Sekce

Galerie

/gallery/thumbs/ed_bella_prales.jpg

fúúúúúúha...najskôr to vôôôbec nešlo, potom som musela tie slová až krotiť ako so mňa vypadávali. Nuž čakám na váš ortieľ. Som zvedavá ako zhodnotíte moje pohľad na Edwardov boj... :)

8. KAPITOLA: Deň kedy sa zrodila moja nádej

Posledné dni som sa cítil totálne nesvoj. Začalo to dňom, kedy som očakával príchod mojej kolegyne. Veľmi som sa sústredil na ten deň. Bol som pripravený maximálne, ako som vedel. Stan, ktorý bol určený na spanie, a ktorý som samozrejme ja takto nevyužíval, bol však plný mojich vecí, kníh a oblečenia. Doteraz nechápem, ako sa tej malej potvorke podarilo zbaliť mi toľko vecí. Rozhodol som sa, že svoje veci i jednu posteľ presuniem do skladu. Aspoň sa nebudem musieť pretvarovať, že spím a navyše jej i mne bude príjemnejšie, ak budeme mať aspoň aké také súkromie.

Ďalšou vecou bolo sfunkčniť kuchyňu. Zásob sme mali skutočne dostatok, vlastne s jej príchodom sa konečne začnú míňať. Prekontroloval som plynový varič i zásobník vody. Studňa, ktorú vyhĺbil ešte Peter, bola poriadne špinavá a neudržiavaná. O toto som sa tu veru nestaral. Emílio mal so sebou zväčša vlastnú vodu a v posledných mesiacoch som častejšie chodieval ja dole do dediny, ako on sem. Vyčistiť ju trvalo pár minút a deň príchodu mojej návštevy už bolo v zásobníku vyše 20 litrov prevarenej vody. Pre istotu som do nej dal ešte i filtračné tablety. Ľudské telo vie na cudzie baktérie reagovať skutočne nepríjemne. Nechcel som aby sa jej niečo také stalo.

Poslednú vec, ktorú som plánoval zabezpečiť je vlastná nasýtenosť. Nemal som obavy, pretože ľudia v dedine mi nerobili problém a veril som svojmu sebaovládaniu, ale prirodzená opatrnosť mi nedovoľovala neurobiť opatrenia. Deň pred jej príchodom som bol na love. Za obeť padlo zopár bylinožravcov a keďže som sa na tomto svojom výlete dostal až k mohutnej rieke Caqueta, napadlo mi skoliť nejakého aligátora či anakondu, ktoré sú v tejto oblasti bežné. Človek i upír sa neustále učí a ja som sa naučil, že studenokrvné živočíchy sa vysať nedajú. Teda technicky áno, ale vôbec nám to nepridá energiu a chuť je vskutku veľmi odporná a preto, hoci som to pôvodne nechcel, ulovil som ešte jedného jaguára. Tú pachuť hada muselo niečo prekryť.

Takto pripravený som čakal príchod Isabelly. Keď zašlo slnko, začalo mi dochádzať, že niečo nie je v poriadku. Tu v pralese nebola šanca dostať sa k informáciám. Telefón a internet tu nemali šancu a satelitná vysielačka nefungovala už dva roky. Doteraz som nemal potrebu ju dať opraviť či vymeniť. V dedine som vedel byť do hodiny, no teraz, keď budem musieť predstierať svoju ľudskosť... Proste si prirodzenú rýchlosť nemôžem dovoliť. Nič iné mi neostávalo, ako čakať.  Možno nakoniec nepríde, možno si povedala, že divoký prales je pre ňu predsa len veľké sústo. Alebo ju niečo zdržalo. V tomto prípade dúfam, že nič vážne. Neviem prečo, ale naozaj mi bola sympatická. Milé, mladé dievča, ktoré má pred sebou úspešnú kariéru.

Prvý krát som cítil, že byť takto mimo civilizácie, mimo možnosti dostať sa k informáciám, môže byť skľučujúce. Dokonca i pre upíra.

Takýto nervózny som bol i nasledujúce tri dni. Nevedel som, čo mám robiť. Mám sa ísť spýtať do dediny, čo sa stalo? Zostať tu a čakať kým nepríde Emílio? Na štvrtý deň som to už nevedel vydržať. Potreboval som si niečím zamestnať myseľ a tak som sa rozhodol, že sa pôjdem prebehnúť. Miloval som beh všade, vedel som si ho užiť kdekoľvek, ale tu to proste bol skutočný zážitok. Krajina tu vytvárala akúsi zvláštnu atmosféru, ktorá dovoľovala naplno sa uvoľniť. Bolo tu všetko také divoké, nespútané, nič tu nemalo hranice, pravidlá, obmedzenia a ja som presne tieto pocity veľmi rád vložil do môjho behu.

Pre istotu som však v tábore nechal papier s odkazom, ak by Emílio s Isabellou prišli dnes. Napísal som tam čosi o pôdnych vzorkách, ktoré koniec koncov priniesť potrebujem tak, či tak. Ako vidím, vlastne v tejto chvíli ešte len počujem, nebolo to potrebné. Tábor je prázdny, pretože v tejto vzdialenosti by ku mne už určite prišli nejaké myšlienky.

Ale... Čo? Veď tam niekto je. Nie niekto, ale žena. Zastal som uprostred pohybu a doslova skamenel. Pre ten dážď som ju síce necítil, ale prečo ju nepočujem? Normálne sedí na terase, pije čaj a na nič nemyslí? To nie je možné, to... to sa predsa nedá, nie? Ona mi teraz ešte aj kýva. Môže sa niekto hýbať a nemyslieť?

V tej chvíli som pocítil nepokoj. S takýmto niečím som sa ešte nikdy predtým nestretol. Bolo so mnou niečo zle? Cítil som sa presne tak isto ako vždy. Bože, čo keď ma tá anakonda otrávila? Veď odvtedy je to prvý človek, ktorého som stretol a ja mu neviem čítať myšlienky. Edward, ty si idiot. Takéto pokusy s korisťou nabudúce nechaj na Emmetta. Tak toto bude ešte zaujímavé.

Vykročím smerom k nej, aby som zistil, koho to tu máme. Drobné štíhle žieňa, hnedé vlasy, pekne sa jej krútia pri pleciach. Je celkom pekná... na vedátorku, čakal som nejakú zakríknutejšiu knihomoľku, ale tá by sa asi sem do džungle nevybrala. Moje oči sa pomaly presunú k jej širokých, čokoládovohnedým očiam zasadeným do bledej srdcovitej tváre. Niekoho mi pripomína... akoby som ju už niekedy... Bože... oči. Oči. To sú také isté oči. To nemôže byť pravda. To nemôže byť to isté dievča! To musí byť to isté dievča!

Emócie na jej tvári boli tak jasné, akoby ich mala napísané na čele: prekvapenie, zvedavosť a ešte niečo... očarenie? Nebolo by to po prvýkrát. Pre nich sme boli nádherní – pre našu zamýšľanú korisť. No, ale prečo sa i ja cítim očarený?

Aj napriek tomu, že v tých jej zvláštnych očiach boli myšlienky také očividné, bol som úplne stratený. Ich hĺbka ma úplne vtiahla, ale nie násilím. Nechal som sa nimi pohltiť, ba priam som im bežal v ústrety. Takýto pocit som nikdy nezažil. Teda raz... vtedy na parkovisku, ale teraz je to ešte intenzívnejšie. Mám pocit že som práve našiel to, čo som celú moju existenciu hľadal. Telom mi prebehli zimomriavky. Áno, striaslo ma. Od rozkoše, od šťastia. Je to tak neuveriteľné, nečakané. Ja... ja som sa asi zamiloval. Dá sa to vôbec? Takto? Láska na prvý pohľad?

Ale ona je človek. Človek. Bože, ona je človek! Krehký človiečik s nádhernými očami. Vnímal som, že schádza zo schodov a kráča ku mne, vnímal som, že prestáva pršať, vnímal som všetky zvuky i splašený zvuk jej srdca. Zdvihol sa vietor a rozkošne jej rozstrapatil vlasy.

Zrazu som vnímal i jej vôňu. Nie, to nie je správny výraz. Jej vôňa ma udrela ako demolačná guľa, ako ničivá napalmová bomba, ktorá ma zaživa spaľuje. Neexistujú slová, ktoré by opísali silu toho, čo sa mi v tej chvíli stalo.

Bolo to ako zbíjacie kladivo, ktoré rozdrvilo akúkoľvek stopu mojej ľudskosti na márne kúsky, na prach. To, že nepočujem jej myšlienky už nič neznamenalo, pretože ani ja som nevnímal moje. Okrem jednej jedinej. Krv. Divo pulzujúca sladká krv. Edward Masen už neexistuje, Edward Cullen taktiež, ostal tu už iba netvor. Som netvor. Som upír a ona má tú najsladšiu krv akú som za posledných osemdesiat rokov zacítil. Ja som predátor. Ona je moja korisť. Na celom svete neexistovalo nič iné, než táto skutočnosť.

Nemyslel som si, že by taká vôňa vôbec mohla existovať. Ak by som vedel, že áno, už by som ju dávno išiel hľadať. Prečesal by som kvôli nej celú planétu. Ten pocit, ktorý ma pred pár sekundami zmietal vo víre jej očí, ten pocit toho, že som našiel, čo som hľadal, mi zrazu otváral úplne iné dimenzie. Toto som hľadal? Toto je pravý dôvod mojej existencie, môjho prekliatia?

Smäd ma v hrdle spaľoval ako žeravá láva. Ústa som mal už dávno plné jedu a nový neustále pritekal, musel som ho lačne prehĺtať. Žalúdok sa mi skrútil hladom, ktorý bol odozvou smädu. Moje svaly sa napli ku skoku.

Toto všetko sa udialo ani nie v priebehu jednej sekundy. Ona ešte stále robila ten istý pohyb mojim smerom, no jej oči už zaznamenali zmenu. Videla to i ona, videla toho netvora, monštrum, vraha pred sebou. Videla ma. I ja som sa videl, môj pohľad sa zrkadlil v tých jej čokoládových dúhovkách. Zaváhal som. Zavrčal som. Na ňu, na seba, na náš osud, ktorý nedokážem odvrátiť. Nedokážem, pretože mi jemný vánok priniesol novú dávku tej voňavej drogy, ktorá ma prešla silou parného valca. Bez rozmýšľania som skočil a behom stotiny sekundy som sa objavil pred ňou. Zľakla sa a pustila z rúk hrnček z čajom, ktorý dovtedy zvierala. Ten sa z rachotom zrútil dole a rozbil sa. To som však vnímal okrajovo. Stále sa mi pozerala do očí a ja som videl, že pochopila. Zomrie. Pochopila, že je koniec.

Jej oči odrážali ešte ďalšie množstvo pocitov. Prekvapilo ma, že v nich nebol strach. Nie, ten tam nebol, ale našiel som tam, šok, prekvapenie, potom rezignáciu a nakoniec zvíťazila zvedavosť. To mi potvrdili i prvé slová, ktoré som od nej počul.

„Prečo?“ To jedno slovíčko, ktoré však dokonale opísalo všetko, čo ju trápilo doslova vydýchla. Ak by som nemal taký dobrý sluch možno by som ho ani nezačul. Chcel som jej odpovedať a musel som na to zozbierať posledné zvyšky mojich síl. Jej blízkosť mi zahmlila rozum. Horko ťažko som dokázal rozmýšľať. Moje myšlienky sa točili len a len okolo dvoch slov, dvoch príkazov. Zahryzni sa a saj!

Pomaly som sa blížil k jej krku, na ktorom jej tepna divoko pumpovala ten sladký nektár. Delili ma od neho už len milimetre. Otvoril som pery a pošepkal jej odpoveď: „Nie je možné odolať.“

Zachvela sa a podlomili sa jej nohy. Padla na kolená. Scéna, ktorú sme takto neplánovane vytvorili bola skutočne ironicky pravdivá. Ja monštrum, netvor, otrokár tu nad ňou nadradene stojím a ona, nevinné slabé stvorenie čaká na smrť. A ja ju už nenechám dlho čakať.

Všetko sa mi zrazu zdalo ako v spomalenom filme. Zdvihla hlavu a pozrela sa mi znova do očí. Ak som si myslel, že ma jej vôňa zvalcovala, jej pohľad ma doslova priklincoval na mieste. Pohľad, ktorý na mňa upriamila ma neskutočne prekvapil. Ona sa na mňa pozerala s láskou? Odovzdane, zmierená s osudom a s láskou. Nie, nie, to je hlúposť, čo si to tu nahováram.

Ako sa môže tak nežne na mňa pozerať? Pokúsil som sa sústrediť na tvár, ktorá sa odráža v jej očiach a s odporom som ju spoznal. Bola to tvár obludy vo mne – tvár, ktorú som desaťročia dokázal držať za mrežami mojej hry na človeka. Áno, bola to len hra, ako inak som mohol dopustiť, aby som tak ľahko stratil ľudskosť, dôstojnosť, snahu po úcte k životu. Som kreatúra, ktorá tu dychčí, slintá nad zosobnením nevinnosti a bezbrannosti. Táto žena je moje prekliatie, je môj pohár slasti, ktorý trpko oľutujem. Nikdy som neveril, že mám šancu na spásu, na odpustenie, ospravedlnenie mojej existencie, no kdesi v hĺbke som si udržiaval nádej. Nádej, že ak medzi nami sú taký ako Carlisle, možno... možno máme šancu. Dnes si ju však, ak nejaká existovala, navždy zničím.

Viem len brať, nič nedokážem dať a teraz sa chystám zobrať to najvzácnejšie. Život, nevinný ľudský život. Prečo? Pre okamih potešenia? Ako krátky, pominuteľný to bude okamih v porovnaní s nekonečnosťou utrpenia, ktoré bude nasledovať. Kiežby som odolal. Netvor vo mne šalie, som slabý, taký slabý.

Bože, prečo to dopustíš? Pozeráš tam zhora na nás vôbec? Ak áno, tak nejaký klaun ti ukradol tŕňovú korunu a smeje sa ti. A smeje sa i mne, mojej trápnej snahe odolať. Nemôžem i keď by som mal. Žiaden anjel narodený v pekle nemôže zlomiť kúzlo satanovo. Ach, Bože, nevidím Ťa, ale vidím toho satanáša smejúceho sa s potešením. Pre vlastné potešenie obetujem malé jahniatko. Oheň v mojom hrdle je ako plameň šplhajúci sa do výšky, osvetľujúci tento obetný obrad.

Toto je deň, kedy zomiera moja nádej.

Pomaly sa zohnem k nej. Naše oči sú teraz v rovnakej výške. „Odpusť.“ Trápne úbohé slovo. Od momentu, kedy dopadla predo mnou na svoje kolená, ubehlo pár sekúnd, no mne sa zdá, akoby už ubehli roky. Jej pohľad je ale stále tak nežný a teplý.

„Ach,“ vzdychla a zavrela oči. „To... to, čo cítim, je to tak uspokojujúce, naplňujúce. Nie som hlúpa, viem čo príde. No chcela... chcela by som... priala by som si... aby som ti nemusela odpúšťať, ale aby som ťa mohla milovať.“

Znovu otvorí oči a dovolí mi zase nazrieť až do jej čistej duše. Zrazu zdvihne ruku a položí ju na moju tvár, akoby ju chcela pohladiť. Jej dotyk mi vypálil odtlačok dlane na líci. Jej krv je lákavá a sladká, k neuneseniu sladká, no jej prítomnosť je zrazu taká žiaduca, jej dotyk taký spaľujúci, zvuk jej rozbúchaného srdca taký potrebný. Potreba priblížiť sa, dostať sa čo najbližšie mi šeptá každá bunka môjho tela. Zachvátila ma túžba, ohnivá túžba. Ale tento oheň je úplne iný. Spaľuje moje mŕtve srdce, nie hrdlo. Spaľuje muža vo mne, nie netvora.

Toto je deň, kedy sa zrodila moja nádej.

Prestanem dýchať. Zahľadím sa do jej tmavých očí a nechám sa ich ťahať magickou silou pokiaľ novonadobudnutý pocit nepotlačí posledné kvapky túžby po jej krvi. Vyhral som. Ja som vyhral! Dokázal som odolať. Položím svoju dlaň na jej ruku, ktorou mi stále drží tvár. Viem, čo musí nasledovať.

Znova pochopila. „Neodchádzaj!“ zašepká, no smútok dodá jej hlasu intenzitu kriku zarezávajúceho sa mi do srdca. Ach, ako rád by som ostal, láska. No neviem, ako dlho ešte udržím to monštrum v úzadí. Zbohom, láska, možno raz... Až rezíduum prítomnosti tvojej krvi v mojej mysli, v spomienkach, vybledne. Až túžba po nej sa vytratí.

Odskočil som od nej znova na vzdialenosť asi 20 metrov. Tento krát sa už nezľakla. Už vie, čoho je tá príšera pred ňou schopná. Zostala stále kľačať s rukou natiahnutou vo vzduchu. Znovu začalo pršať. Dážď pomaly stekal po jej vlasoch, tvári, a spájal sa so slzami, ktoré sa jej začali kotúľať von. Plakala prvýkrát. Nevyronila jedinú slzu, keď sa bála, keď pochopila, že zomrie. Plače teraz, keď odchádzam.

Načo mi je dar čítať myšlienky. Tisíckrát viac by som bral možnosť roniť slzy, plakať s ňou.

Otočil som sa a rozbehol sa preč.

 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

rada by som povedala i niečo pod čiarou, ale dnes ma akosi nenapadá nič svetoborné, žiadne posolstvo svetu...

možno akurát love and peace forever

aha a ešte... poprosím zanechať nejaký ten komentárik :P

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Jalle

14)  Jalle (27.08.2012 14:39)

Twilly

13)  Twilly (11.04.2011 09:24)

Jasně Bosi, kluka je NUTNÝ moc podrobně prozkoumat Takže prosím o zväčšenie obrázku:D

monikola

12)  monikola (11.04.2011 08:50)

Bosi a Twillíku...nabudúce sa pokúsim dať tam väčšiu foto...neviem prečo mi ide pridať iba taká malinka...nejako to vymyslím ;) abo ste mali dobrý materiál na skúmanie, či vlastne na slintanie som chcela povedať...:D

Julinko ďakujem ja ťa strašiť teda rozhodne nechcem, mňa vlastne teší ten váš neutíchajúci záujem o Edwardov jedálničiek

Bosorka

11)  Bosorka (11.04.2011 07:11)

Twilluše - musíme Nahuelkovi pořádně prohlídnout ta tetování, jestli to němá někde rozmáznuté a tak... :D

julie

10)  julie (10.04.2011 23:09)

Takže odolal a zdrhnul.Páni,ale byl to boj!!!no...možná,kdyby nebyl mlsnej a zůstal jenom u anakondy a aligátora,měl by myšlenky spíš zaměřené na zkažený žaludek... teď mě asi monikolko budeš strašit,ale měj pochopení...tohle je jenom hysterická reakce na emoce,které se mnou cloumají a nemůžu je ukormidlovat.Prostě nádhera!!!!!!

Twilly

9)  Twilly (10.04.2011 22:40)

Téééééééda, neotierajte sa o moje kapybary... poznám x zvierat, ktoré smrdia viac... a niektoré žijú aj mimo ZOO:p

Moni... uáááááááááá ty napalmová bomba, to akože mám teraz buchnúť??? Lebo... uááááááááá.. ale vzácne súhlasím s BOSI (vzácně právě teď, ségro moje twilightová, protože jinak se na kapybaře neschodneme), že by som si tiež radšej pozrela toho séééééééééxi Nahuela... ja ti mám pre toho chalaniska voľajakú slabosť či ako???

eMuska

8)  eMuska (10.04.2011 14:41)

To ako v Hľadá sa Nemo "Fish are friends! Nod food!"
Ale kapybary páchnu! Teda aspoň v ZOO...

Bosorka

7)  Bosorka (10.04.2011 14:35)

Sakra a další potencionální jaguárosavka! E-Muško opakuj si - Jaguáři nejsou dobří, jaguáři nejsou dobří....kapybary jsou lepší!

eMuska

6)  eMuska (10.04.2011 14:26)

jupla...
... ale potom by so mohla písať už večne a živiť sa jaguármi a vynájsť ten liek...
dámy, nikdy som nemala samovražedné sklony, ale...

Bosorka

5)  Bosorka (10.04.2011 14:17)

Moni - to by si dal Edík ještě sladkou tečku - eMušku! :D

monikola

4)  monikola (10.04.2011 14:06)

eMusiček ďakujem veľmi, veľmi pekne :) si moja "vílka opravárka" ale prosím ťa, prosím, daj si pozor a neporež sa o tie črepy... vieš si predstaviť čo by to s Edwardom narobilo? čerstvá krv v takejto chvíľke?

eMuska

3)  eMuska (10.04.2011 13:59)

Neuveriteľné. Nečudujem sa, že si pod čiaru nedostala žiadne posolstvo, lebo celá kapitola bola jedno. A vypotiť dve naraz, to je sila... Takže. Umretá, spadla som z poschodovej postele a ležím, nehýbem, mysľou som v pralese a zbieram črepy z hrnčeka, aby som mohla byť pri nich a zároveň nebyť na obtiaž. Nervy. Tie pocity boli neskutočné! Totálne uveriteľné, až ma srdiečko bolelo! Ale zas... ono začalo už pri názve kapitoly. Ten obrat, kedy Edward začal myslieť viac ako muž než ako netvor, snáď netvor mužského pohlavia, vtedy to bolo dokonalé. Snáď sa vráti čo najskôr /Pozn. prekl.: v ďalšej kapitolke /
Uff, idem to rpedýchať! Ďakujem za krásny zážitok! Ťapkám ti!

monikola

2)  monikola (10.04.2011 13:56)

oceňujem, že si anakondu okomentovala... pri písaní tejto degustačnej vsuvky som myslela práve na teba Bosinečko moje milovaná :D

a Nahuel bude, má drahá... nabudúce ešte asi nie, ale čoskoro určite... musím ti predsa dopriať i trochu toho

Bosorka

1)  Bosorka (10.04.2011 13:21)

Tak anakonda mladému pánovi nechutná! ALe jaguára zase sežrál huba jedna zmlsaná!!!
- konec degustačního okénka!

Co se týče jejich setkání ....doufám, že se brzy vrátí.......... nebo možná ať se nevrací a radši příjde Nahuel!!!! Kluk jeden pomalovaná a rozkošná!!!

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek