Sekce

Galerie

/gallery/nápad_perex.jpg

Myslím, že aj vám sa už niekedy stalo, že nápadov bolo všade dosť, ale zmysluplnú vetu ste zo seba dostať nemohli. Utápať sa v depresiách určite nie je správne riešenie problému... na to som prišla aj ja... po troch dňoch... Snáď sa bude ľúbiť.

  Mala som chuť kričať, rozbíjať, mlátiť, dokonca hrýzť, čokoľvek, pri čom by som zo seba vybila ten hnusný pocit, keď mám milióny nápadov, však bez zmysluplnej vety. Nervózne som sa prechádzala po izbe.

  „So širokým úsmevom ku mne podišiel a... Nepodišiel, on rozhodným krokom kráčal ku mne, pričom sa... Nič sa pri tom, proste šiel, šiel, šiel, až došiel ku mne!“ vrčala som a prskala na všetky strany. Prečo nemôžem napísať aspoň  päťsto slov, poskladaných do viet, ktoré by dali akúsi myšlienku? Pche, čo myšlienku! Úplne by stačilo, keby sa dali čítať!

 

  Monitor notebooku ešte svietil, no ja som predpokladala, že mi každú chvíľu odíde baterka – v poslednom čase sa to dialo možno až pričasto. Poškrabala som sa na hlave. Za celú hodinu, kedy som si v koberci vyšľapala celkom slušnú cestičku, som sa dostala prvému bozku. Opäť som nevedela, čo napísať.

  „Prekvapene som sa naňho natisla a prehĺtala to nadmerné množstvo slín, čo produkoval. Blééé!“ otriasla som sa. Vonku už bola tma.

  „Bells?“ nakukol do dverí Charlie. „Tak ja už idem spať – a nie že budeš ponocovať! Opováž sa ísť spať až o pol piatej ráno.“

  „Jasne, jasne,“ zamrmlala som a prechádzala sa ďalej.

 

  Asi o ďalšiu hodinku neskôr mi v hlave skrsol spásny nápad. Izba sa rozblikala, keď sa silná stovková žiarovka zapálila nad mojou makovičkou. Potrebujem niečo chrúmať! Ticho ako myška som zišla dolu schodmi do kuchyne a pozorne sa vyhla vŕzgajúcemu schodu. V kuchyni som si rozsvietila a začala niečo hľadať. Potrebujem chrumky! Alebo slané tyčinky! Čokoľvek, z čoho ma po pätnástich minútach začne bolieť sánka! V špajze som narazila na koláčiky, čo ostali ešte od Vianoc.

  „Aleluja!“ vykríkla som a ponáhľala sa s celou škatuľou do izby, opäť sa vyhla tomu hlúpemu schodu, ktorý Charlie ani za svet neopraví, pretože mu vraj pripomína moje detstvo, a zamkla za sebou dvere, lebo keby ma tatko nachytal s koláčmi po polnoci, bola by to moja posledná polnoc.

  „Takže si to zhrňme,“ veľavýznamne som sa pozrela do zrkadla a zopäla ruky. „On je upír, narodený v minulom storočí, umierajúci na španielsku chrípku. Zachráni ho upír, premenou, je totiž doktor. Ich rodina sa rozrastá o niekoľko členov. Sú to vegetariáni, takže sa môžu pohybovať medzi ľuďmi, a nasťahujú sa do malého mestečka, kde začnú študovať. Ten, čo umieral na chrípku, sa zamiluje do ľudského dievčaťa, no to si uvedomí až neskôr, pretože ho omámi jej vôňa, a túži ju vysať.“ Spokojne som si založila ruky na prsiach. „No a čo ďalej? Čo ďalej? Há? Tak to mi už nepovieš, ty protivný odraz mňa!“ mračila som sa do zrkadla.

  Odrazu však vonku niečo zašramotilo a moje okno sa začalo otvárať. Dokelu, dokelu, dokelu, to bude iste nejaký zlodej! Poplašene som vzala do ruky prvé, čo som našla, a bola pripravená to v prípade núdze použiť. Do izby mi vhupla postava. Naše oči sa stretli. Boli rovnako vystrašené ako tie moje.

  „Nič si nevidela,“ povedal odrazu, „som len sen, snívam sa ti,“ vrtel hlavou a súkal sa z okna von.

  „Hej! Ty si Edward, však?“ opýtala som sa, keď som položila lampu späť na stôl.

  „Ja som sen,“ nedal sa a snažil sa vyskočiť z okna.

  „Tak to teda nie, sen nie si,“ zaprotestovala som, keď som sa nenápadne štipla do ruky. „Keď uvažujem, nespím. A ešte nikdy sa mi nesnívalo o tom, že by som myslela,“ namietla som. On zúfalo zvesil plecia.

  „Prosím, nikomu nepovedz, že som ťa sem prišiel sledovať,“ šepol skrúšene.

  „Sledovať?“ vyhŕkla som.

  „Si prekrásna, keď spíš,“ povedal a jeden kútik úst vytiahol hore. Vyvalila som oči.

  „Čože som?“

  „A rozprávaš,“ vytiahol hore aj druhý. Horúčava ma zaliala až po korienky vlasov, jeden koláčik som si strčila do pusy, a dúfala, že je to fakt len sen. Nebol. Bolestne som sykla pri už druhom uštipnutí.

  „Čo rozprávam?“ zamumlala som s ústami špinavými od cukru z medvedích labiek.

Medvedie labky... Môj mozog sa pohol. Medvedie labky. Medveď. Grizly. Jeden z vegetariánov bude mať najradšej grizlyho!

  „Všeličo,“ mykol ledabolo plecom, aby zakryl vlnu smiechu. Ja som však bola spisovateľka... Skoro. A všímala som si všetko, čo sa dalo, lebo môjmu zraku a peru – klávesnici – nič neujde.

  „Okamžite to vyklop, lebo uvidíš!“ zavrčala som s druhým koláčom v ruke.

  „Bella, nemala by si jesť takto neskoro, zvlášť, keď je to sladké. Priberieš a kto ťa potom unesie?“ nesúhlasne na mňa hľadel.

Môj mozog sa opäť pohol. Niesť. Niesť. Kto. Niesť. Uniesť. Bude ju niesť. Bude ju niesť lesom. A jej bude zle!

Napadlo mi, keď sa môj žalúdok divne skrútil.

  „Vidíš? Už je ti zle!“ povedal štýlom ja-som-ti-to-hovoril.

  „Ako to vieš?“ vyvalila som oči.

  „Počul som to, predsa,“ pozrel na mňa, akoby to bolo to najbežnejšie pod slnkom, že niekto počuje, čo robia vnútornosti toho druhého.

Počuť. Vnútornosti. Noc. Okno. Bude počúvať jej nádychy, keď príde cez okno sledovať, ako spí.

  Spokojne som sa usmiala. Ide mi to až nadmieru dobre. Takýmto spôsobom tú poviedku do rána dopíšem!

  „Ale stále si mi neodpovedal,“ uvedomila som si po chvíli.

  „Neodpovedal na čo?“

  „Vraj rozprávam,“ nadhodila som.

  „Aha,“ zamumlal. „Nie je to nič zaujímavé. Len že ti chýba matka a je to tu pre teba príliš zelené,“ nakrčil nos.

  „Keď to nie je nič zaujímavé, prečo tu si?“ nadvihla som jedno obočie. Dostala som ťa, Edward Cullen!

  „Lebo moja lúka ma už omrzela,“ povedal jednoducho.

Lúka. Lúka. Lúka. Jeho lúka. Bude ju niesť na jeho lúku!

  „Aha,“ zamrmlala som.

  „Na čo myslíš?“ vyhŕkol po chvíľke ticha.

  „Na nič,“ pousmiala som sa.

  „Frustruje ma, že neviem, na čo myslíš,“ priznal, „povedz mi to!“

Nevie, na čo myslí. Frustruje ho to... On bude čítať myšlienky, no ona bude proti tomu odolná!

  „Nepoviem!“ vyplazila som naňho jazyk. „A bež preč!“

  „Preč? Prečo?“ pozrel na mňa psím pohľadom.

  „Lebo musím písať,“ povedala som a na dôkaz svojich slov si sadla a položila na kolená notebook s otvoreným súborom. Prsty mi až brneli od toho, ako veľmi chceli poláskať písmenká na klávesnici. Než som sa spamätala, bol Edward preč. Nechala som to tak a rozhodla sa písať.

 

  „Bella? Bells, vstávaj!“ volal ktosi a triasol mnou.

  „Isto iste,“ zamrmlala som a pretiahla si cez hlavu prikrývku.

  „Bella, zmeškáš do školy! Ty si zas ponocovala, čo? A čo tie vianočné koláče?“ dohováral ktosi. Ktosi. Ktosi? Aké ktosi?! To bol Charlie! Vyšvihla som sa do sedu a obzrela okolo. Ležala som na kraji postele, pri mne bol notebook s otvoreným súborom, v ktorom však nebolo ani jedno písmenko. Akoby to, čo sa v noci stalo, bol iba sen.

  „Ja som len sen! Iba sen! Som sen!“ ozývalo sa mi v podvedomí.

  Čo bolo pravdy na nočnej návšteve Edwarda Cullena v mojej izbe?

 

  Do školy som sa dostala pomerne rýchlo – chcela som vedieť, i snívam postojačky, alebo mi vážne haraší. Edwarda som však videla až na našej spoločnej hodine biológie.

  „Čo to malo znamenať?“ vykríkla som hneď, ako si sadol vedľa mňa.

  „Čo malo čo znamenať?“ nechápavo sa na mňa pozrel, prekvapený skutočnosťou, že sa s ním vôbec bavím.

  „Veď ty to veľmi dobre vieš!“ prižmúrila som oči. Naschvál som nepovedala, že myslím údajnú nočnú návštevu. Ak by to nebola pravda a ja by som to naňho vychrlila, považoval by ma za blázna.

  „O ničom neviem,“ namietal.

  „V noci,“ napovedala som. Stuhol. Zaťal zuby a privrel oči.

  „Ako o tom vieš?“ spýtal sa a skoro nepohol perami.

  „Ako o tom viem?“ vypískla som. „Ty si sa mi vterigal do izby hlboko v noci!“

  „Ako o tom vieš?“ zopakoval svoju predošlú otázku.

  „Veď som bola predsa hore,“ prevrátila som očami.

  „Hore?“ nadvihol obočie. „Veď si spala vedľa pusteného počítača! Ja som ťa uložil a prikryl, ty si o mne nemala ani tušenia!“ mával rukami pri divokej gestikulácii.

  „Počkať!“ zarazila som. „Ja som spala? Takže... Takže to bol sen? Takže ty si u mňa v skutočnosti nebol, no teraz si sa priznal, že si tam bol?“ vydýchla som. „Prečo?“

  „Si prekrásna, keď spíš,“ usmial sa, „a rozprávaš,“ dodal. Tak toto mi je nejaké povedomé.

  „Si si istý, že som spala?“ pochybovačne som si ho premerala. Mlčky prikývol.

 

  Tak, a s poviedkami končím! Už z toho začínam blúzniť, zaumienila som si, a vyrazila domov zo školského parkoviska.

Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

kajka

19)  kajka (10.04.2012 12:22)

Aha, tak takhle vypadá myšlenková kuchyně autorek ff! No jo, ale z čeho teda čerpáte, když píšete o spalující vášni a nekonečné lásce? ...... jdu si ulovit jinýho manžela! Děkuju, skvělá povídka!

Alda

18)  Alda (15.03.2011 21:06)

Tybláho ! Bella jako spisovatelka ???? Výborný !!! Děkuju moc !!!

krista81

17)  krista81 (04.01.2011 23:21)

parádní
Bella jako spisovatelka

16)   (04.01.2011 20:39)


Emí, fakt podarené
„Prosím, nikomu nepovedz, že som ťa sem prišiel sledovať,“ - TOTO ma zabilo
Neskutočne som sa smiala na tom. Skvelý nápad. A veľmi dobré zakončenie, s tým ako sa sám pekne priznal.
Stvárnenie Belly- spisovateľky - takisto vydarené. To zúflastvo z toho koľko má v hlave nápadov a nevie nič napísať poznám až príliš dobre A to hľadanie slov... bezchybne
Len tak BTW...
Priebežne by som ťa chcela pochváliť za tvoje Okenice;) Naozaj jedinečné. A zároveň sa tým chcem ospravedlniť za to, že som ti ich neookomentovala
Takže pekné počteníčko:)

Fanny

15)  Fanny (04.01.2011 18:09)

Tak tohle bylo skvělé. Takovou Bellu jsem ještě asi neviděla

Petronelka

14)  Petronelka (04.01.2011 17:27)

Jop, tak musím říct, že je to opravdu zajímavé - Bella tu tak trochu ztvárnila Stephanii - hned jsem si ji vybavila, jak přecházela po pokoji, když nemohla přijít na správná slova.;)
A moc se mi tohle líbílo - jsi skvělá spisovatelka

Noth

13)  Noth (04.01.2011 14:27)

Tohle bylo perfektní.
Jakmile jsem se dostala k pasáží týkající se páté hodiny ranní... no, řekněme, že jsem byla ráda, že po ruce nemám svůj pověstný čaj.
A potom, potom mě naprosto dorazilo tohle:
„Keď uvažujem, nespím. A ešte nikdy sa mi nesnívalo o tom, že by som myslela."
To se dělá?:)
Navíc mám teď nepopsatelnou potřebu něco chrúmať!:D

eMuska

12)  eMuska (04.01.2011 12:26)

jojo, šľapem na sladkostiach! Chrumkavých sladkostiach... a výnimočne aj slanostiach...

Twilly

11)  Twilly (04.01.2011 12:22)

Si šikulka... aj s medvedími labkami aj s poviedkami... aspň viem, zlatik, na čom šlapeš

eMuska

10)  eMuska (04.01.2011 12:21)

No čo? Som si napiekla... s babičkinou pomocou..

Twilly

9)  Twilly (04.01.2011 12:17)

eMuska

8)  eMuska (04.01.2011 12:14)

Som rada, že to stálo za tú hoďku na toalete...

Twilly

7)  Twilly (04.01.2011 12:11)

Mnooo jasne křupky, Bos (chýba mi tu smajlík čo sa plieska do čela), v jednoduchosti je genialita, ale keďže ja geniálna nie som... nenapadlo ma to vysvetliť inak ako obšírnym popisom

... inak medveďolabková scéna, eMusik, bola jedinečná

Bosorka

6)  Bosorka (04.01.2011 12:00)

Takže křupky! ;)

eMuska

5)  eMuska (04.01.2011 11:30)

Twilly: začiatok som písala podľa seba s medvedími labkami v ruke po ponoci
Bos: kukuričné hovienka, ale veľmi chutné! a po pätnástich minútach prežúvania ma z nich bolí sánka

Twilly

4)  Twilly (04.01.2011 11:11)

Bos, chrumky su taký křupavý snack - vyzerá to ako také kukuričné hovínka a obalované je to v sekaných orieškoch, ale nie chipsy

Twilly

3)  Twilly (04.01.2011 11:09)

Začiatok mi prišiel až nápadne povedomí akurát s malými obmenami. Miesto Charlieho ma hrnie do postele môj muž a mieto školy vstávam do práce

Ale ako poviedočka, ... eMusik, miláčku úžasná etudka. Ľahké, humorné... zabávala som sa veľmi veľmi VEĽMI dobre.

Janeba

2)  Janeba (04.01.2011 10:17)

Tak to radši s povídkami nekonči, eMusko, protože by to velká škoda! Bylo to krásné a milé pohlazení! Děkuji!!

Bosorka

1)  Bosorka (04.01.2011 09:50)

Skvělé! Jen prosím, co to jsou "chrumky" - oříšky?

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek