Sekce

Galerie

/gallery/thumbs/ed_bella_prales.jpg

Takže po dlšej odmlke som znova vyrazila s našimi hrdinami na svetlo sveta. Teda v tejto kapitole sa udeje všeličo. Bohužial zo začiatku hlavne nuda, ale tak musíme dať Belle čas aby spracovala svoje prvé stretnutie s Edíkom. som zvedavá, čo mi však poviete na záver kapitoly... :)

9. KAPITOLA - Dosť bolo premýšľania

Ticho.

Toto krátke slovo dokonale vykresľovalo môj stav po tom, čo odišiel. Chcela som sa za ním rozbehnúť a chcela som pred ním ujsť, chcela som kričať, chcela som pokladať otázky a hlavne dostať odpovede, ale nič z toho sa nedialo. Kľačala som stále na tom istom mieste a v hlave som mala absolútne ticho. Nedokázala som nič robiť a ani na nič myslieť.

Pravdou však bolo, že som sa bála čokoľvek urobiť a na čokoľvek myslieť. Bála som sa myslieť na to, čo sa stalo. Mohli prejsť sekundy, minúty i hodiny, neviem. Čas ubiehal akoby mimo mňa. Toto moje oslobodzujúce ticho neskôr začal rušiť zvláštny cvakavý zvuk. Vadil mi. Bol neskutočne nepríjemný a bola som kvôli nemu donútená znova začať premýšľať.

Rozhliadla som sa okolo seba a zistila som, že sa už zotmelo. Takmer v tom istom okamžiku som pochopila, že ten odporný cvakavý zvuk vytváram ja, konkrétne moje zuby, ktoré sa nekontrolovateľne drkocú. Na sebe som mala úplne premočené oblečenie a bola mi neskutočná zima. Musím sa čo najskôr dostať do stanu. Dobre, Bella, takže teraz sa pomaly zdvihneš na nohy.

„Aaaaaaaau, do prdele, auuu!!“ tieto slová nachvíľu prerušili môj pravidelný drkot zubov. Bola to reakcia na moje abnormálne stuhnuté nohy, ktorými mi okamžite začalo prechádzať nepríjemne mravenčenie. Aha, takže som tu musela kľačať skutočne hodiny.

Nakoniec sa mi predsa len podarilo postaviť sa a odkrívať až ku schodom k terase. Tam som to vzdala a hore sa dostala i s pomocou rúk a za ich podpory som sa taktiež doslova odplazila do môjho stanu. Z posledných síl som zo seba zhodila mokré oblečenie a nahá zaliezla do spacáku. Bola som šťastná, že tieto činnosti moje telo robilo akosi automaticky. To oslobodzujúce mozgové vzduchoprázdno sa tak narušilo iba nepatrne. Takmer okamžité zaspatie sprevádzal už iba známi drkot zubov a jemný tras celého tela. Bolo to vždy tisíc krát lepšie ako myšlienky o tom, čo sa to tu vlastne dnes udialo.

Zobudila som sa unavená. Akoby som ani vôbec nespala. Bolel ma každý sval na tele a cítila som sa akosi zbito. Hlavu som mala prázdnu. Vlastne nie, bola plná tých očí. Áno, tie oči...! Teda vlastne tie sny, v ktorých boli tie oči... Nie, nie Bella, ešte nad tým nerozmýšľaj, ešte nie! Najskôr treba vstať, umyť sa, najesť sa a potom sa pekne od srdca zasmiať nad tým zvláštnym snom.

Presne to som i okamžite začala robiť. Moje nemotorné vymotanie sa z vyhriateho spacieho vaku bolo samozrejme sprevádzané štipľavými nadávkami. Keď už som konečne stála na nohách, musela som sa poriadne ponaťahovať a dopriať tak mojim stuhnutým svalom trošku úľavy. Obliekla som si plátenné nohavice, tielko a chcela som si dať na seba i tú skvelú mikinu, ktorú mi kúpila Alica, ale nevedela som ju nikde nájsť. Včera som v nej sem určite prišla. Pamätám si ako som si ju ešte u Emília vyťahovala z vaku, pretože nad ránom tu je poriadne chladno. Hmm, no nič. Musím ju neskôr pohľadať.

Obutá som vybehla von zo stanu. Čerstvý vzduch ma skvelo prebral. Na terase som si všimla, že na jej kraji, v časti, ktorá nie je krytá strieškou je akési koryto. Zachytila sa vňom dažďová voda a ja som ju využila na opláchnutie tváre. Čo s väčšou očistou vymyslím neskôr. Teraz potrebujem sacharidy. V malej kuchynke som našla všetko, čo som potrebovala. Káva, cukor a proteínové tyčinky s čokoládovou príchuťou.

S horúcim „ránobudičom“ v rukách som mohla začať premýšľať nad tým zvláštnym snom. Už dlho sa mi nesnívalo o tých očiach, ktoré som videla v môj prvý forkský školský deň. Je zvláštne, že sa mi o nich snívalo tu. A aký zvláštny to bol sen. Vzrušujúci a zároveň strašidelný. Hm, ani neviem ako som vlastne zaspala. Pila som čaj. Tu na terase. Čakala na Edwarda. Bože môj, Edward. Veď on tu nie je, on včera neprišiel. Alebo prišiel, keď som už spala? Brr, spala a snívala ten divný sen? Áno, to dáva zmysel. Pravdepodobne prišiel, keď som už spala a teraz už je asi zase niekde preč po nové vzorky, alebo čo tu obyčajne robieva. Musím sa poobzerať, či mi tu zase nenechal nejaký odkaz.

Vojdem naspäť do hlavného stanu a na pracovnom stole skutočne zbadám kus popísaného papieru. Vezmem ho do rúk a začítam sa.

Isabella,

Nemám predstavu, čo sa v takejto situácii dá napísať. Slová ako „odpusť“ či „ pochop“ sa mi zdajú zbytočne patetické, sprosto alibistické a neskutočne hlúpe. Ohrozil som tvoj život a to je niečo neodpustiteľné. Chcem le,n aby si vedela, že niečo podobné už nedopustím.

Musíš ma nenávidieť, no ver, že ja sa nenávidím viac. Musíš si o mne myslieť, že som nejaká príšera a vlastne ťa ani nemienim presvedčovať o opaku, pretože je to pravda. Musíš chcieť odpovede na desiatky svojich otázok a máš na ne právo, len sa bojím, že sa ti nebudú páčiť. Navyše sa bojím, že ťa moje čierne tajomstvo môže znova ohroziť.

Isabella, Isabella, ja som tak sa snažím tieto riadky udržať v akejsi normálnej rovine, ale nedokážem to. Krásna Isabella, bella Isabella, neviem čo mám robiť. Mal by som sa rovno rozbehnúť preč, ďaleko od teba a už ťa nikdy neohroziť. Poprosiť ťa, aby si na mňa zabudla, aby si vo svoj vlastný prospech zabudla na to, čo sa tu stalo, čo si videla, ale nedokážem sa ťa vzdať. Nedokážem sa vzdať možnosti, že ťa ešte uvidím. Nezvládnem to, ak sa už nikdy nepozriem do tých tvojich nádherných hlbokých očí.

Ach Isabella, nepočúvaj ma, blázna, sebca... hlupáka.

Isabella, bojujem sám so sebou. No tento boj je už len o mne. Ten ťa neohrozí. Ak zvíťazím, prídem a zodpoviem ti všetky otázky a ticho počkám na tvoj ortieľ. Ak nad svojim démonom nevyhrám, už ma neuvidíš. O päť dní, teda v sobotu príde Emílio. Ak dovtedy neprídem, odíď s ním. Odíď a zabudni. Prosím, prosím zabudni.

Edward

P.S.: A prosím, dovtedy nechoď preč z tábora, v okolí nie je bezpečne.

Pane bože, tak ten sen nebol sen. Tento list bol pre mňa ako studená sprcha. A to doslovne, pretože som sa okamžite roztriasla. Všetko do seba zapadlo. Edward tu bol. Edward je... teda nie je človek. Chcel ma zabiť. Nie nechcel, on... on s tým bojoval. Kto to je, vlastne, čo je? Prečo mal potrebu skončiť s mojim životom. Prečo mám pocit, že ho milujem, vlastne. Do prdele, ja ho milujem. Milujem nejaké stvorenie, ktoré ma môže zničiť. Skvelé Swanová, skvelé.

V liste spomínal desiatky otázok, no mne sa ich v hlave premieľali celé stovky. Musela som sa tomu zasliať, ale bol taký ten nezdravý hysterický smiech. Bola som rovnako zmetená ako on v tom liste a rovnako som nevedela, čo mám urobiť. Mám sa okamžite zbaliť a utiecť preč? Mám tu na neho čakať? Čo keď nepríde? Budem schopná odísť s Emíliom a zabudnúť? Neviem. Neviem, či by som dokázala odísť bez odpovedí. Či by som dokázala odísť a už nikdy neuvidieť tie jeho oči, bože ale myslím iba tie zlaté. Ale čo keď príde a znovu na mňa upriami tie strašidelné čierne... čo mám urobiť? Čo? Čo? Čo?

Otázky sa v mojej mysli striedali rovnako rýchlo ako moje nálady. V jednu chvíľu som si nevedela predstaviť, že ho už nikdy neuvidím, v druhej by som ho najradšej niečím praštila a pár minút na to som sa krčila schúlená a bála sa jeho i samej seba, svojej nerozhodnosti.

Takto som prežila celý pondelok. Chodila som z jedného stanu do druhého ako bludička a premýšľala a premýšľala. V utorok to bolo podobné akurát vo mne prevládali viac návaly strachu a zúfania si. Áno, utorok bol skutočne zlý. Bola som emocionálne vyčerpaná, precitlivená. V tento deň som spotrebovala všetky tyčinky s čokoládovou príchuťou, ale ani tá kopa cukru nezabrala a nedostala ma z mojej depresívnej nálady.

Streda bola iná káva. Bola som tu už niekoľko dní sama so svojimi otázkami a pohár trpezlivosti pretiekol. S neustáleho presúvania sa medzi posteľou, v ktorej som premýšľala, pracovným stolom, za ktorým som zase iba premýšľala a kreslom na terase, v ktorom som „prekvapivo“ iba premýšľala, som mala v sebe nahromadené obrovské množstvo energie, ktorá akútne potrebovala dostať von.

Jediný spôsob ako sa odreagovať, bolo začať pracovať. Robiť to, kvôli čomu som tu pôvodne prišla. V našom terénnom laboratóriu som si však pripadala ako slon v porceláne. Bála som sa, že moja nervozita a stupňujúca sa naštvanosť na každého a na všetko, spôsobí, že rozbijem nejaký mikroskop, či niečo podobné. Musím ísť von. Vyvenčiť sa. Aspoň si zopakujem to, čo ma o orientácii v divokej prírode učil Jakob. Keď sme sem prichádzali, pamätám si, že len pár minút od tábora bol potok. Pôjdem popri ňom rovnakou cestou sa i vrátim naspäť. Tak sa nemôžem stratiť.

Áno, prechádzka. Prechádzka!!! Už o pol hodinu som sa s batohom, v ktorom som mala vodu, jahodovú tyčinku (nie sú tak dobré ako tie čokoládové, ale veď cukor ako cukor), nepremokavú bundu a zopár drobností, vydala v ústrety môjmu malému dobrodružstvu. Pripadala som si, akoby ma práve prepustili z väzenia. Potok sa krútil raz doprava, raz doľava a ja som ho sledovala a pritom si pospevovala rôzne melódie. Hnev, ktorý vo mne ráno vrel, sa s každým novým krokom uvoľňoval. Krok za krokom, meter za metrom sa mi zlepšovala nálada. Kráčala som takto už dlhší čas. Našťastie nepršalo a ja som si miestami užívala slniečko, čo presvitalo pomedzi hustú zeleň.

Asi po troch hodinách som si urobila prestávku. Vytiahla z batoha tyčinku a taktiež blok s perom. Po dlhšom čase som mala pocit čistej hlavy a že sa na moju situáciu dokážem pozrieť z nadhľadom. Chcela som si zapísať všetky pre a proti, všetky otázky, ktoré chcem Edwardovi položiť, ak by sme sa predsa len znovu stretli. Som si istá, že by som vtedy zase nevedela reagovať racionálne a tak mi možno takýto zoznam pomôže. V najhoršom mu ho strčím do ruky, nech si s tým poradí sám.

Bol to dobrý nápad. Sedela a zapisovala si svoje otázky poriadne dlho. Bolo to ťažšie než som si myslela. Už chápem, prečo ten jeho list bol taký... taký všelijaký. Nakoniec som predsa len svoj zoznam dokončila. Niektoré otázky sa javili nevinne, nechcela som myslieť na to, aké strašidelné odpovede sa za nimi môžu skrývať. Oprela som sa o kmeň stromu, zavrela oči. Napriek šialenosti tejto situácie, do ktorej som sa dostala, som sa s ňou cítila zmierená. Vždy, vždy som bola tá, čo bola mimo. Tento krát to už nedopustím. Chcem vedieť kto Edward Masen vlastne je. Alici a jej rodine som dala pokoj, hoci som presvedčená, že niečo predo mnou skrývali a o Jacobovi radšej ani nehovorím. Ale toto, čo sa tu deje teraz... cítim, že sa ma to bytostne týka. Potrebujem poznať pravdu. Musím ho donútiť stretnúť sa so mnou a vysvetliť mi čo sa stalo. Dúfam, že mi to uľahčí, že príde sám, pretože nemám predstavu ako ho nájdem sama.

Z môjho zadumania ma vyruší odkašľanie si. Strhnem sa, otvorím oči a zbadám pred sebou stáť muža. Nemám predstavu ako vyzerá, čo má oblečené, vnímam len jednu vec. Jasné krvavočervené oči. Strach, ktorý mnou okamžite prestúpil sa nedá opísať. Ak som si myslela, že pri Edwardovi som hľadela smrti do očí, nebola to pravda. Tieto oči boli stelesnením smrti. Boli to oči Chárona, prievozníka cez rieku Styx a práve prišiel, aby ma odvliekol do podsvetia. Pozeral mi uprene do očí a to isté som musela robiť i ja. Nedalo sa tomu odolať. Zrazu prehovoril.

„Ste Američanka?“

Tieto dve slová ma konečne vytrhnú z jeho skúmavého pohľadu. Okamžite skloním hlavu a snažím sa zhlboka dýchať, aby som sa aspoň trochu upokojila. I tak zo seba odpoveď vykoktávam: „Aaano. Som Američanka.“

„Výborne, stretnúť dámu zo severu sa mi tu ešte nepodarilo. Dnes mám šťastný deň.“ Odpovie a na tvári sa mu rozleje úsmev. Bohužiaľ, bol to ten typ úsmevu, ktorý ma vôbec, ale vôbec neupokojil, skôr naopak. Telom mi prebehla nová dávka strachu a ja som sa zachvela.

„Kto... kto ste prosím? A čo odo mňa chcete?“

„Hmm. Moje meno je Joham.“ Nakloní hlavu a prezrie si ma od hlavy až po päty. Potom sa mi znova pozrie do očí a dodá: „A čo od teba chcem? Chcem, aby si mi dala dieťa. A ty mi ho dáš a veľmi rada.“

„Čo?“ toto bola posledná kvapka. Môj strach sa okamžite premenil na odpor a zhnusenie. „To má byť akože nejaký vtip?“ Snažím sa vyhnúť jeho pohľadu, pretože ma doslova bolí. Jeho oči sa mi snažia vypáliť dieru do hlavy, aspoň tak to cítim. On sa však ku mne nakloní. Chytí moju bradu a natočí ju smerom k nemu. Tento krát ma doslova pohľadom spúta. Okolo hlavy sa mi omotajú imaginárne reťaze tak tesne, že mám pocit, akoby sa mi zarývali do kože.

„Skúsime to ešte raz. Volám sa Joham a som anjel. Tvoj anjel. Zamilovala si sa do mňa a urobíš všetko pre to, aby som bol šťastný. Budeme sa spolu milovať a dáš mi dieťa. Ak budem šťastný ja, budeš šťastná i ty. Nie je tak, drahá?“

Hovoril pomaly a obozretne. Každú hlásku starostlivo prevaľoval na jazyku a pri tom ma hypnotizoval svojimi očami. Bolelo to, hrozne to bolelo. Do hlavy sa mi zabáralo každé jedno jeho slovo ako črepina. Veľká ostrá črepina. Chcela som kričať od bolesti, chcela som plakať, no namiesto toho som z posledných síl od neho odtiahla. Bolo to len pár centimetrov, pretože za sebou som mala ten strom, o ktorý som sa pred tým opierala, ale i takáto vzdialenosť mi pomohla skoncentrovať sa dosť na to, aby som mu mohla odpovedať.

„Tak to si uhádol ty úchyl. Vieš čo môžeš? Akurát ísť do riti!! Ja nebudem žiaden tvoj osobný inkubátor a rozhodne nemienim robiť nič, čo ťa urobí šťastným, aspoň nie dobrovoľne. Radšej zomriem, ako by si sa ma mal dotknúť!“

Zarazil sa, znovu naklonil hlavu na stranu a znovu si ma nechutne obnažujúco prezeral. Cítila som sa pod jeho pohľadom špinavá a ponížená a to sa ma naozaj ešte ani poriadne nedotkol. Keď prehovoril, bol jeho hlas podfarbený prekvapením, ale i akýmsi zvláštnym druhom pobavenia.

„Teda, teda. Už to raz tak vyzerá, že odolávaš môjmu daru. S tým som sa ešte nestretol. No nič, tvoja škoda. Ver mi, že podobrotky by to bolo pre teba... hm, príjemnejšie? Takto si to užijem iba ja.“ Hneď, ako to dopovedal, znovu ma chytil za bradu a pritiahol si ma k sebe. Otieral svoje pery po mojej tvári, od spánku, cez líce až sa zastavil pri mojich ústach. Pripadalo mi to odporné a slizké. Keď sa snažil predrať dnu do mojich úst, pravá ruka mi automaticky vystrelila a zopätá päsť sa stretla s jeho sánkou. Počula som poriadne hlasné chrupnutie a pocítila strašnú bodavú bolesť v zápästí.

Nestihla som si uvedomiť, čo sa vlastne stalo, pretože ma okamžite chytil pod krkom, zdvihol do vzduchu a pritlačil k stromu. Moje nohy márne hľadali zem pod sebou, v ruke mi tepalo, nemohla som dýchať a k tomu sa pridala znova tá ostrá bolesť hlavy, pretože ma už zase prepichoval svojimi krvavými očami.

„Trápny pokus maličká. Uvedom si, že ja som tu Boh a ty si obyčajná handra, slúžka! Si si istá, že ma nechceš milovať... zbožňovať... uctievať? Bude škoda ublížiť dievčatku, čo tak omamne vonia.“

Stále ma držal vo vzduchu a ja som sa pomaly dusila. Z očí mi vytreskli slzy, hlava sa mi strašne točila, hučalo mi v nej a pred očami som začala vidieť čierno. Takže predsa len tu nájdem svoj koniec. A bude to čo nevidieť. Čierňava okolo mňa sa zväčšovala a zväčšovala až ma pohltila úplne.

Tma.

Ticho.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

sorry, sorry ešte raz veľké sorry za neskoršie dodanie ďalšej kapčy, ale týždňová lyžovačka v slnkom rozjasnených Alpách mi neposkytla žiaden priestor na písanie... zato premýšľať som premýšľala riadne... to viete, majú tam také milé bufetíky a okolo nich také milé lehátka a keď vám do ruky niekto milý strčí veľké pivko, či v lepšiom prípade Jagermajstríka a nechá vás napokoji, tak sa zápletky do Amazonskej story vymýšľajú jedna radosť :D

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Twilly

10)  Twilly (27.04.2011 21:29)

Ach so... tak odtial mi to bolo známe..mno jasné... kurnik, ja už mám tak prispatý ehm mozog, že až... ale blikalo to tam... jojo

monikola

9)  monikola (27.04.2011 20:16)

Joham je veru poriadne mengelešuge...ak si ho niekto nepamätá tak v Breaking down bol spomínaný ako Nahuelov otec a presne to je i v tejto poviedke ;)

julie

8)  julie (27.04.2011 19:39)

Bingo!!! Aspoň vidíš,jak jsem se do povídky za..četla... Ale mengelešuge.... to mě dostalo... terminus technicus?

Bosorka

7)  Bosorka (27.04.2011 19:25)

Julie - to si pleteš, Nahuel je ten hodný ( a moc pěkný! týpek). Joham je mengelemešuge! ;)

eMuska

6)  eMuska (27.04.2011 19:18)

Čo si hovorila otom konci? Ha? Jedno šťastie, že ju Edward zachráni, prípadne ju premení po pôrode, alebo čokoľvek iné, čo ymyslíš. Ejš. To bol úder pod pás! Uff, tešáám na pokráčko!

julie

5)  julie (27.04.2011 19:11)

Ufff, tedy nic lepšího potkat nemohla! Zrovna toho mengeleho Nahuela! Američanky se mu zachtělo ?!!! Kristaboha,kde je další díl ???!!!

monikola

4)  monikola (27.04.2011 17:31)

Twillinečko, ja vieeeeem... ale akosi sa mi nadalo napísať to bez toho aby Bella premýšľala... predsa len to bol pre ňu šok, no nie? ale som strašne rada, že si si tu čokolácovú vsuvku všimla :D pretože som fakt pri písaní vyjedala sladkosti, ktoré si môj chlap vyšibal

jaj Bosinečko... Edward hľadá sám seba a Nahuel si niekde suší svoje šunky... a nebohé čtenářky to musia vedieť rozdýchať

Twilly

3)  Twilly (27.04.2011 17:13)

Našla som silu... prečítala som

WOW!!! Teraz už chápem tvoju včerajšiu poznámku o tabličke čokolády...hehe... máš ju v tejto kapči zhmotnenú do čokotyčinky :D ... jo a moc sa tu na mňa premýšľa (skoro som pri mojom dnešnom stave ZDOCHLA...ale prežila som, takže prežijem všetko... fu, myslenie )

... do tej riti by som ho JA poslala minimálne s 1 (slovom JEDNÝM!!! :D ) výkričníkom

clap* *

Twilly

2)  Twilly (27.04.2011 12:42)

Baby ja som taká mimo z toho, že som v práci + nespavosť môjho syna = chronická nevyspatosť (kurnik šopa antilopa sajga, lepšie spal keď bol mimino ).... proste mám prečítanú polku tejto kapči. Už mi je zima ako Belle, asi od deficitu spanku. Idem sa ohriať ku kave a snaď v nej neskončím s namočeným čelom... minimálne večer dám... FAKT!...

Bosorka

1)  Bosorka (27.04.2011 12:38)

Edwarde!!! Nahueli!!!! KDE JSTE!!!!
To se ti to u Jagermajstra kují pikle na nebohé čtenářky!!!! ;)

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek