Sekce

Galerie

/gallery/ale_perex_1.gif

Ach, slovo, slovo. Či ty vieš, čo dokážeš? Raniť i potešiť, rozplakať i utešiť...

Poďme sa spolu pozrieť, čo dokáže zničiť to naše slovo a čo dokáže láska zaceliť.

Upírka letela lesom akoby jej za pätami horelo. Preháňala sa pomedzi stromy, cez lúky, pasienky, polia, nikde sa nezastavila. Až jedna dokonale okrúhla lúka ju dokázala zastaviť, lebo ju uchvátila natoľko, že keby sa tu niekto nepristavil, pokladala by to za hriech. Rozhliadla sa. Všade boli rozkvitnuté kvety a trsy trávy, v mesačnom svite sa lesklo malinké jazierko.
„Úchvatné,“ zašepkala si sama pre seba. Pomaly sa posadila až k brehu, nohy spustila do vody, zavrela oči...

Z relaxovania ju vyrušilo až vrčanie. Za jej chrbtom stál neznámy upír v útočnom postavení. Než stihla zareagovať, skočil po nej a spolu spadli do jazera.
„Zbláznil si sa?!“ vyhŕkla, keď sa jej podarilo vynoriť. Jej útočník sa ešte nikde neobjavil.

Odrazu vyskočil a stál pred ňou. Z hrdla sa mu ozývalo divoké vrčanie.
„Prestaň na mňa útočiť,“ zamračila sa a vyžmýkal si vodu z vlasov. To ho prekvapilo. Ona nemá žiaden pud sebazáchovy?
„Prečo si myslíš, že by som na teba nezaútočil?“ neznámy sa po prvý raz ozval svojim medovým hlasom.
„Proste... proste to viem,“ zadrhla sa. V tomto živote nechcela, aby sa jej pod nohy plietol tamten, napriek tomu, že bol už navždy jej súčasťou.
Neznámemu mužovi – upírovi to stále vŕtalo hlavou, o nechal to tak. Nezaútočila naňho, preto nemusí byť hneď nebezpečná. Vyšiel z tieňa. Bronzové vlasy namoknuté vodou z jazera mu ležérne padali do očí a v tme na jeho tvári žiarili oči ako tekuté zlato.
„Som Edward Cullen,“ predstavil sa. „Mrzí ma, že som zaútočil, len... som ťa tu nečakal,“ dodal, keď si ju prehliadol. Zdala sa mu vskutku nádherná. S mokrými mahagónovými vlasmi, ktoré v tme pôsobili ešte temnejšie, bola doslova úchvatná.
„To je tvoje miesto?“ vyhŕkla prekvapene. „Prepáč, nechcela som...“ snažila sa čo najrýchlejšie postaviť.
„Nie, to je v poriadku,“ chytil ju za predlaktie, čím ju zastavil pred možným útekom. „Budem rád, ak mi tentoraz niekto bude robiť spoločnosť. S úsmevom sa teda posadili. „Ako sa vlastne voláš?“ nadhodil rozhovor.
„Isabella,“ odpovedala ticho.
„Isabella...?“
„Isabella Swanová,“ použila priezvisko zo svojho ľudského života.
„Teší ma,“ pousmial sa Edward.

Celú noc sa rozprávali a reč nikdy nestála. Prišli na to, že majú neskutočne veľa spoločných záujmov a názorov. Až keď pomaly začalo svitať, veselá nálada sa rozplynula.
„Budem už musieť ísť,“ ozval sa Edward ticho. Vôbec sa mu nechcelo odchádzať od tejto dokonalej osoby, no musel ísť do školy. Bella, ako jej začal cez noc hovorievať, sa pousmiala.
„Počkám tu na teba,“ šepla, vtisla mu bozk na líce a vbehla do lesa. „Uvidíme sa,“ nieslo sa ešte lesom, no Edward bol omráčený z toho krátkeho dotyku jej pier. Celý čas bol duchom mimo a stále si v mysli prehrával ten okamih.
„Edward,“ štuchla doňho Alice. Zamykal hlavou a obzrel sa okolo seba. Sedel v triede a všetci naňho pozerali, vrátane učiteľa.
„Ehm... štyri,“ odpovedal na otázku, ktorú si prečítal v profesorovej mysli.
„Výborne, ale nabudúce, prosím, dávajte pozor,“ napomenul ho učiteľ, než sa začal opäť venovať výkladu.

„Čo sa s tebou deje?“ spýtavo sa naňho v aute zahľadela jeho sestrička Alice.
„Nič, čo by sa malo diať?“ mykol plecami. Už sa nevedel dočkať, kedy dobehne na svoju lúku. Na ich lúku.
„Ja... videla som ťa s jednou upírkou. Ona nie je pre teba, Edward, mal by si ju nechať na pokoji.
„Nie je pre mňa?“ zopakoval.
„Neviem, mala som divnú víziu,“ odvetila, no do mysle mu nahliadnuť nedovolila.
„Alice?“ nadvihol obočie, no keď neodpovedala, nechal to tak.
Ja som ťa varovala, poslala mu v mysli. Len si povzdychol a nechal to tak. Tešil sa už na stretnutie s Bellou.

Doma len zaparkoval auto a vybehol do lesa. Spoza mrakov vykuklo slnko a ožiarilo celú lúku. V jej strede však slnko svoje lúče lámalo najviac. Sedela tam Bella a čakala na Edwarda, ktorý sa po chvíľke objavil.
„Ahoj,“ ozvala sa ticho. Obaja sa usmiali a opäť preklábosili polovicu dňa i noc. Ráno však Edward musel zas odísť...

Stretávali sa tak asi mesiac. Edward si pomaličky uvedomoval svoje city, ktoré prechovával k neznámemu dievčaťu. Stále na ňu myslel, bola stredom jeho osobného vesmíru, slnko v temnotách. Túžil ju držať v objatí až do skonania sveta, nikdy nepustiť, cítiť jej vôňu, letmé dotyky. Konečne našiel svoju druhú polovičku. Bol šťastný a chcelo sa mu lietať. Tentoraz utekal za svojou láskou s vedomím, že jej všetko povie.
„Bell,“ šepol a pritiahol si ju do náručia. Takto často sedeli, v tráve, vo vzájomnom objatí. Pozrela sa mu do očí.
„Áno?“ spýtala sa ľúbezným hlasom.
„Ja... musím ti niečo povedať,“ začal, zhlboka sa nadýchol a... mlčal. V tejto chvíli nedokázal nájsť slová, dostatočné na to, aby popísali, čo k nej cíti. Hlavne sa však bál odmietnutia.
„Čo je Edward, čo si mi chcel povedať?“ naliehavo sa naňho zahľadela. „Odpovedz mi, prosím. Tvoje mlčanie mi naháňa strach,“ priznala sa a oklepala sa.
„Ja... som sa zamiloval,“ povedal prosto. Bell sa zarazila. Nevedela, či má byť šťastná, že si niekoho našiel, či byť smutná, že ho stráca.
„Prajem ti veľa šťastia,“ šepla a postavila sa.
„Nie, počkaj,“ chytil ju za ruku Edward. „Ja som sa zamiloval do teba,“ sklopil pohľad.
„Do... do mňa?“ ozvala sa vykoľajene. „Ale... to predsa nemôžeš!“
„Nemôžem?“ zopakoval. Jej slová ho ranili hlboko v jeho mŕtvom srdci. „Prečo?“ zmučene sa na ňu zahľadel.
„Nevieš o mne všetko“ odstúpila o dva kroky.
„Tak mi to predsa povedz,“ Edward sa vyšvihol na nohy a okamžite stál pri nej.
„Ale ja s tým už nechcem žiť,“ zavrtela záporne hlavou.
„Tak mi to nehovor. Viem o tebe všetko, čo potrebujem vedieť,“ naliehal. Mal šancu žiť konečne úplný život a nehodlal sa ho len tak vzdať.
„Toto nie je len tak niečo,“ stála si na svojom. Bolelo ju odmietať ho, keď sama vedela, čo k nemu cíti, no nešlo to, proste nie. Bolo tu to ale...
„Pochop ma, Bella...“
„Nie, ty ma pochop, Edward. Nejde to, nedá sa to,“ zvýšila hlas.
„Prečo by to nemalo ísť?“ nechápal, keď mu to všetko došlo. „Ty ma nechceš,“ jeho vnútro preťal blesk bolesti.
„Nie, ale...“
„Ale? Aké ale, Isabella?“ rozhodil rukami a bezmocne sa zviezol k zemi. „Jednoducho mi povedz, že ma nechceš a ja sa pokúsim zabudnúť.“

V Bellinom srdci sa odohrával boj. Túžila byť s Edwardom už navždy, no nemohla mu povedať to tajomstvo. Preto sa rozhodla mu povedať lož, ktorá mala byť menším zlom pre Edwardovo srdce.
„Nechcem ťa, nemilujem ťa. Nechaj ma na pokoji, už ťa nikdy nechcem vidieť,“ povedala tvrdým, rozhodným hlasom. Navonok sa zdalo, že je o tom dokonale presvedčená, no vo svojej mysli sa chcela pri najmenšom zničiť, zmiesť z povrchu zemského za toto klamstvo. Už by nedokázala žiť bez Edwarda, bez jeho pokriveného úsmevu, vône... Musela to však spraviť. Otočila sa na päte a odišla. Nedokázala sa dívať do jeho zmučených očí, ktoré zbytočne hľadali záchranu, čo i len steblo trávy, ktorého by sa mohli zachytiť a zachrániť sa tak pred utopením.

Keby mohol roniť slzy, plakal by. Aspoň jarný dážď, ktorý spŕchol, mu mohol pomôcť vyčistiť svojou vodou rany, no on nechcel. Nechcel zabudnúť a ďalej sa trýznil myšlienkami na ňu. Prečo ho odmietla? Prečo odišla? To vážne nechcela byť s ním?

Až tiché kroky ho vytrhli z mučivých úvah.
„Poď domov, Edward,“ šepla k nemu Alice, pohladila ho po vlasoch, po tvári. Tak si prial, aby tie ruky patrili niekomu inému. „Poď, Esmé má už strach,“ vytiahla ho na nohy a ťahala za sebou k domu. On absolútne nevnímal. Nevedel, ako sa dostal do vlastnej izby, nevedel, ako je možné, že sedí v jej kúte. Vedel len, prečo jeho telom otriasajú nezastaviteľné vzlyky.

Nikoho k sebe nepúšťal. Chcel byť sám so sebou a svojim utrpením. Pred dverami do jeho izby sa často striedali všetci členovia rodiny, no odbil ich len vrčaním. Ani loviť nechcel, potravu mu museli nosiť až do izby, kde sa jej aj tak nedotkol.

Raz Cullenovcom došiel list. Pozvánka. Aro ich chcel srdečne privítať na slávnostnom plese oslávenia výročia vybudovania Volterry. Už len so slušnosti musel ísť aj Edward. Carlisle ho dlho prehováral, než nakoniec súhlasil. Vybehol na krátky lov, oblúkom sa vyhol lúke a vrátil sa späť. Na letisko ho odviezla Alice. Boli radi, že vníma, no nedôverovali mu natoľko, aby ho posadili za volant.

Za pár hodín už stáli v hlavnej sále, kde ich privítal samotný Aro.
„Vítam vás,“ napriahol ruky. „Mojich bratov Marcusa a Caia isto poznáte. Rád by som vám predstavil aj moju dcéru, bohužiaľ, to nie je možné,“ smutne sa zahľadel do zeme.
„Prečo?“ spýtal sa Carlisle.
„Nechcela sa živiť ľuďmi, nechcela byť ani Volturiová. Odišla od nás niekde ďaleko, neviem, kam presne ju jej nohy zaviedli. Po mesiaci sa však vrátila. Vyzerala strašne zmučene, no neprezradila mi, čo sa stalo. Zavrela sa do svojich komnát a odmieta z nich vyjsť. Dúfam však, že na plese sa už objaví. Je to vskutku kúzelná mladá dáma,“ pousmial sa. Edward v jeho myšlienkach videl len útlu postavu, zahalenú v tmavom plášti.

Garda ich zaviedla do vlastných izieb, kde sa mali pripraviť na večerný ples. Páni sa obliekli do čiernych smokingov a dámy do nádherných rób, ktoré im mohol ktokoľvek závidieť. Boli by najkrajšie ženy na plese, nebyť jednej osoby.

Postávala vzadu za trónmi vo vínových šatách. Edward neveril vlastným očiam, myslel, že ho klame zrak. Keď však neznámu Aro predstavil ako svoju dcéru, Isabellu Swanovú Volturiovú, bolo mu všetko jasné. Iba pohľad na tú prekrásnu bytosť zaceľoval všetky rany v jeho srdci.

Bella pomaly schádzala po schodoch. Saténové šaty sa jej vlnili okolo štíhlych nôh, vlasy vo veľkých vlnách spadali až k útlemu pásu. Na nič nečakal a vyzval ju k prvému tancu.
„Bella,“ šepkal a s temer zbožnou úctou na ňu hľadel. „Toto je vec, ktorú som nemal vedieť, že si Volturiová?“ Sklopila zrak.
„Neviem sa s tým naučiť žiť,“ zašepkala.
„Čo je pravda na posledných slovách, ktoré si mi povedala?“ spýtal sa. Keby jej srdce bilo, teraz by sa zastavilo.
„Nič,“ šepla.
„Milujem ťa, Isabela Swanová Volturiová,“ vyznal jej lásku. „A ak nevieš žiť s tým, kto si, s tým, že si Volturiová, staň sa Cullenovou,“ zahanbene sa pozrel do zeme nad svojou trúfalosťou. Bellino srdce poskočilo radosťou a láskou. Pohybovali sa do rytmu pomalej hudby, nežne sa dotýkali. Nič viac nechcela, no...
„Ale...“ namietala.
„Nie, to slovo už nechcem počuť,“ priložil jej prst na ústa.
„Al...“ snažila sa ďalej. S úsmevom si povzdychol naj jej tvrdohlavosťou.
„Bella. Ak ti nie som ľahostajný, ak ma aspoň trošku ľúbiš, staň sa mi ženou.“ S vyvalenými očami ho sledovala. On ju práve požiadal o ruku?
„Ja... som Volturiová,“ povedala zronene.
„A ak budeš súhlasiť, staneš sa Cullenovou,“ usmial sa Edward. Nežne ju pohladil po vlasoch a jemne sa otrel o jej pery. Tak túžil po tom, pobozkať ju. V ten moment v ich telách vybuchol ohňostroj pocitov a Bell nemohla povedať nič iné, než tiché: „Áno.“


Přidat komentář

Autor:

Text:

Komentáře

1

kajka

7)  kajka (17.03.2012 23:16)

eMusko, víš jak se tomu říká? ROMANTIKA!!!!!!!!

Alda

6)  Alda (16.03.2011 19:25)

Úúúúúúúúchvatný konec !!!!!!!! Děkuju moc !!!

Carlie

5)  Carlie (18.12.2010 13:50)

Metafora "jako by jí za patami hořelo" dostává v případě upírky úplně nový rozměr a zvyšuje rychlost úprku :D a mě jsi tak totálně rozebrala už v první větě, eMus :D No ale jdeme dál :D Edward, to je ale drak , na prvním randeti a hned se po ní vrhne, ještěže ho zchladila voda z jezírka
Promiň, budu vážnější, jen jsem totálně uchvácená :-)
Ale začíná přituhovat - Alicino varování? :(
Odloučení :'-(, aby setkání bylo o to sladší - dokonalá je věta, že když nedokáže žít s tím, že je Volturiová, ať vymění tohle příjmení za příjmení Cullenová
Krásný, eMus :-)

Eleanor

4)  Eleanor (05.09.2010 08:34)

Moc krásný konec

mima19974

3)  mima19974 (23.08.2010 21:17)

Krááááááááásne.... Emuš kde ty na to chodíš?? Na začiatku som myslela,že Bellu budem preklínať,ale keďže som si spomenula,že nenávidíš keď Bella nie je s Edwardom,už mi bolo lepšie!!! Nádherné a dúfam,že aj to čo teraz píšeš bude také krásne!!

Mystery

2)  Mystery (23.08.2010 19:23)

Ach, taková romantika...
A i když jsem čekala, že v tom budou mít nějak smočený prsty i Volturiovi, (v čem taky ne, žejo? ) neubránila jsem se překvapenýmu povzdechu, když JI znovu uviděl.
Pěkný!

1)   (23.08.2010 19:09)

Báječné!!
Slovo ale taky nemám moc v lásce.
Krásná jednorázovka

1

Hledat

Přihlásit

Už. jméno:

Heslo:

Registrace

Aktuální články

Napsali jste

Náhodný obrázek