Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

9. kapitola –  Návrh

 

(zase som volila trochu iný typ hudby... Beuš, druhú časť s kľudom Angličana ingnoruj ;-) )

 

 

 

+18;-)



„Ako som už pred tým povedal, musíme riešiť hlavne teba, Julie,“ začal vysvetľovať Conor s pohľadom pevne zabodnutým do mojej osoby.


Len som si odfrkla. No jasné, že som práve nesršala šťastím!


„Alebo skôr, tvoj dar. Nevieme o ňom nič. Nevieme, ako sa ovláda, ako sa vôbec spúšťa a vlastne netušíme ani nič o jeho rozsahu.“ Pokračoval.


„Keďže ovládaš pravdepodobne život ako taký, radí ťa to do obzvlášť elitnej skupiny upírov a tu začína náš problém.“ Konečne odtrhol ten svoj prenikavý pohľad, ktorý som cítila až v končekoch prstov. Pre efekt sa odmlčal.


Manuel sa tváril, že súhlasí s Conorom. Zradca! Ja som ešte úplne nevychladla, takže som len zazerala a zatínala zuby.


„Julie, si fakt ako malá. Toto je vážna vec, dopekla!“ Už prestával byť taký pokojný.


„Ok, tak teda počúvam!“ vrátila som mu podráždene, ale som sa mu nedokázala pozrieť do očí.


„Okrem toho, že tuto šaman sa nám ešte určite zíde,“ vysvetľoval mi Conor ako malému decku, zatiaľ čo Manuel pretočil znechutene oči, „neviem, či budem vôbec schopný ťa trénovať. Neviem ako na to, nikdy som to nerobil. Dlhé storočia som bol len nomád.“


Stíchol. Netuším, či čakal na moju reakciu. Stále som len na neho nepriateľsky zazerala, neschopná ničoho iného ako tichej zúrivosti.


„Možno by nebolo na škodu prerušiť štúdium...“ Túto prekvapivú myšlienku hodil medzi nás ako granát a vyčkával čo my na to.


Môj hnev bol v sekunde preč a vystriedal ho strach. Štúdium bolo niečo, čo som si vysnívala a len tak ho nechcem nechať.


„Ani náhodou!“ šplechla som mu do tváre. Popri tom som vyskočila na nohy a začala rázovať po salóniku.


„Nie, nie ani náhodou! Nie!“ mumlala som si viac pre seba.


„No, nehnevaj sa, ale ja tiež nemám chuť čokoľvek prerušovať.“ Votrel sa do našej debaty Manuel.


„No, vlastne, neviem, či nebudeme musieť aj tak za niekým cestovať,“ pokračoval Conor záhadne.


„Za kým a kam?“ Bola som opäť v útoku.


„ No to je práve ten môj návrh, poďte so mnou obaja do Volterry,“ povedal.


* * *


Musel som vyzerať strašne inteligentne. Buď som zle počul, alebo si Hunt robil celkom nemiestnu srandu.


„Čo tým chceš povedať, že do Volterry?“ Juls sa mračila, ale na tvári sa jej usadila nechápavý výraz.


„Práve si nám tu tvrdil, aká som ja len prominentná upírka a že aký je to pre nás problém a ty by si ma pri tom najradšej predhodil Arovi?“ Jej hlas začínal chytať hysterický nádych.


„Ak sa ma chceš zbaviť, stačí povedať, ja tu byť nemusím!“ prskala na všetky strany ako rozzúrená šelma v úzkych.


„Si cvok!“ zavrčala napokon a úplne vyjavene po tom, čo sa ako tak upokojila zo svojho záchvatu a sadla si opäť na gauč.


„Myslím, že nás Volterra neminie tak či tak, ale ver, že Aro by bol tým posledným, za kým by som napochodoval. A ty tu tiež nemôžeš zostať sama, o odchode ani len nerozmýšľaj!“ odpovedal jej.


„No počkať a ja som vzduch?“ zaplietol som sa do ich diskusie. „Môžem tu predsa ostať s ňou,“ namietal som.


Hunt sa na mňa otrávene otočil, jeho ústa sa skrivili do posmešného úškrnu, ktorý sa mi ale vôbec nepáčil. Mal priam dokonalý talent uraziť ma aj bez slov.


„No, to je akoby som ťa tu mal nechať samú. Nie, jednoducho tu neostaneš a basta! O tomto už nemienim diskutovať.“ Hovoril pokojne, ale dôrazne a vo vzduchu sa vznášal opar autority. Chcel som mu oponovať, ale jeho pohľad ma spoľahlivo spražil do nasupeného mlčania.


„Hlavne, že ma potrebuješ, čo? Rád by som vedel na čo asi, vyhoď si z hlavy, že ti budem robiť nosiča batožiny,“ neodpustil som si drobné rypnutie, ktoré evidentne nečakal. Zásah!


„Ak nechceš pomôcť Julie, McBride, tak vypadni!“ Tentoraz už Hunt poriadne penil. Mal som sto chutí zdrhnúť, ale moje ego a Julsina prítomnosť mi nedovolili poslúchnuť inštinkty. Snažil som sa ani len okom nemrknúť a vyzerať čo najpokojnejšie.


„Počúvam.“ Teraz šla všetka sranda bokom.


Chvíľu sme ešte na seba civeli a po ťažkom mlčaní nakoniec pokračoval: „Vo Volterre vás oboch môžem zaštítiť. Nikto o nás nemusí vedieť, až na Aurela. Verím, že on nám pomôže. Je to skvelý učiteľ a je to veľmi starý upír. Zažil toho veľa, vo Volterre je takmer od začiatku. Vie ako sa narába s jednotlivými darmi a hlavne je to môj priateľ, takže nám určite pomôže.“ Vyklopil Hunt na jeden dych.


Znovu sa rozhostilo ticho. Juls premýšľala až sa jej urobila vráska na dokonalom čele, zatiaľ čo Hunt trpezlivo čakal na jej reakciu.


„Ako si môžeš byť istý, že ten tvoj Aurel nás nezradí a nenakluše priamo k Arovi na kolienka?“ neodpustil som si túto poznámku. Štvalo ma, že si bol tak istý. Až nechutne istý.


„Je to môj priateľ!“ odvetil naoko pokojne.


„To sme už počuli, ale chce to nejaký dôkaz lojality!“ Bol som hnusný, ja viem, ale bolo to len kvôli Juls. Nepredhodím ju tomu najodpornejšiemu upírovi na svete, čo má z talentov poskladanú celú zvrhlú zbierku len preto, aby ju rozšíril o tri nové exempláre.


„To on mi pomohol utiecť Arovi. Len vďaka nemu som preč z Volterry.“ Priznal nakoniec.


„O to väčší dôvod neveriť mu, mohol to za teba schytať a to je už celkom pekný dôvod na pomstu, nemyslíš? Teda ak ho už medzitým Aro neroztrhal a nespálil...“ Musel som byť taký. Išlo tu o veľa. Išlo o Juls.


Hunt mlčal. Jeho tvár pomaly strácala tú sebaistotu, ktorú na nás hral doteraz a mne pomaly začalo veľa vecí dochádzať.


„Že ty ani netušíš, či vôbec ešte existuje, že mám pravdu?“ udrel som na neho naštvane.


Zhrozene som sa díval na jeho nešťastný ksicht. Bol v úzkych. Upír v úzkych, no môj ty svet, toto tu ešte ozaj nebolo!


„Manuel, musíme to skúsiť, čo to nechápeš? Ja ju zaštítim. Aj teba. Dokážem to!“ To, že mi povedal po prvý raz menom, ma riadne priklincovalo. V hlave mi to šrotovalo. Juls som takmer nevnímal. Aj tak iba sedela bez pohnutia, ako socha, na tom gauči a sledovala jeden bod.


Nahnevane som pokrútil hlavou. Táto situácia bola zlá, ozaj zlá.


„Čo ak zlyháš? Bude nás to stáť existenciu, alebo prinajlepšom slobodu. To vážne chceš, aby Juls niekto ublížil?“ šplechol som mu do tváre to najtvrdšie čo som mohol.


„To nikdy nedovolím!“ zavrčal Hunt.


„Manuel... ja... musím si  aj tak najprv všetko premyslieť. Ja to jednoducho potrebujem všetko najprv stráviť“ Prekvapila nás Juls. Pomaly sme zabudli, že je tu stále s nami v jednej izbe.


„Mohol by si prísť zajtra?“ Uprela na mňa svoje nádherné topásové oči. Tie oči prosili. Žiadali a škemrali o moju priazeň a zároveň o môj odchod. Nemohol som jej nikdy povedať nie. Na nič.


„Prídem, Juls. Zajtra.“ Sľúbil som.


Otvoril som náruč a čakal, kedy mi do nej skočí. Huntovo vrčanie  sa po mne elegantne skĺzlo a šlo mi jedným uchom dnu a druhým von.


Juls ma nesklamala. V stotine sekundy vyštartovala a objala ma okolo pásu. Privoňal som si k jej ovocno-kvetinovej vôni a vtisol nežný bozk na temeno.


„Zajtra prídem,“ zopakoval som a nerád prerušil naše objatie. Radšej som odtiaľ rýchlo zmizol. Mal som predsa tiež nad čím premýšľať.


* * *

 

 

Myslel som, že ho snáď ešte postrčím, len aby už vypadol. Neviem, kde sa to v ňom vôbec vzalo, ale odišiel celkom sám a bez vyzvania, čím mi, pravdaže, urobil ohromnú radosť. No áno, chcel som to prebrať aj s ním, čo som v podstate aj splnil. Keď pôjdem do Volterrského hradu, musí s ňou niekto zostať. Nie je to žiadna krehká kvetinka, ale záleží mi na nej až príliš. Nesmiem viac o ňu prísť, tak ako o...


„Julie...“ Tentoraz som mal v pláne prebrať nás. Ale hlas ma vôbec nepočúval. Vyschlo mi v ústach, nohy som mal ako z rôsolu, žalúdok na vode. Kristepane, čo to so mnou robíš, ženská jedna nešťastná!!!


Stál som tam ako tvrdé „y“ a sledoval ju. Vôbec sa mi to nesnažila uľahčiť. Stála bez pohybu, bez jedinej emócie a len sa na mňa dívala. Bola hrozne nečitateľná a ja som mohol urobiť kedykoľvek ďalšiu chybu.


Neviem, ako dlho sme takto stáli a netuším, čo všetko bolo vidieť v mojej tvári. Ale naraz si len ticho povzdychla, svoj pohľad sklonila k zemi a nesúhlasne potriasla hlavou.  V tom sa jednoducho otočila a kráčala preč. PREČ!!! Prebrala ma až neuveriteľná panika vyrážajúca z priestoru, kde som mal kedysi srdce. Zase som to pokašľal! Zase som urobil niečo... no jednoducho niečo, čo ju zranilo. Ja to so ženami neviem. Som srab a vôl a...


Rozbehol som sa za ňou. Už som ju viac nesmel nechať ujsť. Juliu som dobehol až pod schodmi. Chytil som ju naliehavo za lakeť a trhnutím otočil k sebe. Vlasy sa jej uvoľnili pri tom prudkom pohybe z drdolu a na zem spadli nejaké sponky, čo mala vo vlasoch. Keď na mňa uprela zlatohnedé oči plné prekvapenia, svet sa so mnou zatočil. Po chvíli tupého zízania som si uvedomil, aká hypnotický účinok na mňa mali jej pery, jemne pootvorené do prekvapeného písmenka „o“ ma neodvolateľne lákali. To už takto viac nešlo. Musel som...


Ako dravé zviera som sa vrhol na jej pery. Reagovala okamžite, ale ja som nemal žiadnu šancu nad tým premýšľať, cítil som len erupciu šťastia. Oboch nás spaľoval oheň tak silný, že sa takmer od nás chytilo to drevené zábradlie. Len ona, ja a náš ťažký dych.


Julie ma zdrapila za košeľu a z celej sily ju priťahovala k svojmu rozvibrovanému telu. Cítil som neuveriteľné zadosťučinenie, že ma pri sebe chce. Ona! Mňa!


Moje dlane zase okupovali jej zlatú hrivu. Bolo to nádherné zvierať prstami to hebké zlato v jej vlasoch. Pridŕžal som si jej hlavu tak, aby som mal možnosť z nej čo najviac ochutnať. Náš hladný bozk nemal konca a vôbec nám to nevadilo.


Snažila sa ma pritiahnuť ešte viac, ale látka pod jej silou rupla a v jej drobných, silných pästiach ostali len franforce látky. Vtedy na chvíľu odtrhla svoje pery a temne zavrčala na tie zdrapy. Zúrivo ich odhodila na zem a začala zo mňa doslova strhávať to, čo bolo ešte pred chvíľou mojou košeľou. Keď sa jej podarilo zorvať zo mňa celý zvršok, ostala hľadieť na môj hrudník. Zo všetkého najviac som si želal, nech sa ma čo najskôr dotkne. Ale bál som sa, že ak vydám čo i len jediný zvuk, tento čarovný sen pominie. Že sa rozplynie ako hmla na horských končiaroch. Pomaly zodvihla pravú ruku a váhavo ju položila na moju hruď. Ten dotyk ma takmer zabil. Bol som si istý, že som mŕtvy a prišiel som rovno do neba. Prečo, to netuším, som predsa hriešnik, ale bolo mi neskutočne krásne. Toto musí byť nebo!


Pocit šťastia ma držal až dovtedy, kým nezačala jemnými pohybmi rozhŕňať tmavé chĺpky. Toľko voltov snáď do nikoho ešte nikdy nikto nenapumpoval.


Zavrčal som, zdrapil som ju pod kolenami a druhou rukou som jej podoprel chrbát. Neprekvapilo ma, že jej veľkosť presne pasovala do môjho náručia, radšej som ju najrýchlejšie ako som len dokázal, niesol do vlastnej izby. Rozrazil som dvere a vletel dnu aj s tým najdrahším nákladom. Cieľom bola posteľ na ktorú som ju opatrne položil.


Celý čas ma pozorovala očami, ktoré sa leskli temnou čerňou. Musel som mať tie moje rovnaké. Nie, vôbec som o tom nepochyboval. Bola krásna. Nie, prekrásna... Bola moja.


Vedel som, že teraz nás už nič nezastaví. Fascinovane sme si hľadeli do očí a sledovali svoje nepokojné hrudníky dvíhať sa a klesať. Julie začala zo seba hystericky strhávať všetko čo mala na sebe, ale očný kontakt so mnou neprerušila. Bol som ako očarovaný. Hľadel som na ňu, neschopný pohybu, absolútne paralyzovaný a vzrušený tak ako ešte nikdy. Sledoval som ako každá vrstva odevu odkrýva z jej belostného tela stále viac a viac. Všetko, čo mi ukázala, vystavila na obdiv. Seba, svoje telo i svoju dušu. Priznávam, nedokážem povedať, čo z tých troch darov ma nadchýnalo v tej chvíli viac. Vedel som len, že dnes sa pohne s nami zem a bude sa točiť naopak len kvôli nám.


„Láska,“ zašepkal som a vrhol som sa znova na jej ústa s intenzitou smädného pri zdroji vody. Potreboval som ju znova cítiť, potreboval som ju znova ochutnať. Potreboval som ju ako jediný zdroj mojej úbohej existencie.


„Milujem ťa, láska...“ vyslovil som slová, ktoré ma oslobodili.


„Konečne, ty blázonko...“ vydýchla mi do úst s úsmevom.



Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

AMO

11)  AMO (28.12.2011 23:33)

Uf... heuréka... alelujá... no ty voe... že si dal načas než to řekl... je to tjubec. Ale stejně ho miluju. Nápad s Itálií není dobrý. Rozšiřuji množství upírů, které nemusím. Patří tam i Aro a spol...
Napsala jsi to moc pěkně, ona se svlékla a sváděla ho

Lenka326

10)  Lenka326 (19.07.2011 17:53)

Takže pojedem do Voltery hledat starého přítele? No, doufám, že se jim to povede, jak slyším Voltera, tak se mi zježí všechny chlupy na těle.
No a pak ti dva truhlíci. Konečně , že jim to trvalo. Kolik let se trápili vedle sebe? No, už je to doufám napořád...
PS: označila jsi to +18 a bylo to tak něžňoučké... :D
Úžasné

Kristiana

9)  Kristiana (07.06.2011 20:42)

Voltera? On se úplně zbláznil. Kdyby je zaštítil, mohlo by to vyjít, ale i tak je to moc velký risk. A kdo ví jestli ten jeho přítel ještě žije. Prosím, ať vymslí něco lepšího.
Konečně jí řekl, co cítí. Že by měli o problém míň?
„Konečne, ty blázonko...“ Uch. Až u její odpovědi jsem si úlevně oddechla. Jejich vrhnutí se po sobě bylo nádherné, ale až do těhle slov dost napjaté.
Krása, Twill!

Evelyn

8)  Evelyn (07.06.2011 14:54)

Jasně že platí

Twilly

7)  Twilly (07.06.2011 14:49)

hele vůbec se neostýchej, já opravdu nevím, nakolik toho rozumíte... to není nic špatné... mimochodem, Bosi mě nakopla na tu "češtinu", pořád platí to tvé "korekční pozvání"???:p

Evelyn

6)  Evelyn (07.06.2011 14:40)

Twilly, kdo je šaman, vím Šlo mi o to zíde a raději jsem okopírovala celou větu, aby byl jasný kontext Děkuju

Twilly

5)  Twilly (07.06.2011 14:34)

Hani volnej překlad (za předpokladu, že víš co je to šaman ): "tady šaman se nám ještě bude k něčemu hodit" :D :D :D stačí takhle?

Evelyn

4)  Evelyn (07.06.2011 14:00)

tuto šaman sa nám ešte určite zíde - prosím o překlad. Vůbec nevím, co tahle věta znamená

Volterra? To jako fakt? Čekala jsem různé návrhy, ale tenhle vážně ani vzdáleně ne... Třeba by je mohl napadnout jiný zkušený upír. Takový, který by navíc Juls mohl učit medicínu
Krásné, Twilluško

kytka

3)  kytka (07.06.2011 09:40)

Konečně!! To byla smršť, lítaly mi tady jiskřičky kolem počítače. To byl koncert.
Z té Volterry nemám dobrý pocit. Držím pěsti. Jo, a ta písnička byla neskutečná, lezl mi z ní mráz po zádech. Seděla k tomu jak pr..... na hrnec. Dík Verunko.

monikola

2)  monikola (07.06.2011 09:16)

no veru "Konečne, ty blázonko...“
Konečne Konečne Konečne Konečne

a súhlasím s Bosinkou..Volterra neeeeeee...Vlotera fúúúúúúúj..tam budú určite problémy

Bosorka

1)  Bosorka (07.06.2011 07:23)


Dejchej holka, dejchej.... NEvím proč, ale strašně mi to připomnělo Scarlet - tu "schodišťovou" scénu...

Fuj k Arovi neeeeeee. On ti něco utrhne!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek