minulosť často pripomína veľmi zle napísaný román,“ trpko sa zasmial. Medzitým sa presunul z pozície „za kreslom“ do pozície „do kresla“, kde sa napokon usadil.

„Porozprávaš mi o nej?“

Moja požiadavka bola viac sebecká, než ako pomyselná pomocná ruka priateľovi a obaja sme to veľmi dobre vedeli. No napriek tomu mi Jasper skutočne začal rozprávať svoj príbeh:

Narodil a vyrastal som v Texase, neďaleko Houstonu. Žili sme tam s  rodičmi a mladšou sestrou Anabell na malej farme.

Moja mamá bola pravá mestská dáma. Mala vzdelanie, bola prekrásna, no najmä, kým stretla môjho otca, mala presne nalinkovaný život. Nikto nepočítal s tým, že urobí niečo tak bláznivé, a zamiluje sa práve do môjho otca. Tí dvaja sa síce milovali, ale požehnanie od matkinej rodiny by nikdy nedostali. Na to bol otec príliš málo nóbl. Matka to vyriešila pomerne radikálne a s otcom napokon utiekla. Otec sa narodil ako farmár a matke od začiatku vedel sľúbiť iba kopu roboty a tvrdý život na svojej farme. A ona si to akceptovala. Vykašľala sa na čipky, večierky a všetky radosti Houstonskej smotánky a rozhodla sa, že celý svoj život venuje otcovi a nám. Každý videl, že do tohto prostredia vôbec nepatrí. Na také niečo bola príliš jemná a vznešená, ale otec nikdy od nej nepočul ani jediného slova ponosy.

Obaja s Anabell sme dostali klasickú výchovu, na ktorej matka trvala. Popri každodennej tvrdej práci na farme to bolo tak trochu bláznovstvo, ale matka sa svojho úmyslu držala zubami nechtami a otec nemal to srdce proti niečomu namietať. Viem, že jej všetko toleroval nielen preto, že ju skutočne miloval. Myslím, že si nikdy neodpustil, že sa všetkého vzdala iba kvôli nemu.

Keď som mal šestnásť, otec všetkých prekvapil, keď sám z vlastnej vôle napísal senátorovi Texasu a požiadal ho o moju nomináciu do West Pointu. Myslel som, že chce, aby som raz po ňom prevzal rodinnú farmu, i keď mojim snom bola skutočne armáda.

Na Akadémiu ma napokon vzali. Odišiel som do New Yorku  a ako sedemnásť ročný som nastúpil na štúdiá. Bol som plný očakávania, vznešených ideálov a úplne nadchnutý novým dobrodružstvom. Ja, chudobný farmársky synček z Juhu, som sa stal plnohodnotným kadetom! Čakali ma štyri roky štúdia, ktoré mi mali splniť môj najväčší sen, no ten sa nemal nikdy naplniť.

Všetko zmenil list, ktorý som od otca dostal o dva roky neskôr. Napísal mi, že matka spolu s Anabell zahynuli pod troskami domu, ktoré zničilo tornádo. Otec prežil len vďaka náhode. V ten deň odišiel do Houstonu doplniť zásoby. Nikto nedokázal vysvetliť prečo sa tie dve neukryli pred tornádom v pivnici. Dom vraj bol úplne zmetený zo sveta, ale pivnica ostala nedotknutá. Dostal som špeciálnu priepustku na pohreb. A môžeš mi veriť, že to bol celkom isto jeden z mojich najhorších zážitkov vôbec. Otec bol totálne na dne, mal som pocit, že zostarol o dobrých stodvadsať rokov. Až vtedy so naplno pochopil, že matka predstavovala celý zmysel jeho života. Pár dní po pohrebe som sa musel zase vrátiť, čakali ma ešte dva roky štúdia na akadémii. Vtedy som ešte netušil, že otca vidím posledný raz. Jeho vina bola tak veľká, že ju nedokázal uniesť. Začal piť a všetko s ním išlo dolu vodou. Matka so sestrou zahynuli pred letom, no otec sa nedožil Vianoc. Na ceste z krčmy spadol tak nešťastne, že ostal ležať a jednoducho zmrzol. To sa vraj opilcom stáva...

West Point pre mňa stratil akékoľvek čaro. Už som nemal nikoho, pre koho by som svoje štúdium dokončil. Na jar som akadémiu dobrovoľne opustil s tým, že sa radšej poobzerám po krajine. Ďaleko som sa však nedostal. New Yorku bolo obrovské mesto a bolo k West Pointu najbližšie. Počas štúdií som ho zopár krát navštívil, ale vždy len na rýchlo. Preto som si ho tentoraz chcel prezrieť dôkladnejšie. A tiež som dúfal, že si hádam nájdem nejakú prácu...

Hneď prvý deň som narazil na odvrátenú tvár Veľkého jablka. Nenechal som sa okradnúť, natoľko som sa o seba postarať vedel, no priplietol som sa do celkom vážnej bitky. Matka ma vychovala tak, aby som dáme v núdzi pomohol bezmyšlienkovite, a keď som videl, ako chlap vo veľkosti menšieho obra mláti drobnú ženu hlava ne-hlava, nemohol som tam len tak  stáť a na všetko sa  dívať s rukami vo vreckách.

Na svoju výšku a váhu mal ten chlapík celkom svižné pohyby, ale mojou výhodou bol tvrdý kadetný tréning, o ktorom on ani v najmenšom netušil. Chvíľu som jeho údery zvládal vykryť, no keď vytiahol nôž, musel som aj ja pritvrdiť.

Podarilo sa mi zlomiť mu čeľusť, obe ruky a myslím, že zopár rebier. No pred tým ešte on stihol mne zlomiť nos a hrdosť, keď sa mu podarilo vraziť mi ten nôž do stehna vďaka mojej kardinálnej chybe. Do tej chvíle som väčšiu bolesť ešte nezažil, tak som si ako bolestné nechal práve ten jeho nôž, ktorý bol skutočne majstrovský kúsok. Musel ho ukradnúť, ako inak by niekto ako on prišiel k tak precíznej prácičke? Bol to taký ten kúsok, ktorý sa vyrába iba na pekne mastnú zákazku.

Žena, kvôli ktorej som sa pobil, ma v ten večer k sebe prichýlila, ošetrila a nachovala. Áno, bola to Maríja. Okamžite som sa do nej zamiloval, bez váhania a úplne bezhlavo. To mladíci vo veku, v akom som vtedy bol, vedia doslova na počkanie. Urobil by som pre ňu hocičo a ona si toho bola veľmi dobre vedomá. Myslel som, že ma tiež miluje, ale samozrejme, jej úmysly boli totálne zvrátené...

Maríja bola odo mňa o niečo staršia. Ako som už spomínal, narodila sa na ulici a ulica ju aj vychovala. Aby som to zhrnul, aby prežila, mala na výber len z dvoch možností. Mohla buď kradnúť, alebo sa predávať. Zvolila si to druhé. Netrvalo dlho, kým zistila, ako sa čo najlepšie oceniť. Od začiatku vedela, že chce byť vlastnou paňou, nie štetkou, čo patrí nejakému upotenému pasákovi. Nebola práve poddajný typ, ak vieš, čo tým myslím... A veru jej to celé roky vychádzalo. Sem tam sa síce stalo, že narazila na niekoho, ako v ten večer a schytala peknú nakladačku, ale v princípe na nikoho, okrem seba, neotročila.

Zostal som u Maríi, kým som sa ako tak nepozviechal. No vtedy som ešte netušil, že ona medzitým vôbec nezaháľala. V jej prekrásnej hlavičke to muselo šrotovať rýchlosťou, ktorá by sa dala prirovnať k rozbehnutému závodnému koňovi. V jej mysli sa zrodil plán. Rozhodla sa rozšíriť vlastný biznis. Vidina moci a k tomu stály prísun peňazí, prehlušili jej posledné zvyšky ľudskosti.

Najprv sa jej podarilo dostať na svoju stranu zopár naivných dievčat, ktoré ju sprvu mali takmer za dobrodinku. Neuvedomili si, že výmena mužského pasáka za kupliarku automaticky nepredstavuje krok k lepšiemu. Po pár dňoch začala opatrne verbovať chlapov, ktorí sa mali starať ako o ochranu „jej“ dievčat, tak o jej vlastnú. Začala si budovať vlastnú malú armádu. Všetci jej všetko ochotne zobali priamo z dlane. Keď chcela, vedela byť skutočne presvedčivá. Nerád to priznávam, no bol som medzi tými, čo jej čaru načisto podľahli. Ako som už spomenul, bol by som pre ňu urobil všetko. Stačilo slovo a kradol by som pre ňu. Dokonca by som pre ňu i vraždil, ak by si zmyslela, no so mnou však mala iné plány. Kam išla, všade som ju sprevádzal ako oddaný služobníček. Každému ma predstavovala ako svoju pravú ruku. Bodaj by nie! Skutočne som pre ňu robil dosť špinavostí, zatiaľ čo ona hrdo panovala svojej malej ríši.

V noci som bol pre ňu jej Generálom. Ja viem, choval som sa neuveriteľne smiešne, ale  úplne ma očarovala. Zamiloval som sa do nej tak veľmi, že som bol slepý k jej činom. Ochotne som prehliadal každú zmenu k horšiemu. Odmietal som si priznať, že sa z nej stala  krutá a manipulatívna potvora. Neštítila sa vydať rozkazy, z ktorých by slušní ľudia mali nočné mory. Ale mne to bolo jedno, hlavne keď mi každý večer dovolila zahrievať jej posteľ.

V tom období Amerika vstúpila do celosvetovej vojny. Hoci som Akadémiu nedokončil, srdce vojaka sa vo mne nikdy neprestalo biť. Chcel som sa pridať. Prihlásiť sa a bojovať. Ale o tom Maríja nechcela počuť. Niekoľko krát sme sa o to veľmi nepekne pohádali.

Keď sa hádky začali stupňovať, prestal som ju baviť. Po poslednej, obzvlášť nepeknej, ma definitívne vykopla. Viem, že konala v afekte, a ak by som jej dal čas, vychladla by a prijala by ma celkom isto späť, ale ja už som pomaly začal strácať ilúzie. Odmietol som tie jej špinavosti ignorovať, a tak som narukoval.

Vojna nebola ani z ďaleka to, o čom sa píše v knihách. Možno si myslíš, že West Point dokáže vojaka pripraviť na všetky hrôzy vojny. Omyl. Kto vojnu nezažije zblízka, nikdy nepochopí!

Po jej skončení som sa z Európy vrátil späť do USA. Moja prvá cesta viedla do New Yorku, za ňou. Myslel som na Maríju po celý čas. Keďže bola taká komplikovaná, tušil som, že návrat k nej nebude hladký a mal som pravdu. Počas troch rokov, ktoré som ja strávil na európskych frontoch, jej moc v podsvetí narástla do pomerne úctyhodných výšav. Stala sa hlavnou konkurentkou klanu, ktorý pred vojnou držal všetky prominentné bordely vo svojej dŕžave a zjavne nemienila zostať IBA konkurentkou. Vyhlásila vojnu tej najnebezpečnejšej skupine zabijakov, mafiánskej rodine Volturiovcov.

Dal som jej echo, že som v meste, no úspešne ma odignorovala. Vôbec mi nechcela dať šancu získať si ju späť. No na druhej strane, ak by chcela, mohla ma dať vykopať z mesta už päť minúť po mojom príchode. Až taký mocný protivník bola.

Napokon ju dostihla vlastná zvedavosť. Poslala po mňa akéhosi poslíčka, ktorého som ochotne nasledoval. Nič nebolo dôležité, iba to, že ju opäť uvidím. No netešil som sa dlho. Maríja po mňa poslala iba z jediného dôvodu. Umierala. Arovi sa napokon podarilo prepašovať do Maríiných radov zradcu. Niekoho, koho by nikto netipoval na nájomného vraha. Arova malá Jane, vyzerala ako dieťa. Ako malý nevinný anjel, no nikto netušil, že má čiernu dušu a zvrátenú sadistickú záľubu v bolesti svojich obetí. Arov anjel smrti splnil svoju úlohu na výbornú.

Pred posledným výdychom mi Maríja zverila svoje najväčšie tajomstvo. Povedala mi o Rose, o jej úkryte na malej farme v blízkosti Rochesteru v štáte New York, kde ju aj tajne porodila. Chcela, aby som ju našiel a postaral sa o ňu, keď už ona nebude môcť. Sprvu som nechcel, čo by som ja robil s cudzím dieťaťom, ale Maríja bola neodbytná. Musel som jej sľúbiť, že Rose nájdem. Tesne pred tým, ako posledný raz vydýchla,ma označila za jej otca.  Odvolávala sa na Rosiin rodný list. Znel na meno Rosalie Haleová, to bolo rodné meno mojej matky. Maríja neuviedla moje meno, lebo ma vraj chcela potrestať, no vraj nechcela puto medzi nami pretrhnúť. Pravdepodobne to bol prvý a jediný záchvev empatie v celom jej živote. Pár minút nato podľahla svojim zraneniam.

Nechal som ju pochovať a s Rosiným rodným listom v náprsnom vrecku som sa vydal hľadať svoju novo objavenú „pseudo“ dcéru.

Netuším, či Maríja dostávala nejaké správy o Rose, ale keď som do Rochestru prišiel, dieťa žilo v takmer neľudských podmienkach. Okamžite som ju odtiaľ vzal. Urobil by som to aj keby nemala byť moja. Spolu sme sa pretĺkali svetom až do chvíle, kým Rose nedostala nepekný zápal pľúc. To dieťa mi vzalo srdce po druhý raz. Nemohol som o ňu prísť! Ochotne by som bol kradol, vraždil, upísal by som sa samotnému diablovi, len aby bola opäť zdravá. Zaniesol som ju do mestskej nemocnice a dúfal, že sa jej niekto ujme.  Tam som narazil na Carlislea. Nikdy odo mňa za Rosiino ošetrenie neprijal ani jediný všivavý cent. Práve naopak, dal mi prácu, teplé jedlo a domov pre Rose bez akýchkoľvek otázok či výhrad.


Zhrnutie

 

*** V drvivej väčšine amerických štátov je v súčastnosti minimálny vek pre uzatvorenie manželstva 18 rokov, no existujú aj "zvláštne okolnosti" ako naprílad svadba so súhlasom rodiča, kde sa minimálny vek znižuje najčastejšie o dva roky, ale existujú aj dychvyrážajúce výnimky, kedy vek klesá pod túto vekovú hranicu (napr. Massachusetts, v prípade mužov 14 rokov a v prípade žien neuveriteľných!!!! 12 rokov, či New Hampshire, kde sa táto hranica pohybuje v prípade mužov 14 rokov a v prípade žien 13 rokov)

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Twilly

6)  Twilly (26.01.2014 20:48)

kujuuuuuuu

Nana08

5)  Nana08 (21.01.2014 14:55)

Kráásne Twilluško

SestraTwilly

4)  SestraTwilly (28.12.2013 09:04)

Pekná kapitola. No,teda v 14 r.sa vydávať...nedivím sa Jasperovi,že vyvádzal. Som zvedavá na pokračovanie.:) B)

Kate

3)  Kate (26.12.2013 10:40)

Twilluško, taky jsem z toho doslova nemohla, to manželství asi fakt nejvíc. No, uvidíme, jak to s Rose bude dál. :) Děkuju.

Twilly

2)  Twilly (26.12.2013 08:56)

Jeeeeeeeeeeeee, to jsem moc ráda Katuško, že jsem alespoň někomu ulahodila. Nahoda chtěla, že mi několik skutečností hrálo do karet. Jak letní období tornád v Texasu, tak reálný způsob, jak se i chudí američané mohli dostat na West Point (bez ohledu na bohatství je skutečně nominuje senátor nebo guvernér), jakož i hranice věku pro uzavření manželství ve Státech, která mi asi nejvíc vyrazila dech.

Kate

1)  Kate (26.12.2013 02:42)

Vyplatilo se čekat. Tak teď mi z toho Jasperova příběhu úplně spadla brada. Dechberoucí! Úplně jsem pociťovala Esmein strach z rozčileného Jaspera. A to, jak ji Carlisle uklidňoval bylo úžasné.

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek