04.06.2011 [21:45], monikola, ze série Amazonská story, komentováno 8×, zobrazeno 2070×

Bella sa nám vyrovnáva so zážitkom, ktorý prežila... samozrejme po svojom :)

12.KAPITOLA: Veľa, veľa otázok.

Bolelo to... Kurevsky to bolelo. Nič som nevidela, nič som nepočula, ani som nič necítila, iba bolesť a kvôli nej som nedokázala ani myslieť na nič iné. Ale mala by som myslieť. Mala by som myslieť na to, prečo vôbec cítim takú bolesť. Bolesť nie je dobrá, nie je prirodzená, musí mať nejakú príčinu. Možno... možno, ak prídem na jej dôvod a... a odstránim ho, tak tá bolesť prestane. Musím premýšľať.

Dobre. Začneme s niečím jednoduchým. Napríklad... kto som? Kto som?!? Do riti, kto vlastne som? Ježiš... to... nie, ja... ja som... Bože, pokoj... pokoj... je to v poriadku. Som Bella. Isabella Swanová. Fúúúha, to bol stres. O.K., všetko je tak, ako má byť. Viem, kto som.

Posunieme sa ďalej. Kde som? Hmm, momentálne vo veľkej čiernej diere. Áno, lebo nič iné nevidím. Obklopuje ma tma. Ale pred ňou ešte niečo bolo. Swanová spomínaj! Čo sa stalo? Kde si bola? Teraz si tu... teda asi niekde si... ale pred tým si bola... Bože pred tým som bola kde? A s kým? Čo sa mi stalo? Mysli Swanová, premýšľaj.

Myslenie bolo dobré, dokonca to i trochu potlačilo bolesť. No dobre, nepotlačilo, ale aspoň som na ňu trochu zabudla. Nevedela som si spomenúť na nič z toho, čo sa stalo v posledných dňoch. Spomienky sa mi krútili iba okolo udalostí, ktoré mám už dávno za sebou. Bože, spomínam na to, ako ma mama nútila chodiť na balet. No áno, mňa! Dieťa, ktoré by bez problémov získalo ocenenie „Nemehlo roka“. Našťastie to i René pochopila dosť rýchlo. Pred očami sa mi mihali i spomienky na prázdniny u otca, na mňa a Jacoba, dvoch zafúľaných divochov, ktorí spolu na pláži prežívali všetky tie úžasné detské dobrodružstvá. Spomínam si na mamine prvé rande s Philom... teda, vlastne na ten čas tesne pred ním, keď bola tak nervózna, že som jej musela dať papierové vrecko pred ústa, aby sa jej spomalil dych a ona neodpadla. A spomínam si na ten úžasne zamilovaný pohľad po tom, keď sa z toho rande vrátila. Spomínam si na svadbu, ktorá sa konala iba pár mesiacov na to. A potom... potom som ju musela nechať ísť... teda skôr ona mňa. Odišla som za otcom do Forks. Spomínam si na môj prvý deň na Forkskej strednej. Spoznala som tam Alice. Moju Alice.

Alice...?

Alice Cullenová...

Cullen...

Tie oči...

Cullen!

Edward Cullen!

Kolumbia... prales... Bože!!! Upír... UPÍR... a kurva!

Myslenie je zlé...

Zrazu sa mi to všetko vyjasnilo. Už žiadna tma. Všetko pekne v ostrých farbách. Ja a ten šialený Joham, podotýkam, že upír. Chvíľu na to ja, Joham a Edward, ďalší upír. Aby som nezabudla je to brat mojej najlepšej kamarátky, ktorá je s veľkou pravdepodobnosťou tiež upír. A celá ich rodina. To je to tajomstvo, čo predo mnou skrývali.

Ale naspäť k našej malej milej príhode. Ja, Joham a Edward. Joham mi chcel evidentne ublížiť. Brr, radšej nemyslím na tie jeho nezmysli s dieťaťom. Edward ma chcel chrániť. Povedal to. Povedal to Johamovi, keď ho mal vo svojej moci. Takže Edward nie je zlý, nie? Teda neviem. Možno... možno keď sme sa prvý krát stretli, možno ma chcel vtedy zožrať, či vysať, či čo upíry robia. Ale odolal. Áno, neurobil to! O to tam išlo, určite. Ale je upír a vie sa akosi hrabať v hlave. Teda v mojej sa hrabal. Veď sme spolu rozprávali iba myšlienkami. Ach... a povedal mi že ma miluje. Miluje ma. A ja som na tom úplne rovnako.

Milujem upíra. Páni moji!

Napriek tomu, pocit, ktorý začal prúdiť mojim telom v momente, keď som si uvedomila, že ma miluje – upír, neupír – bol neopísateľný. Samozrejme bolesť bola rovnaká, možno dokonca ešte väčšia, ale už takmer vôbec nezamestnávala moju myseľ. Tá sa nechala opájať tým úžasným opätovaným citom, láskou. Tak predsa. Predsa len som sa jej dočkala a je taká aká má byť. Silná, strhujúca. Nechala som chlácholiť príjemnými spomienkami na Edwarda, keď ma držal v náručí a hovoril, že všetko bude v poriadku, že Joham mi už neublíži, že mám ležať pokojne, lebo som zranená.

Ahá... zranená som! To je tá bolesť. Dobre, ale prečo mám okolo seba stále iba tmu. Haló, ja chcem niečo vidieť. I niečo počuť, ak to bolo možné. Haló, nemôžem tu byť predsa sama, v tejto tme.

Nič.

Nič, len moja myseľ a tma. Veľké, čierne nič. Bože, čo keď som uprela. Nie, to nie. Nie teraz. Nie teraz, keď som ho našla. Nie teraz, keď mám toľko otázok. Musím poznať odpovede. No dobre, kašlem na otázky i odpovede, ja chcem Edwarda. Ja ho nechcem stratiť. Chcem žiť. Tak strašne chcem biť s ním.

Plakala som. Necítila som žiadne slzy, nevedela som, či sa mi kotúľajú po mojej tvári, či vôbec nejakú tvár mám. Nevedela som, či vôbec som. Či toto nie je len nejaký zvrátený druh pekla, či očistca. Bola som zúfalá

Tma, prázdnota a bolesť. To už nič iné ma nečaká?

Bella? Bella! Bella, počuješ ma?

Edward? Si to ty?

Áno... áno, som. Bože Bella som tak rád, že... že ťa počujem.

Kde si? A kde som ja? Prečo nič nevidím? Prečo nič necítim? Teda až na tú bolesť...

Máš bolesti...? Bože, láska, mne je to tak ľúto. Tak strašne ľúto. Nedokázal som ťa ochrániť. Bola si zranená... vážne zranená, ale už je to lepšie. Máš horúčky a tvoje telo sa vysporiadava so zraneniami po svojom... totiž, omdlela si a nevedeli sme ťa prebrať... bál som sa, strašne som sa o teba bál. Vlastne je zázrak, že som schopný ťa počuť... takto počuť... bol zázrak, že som ťa i vtedy počul... stále neviem ako je to možné...

Edward, ja ti vôbec nerozumiem.

Hm, to ti verím.

Ja... no... mám otázky. Veľa otázok.

Rozumiem. Ale na otázky bude času dosť. Mala by si odpočívať. Nabrať silu.

Nie, nechcem!. Ja tomu potrebujem rozumieť, potrebujem vedieť... vedieť, že je to pravda. Tento čierny svet, ktorý ma obklopuje je hrozný. Tvoje slová sú v ňom ako maličké plamienky, akési svetlo na konci tunela, nedovoľujú mi zošalieť strachom, neistotou...

Dobre. Pýtaj sa.

Ja... chcela by som vedieť... Bože, je toho tak veľa, neviem kde začať. Asi... asi začnem pekne po poriadku. Upíry teda existujú. To nebol žart, slovná hračka, nejaké heslo tajných služieb, že?

Nie, nebol to žart. Upíry existujú.

Fúha. Teda. No, ja som poznala odpoveď, ale až teraz je to akési... akési definitívne, skutočné. Ale, keď ti mám pravdu povedať, ak sa raz z tejto čiernočienej tmy dostanem, asi sa ťa to spýtam ešte raz. Nahlas. Normálne. Ehm, a budem musieť prehodnotiť význam slova normálny.

Vieš, aj pre mňa je teraz veľa vecí „nenormálnych“. Myslel som si, že o sebe, svojom dare a o upíroch viem všetko, ale i ja som mal veľa otázok. A na mnohé mi ešte neodpovedali.

Kto ti na ne mal odpovedať? A o akom dare to rozprávaš?

Keď bolo po všetkom a Joham bol... no keď som ho...

Zabil... môžeš to vysloviť, ja... sama som prekvapená, že s tým nemám problém... ak by som mohla, sama by som ho zabila... keď si tam tak pred ním kľačal a on ťa chcel zabiť a potom ťa ovládal a chcel aby si zabil mňa... chcela som... chcela som ho uškrtiť, zastreliť, utĺcť na smrť, čokoľvek, len nech ťa už viac netrápi... bála som sa o teba... ale prepáč, skočila som ti do reči, pokojne pokračuj.

Ja... milujem ťa, mám pocit, že sa samou láskou roztrhnem a i tak mám pocit, že je to málo, že si zaslúžiš viac.

Bože môj, Bože môj, Bože môj, je to tak! On ma miluje... miluje ma! Mala som chuť tlieskať, skákať od radosti, tancovať, trhať lúčne kvety, hladkať šteniatka, obliecť si niečo nechutne ružové. Absolútne nechápem, čo sa to so mnou dialo. Bol to úžasný pocit, škoda len že ho trošku kazila pulzujúca bolesť pod rebrami, v pravej nohe a na zápästí. Vlastne... vlastne to je skvelé... ja mám rebrá, pravú nohu a zápästie! Vlastne, ja mám celé telo, cítim si celé telo. Áno, intenzívne cítim, že ma celé telo bolí, strašne, strašne bolí. Paráda!

Dobre. Čo keby som sa pokúsila otvoriť oči. Bože, nech to bola pravda, nech je pri mne.

Pomaly, pomalinky som otvárala oči, no nie preto, že by som sa bála, ale preto, že rýchlejšie to nešlo. Bola som strašne skrehnutá, vysilená, ubolená. Vôbec mi nepomáhalo ani to, že som s absolútnej tmy prešla do ostrého svetla. Moje oči nevedeli na nič zaostriť, nech som sa snažila akokoľvek. Po chvíľke sa to však zlepšilo. Ostré svetlo ustupovalo a farebné šmuhy dostávali konkrétnejší tvar. A jeden ten tvar bol Edward. Srdce mi poskočilo od radosti a oči sa zaliali slzami. Sedel pri mne, vlastne na zemi vedľa mojej postele. Nevidela som mu však do tváre, pretože ju mal vloženú vo svojich dlaniach. Pôsobil tak krehko ako tam bol schúlený, túžila som ho objať, schovať vo svojom náručí a už nikdy nepustiť. Bola som však rada, že som bola schopná aspoň zdvihnúť moju menej potlčenú ruku a pohladiť ho. Okamžite sa vymrštil ku mne a poskytol mi tak konečne pohľad na tie jeho úžasné oči a krásnu tvár.

„Bella, Bella, konečne. Bál som sa, že si sa mi zase stratila. V jednej chvíli som ťa počul a potom zrazu zase nič, iba ticho.“

„Ed...“ na viac som sa nezmohla. Hrdlo som mala suché a akosi pridusené. Edward to našťastie pochopil a takmer okamžite sa mu v rukách objavil pohár s akousi tekutinou. Tmavou, červenou tekutinou. Vyzeralo to ako krv. S otázkou v očiach som sa na neho pozrela.

Zasmial sa a pokrútil hlavou. „Nie, neboj sa, Nie je to krv. Je to naša milá rastlinka, ktorá nás sem oboch pritiahla. S prímesou zopár ďalších bylín. Namiešal ti to Emíliov dedo a dostal som príkaz liať toho do teba  čo najviac, hneď ako sa zobudíš. Vidím však, že to urobíš rada. Musíš mať strašne sucho v hrdle. Mala si silné horúčky, no tie našťastie v noci už ustúpili.“

Naozaj som sa schuti napila. Hoci prvé hlty boli bolestivé, každý ďalší mi prinášal väčšiu a väčšiu úľavu, až som nakoniec mohla vychutnať tú zvláštnu chuť. Bolo to i horké i sladké, dokonca i trochu kyslé, či skôr trpké, ale vlastne to chutilo dobre.

Keď som dopila, odhodlala som sa znova prehovoriť. „Edward.“ Chvála Bohu vyšlo to a keď som k tomu pripojila ešte i úsmev, bola som na seba hrdá.

„Ach Bella, ani si nevieš predstaviť ako rád ťa počujem. Budeš v poriadku, neboj sa. Zranenia boli vážne, ale Nahuel ti pomohol. Tvoje telo teraz reaguje na veľa zmien, ale sľubujem, že sú iba k úžitku. No, najlepšie by ti to vysvetlil on. Vlastne i ja viem zatiaľ iba niečo, pretože sa čakalo na to, kým sa preberieš.“

„To je dobre. Lebo otázok mám naozaj veľa.“ Povedala som, ale hlas som mala stále ešte zachrípnutý.

Edward vyčaril na tvári úžasný úsmev, taký čo vám vyrazí dych. Nie príliš sladký, možno trochu uličnícky, ale rozhodne nie drzý. „Môžme pokračovať, ak nie si príliš unavená. Nemala by si sa namáhať, ale chápem, že tvoja zvedavosť musí byť momentálne bezbrehá.“

„To si píš. Je doslova monstrózna.“ Pokúsila som sa o podobný úsmev, ale som si istá, že z toho vyšiel iba akýsi úškľabok, pretože ma bolia i mimické svaly. „Čo keby si mi vysvetlil, čo za spôsob komunikácie som to s tebou viedla teraz pred chvíľou a vtedy pred Johamom. Ako si to dokázal?“

„No na to ti vlastne neviem odpovedať, aspoň nie úplne. Zatiaľ sú to s len moje odhady. Dokážem čítať myšlienky. Nie, nemusíš sa tváriť tak zhrozene, pretože práve pri tebe to nedokážem. Teda, aby som sa vyjadril presne, zatiaľ som sa okrem teba nestretol s nikým iným, komu by som nevidel do hlavy.“

„Ešteže tak. I keď to asi znamená, že mám pokazený software.“ Šplechla som do éteru a ako omámená som sledovala ako sa smeje. To, že má úžasný hlas je nepopierateľné, ale on sa ešte i smeje ako nejaký anjel, akoby ma jeho smiech hladil, šteklil a podpichoval zároveň a to ma taktiež nútilo usmievať sa.

„No, jedna z mojich úvah hovorí pravý opak a to, že nič na tebe nie je pokazené, naopak všetko je tak, ako má byť. Nemôžem ti čítať myšlienky, pretože ma blokuješ. Blokovala si i Johamovu schopnosť ovládať vôľu, odolala si jeho pohľadu, čo sa mne žiaľ nepodarilo.“

Cez tvár mu prebehol akýsi chmúrny tieň. Videla som na ňom všetok strach, zúfalosť a obavy a rozumela som mu, pretože to isté som vtedy cítila i ja. Ale teraz je teraz, už je dobre. Znovu som natiahla svoju nepohmoždenú ruku – skvelé, že i takú časť tela mám – a položila som mu ju na jeho líce.

„Ja viem, Bella, už je dobre, ale ten pocit, keď som si myslel, že ťa stratím...“ nedokázal to ani dopovedať.

„Rozumiem ti. Cítila som to isté. Ale už je to za nami a teraz by som chcela vedieť, čo si myslel pod tým, že som vás blokovala. A ako je možné, že vieš čítať myšlienky a ako to, že Joham vedel tam to s tou vôľou?“

„Viacerí z nás máme určité dary. Sú to schopnosti, ktoré si prinesieme z ľudského života. Vtedy sa ale obyčajne ešte neprejavujú. To sa stane až keď... až keď sa z nás stane toto.“

„Ako si sa stal upírom? Ako sa vlastne staneš upírom?“ skočila som mu zase do reči, no nedalo sa inak. V hlave mi to šrotovalo, otázky mi prebehovali doslova priamo pred očami. Toľko som toho potrebovala vedieť a pochopiť.

„Mňa premenil môj otec, vlastne upír, ktorého dnes považujem za svojho otca. Zomieral som na španielsku chrípku. Kusol ma. Vieš, v ústach sa nám tvorí jed, ktorý ma za úlohu premeniť človeka na upíra. Potrebné je však, aby ten človek bol iba pokúsaný, nesmie ho ten upír vysať. Bohužiaľ, alebo možno našťastie, len málo z nás to dokáže, ale Carlisle má takú úžasnú sebadisciplínu a vie sa skvelo ovládať, takže o dokázal.“

„Je to tak!“ zvolala som zrazu. Tento krát som ho prerušiť musela. „Takže i Carlisle i Esme, Alice, Jasper, Emmet i Rosalie sú upíry.“ Povedala som to skôr pre seba než Edwadovi, ale hneď ako som sa pozrela na neho došlo mi, že to malo poriadny efekt i na neho.

„Ty.. ty ich poznáš? A.. ako? Kde?“ Hm, takže i upíry vedia koktať. Dobré zistenie.

„Áno, poznám. Alice je moja najlepšia kamarátka a hoci mi toto svoje tajomstvo neprezradila, chápem ju. Asi to nemôžete rozprávať len tak hocikomu. Aby som ti to vysvetlila, chodili sme spolu tri roky vo Forks na strednú. Veľa mi o tebe rozprávala. Vraj si odišiel presne v ten deň keď som prišla do školy ja. Tie krásne oči v tom aute, to si bol ty, teraz už som si istá. Keď som ťa videla pred pár dňami znova, tie oči som spoznala, len som tomu ešte nechcela veriť.“

Dokončila som svoje vysvetlenie. Edward sedel strnulo na mieste, stále mierne naklonený nado mnou od momentu, kedy som ho prvý krát pohladila a iba na mňa hľadel. Tvár však strnulú nemal. Striedalo sa na nej množstvo emócií. Prekvapenie, úžas, hnev, znova úžas, ešte väčší hnev, nadšenie, zúfalosť, ale nakoniec sa tam usídlila  láska. Áno, to posledné tam ostalo dlho. Iba sme tak na seba hľadeli, vpíjali sa jeden druhému do očí. Neviem kedy by sme toho nechali, ak by nás zrazu nevyrušil pohyb a následne zdvorilé odkašlanie.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

toto bola taká povinná jazda...budúci diel bude rozhodne zaujímavejší...objavia sa tam staronové postavy a dozvieme sa konečne čosi o legende, ktorá zamáva životmi našich hrdinov...kapitola je už na 80% hotová, tak nebudete dlho čakať, nebojte sa :)

předchozí kapitoladalší kapitola

Uživatelé musí být přihlášeni pro psaní komentářů.

Komentáře

1

8)  Jalle (27.08.2012 19:35)

od tejto poviedky sa nedokážem odpútať

7)  Bosorka (06.06.2011 07:02)

Chci hooooodně, hooooooodně moc Nahuela!

6)  julie (05.06.2011 20:14)

jj,povinná jízda jako víno! víc povinných i nepovinných, prosím

5)  monikola (05.06.2011 11:26)

eMusicek...ďakujem za pochvalu Bellinych myšlienok...ja som sama prekvapená, ako ľahko sa dokážem prepnúť z Edwarda na Bellu a opačne..teda chcem tým povedať, že keď som začala písať, bála som sa, že všetky postavy budú na jedno kopyto, ale Bella je prirodzene milo praštená a trochu zasnená mladá slečna a Edward je proste Edward, narodený v inej dobe, proste rytier na bielom koni so sebaznižujúcimi sklonmi

HMR ďakovala veľmi pekne

Bosinečkoooooo neboj, v ďalšej kapče sa o Nahuelovi dozvieš veľa, neviem či celý jeho príbeh a príbeh jeho otca sa mi zmestí do kapitolky č.13, ale určite tam toho bude dosť

Twillíčku som nesmierne rada, že moja tvorba má tak priaznivý vplyv na zvyšovanie tvojich mentálnych aktivít

4)  Twilly (05.06.2011 10:58)

No.. takže... wow... Moni... uh.. kurňa som proste ťažko inteligentná po prečítaní tvojej " povinnej jazdy" , som zvedavá ako až vysoko mi zodvihne moje iq tvoj ďalší diel

3)  Bosorka (05.06.2011 06:45)

Hurá - dočkala jsem se!
Už jsem se lekla, že ji museli měnit na krvesaje.
Jejich myšlenkový rozhovor byl úžasný. A doufám, že prozradíš jaké je Nahuelovo nadání...

2)  HMR (04.06.2011 23:54)

Perfektná povinná jazda!

1)  eMuska (04.06.2011 22:34)

To jak na potvoru mne sa stane! Furt som v adminitrácii a jak odtiaľ vytiahnem päty, nabehneš tam ty! Je toto možné?
Ale tešujem! Belline myšlienkové pochody boli dokonalé! úplne! a láska pretekajúca medzi dvojkou bola priam hmatateľná, to ja rada, to ja velmo moc ľúbim, také!
No a ten záverečný pohľad, lakotka!

1