Sekce

Galerie

/gallery/thumbs/ed_bella_prales.jpg

Hmm... po dlhom čase (samozrejme moje ospravedlnenie dámy) som tu zase a so mnou i Bella a Edík...stále v pralese, konkrétne pod jedným kamenným prevysom, kde sa konala rada starších a tento krát už bez Jaspera, ktorý ich minule tak trochu postrčil. Niekto by to prirovnával k poriadnemu kopancu ťažkou, železom obitou botou, no v upírskom merítku to bolo len jemné šťuchnutie. Hlavne, že niekomu z nich niečo konečne došlo? Komu a čo a aké to bude mať následky? Tradaaaaa... nájdete v texte nižšie :P

KAPITOLA 18. PANDORINA SKRINKA?

Kľačali sme s Edwardom oproti sebe a pozerali sa jeden druhému do očí. Ach, áno. Viem, že to znie ako strašne otrepané klišé, no pre mňa to bol jeden z najintímnejších okamžikov v mojom živote. Vďaka Jasperovi som pochopila mnoho vecí. Najdôležitejšou z nich bola skutočnosť, že moje a Edwardove city sú pravdivé, i keď sme boli jeden k druhému zvedení osudom. Ten strach, že nie som paňou svojho života, že všetky kroky v ňom mám naplánované a dopredu určené, sa vytratil v okamžiku, keď som pocítila celú váhu našej lásky. Bola zdrvujúca, pohlcujúca, ale hlavne úprimná. Takéto niečo sa nedá iba naplánovať. Tento cit buď vzplanie alebo nie. A práve kvôli nemu som sa rozhodla prijať svoj osud.

 

V momente, keď som si toto uvedomila, sa niečo udialo. Dá sa to len ťažko opísať, ale môžem to prirovnať ku kľúču, ktorý zapadol do zámku a pomohol otvoriť truhlicu plnú prekvapení. Vedela som, čo sa stalo i keď som nerozumela tomu ako sa to stalo. Skutočne a neodvolateľne som prijala svoj osud. Až teraz, až v tomto momente som to naplno a vedome urobila. Prijala som Edwarda, jeho svet plný tajomstiev a záhad. Iste, milovala som ho od prvého momentu, moje srdce o ničom nepochybovalo. To len môj rozum podvedome potláčal nevyhnutné. Ale čo bolo skutočne dôležité, čo bolo skutočne tak veci meniace, bolo prijatie samej seba. Uvedomenie si vlastnej úlohy v tomto svete, Edwardovom svete. Našom svete.

 

Predtým som neverila, že sem patrím. Pochybovala som, že ja som tá ich Vyvolená. V podstate som sa si podvedome myslela, že toto všetko je len akýsi zvláštny surrealistický sen. No, pochopte ma. Kto by, preboha, len tak jednoducho uveril a prijal existenciu upírov a im podobným stvoreniam. Všetko, čo sa mi za posledné týždne stalo, čo som videla, čoho som sa dotkla, bolo neustále v mojom podvedomí odmietané, potlačované a celé som to prežívala ako dajakú rozprávku, ktorá nemá pevné, exaktné základy. Tým som však odmietala i samú seba.

 

Teraz ma však naplnil absolútny pokoj a... a ešte niečo iné, nové, nepoznané. Napriek tomu však prirodzené. Cítila som sa silná, silnejšia a istejšia než kedykoľvek pred tým, akoby ma naplnila akási sila. Bola hmatateľná a pritom úplne nehmotná. Mohla som ju vidieť a cítiť a pritom som vedela, že je nebadateľná a neuchopiteľná. Rozpínala sa všade okolo mňa a pritom nebola nikde. Prebiehala mi ponad moju kožu a mne sa z toho stavali chĺpky po celom tele. Bola to moja moc, bola som to ja, dvadsaťročná Isabella Swanová, no zároveň to bola moc, entita, staršia než som si vedela predstaviť.

 

Jasper si myslel, že dotyk mi pomôže pri využívaní môjho daru, tej moci, ktorú som si až teraz naplno uvedomovala. Už dvakrát som sa napojila na Edwardovu schopnosť, čítala jeho myšlienky a zároveň umožnila jemu posunúť tie moje. Obe tieto naše vnútorné monológy boli sprevádzané dotykom. Pred Johamom mi chytil tvár do svojich dlaní a keď som ležala v bezvedomí v Emíliovej chatke, držal ma za ruku. Musela som to okamžite overiť.

 

Natiahla som ruku a položila ju Edwardovi z boku na tvár. Nikdy ma neprestane fascinovať tá ostrá línia jeho lícnych kostí, tak mužná a zároveň jemná. Jeho hlava sa pritiahla bližšie a položila do mojej dlane akoby to boli dva magnety. V momente, keď som sa ho dotkla, vedela som, že je môj. Môj... no v zvláštnom zmysle slova. Ja sama som ho nevlastnila, no moja sila ho spoznala ako čosi, čo jej kedysi patrilo. Ako keď nájdete dávno stratenú vec. Moja moc, tá energia vo mne sa okolo neho obtočila, objala ho, naplnila.

 

Dokázala som cítiť jeho silu, fyzickú i mentálnu. Jeho dar bol pre mňa zrazu úplne prirodzený a ľahko ovládateľný. Akoby som dostala návod na všetko to jeho upírske abraka dabra. Tá zvláštna energia okolo nás vibrovala, vlnila sa, pošťuchovala nás. Nútila nás byť si bližšie. Ani neviem ako a už som bola v jeho náručí. Objala som ho rovnako, ako ho pred chvíľou objímala iba moja energia. Dve skladačky puzzle do seba zapadli. Cítila som sa absolútne plná.

 

Trochu som sa od neho odtiahla, len toľko, aby som mu mohla pozrieť do očí. Tie dva jantárové kukadlá, naplno otvorené od úžasu mi okamžite našepkali, že i on to cíti. Pery sa mu otvorili v očakávaní slov, ktoré márne hľadal, no ja som s nimi mala úplne iné zámery. Spojila som ich s mojimi a naše objatie sa tak stalo kompletným.

 

Výbuch. Explózia. Skutočne veľký Veľký tresk. Telo sami rozložilo na milióny čiastočiek, ktoré už nikdy nikto neposkladá. Ale akoby zázrakom sa to predsa len niekomu podarilo. Edwardovi. Jeho zavrčanie, mraučanie a zavzdychanie, zvuk, ktorý len ťažko dokážem opísať ma pritiahol opäť k nemu, k realite. Späť na našu planétu. Keď som znovu otvorila oči, ležala som na vlhkej zemi, Edward ležal na mne, naše ruky a nohy prepletené. Obaja sme ledva popadali dych, čo bolo v jeho prípade dosť zvláštne, keďže dýchať nepotrebuje. A hoci jeho srdce ostávalo tiché, to moje zvládalo freneticky tĺcť i za neho.

 

„Čo..? Čo to bolo..?“ dostal so seba pomedzi rýchle nádychy. Už, už som sa zberala odpovedať mu, keď som si spomenula na prvotný impulz tohto všetkého. Chcela som otestovať možnosť rozprávať sa s Edwardom pomocou myšlienok a pomôcť mi pri tom mal dotyk. Pri opätovnom pohľade na naše telá, poprepletané jedno do druhého ako vianočka starenky Swanovej, som pochopila, že viac dotyku sa hádam už ani nedá vymyslieť. Hoci, ak by sme na sebe nemali oblečenie bolo by to... brzdi Isabella, brzdi a sústreď sa na svoju úlohu!

 

Ehm..hm... mentálne som si odkašlala a poslala som mu myšlienkami odpoveď na jeho otázku: Nemám predstavu.. Hahááá! Ide to ako po masle. Jeho dar mi je absolútne prirodzený a rovnako i jeho používanie.

 

Bells? Láska? Ja ťa zase počujem v mojej hlave. To je úžasné!  Ako si to zase urobila?

No Edward, je to vlastne ľahké, no neviem ako ti to mám opísať... uvedomila som si... akceptovala som... kurník, ako ti to vysvetliť čo najlepšie... hm, vieš čo? Skúsim ešte niečo.

 

On sa na mňa iba nechápavo pozeral a bol pri tom tak rozkošný. Len horko ťažko som odolávala túžbe zase ho nepobozkať, no bála som sa, že nás to znovu... ehm pohltí. Radšej som sa pokúsila sústrediť na rozvinutie Edwardovho daru. Posunúť jeho schopnosť na vyšší level, ako tomu hovoril Jasper.

 

„Pozri sa na mňa. Hoci skôr by sa dalo povedať „do“ mňa a nájdi, čo potrebuješ.“ Povedala som mu normálnym spôsobom.

 

„Nerozumiem.“

 

„Edward, ty čítaš myšlienky, teda to, čo si kto myslí. Ale vnímaš to ako rozhovor. Ako vety, ktoré sú skladané so slov. Pekne jedno po druhom. No tento krát to urob inak. Skús nájsť čo potrebuješ a pochytiť celý obsah naraz. To, čo sa pred chvíľou stalo... hmm. Síce tomu sama nerozumiem, no to, čo si o tom myslím, to ti môžem normálne prerozprávať. Ústne či myšlienkami, ale každé jedno slovo, ktoré by som o tom povedala už v hlave mám a ty ho dokážeš nájsť.“

 

„Nie Bella. Toto nedokážem. Niečo podobné ovláda Aro a potrebuje na to dotyk. Moja schopnosť nie je taká široká. Zachytávam, len to, čo si kto v danom okamžiku myslí.“ argumentoval Edward a krútil pri tom hlavou zo strany na stranu. Vlasy mu vďaka tomu ráznemu pohybu zachytávali svetlo z pochodní, čo okolo nás žiarili a vytvárali tak dojem akoby horeli. Jeho medená farba tak bola popretkávaná zlatými a červenými odtieňmi. Chcela som do nich zaboriť svoje ruky a okúpať ich v tej hebkosti. Musela som zavrieť oči a zatriasť hlavou. Taaaak ťažko sa mi pri ňom sústredilo!

 

Áno, viem. Ale musíš uznať, že odkedy som vstúpila do vášho života, všeličo sa zmenilo. Veď donedávna si vedel iba čítať myšlienky iným a teraz im na ne i odpovedáš. Povedala som mu mojím vnútorným hlasom.

 

Iste, ale to môže byť iba tvojou sekundárnou schopnosťou a nie rozvinutím mojej. S nikým iným sa mi to nepodarilo. Neustále oponoval Edward ako taký neveriaci Tomáš.

V tom máš možno pravdu ale v tom druhom... Jednoducho mi skús  veriť. Viem, ako sa cítiš. Presne tým istým som prechádzala i ja pred pár minútami s Jasperom. Nechápala som tomu, čo po mne chce, ale nakoniec som mu jednoducho dôverovala. Ver aj ty mne. Zavri oči. Na začiatku ti pomôžem. Uchyť moju myšlienku ako dajaké lano a vytiahni sa po ňom do mojej mysle. Nájdeš tam všetko, čo potrebuješ- Uvidíš, pôjde to.

Usmial sa na mňa a zavrel oči. Urobila som to isté a pomyslela na všetko čo ma napadlo od momentu, kedy som pozvala svoj osud do môjho života. Bola som si istá, že to bude fungovať. Človek nemyslí tak, ako rozpráva. Myseľ nie je obmedzená fyzickými bariérami ako sú pohyb jazyka či dýchanie, ktoré umožňuje rozvibrovať hlasivky. Jej rýchlosť je mnohonásobne vyššia.

 

Edwardove telo sa zrazu naplo a vzápätí úplne uvoľnilo. „Bože môj!“ Obe slová doslova vzdychol. Znovu sa na mňa pozeral a jeho oči boli plné všetkého. Úžas, uspokojenie, prekvapenie, radosť, láska, napätie, strach, zodpovednosť. Trvalo to iba pár sekúnd a on už vedel všetko, na čo som pred tým ja prichádzala hodiny.

 

„Som presvedčený, že máš pravdu. Prijala si to, čo ti bolo prisúdené. Hanbím sa, že som ťa v tom viac nepodporil, ale bál som sa. Bál som sa toho, čo to pre teba bude znamenať. Bál som sa zatiahnuť ťa do nášho sveta viac, než si už v ňom bola. Viem... viem, že keď som si myslel, že zomieraš, bol som rozhodnutý premeniť ťa. No vtedy som si myslel, že by som ti tým krokom priniesol „len“ život upíra. Ale osud Vyvolenej... to...to je spojené s bojom a krviprelievaním a toho som sa bál. Vlastne sa toho bojím stále. Ale budem pri tebe stáť v dobrom i v zlom, v šťastí i v nešťastí a budem ťa vždy ochraňovať.“

 

„Páni, to znelo skoro ako žiadosť o ruku.“ Zasmiala som sa, no hneď ako som to povedala, chcela som to vziať späť. Edwardov pohľad mi totiž všetko potvrdil. Pomaly vstal a zdvihol zo zeme i mňa. Už, už sa chystal prehovoriť, keď som mu do toho vstúpila. „Ohh počkaj! Prosím nie, teraz nie! Takéto niečo ešte nie. To je niečo čo momentálne nepatrí do môjho sveta. Je to príliš normálne a preto akosi neskutočné. Ja... milujem ťa ale toho... tamtoho sa bojím.“ Posledné slová som doslova šepkala.

 

Edwardov nádherný smiech sa zrazu ozýval celým skalným previsom. „Tak ty miluješ krvilačného upíra, prijmeš osud, ktorý ťa vtiahne do neprirodzeného sveta príšer a tajomstiev a bojíš sa úplne normálnej ľudskej veci ako je svadba až tak, že ani nevieš vysloviť to slovo?“

 

„Nikdy som netvrdila, že nie som divná“ odpovedala som a horko-ťažko pritom zadržala jazyk, ktorý sa chcel na neho vyplaziť. To, že som občas poriadne detinská sa predsa môže dozvedieť neskôr.

 

„V poriadku. Rozumiem, teda budem sa snažiť porozumieť ti v tomto. No ja pochádzam z doby, kedy muž, ktorý sa zamiloval, nemohol túto svoju lásku prejaviť ničím lepším a úprimnejším ako požiadaním o ruku.“

 

„Fajn, ja som divná a ty si staromódny. Bože, my sme to ale dvojica!“ Musela som sa nad tou našou situáciou zasmiať a našťastie sa pridal i Edward. A keď si ma pritiahol do svojho náručia, vedela som, že sme presne také dvojica akou máme byť. Divná Vyvolená a staromódny upír. Človek by si prial aby tu zrazu zaznelo niečo ako „zazvonil zvonec a rozprávky je koniec“

 

Áno, to by bolo fajn!

 

Ale...

 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

v ďalšom diely sa konečne pohneme ďalej...treba predsa zachraňovať Emíliovu rodinku..hoci, sama neviem, či ešte je čo zachraňovať...viete ako to je, tie postavy si robia čo chcú a tie Nahuelove sestry boli fakt pridlho pod vplyvom toho ich psychopatického otca...brr, mrchy sú to!

ach jo...idem sa s tým popasovať

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

Twilly

7)  Twilly (29.10.2011 22:11)

Dala som to, konečne som to dala... trochu som si musela prešťúrať pamäť, ale ... ó ááááááááááááno takže vylepšené dary... juch, to sa bude pomáhať Emíliovej rodine ... a Emílio

monikola

6)  monikola (29.10.2011 13:16)

Bože moja ten komentík si mi nechala o pol jednej v noci??? neblázni a poriadne sa vyspi ;)

Twilly

5)  Twilly (29.10.2011 00:30)

mijáčku, prečítam.. fakt, len nezvládam... neviem, ktorý debil vymyslel, že je treba spať :p

eMuska

4)  eMuska (27.10.2011 22:35)

pasuj,pasuj, ja už tešujem... spoločné mslenie je nádherné. Aj ja chcem niekoho takého - a vvôbec to nemusí byť Edward...

Bosorka

3)  Bosorka (27.10.2011 20:40)

takže než se ti dva domluví, tak ty "hodné sestřičky" zmasakrují celou rodinu?

monikola

2)  monikola (27.10.2011 18:15)

no on zachraňuje v dedine čo sa zachrániť dá...ja za to nemôžem že tým dvom to tak trvá kým si dajú dva a dva dokopy...ale sľubujem, že v ďalšej kapitolke sa objaví...

Bosorka

1)  Bosorka (27.10.2011 17:54)

Krásné! Ale kde je ON? Mého srdce (no nejen.. ) šampión?

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek