Sekce

Galerie

/gallery/cesta-za-stastim.jpg

14. kapitola – Piate kolo u vozu, prekvapenie a starý dobrý Carlisle Cullen...

 

(dievčatá moje zlaté... dnešným dielikom sa odmlčím na dva dlhé týždne bez netu... áno aj na mňa prišla dovolenka bez akejkoľvek civilizácie... dúfam, že na mňa nezabudnete a že ja načerpám sily na ďalšie písanie :*)

 

 


Pri vyslovení jeho mena som úplne zamrzla. Ani som toho legendárneho upíra osobne nepoznala a aj napriek tomu pre mňa znamenal jediné – prebudenie k životu mojej súkromnej nočnej mory – Alice. Už poriadne dlhú dobu som si na ňu nespomenula. Nebol na to dôvod. Conor mi na to žiaden nedal. Úplne som sa poddala pocitu, že pre neho existujem už iba ja a ona je len jeho spomienka, s ktorou som sa jednoducho musím skamarátiť ak chcem byť s ním. Ale toto? Je to horšie ako kopanec do brucha!


„Juls?“ Zrušil moje úvahy Mani svojim naliehavým tónom v hlase. „Si v poriadku?“ Staral sa.


Snažila som sa vyčarovať úsmev číslo päť, ktorý používam na obzvlášť bohatých potenciálnych sponzorov.


„Jasné!“ Vrátila som mu naspäť, ale môj zle hraný úsmev ho viac zhrozil než upokojil. Mani len nespokojne prikývol, ale k mojej radosti, nijako zvlášť to nerozoberal. Len jeho uprený pohľad naznačoval, že v tejto nemej debate sme neskončili. Ostatní si hádam nič nevšimli.


„To je akože jeden z vás?“ pýtal sa a obaja mu to takmer zborovo odkývali.


Vyjavený Mani sa znova s hlučným žuchnutím zosunul za stôl. Hlboká vráska na jeho čele naznačovala, ako až veľmi mu v hlave pracujú tie jeho ozubené kolieska.


„Nie je to náhodou ten Carlisle?“ spýtal sa a rýchlo po mne strelil pohľadom, aby skontroloval moju reakciu.


Za jeho ohľaduplnosť by som ho v tej chvíli snáď aj zbozkávala, hoci mi to nijako neuľahčovalo fakt, že moja čierna minulosť sa mi opäť tlačí pred nos.


Conor váhavo prikývol a tiež ma sledoval ako ostriež. Myslím, že na rozdiel od Maniho to bol skôr podvedomý reflex ako konkrétne podozrenie. Tak som ešte viac rozšírila svoj žiarivý nafilmovaný úsmev a... prešlo mi to. Conor to zožral aj s navijakom.


Do večera som už Carlisla Cullena otvorene nenávidela. Jeho meno sa skloňovalo snáď z každej strany. Strieľalo na mňa odboku, spredu, zo zálohy... všade kam som sa pohla, Conor spomínal na toho upírskeho doktora a... na všetko ostatné. Aurel sa tiež pridal. Ako napokon vysvitlo,  poznal ho z Volterry, keď Carlisle ešte býval Arovým obľúbencom.


„No dokelu, svet je malý pre upírov, čo?“ zaškeril sa Mani. Aj keď sa snažil byť ohľaduplný, spomienky tých dvoch a rozprávanie o fantastickom Carlislovi nakoniec otupilo jeho zmysly a on nasával všetky informácie. Zradca! Ale aj tak som sa na neho nemohla dlho hnevať, keď som videla ten jeho až detsky dychtivý výraz v modrých očiach. Pre neho to nebola nočná mora, pre Maniho bol Carlisle okrem faktu, že je upír, ešte aj  kolega – lekár.


Po chvíľke ticha a vstrebávania nových informácií sa zarazil a nervózne, okusujúc si spodnú peru, sa na mňa s obavou v očiach zahľadel.


„Ale pôjdeme do toho Seattlu, však?“


Bol ako malé dieťa, ktoré od matky dranká drahú hračku v obchoďáku. Potlačila som bolestný povzdych a prikývla som. So svojimi démonmi si to musím vyriešiť predovšetkým sama, tak prečo to neurobiť tvárou v tvár!. Takmer okamžite sa jeho obavy rozplynuli.


„Skvelé, tá konferencia je na budúci týždeň, poviem Annie, nech nám všetkým zabezpečí ubytovanie a ostatné voloviny, veď vieš...“ Zaculil sa ešte raz na mňa a už siahal po mobile, aby našej asistentke nadiktoval všetko, čo bude potrebné.


* * *


Malá zamatová škatuľka vínovej farby ležala predo mnou na posteli. Hypnotizoval som ju už asi dvadsať minút. Presne som vedel čo chcem, koho chcem... ale nevedel som, či aj Julie chce to isté. Či chce MŇA! Trasúcimi sa prstami som tú drobnú hranatú vec zodvihol a vložil som ju do druhej dlane. Ležala tam nehybne, ako bordová snehová vločka. Opatrne, len ukazováčikom, som odklopil vrchnáčik a díval sa na zlatý prsteň s priesvitným očkom. Bol zastoknutý v čiernom vankúšiku.  Hladký hrubší oblý krúžok, ktorým som ju chcel naveky k sebe uviazať.


Mám? Nemám? Je teraz ten správny čas? Nie je to priskoro? Alebo naopak nie je neskoro? V hlave som mal doslova guláš.


Prázdna ruka mi vystrelila k tvári. Mal som sto chutí obhrýzať si nechty, hoci som to nikdy nerobil. Bláznivé ľudské gesto! Miesto toho som si povzdychol a napriahol pred seba roztvorenú dlaň. Pomaly som ju otočil a v pamäti lovil spomienky. Vybavila sa mi scéna, keď sme s Alice ležali v posteli, po krásnom milovaní a do kužeľu mesačného svitu sme natŕčali ruky. Zdobili ich tenké krúžky, ktorými sme si sľúbili vernosť a úctu. Bolo to už dávno a bolo to takmer preč. Táto spomienka mi vyčarila na tvári úsmev. Vtedy nám ešte bolo krásne... a teraz je čas, aby mi bolo krásne s Julie. Mojou Julie. Nádhernou Julie.


* * *

Zobudil ma ostrý zvuk budíka. Bez toho, aby som otvoril oči, som sa po ňom naslepo zahnal a presne mierená rana ten diablov vynález nadobro umlčala. Aspoň pre dnešné ráno určite! Mal som sto chutí si vytiahnuť perinu až nad hlavu a tváriť sa, že tu vôbec nie som. V poslednej dobe ma máta čudný sen.. vlastne nie je to sen. Je to kúsok scény, ktorá samozrejme nič nehovorí. Vízia. Zase sa niečo zomelie a moje podvedomie už stojí v pozore ako stavač na love kačíc. Doprdele!

* * *


Keď som sa nakoniec pomalým krokom preniesol z postele do kúpeľne a odtiaľ dolu do kuchyne, neprekvapilo ma to, čo som videl. Opakovalo sa to každé ráno, tak prečo by ma aj malo... Hunt s Juls sedeli prepletení na gauči a nechutne presladene si čumeli do očí. Už dávno sa ma pustili tie dotieravé myšlienky, že ja by som bol rád na jeho mieste. Ale aj tak ma dnes akosi pichlo pri srdci, keď som ich tak videl. Sám som ani nevedel prečo.


„Dobré ráno, vážení!“ pozdravil som ich prechádzajúc cez miestnosť – smer kuchyňa. Už upravené vlasy som si nevedomky strapatil rukou. Bol to taký ten typický ranný relex. Ešte, že som si nepoškrabal zadok! Pri tej myšlienke som sa sám na sebe zasmial.


„Ti je nejako do smiechu, McBride, veď počkaj, to ťa prejde!“ všimol si Hunt a s patričným sarkazmom to aj okomentoval. Julie mu za to naoko naštvane pleskla po bicepse a strúhla na neho hraný naštvaný pohľad. Hunt na to len pretočil oči k plafónu a zavrtel hlavou.


„No čo, aj tak sa to raz dozvie, tak čo!“ odsekol a pritiahol si naštvanú Julsinu tvár k ďalšiemu bozku.


Aspoň raz, keby odolala! Preletelo mi hlavou pri pohľade na nich. Potom mi začal pomaly dochádzať zmysel jeho slov.


„Čo takého sa mám dozvedieť?“ spýtal som sa naoko s nezáujmom. Ale ruky sa mi akosi samé rozochveli a ja som musel poriadne uchopiť prvú vec, čo mi padla pod ruku, aby som bol schopný ich tras zastaviť. Ten pocit, že sa odteraz všetko zmení, sa ešte zintenzívnil.


„Čo? No, že by som bol rád, keby si mi šiel za svedka, čo ty na to, McBride?“ vyprskol na mňa a ja som na neho ostal neveriaco zízať. Vážne to povedal? Idú sa s Juls brať? S mojou Juls? Moje oči zaleteli k nej. Díval som sa na jej prekrásny anjelsky profil, drobný pršáčik a jemné pehy na lícach, ktoré som tak miloval. Pozerala sa na neho priam otrocky – zamilovane. Mal by som byť predsa rád, že je šťastná, či nie?


„To by si pre mňa ozaj urobil?“ zašepkala a tým si opäť pritiahla jeho plnú pozornosť. Pre Hunta existovala len ona a práve jej to dokazoval. Čistým pohľadom. Máš ty ale šťastie!


„Miláčik, Mani je s nami už dlho. Možno nie sme práve najlepší priatelia, ale pre teba znamená veľa, takže...“ Neisto sa na mňa pozrel. Netušil, či sa práve predo mnou neblamoval, ale musím povedať, že nie. Bol som rád, že mi nechal možnosť byť pri Juls čo najbližšie v jej veľký deň. No áno, bolo to trochu – no dobre, bolo to dosť masochistické, ale ja som jednoducho musel zostať v jej živote. Musel som byť jeho súčasťou, inak by ma to asi zabilo.


„Ja to... prímam a... gratulujem, ehm, vám obom.“ Netušil som, kam s očami. Hlas sa mi zadrhával a čosi mi zvieralo hrdlo i hrudník. Dopekla, ja som bol regulárne dojatý. Naštvaný, šťastný a dojatý zároveň. Kristepane! Ja načisto mäknem!!!


Na rameno mi tvrdo dopadla Huntova tlapa a ja som sa nakoniec podvolil na neho pozrieť. Škeril sa na mňa od ucha k uchu a sršal šťastím.


* * *

Robila som si poznámky, aj keď som nemusela. Musím uznať, že Mani mal pravdu, Carlisle bol ozaj skvelý lekár. A tie jeho výsledky – evidentne súkromný výskum – boli fascinujúce. Podľa toho, čo spomenul vo svojej správe, mal čosi ako miniteam, ktorý by sa nám zišiel určite aj v našom programe v nadácii. Postraumatická psychológia je ešte z veľkej časti neprebádaná a oni prišli na veľa riešení v mizerných podmienkach v malej ordinácii bez akejkoľvek technickej pomoci.


Nepriznávalo sa mi to ľahko, ale zaujal ma. Po pracovnej stránke, samozrejme. Inak? Bol to typický upír. Prekrásna tvár anjela mala v sebe akúsi čistotu a k jeho upraveným blond vlasom sa ten zlatý pohľad, ktorý upieral na ostatných v prednáškovej aule, nesmierne hodil. Vlastne vôbec nepôsobil hrôzostrašne, práve naopak. Bolo mi zle zo seba samej, že si ho tak podvedome znechucujem, ale každá bunka v mojom tele mi naznačovala, že to je jednoducho „milý človek“.  Dokelu!


Moje myšlienky ma zamestnali natoľko, že som si neuvedomila, že jeho prednáška sa skončila. Mani do mňa trochu drgol a kývnutím hlavy mi naznačil, aby som sa posunula, lebo chcel vyjsť popri mne do uličky a evidentne sa mienil rozbehnúť k nemu. Nespúšťal z upíra oči, ako keby sa mu mal Carlisle vypariť priamo pred očami, takže som bola nakoniec celkom rada, že nevidel moju znechutenú grimasu. Neochotne som vstala a uvoľnila mu cestu. Mani okolo mňa prefrčal, ale asi po piatich krokoch sa zrazu zastavil a obrátil ku mne prekvapenú tvár.


„Ty nejdeš?“ V očiach mal to zvláštne čosi, akési fascinované očakávanie a mňa to celkom položilo. Akokoľvek som sa snažila Carlisla nenávidieť, nemohla som. On totiž nepôsobil len na druhých dojmom dôveryhodnej ... osoby, ale aj na mňa.


„Ale hej,“ šepla som a omnoho pomalším krokom som sa pohla za svojim priateľom. V tej chvíli už bol dole a naťahoval ruku smerom ku Carlislovi, aby sa predstavil.


Ak sa aj Carlislovi čokoľvek nezdalo, stavím sa, že to vôbec nedal na sebe nikdy vedieť. Jasná známka profesionála. Preboha, mohol by byť svetová kapacita, má všetko, čo má taká hviezda mať. Premýšľala som, zatiaľ čo som sa k nemu pomaly približovala. Milý, pohľadný, príjemný, odborník... sen každej marketingovej agentúry, ktorá by ho propagovala... a určite zadara, pri jeho osobnom čare.


„Dobrý deň, doktorka,“ jeho medový hlas mi pohladil nervy. Mala som chuť zavrieť oči a len sa nechať unášať jeho zamatovým hlasom.


„Dobrý deň, Carlisle,“ prijala som jeho ruku. Tvárou mu preletel tieň prekvapenia a jeho dokonalé obočie vystrelilo o centimetrík vyššie.


„Prepáčte, je mi to trápne, ale myslím, že my dvaja sme sa nestretli...“ Zlaté oči sa jemne zúžili to tenkých štrbín a skenovali moju tvár. Samozrejme, že si bol úplne istý, že my dvaja sme sa nikdy nevideli. Na upírovu pamäť si možno vsadiť kedykoľvek. Samoľúbemu úškrnu som sa ale nakoniec neubránila.


„Nie my dvaja, v tom máte absolútnu pravdu. Ale poznáte môjho snúbenca, Conora Hunta.“


Sama som sa čudovala svojmu rozhodnému hlasu. „A mimochodom, som Julie.“


Carlisle mi vrátil úprimný úsmev a mňa pichla ďalšia výčitka, za svoju hlúpu žiarlivosť.


„Takže vy a Conor?“ Ukázal dokonalý chrup. „To je skvelé, máte už dátum?“  Konverzoval akoby nič. Vlastne, ono sa ani nič nedialo. Situácia bola úplne pokojná. Naše stretnutie bolo úplne pokojné.


„Požiadal ma o ruku len nedávno. Nie, nemáme ešte termín. Ale čoskoro sa tomu budem naplno venovať. Chcela by som len dokončiť jeden projekt v našej nadácii.. apropo, Mani, dúfam, že tu máme všetky propagačné materiály?“ Obrátila som sa na Maniho, ktorý sa medzitým culil na nás dvoch. Musím sa priznať, že táto profesionálna hladina mi sedela oveľa viac.


„Jasné, Juls, kým si sa ty kamarátila so slimákom, my dvaja sme už stihli dohovoriť malé stretnutie v reštaurácii, to vieš, niektorí sme aj hladní.“ Potľapkal si po bruchu a tváril sa náramne spokojne.


„Samozrejme, bol by som nesmierne rád, keby sa pripojil aj Conor. Rád ho zase uvidím a chcel by som mu predstaviť aj svoju rodinu, ktorá prišla do Seattlu so mnou, vlastne, nebývame odtiaľto ďaleko, v malom mestečku pri Olympijskom poloostrove, vo Forks.“ Blond gentleman vedľa mňa šibalsky mrkol jedným okom.


„Ok, ja vyzdvihnem Conora hore v hotelovej izbe a za pol hodinku sa môžeme stretnúť na recepcii,“ navrhla som. Jeho zmienka o rodine ma akosi zvláštne upokojila.


„V poriadku, budeme tam,“ povedal a vzal moju ruku do svojej a veľmi obradne naznačil bozk presne tak, ako bolo zvykom v minulom storočí. Bolo to milé a mne sa žiadalo koketne zachichotať. Nakoniec som to neurobila, ale bola som si úplne istá, že ak by som bola ešte človek, líca by mi horeli temnou červeňou.


„No, Carlisle, to by som v prítomnosti Conora nerobil,“ zazubil sa Mani, „je žiarlivý ako Othelo.“  Ale Carlisle si z toho nič nerobil.


„No poď, ty mudrlant, poďme sa pripraviť na večer s Cullenovcami.“


Zhrnutie

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

AMO

8)  AMO (29.12.2011 07:40)

Panenkoskákavá... budou tam všichni?
Já se těším, jednou, prosím... bude Alis?

Twilly

7)  Twilly (21.07.2011 14:07)

Přítomnost... skočila jsem hodě v čase :D

Evelyn

6)  Evelyn (21.07.2011 14:04)

Je už Alice u Cullenů, nebo to bude teprve v budoucnu? Jaký je vůbec rok?
Twilly, opět nádherné. Juls byla roztomilá

Lenka326

5)  Lenka326 (19.07.2011 19:38)

Konečně se zasnoubili, to jim to trvalo. Ale co teď? Čeká je setkání s Carlislovou rodinou. Ale Carlisle netuší, že jeho Alice je jeho maličká Alice z Austrálie, že? No, tak to jsem teda napnutá jak kšandy a jsem moc ráda, že nemusím čekat na další dílek. Tak tam letíííííím.
Twilly, díky, skvělé čtení

monikola

4)  monikola (06.07.2011 12:04)

akoto, že dovolenka???? a to ti kto dovolil?!? hmm??? hlavne keď si dávaš dovolenku po tom čo sem zavesíš takýto diel??? a my teraz máme čo robiť? obhrýzať si pazúre od nervozity ako len to dopadne ke´d sa stretnú s Cullenovcami?? s Alicou Cullenovou?????

kytka

3)  kytka (04.07.2011 09:42)

Verunko, já včera padla za vlast, tak jsem dílek objevila až dneska. Písnička opět skvělá. Mám zaručeno, že díl přečtu dvakrát, protože poprvé z toho skoro nic nemám, protože na konci zjistím, že jsem hlavně poslouchala.
Jak Conor nad prstýnkem přemýšlel, jestli ho Juls chce. Tobylo tak milé.
A pojedeme do Forks.
To bude asi návštěva! Jestli Conor zjistí, že je Alice "naživu", jestlipak platí jako u lidí, že by se museli napřed rozvést? Nebo už je to promlčené? To bude asi smutku a vzpomínek. :(
Tak jak píše Bosorka - 14 dní?!?!
Já jen doufám, že nějak vymyslím, jak s internetem. Jedu za týden skoro na celé léto k rodičům na dědinku a tam to tak jednoduché není. To by mě kleplo.
Tak děkuji za hezký dílek.

Bosorka

2)  Bosorka (04.07.2011 07:25)

Tak nejdříve - 14 dní!!!!!
Nechám hysterčení a jdu na povídku! Ten Mani se v tom, ale motá - přeje Juls štěstí, ale chtěl by být na COnorově místě... Broučánek malinký. A jak byl nadšen z Carlislea!
Zato Juls se vrací její noční můra - ALICE. TO ještě neví, že ji asi uvídí... Uvidí ji? A co na to Conor? Fakt tam musíš být 14 dní?

eMuska

1)  eMuska (03.07.2011 23:45)

šmarjá, nerob voloviny, hej? teraz, keď sa chcú viazať ju má stretnúť?
Nádych, výdych. Ja ti verím! Myslím, že ho to mierne vezme, ale už má Džulsu a je s ňou úplne spokojný a nemá čo čumačkovať po Alice - ktorá ma koniec koncov už tiež svoj vlastný chvostík.
Tak fajn, som zvedavá, čo s tým vyvedieš...

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek