Sekce

Galerie

/gallery/bežžžžž.jpg

Spolu na úteku, spolu v tvojom srdci...

Pre túto a všetky nasledovné kapitoly: 15+

*v článku je použitý slang

Toto je najkrajší song na svete, pustite si to pred, alebo po.


 

Bež! 4

 

Fánka, láska, škorica...

 

Zobudili ma hodiny odbíjajúc hlbokým gong práve rovných dvanásť, to som už ale vyveštila z nástenných hodín pred sebou. Postupne sa mi rozsvietilo, kde to vôbec som. Ostala som prvotne v miernom šoku, že to všetko bol iba sen, ale teplý vánok zvonka ma presvedčil - voňal nezameniteľne Benátkami. Hodila som sa späť do vankúšov a naťahovala si stuhnuté svaly. Bola som celá boľavá z toho príšerného behu a aj z neskutočnej noci s ešte neskutočnejším milencom, o ktorom som vedela, že má určite nejaké hrozivé tajomstvo. A bála sa, že ak ho budem vedieť, tak sa toto čarovné všetko zmení na tekvicu v záprahu tučných myší. Rozhliadla som sa po kráľovskej posteli zahalenej ťažkým zamatom siahajúcim až po strop a hľadala pár bosých nôh. Posadila som sa, nikde nikoho, izba bola prázdna. Môj lovec tu nikde nebol. Možno ma opustil práve kvôli tejto noci. No to je trefné, Bella; Ty a tvoje sebavedomie... Čo dodať? kývla som nad sebou hlavou a zamotala sa do saténového prestieradla. Nechala som svoje sebavedomie radšej niekde stratené a prečesávala očami nástenné tapisérie, či tu nie je náhodou nablízku nejaká  toaleta.

Myšlienky sa mi stále stáčali k tomu jeho dotyku včera v tom člne. Niečo mi našepkávalo, že to bolo čosi zlomové, čosi iné, čo mení veci medzi nami. Premietala som si všetko znova. Hlavne naše stretnutie pod vodopádom, mala som vtedy neskutočný strach. Ale všetko sa vytratilo pri pomyslení na spaľujúcu horúčosť pritom, ako si na mňa ešte v ten istý večer líhal a nie raz. Zavrela som oči a predstavovala si pohyby jeho dokonalého tela, napnutých svalov a sťahujúcich sa šliach a tú všetku silu aká z neho pritom vyžarovala, keď sa so mnou tak vášnivo miloval. Ach Bože, sila a horúčosť... Rovno som ostala červená ako rak. Mala by som prestať myslieť ako taká nadržaná samička, a zistiť kde je. 

Čulý ruch z kanálu ku mne doliehal otvoreným oknom, musel ho otvoriť určite on, včera bolo ešte  zavreté. Pre istotu som chvíľu načúvala tichu okolo mňa, ale nič nenasvedčovalo, že by so mnou v hotely bol ešte niekto iný. Zadívala som sa do trblietavých vĺn zálivu, izba mala výhľad z obrovskej terasy rovno na ostrov a na baziliku San Giorgio Maggiore. Hodiny zaduneli posledný krát, nastalo ticho do ktorého sa po chvíli vracali pôvodné zvuky, ozývajúce sa od všadeprítomného kameňa, patriaceho neodmysliteľne k tomuto mestu.

„Kde si,“ skúsila som len tak zašepkať. Čakala som, že sa nik neozve. Zabalená v plachte som si akurát stúpla, že zleziem z tej veľkej postele, keď sa odrazu zjavil na terase oproti mne.

„Ahoj,“ pozdravil s úsmevom, viditeľne bol dobre naladený. Pritiahla som si prikrývku vyššie ku krku, ale jemu nič z toho  neušlo. Cítila som ako sa mi do tváre hrnie krv, lebo ten jeho výrečný pohľad vravel kadečo, a nič slušné to istotne nebolo. Čosi v zmysle: viem ako vyzeráš nahá. Kyslík!

„Naješ sa?“ spýtal sa a sadol si oproti mne, do stredu medzi nás položil prútený košík s akým sa chodí na trh. „Priniesol som aj kávu. Neviem akú máš rada. Mám tu cappuccino,“ dvíhal jeden plastový pohár za druhým. „Latté a čistá čierna káva bez cukru. Nevedel som akú máš rada, tak som vzal tieto tri,“ povedal spokojne a vzal ma nečakane za ruku. Prsty si priložil k perám, akoby iba na to čakal, že ma pobozká. Vyviedlo ma to z mieri, ako sa na mňa nehanebne pozeral.

„Vezmi si na čo máš chuť. Priniesol som to všetko len pre teba...“ povedal s perami na mojom zápästí. Zváštne, aké citlivé miesto si vybral... Nakoniec mi vtisol bozk do dlane a oprel sa o čelo postele. Iba ma potichu pozoroval, akoby nechal najprv najesť mňa, i keď je on hladný. Pozrela som na neho po očku - on bol hladný.

„Dám si toto.“ V rozpakoch som si vzala teglík, ktorý stále držal v ruke.  Chvíľu bolo ticho, keď ma napadla zásadná otázka: „Kde si to všetko zohnal?“ spýtala som sa, lebo mi bolo jasné, že u seba nemal ani cent a ja tiež nie.

Mykol plecami. „Dole na trhu a... aha, priniesol som ti aj banán,“ vybral z košíka prezretý banán a vtisol mi ho do ruky, ale to, že mi neodpovedal na otázku, mi neuniklo. Lepšie povedané, nechcel mi nič povedať, kde naše jedlo zohnal. Takže to všetko  niekde ukradol a ja som sa ho na to teraz bála opýtať. Pozrel sa na mňa s tým svojim previnilým pohľadom a myšlienky, ako sa vecí majú, mi úplne odtancovali niekam spolu aj s akordeónom ozývajúcim sa z uličiek kanálu. Pohľad mi padol na jeho obnaženú hruď. Až teraz som si všimla, že má na krku zavesený malý kľúčik priviazaný k  tenkej koženke.

„Od čoho je?“ ukázala som na prívesok na jeho hrudi. Vyzeral ako kľúč od schránky, alebo čosi také podobné. Chytil ho a pretočil malý plechový prívesok v ruke, podivne sa pousmial, akoby vedel iba on o čo ide.

„To mi dal otec.“

„Otec?“ spýtala som sa. Čakala som, že akákoľvek spojitosť s okolitým svetom, mi o ňom niečo prezradí. Bola som zvedavá odkiaľ je a prečo ho väznili v tom príšernom hrade spolu so mnou.

„Hm... áno. Už som ho dlhšie nevidel,“ odpovedal zamyslene.

„Ako dlho?“ udržovala som konverzáciu, existovala malá šanca, že sa aj niečo o ňom dozviem. Prižmúril oči, pozrel sa von oknom, stále si pretáčal kľúčik medzi prstami, napokon pokýval odmietavo hlavou.

„Musíme sa dostať nejako do Milána,“ náhle zmenil téma a dvihol obočie tak, že mi bolo jasné, že neodpovie na moju otázku. „Je tam schránka od ktorej je,“ nadvihol prívesok v dlani. „Mám tam veci. Peniaze,“ zamračene si odfrkol. „Veľa peňazí...“

Vau! Dobre... pomyslela som si, aspoň niečo, čo nám pomôže sa prepravovať po Taliansku bez toho, aby sme kradli člny a iné dopravné prostriedky.

„Takže sa potuluješ svetom ako taký agent a keď sa dostaneš do šlamastiky, tak máš kľúč od schránky, kde nájdeš falošné doklady a peniaze... ? A zbraň?“ usmiala som sa na neho zvedavá, čo to za dobrodružný život vedie. Poposadol si a postrčil košík s jedlom bližšie ku mne.

„Nie presne. Zbraň nie, iba peniaze a doklady,“ usmieval sa šibalský. On bol dobrodruh, došlo mi unesene, určite ním musel byť. Iné ženy o niekom takom môžu iba snívať a ja som tu a on nikam nejde! Na tvári sa mi pomaly sformoval môj, za všetky drobné, infantilný výraz. Vystrela som rýchlo čelo.

„Teraz ale jedz, Bella,“  naliehal, hlas sa mu prehĺbil ako vyslovil moje meno, rovno som sa prebrala z druhého tranzu. Už znova snívam. Otvorila som radšej banán, už už som si ho išla vložiť do úst, keď mi chytil náhle ruku. „Počkaj.“ Zamrzla som v pohybe.

„Počkaj,“ odmlčal sa, akoby hľadal správne slovo. Natočil hlavu trocha bokom, prižmúril oči, pery sa mu skvostne našpúlili. Vedela som, že to, čo povie sa mi nebude páčiť.

„Chcem, aby si jedla nahá,“ povedal s takým výrazom v tvári, že som na moment ostala úplne paralyzovaná. Nechápavo som zažmurkala. Panenka skákavá, už len to, ako to povedal ma rozpálilo, mala som z neho neustále sa stupujúcu horúčku. V očiach mu žiaril neuhasiteľný oheň, a ani náznakom sa na mňa neusmial. Žiaden žart. Proste tie slová cezo mňa pretiahol, akoby ma pošteklil pierkom, ktoré rozbláznilo všetky moje nervové zakončenia. Chcem, aby si jedla nahá... Omg. Ako mám jesť, keď je moje telo ako na ihlách? Nahlas som vydýchla a presvedčovala sa v duchu, že je to len taký jeho rozmar. Ovládal sa podobne, ako keď ma našiel pod tým vodopádom, opatrne si prisadol bližšie, bez ohľadu na moje rozpaky, skôr si myslím, že si ich užíval. V očiach neskrývaná dravosť, mala som chuť niekam ujsť.

„Nemáš sa kam skryť, Bella,“ uhádol moje myšlienky a načiahol sa, aby mi stiahol červený satén z pokožky.

„Neskrývam sa...“ habkala som roztrasene. Srdce mi išlo vyletieť z hrude. Ach, Bože... stoj pri mne.

Dotkol sa môjho krku, telom mi prešiel záchvev, ramená mi automaticky vyskočili k ušiam. Z úst mu uniklo akési tiché zapradenie. Asi sa mu páčilo, že robím drahoty. S horúcim rumencom na lícach som sa ako tak uvoľnila, aby mohol pokračovať.

„Neboj sa,“ zašepkal.

Pomalým pohybom sťahoval hladký satén dole, dotkol sa pritom môjho prsníka. Zastavil dlaň pri sťahujúcej sa bradavke, znova som sa nemohla normálne nadýchnuť. Robilo mu dobre, že ma uvádza do takýchto šialených rozpakov.

„Veľmi pekné..." vydýchol vzrušene spomedzi zubov. Palcom prešiel po stvrdnutej bradavke tam aj späť a tváril sa pritom ako znalec umenia. To málo stačilo, aby ma dostal do varu. Bublala som ako sopečný gejzír, stačilo sa len rozprsknúť. Vychutnával si všetko čo robil a robil to dokonalo. To teda fakt. Zahryzol si jemne do pery a s bázňou sledoval, ako sa nechávam od neho úplne odhaliť. Ešteže som pred tým stihla stiahnuť  nohy k sebe. Spokojný ako maliar sa nakoniec odtiahol. Sedela som ako taký naaranžovaný akt s bradavkami stiahnutými ako ostré hroty. A s banánom v ruke.

„A teraz sa naješ,“ povedal. Nevedela som, či je to rozkaz alebo otázka. „Croissant?“ preniesol s nefalšovaným prízvukom, „alebo fánku?“

„*Fánku?“ zachichotala som sa slovu.

„Fánka je šiška,“ usmieval sa aj on.

„Dobre. Tak teda, dám si fánku,“ pretočila som oči a natiahla sa pre podávané pečivo.

„Chcem ťa nakŕmiť,“ uhol rukou.

„Tak fajn,“ súhlasila som už uvoľnenejšie. Naraz mi nahota nejako prestala vadiť, všetko mi prišlo tak veľmi príťažlivé. A toto bol dôvod - chcela som, aby ma chcel.

Vzal jemné pečivo, odlomil kúsok a priložil mi ho k perám. Odhryzla som si malé sústo, a ako som to urobila, môj výdych rozsypal práškový cukor po mojej hrudi. Cukor mi ulpel aj na nose, toto odľahčilo situáciu s mojou nahotou asi úplne. Obaja sme sa rozosmiali.

„Hm...“ rozplývala som sa a oblizla si prst, lebo cukor mi ulpel aj na ruke. Jeden, druhy, oblizovala som si prsty. Nakoniec ostal biely prášok iba na mojom malíčku. Úplne fascinovane ma pozoroval. Naklonila som sa k nemu, aby oblízol ostávajúci cukor.

„Ochutnaj.“ Bez váhania si vzal môj prst do úst. Chvíľu ho sal a krúžil okolo neho jazykom. Pri pohľade na jeho pery obomkýnajúc môj prst, som musela vzdychnúť, nehovoriac o tých provokatívnych očiach, ktoré ma prepaľovali skrz-naskrz. Ešte raz jemne potiahol, a naraz som cítila malé štipnutie. Zhrozene som zistila, že ma pohrýzol.

„Au...“ so syknutím som si vybrala prst z jeho úst. „To ma bolelo,“ urazene som na neho zazrela. Dobre, trocha som preháňala a on sa k tomu tváril ako taký malý školák, ktorý si nie je vedomý, že niečo vyviedol.

Vzala som ho na milosť. „A ty nie si hladný?" ukázala som do košíka s jedlom.

„Cestou som si niečo dal.“

„Zožral si niekoho cestou sem?“ uťahovala som si z neho. Napodiv sa zatváril vážne, nevedela som, čo také zlé som povedala. Prezerala som si jeho zachmúrenú tvár a premýšľala, odkiaľ asi pochádza tento krásny úkaz. Áno, on je úkaz- môj úkaz, srdce mi zaplesalo.

Zvláštne, aké ľahké je sa nechať strhnúť mužom, ktorého ani nepoznáte. Pripadala som si ako taký bohém v najkrajšom meste sveta, ktorý sa doň prišiel len a len milovať. Možno som fakt podedila viac z tej maminej bezprostrednosti, ako som si sama doposiaľ myslela. Si len moja Bella... – premietla som si v duchu znova včerajšiu noc. Pre mňa to boli veľké slová, a on ich len tak povedal. Ani neviem, ako to myslel. Moja dnes? Moja dokým sa bezpečne nedostaneme obaja domov, alebo ako? A on je stále tak bezstarostný, akoby bol svet gombička a ničoho sa nebál. Vlastne nemá ani topánky, ani tričko. Len tú svoju bezstarostnosť. Sedela som v posteli v jednom z najdrahších hotelov v Európe a premýšľala nad ním až nakoniec mi svitlo, že nemám ani svoj pas. Možno pred pár dňami by ma chytila z toho hystéria, ale teraz... Teraz tu sedím celá nahá a od cukru a čakám, že moje druhé, múdrejšie ja sa ozve. Lenže ono sa vôbec neozýva... Ani ťuk.

„Pôjdeme teda do Milána?“ opýtala som sa a chrúmala škoricovú taštičku.

„Dnes vyrazíme. Je tam obrovský fest. Tam sa stratíme,“ povedal spokojne a natiahol sa cez celú posteľ. Uvelebený ležal oproti mne a len ma sledoval tými jeho zdivočenými očami.

„Milujem vôňu škorice,“ napadlo mi s plnými ústami a naklonila som sa k nemu, nech si odhryzne tiež.  Oprel sa o lakeť bližšie ku mne.

„Voní krásne,“ zašepkal mi pod krkom. Pozrela som sa čo to robí, keď sa neodťahoval. Akoby čakal, až sa pozriem. Srdce  mi skoro vyskočilo z hrude pri pohľade na to, čo spravil. Pomaly jazykom zlizol malú čmuhu z bieleho prášku cukru nad mojim prsníkom, skoro som praskla ako balón. Doslova som čakala, až mi vybuchne dych.

„Chcem ťa lízať," vydýchol oproti mojej bradavke, tá sa až bolestivo napla. V očiach mal otázku, či môže pokračovať ďalej. Oblizla som si nervózne moje dychom vysušené pery, považoval to asi za kladnú odpoveď. Posunul sa nižšie a jazykom pomaly vábne sa hýbajúcim, si opatrne vzal do úst moju stvrdnutú bradavku. Prahnúc po uvoľnení, som nahlas vzdychla.

„Si sladká,“ vzrušene šepkal. Už len tá farba jeho hlasu! Nešlo nič iné len ho z totálne vymeteným mozgom pozorovať. Kde tu sa mi v hlave mihla myšlienka, že tento muž musel mať strašne veľa ženských... Ach, ale kašlem teraz na to. Hrýzla som si pery skoro až do krvi a nahlas vydychovala, lebo to nešlo absolútne vydržať. Po chvíli sa mi zdalo, že ma počujú celé Benátky. Ale on neprestával, láskal a sal moje prsia s takou intenzitou, že som myslela, že mi tá pulzujúca tenzia roztrhá panvu.

„Urobím ti to tak, že budeš plakať rozkošou...“ šepkal naliehavo do mojej pokožky a neprestával. Sladko sem tam pritom mlaskol jazykom, počúvala som ten zvuk, ktorý ma strhával. Ach Ach, urob mi to presne tak...

V pude sebazáchovy, lebo to proste už nešlo vydržať, som mu zahrabla silno do vlasov a zvrátila mu hlavu k môjmu bruchu, a ako som ho už mala hneď pred sebou, tak som sa mu bez váhania vrhla po perách slaných od mojích pŕs. Telo sa mi samé od seba začalo krútiť v ľahko kopulačných pohyboch smerom k nemu. On bol na tom tiež podobne. Natisol sa ku mne a tlačil si ma oproti sebe, cítila som, aký bol vzrušený. S neskrývanou chtivosťou mi to dal dostatočne najavo, keď sa celou svojou dĺžkou o mňa obtieral. Potrebovala som ho v sebe. Okamžite!

Ležali sme oproti sebe a nechali naše loná sa dotýkať, až to bolo bolestne k nezneseniu. Nepobozkal ma, dokým som nepochopila, že chce, aby sme sa hrali len s jazykmi. Napokon sa so zachvením stiahol späť, akoby tiež nemohol vydržať to mravenčenie a pnutie vo svojom pevne sa o mňa opierajúcom prirodzení. Už toto, čo so mnou robil malo kadenciu lodnej sirény, ale keď povedal, že: „Poď, umyjem si ťa,“ vedela som, že to bude ešte omnoho silnejšie. 

Rukou mi jemne odtiahol zomknuté stehná a zľahka prešiel špičkou prsta po cudných záhyboch môjho lona. Ako to urobil, odkryl na mojom stehne slabé čmuhy uschnutej krvi, ktoré na mne ulpeli po našej parádnej noci. Jeho reakcia ma prekvapila. Pohladil usušenú krv vyzerajúcu ako chrasta, opatrne mi ju zotrel dole s naslineným prstom. Sčervenela som ako malina a už vôbec som nevedela popísať jeho výraz, akoby sa mu čosi stalo. Stále viac a silnejšie sa mu zdvíhali ramená, ako výrazne začal dýchať. Pozrel sa na mňa, ako keby sa snažil ustáť v sebe čosi, čo by ho mohlo zabiť. Chytila som ho za líca, aby sa sústredil na moje oči. Tie jeho zmenili za pár sekúnd celú paletu farieb. Užasnuto som sa na to pozerala. 

„Si krásny,“ hlesla som úplne mimo zhypnotizovaná. Zavrel oči, chvíľu sa sústredil. Keď ich znova otvoril kúzlo s farbami sa vytratilo.

Pohladil ma na tvári. „Takéto slová mám hovoriť ja tebe,“ povedal naraz podivne ubolene.

„Nie, ja ich chcem hovoriť tebe," ohradila som sa. Chcela som, aby bol zase veselší.  „Čo sa deje?" nedalo mi to. Chvíľu sme sa navzájom potichu preli - kto komu spraví lepšiu náladu a napokon sa zdalo, že ho tá čudesne náhla melanchólia opustila. Vzoprel sa nado mňa, ruku vložil pod mňa a zľahka ma nadvihol.

„Poď, okúpeme sa. Si celá od cukru a od krvi, ty moja škorica...“

...

 


*šiška, fánka - kobliha

 

zhrnutie

 

 

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1 2 3   »

Marvi

41)  Marvi (21.06.2012 21:08)

Tak si říkám jestli si ji nedá ke svačině, ale asi ne... Jdu dál

40)  kateřina (01.01.2012 16:05)

ja se tak tesim na 4 díl *fworks* *fworks*

39)  ondrasikova lucie (13.12.2011 17:46)

ahoj nevis kdy vijde 4 dil:p

gucci

38)  gucci (28.11.2011 18:15)

tento díl je očividně dost bere!!

Astrid

37)  Astrid (28.11.2011 18:09)

jo, ako mravenisko, vždy sa na tom istom mieste vyroja hooligans

gucci

36)  gucci (28.11.2011 18:05)

:) ;) B) :( :'-( :p :D pig ...taky jdu zkusit, jestli to funguje!!! ...Astrid ty tu máš normálně svůj team!!

Astrid

35)  Astrid (28.11.2011 17:55)

Bye, ja ťa milujem
ano chodí mi sem na túto štyrku skandovacia verbež:D je*em na to

Bye

34)  Bye (28.11.2011 17:37)

Hele, hoďte přes ni někdo deku. Tohle už je jasná provokace...

33)  štěpánka grundová (28.11.2011 17:31)

jéžiši to mě teda vůbuc nebavilo nuda...... pig ;) B) :( :'-( :D pig

32)  michal achylies (28.11.2011 17:29)

je to bomba super miluji stmívání je to můj život.......

31)  alena konvalinová (28.11.2011 17:28)

;) :) super!!!!

30)  simona (22.11.2011 17:08)

je to super moc jse mi to líbilo doufám že bude další díl

29)  nikola (22.11.2011 13:56)

jsem vas leliki fanousek:D :D :D :D :D :D :D :D :D :D :D :D :D :) :) :) :) :) :)

28)  das (21.11.2011 15:35)

:'-( pig pig pig pig pig pig pig pig pig pig

27)  michal (15.11.2011 12:19)

kdy vubec vyde stmivani 4 :) ;) B) :'-( :p

Astrid

26)  Astrid (09.11.2011 20:37)

Halo, Vy ste nejakí hooligans??

25)  kiki (07.11.2011 18:59)

ja se mooooooc tešíím ten film jee úúúúúžasnéééj unikatní je supééér a skvěěléj :D

24)  domča (14.10.2011 12:04)

stmívání je nej na světě ja ho upl zbožnuju;)

ambra

23)  ambra (19.09.2011 23:13)

Astrid, došla jsem k závěru, že bych takové věci neměla číst . Mě z toho klepne . Ty to podáváš tak živě, že mám chuť otevřít okno a zkusit, jestli v tom studeným luftě neucítím závan Benátek . O ostatních chutích, které tvoje ženiální texty vyvolávají, se raději nebudu podrobněji šířit:D .
Je to živočišné, a je to překrásné. Ta láska je hrozně křehká a čerstvá, ale když je to ONO, tak na datu nezáleží

22)  Dominika1996 (12.09.2011 16:38)

Pokračovanie rýchlooooooo :D už sa neviem dočkať rýýýchlo :)

1 2 3   »

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek